Zúfalstvo vozíčkara
Chcem uviesť malé porovnanie medzi tým, čo hovoria vládni predstavitelia, a tým, ako vyzerá naša „reality šou“ tu dolu. Keby napríklad pán premiér (nedaj bože) bol bez oboch dolných končatín na invalidnom vozíčku a opatrovala by ho vlastná dcéra 24 hodín denne s čistým mesačným opatrovateľským príspevkom napríklad 171 korún, určite by hovoril inak, ako hovorí teraz, keď je relatívne zdravý a zarába desaťtisíce. A keby mal dôchodok aj s príplatkom na vozík a za odrezané nohy okolo 8-tisíc a po zaplatení nájomného a ostatných poplatkov až po dažďovú vodu by mu zostali dve tisícky na stravu a ostatné, potom by prestal so svojimi terajšími rečami. To, čo uvádzam, je nehorázne, ale je to skutočnosť. Nehorázne je aj to, že dôchodcovia musia svojim rodičom, ktorí sa o nich denno-denne starajú, prispievať zo svojho dôchodku, inak by nevyžili. A nehorázne je i to, že žijeme v dobe, v ktorej býva dôchodca s nezamestnanou vnučkou v jednom byte, ale nie sú schopní „utiahnuť“ všetky poplatky s tým spojené, takže za asistencie exekútora a polície pôjdu z bytu. Pretože tzv. Havlove králikárne treba pre iných, ktorí na to majú. Veľmi vás v tejto súvislosti prosím, pán premiér, prestaňte sa láskavo aj s vaším prekrásnym ministrom financií ukazovať na televíznych obrazovkách a vašimi jalovými rečami a arogantným výrazom v tvári (to platí asi ešte viac pre pána Mikloša) privádzať tisícky vozíčkarov, dôchodcov či nie vlastnou vinou chudobných k plaču a do ešte väčšej beznádeje nad svojou budúcnosťou.
