Putinov sen o červenom koberci v Kyjeve

Počet zobrazení: 3658

Zdá sa, že hľadanie príčin, prečo vznikol rusko-ukrajinský konflikt, je v priebehu ničivej a nezmyselnej vojny asi zbytočné.

Je skôr potvrdením zlyhania oboch strán, ktoré vsadili všetko na jednu kartu, a to na svoje víťazstvo! Pravda ako keby existovala iba jedna, avšak, iba tá jeho.

Napriek tomu si myslím, že túto otázku nebude možné obísť, pretože dôsledky vojny sa netýkajú iba jej hlavných aktérov a jej domnelých dôvodov, ale sprostredkovane ohrozujú množstvo iných krajín, ba možno povedať aj celý svet.

Kde hľadať príčinu tohto tragického konfliktu?

Pre väčšinu krajín Západu je to agresívna ruská politika, ktorá chce obnoviť sovietske impérium. Je to výsledok psychopata Putina, ktorý túži iba po moci a krvi nevinných ľudí.

putin_inauguracia_2018_wikimedia.org_.jpg
Ilustračné foto: Wikimedia.org

Do 24. 2. 2022 sa osemročný konflikt na východe Ukrajiny javil oveľa nejasnejšie a komplikovanejšie, kde každá strana mala svoje vážne i nevážne dôvody k tomuto konfliktu. A, samozrejme, každá z nich sa dopúšťala aj celého radu chýb.

Vojna súkromných bataliónov so separatistickými silami sa mnohým zdala nepochopiteľná a i hlavné mestá oboch aktérov akoby odmietali niesť spoluzodpovednosť za konflikt, ktorý stál 15 000 životov. Moskva i Kyjev sa snažili skôr zahmliť svoju účasť v tomto konflikte a iba čakali na reakciu zo strany USA.

Kolektívny Západ akoby zabudol na Putinove ultimátum ohľadne ruskej bezpečnosti z decembra 2021.

Ruský prezident vtedy požiadal amerického prezidenta o bezpečnostné záruky a najmä potvrdenie, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Požadoval písomné záruky a rýchlu odpoveď! Pohrozil, že v prípade neadekvátnej reakcie je Rusko pripravené zabezpečiť svoju bezpečnosť ekonomickými a vojenskými prostriedkami.

Kolektívny Západ sa vysmial ruským požiadavkám a vyhodnotil toto ultimátum ako blafovanie Ruska a ako odpoveď uvalil na Rusko ešte tvrdšie ekonomické sankcie a pokračoval vo vyzbrojovaní Ukrajiny.

Zmysel americkej odpovede spočíval v tom, že žiadna zmena svetového poriadku nie je na programe dňa a Pax Americana musí zostať naďalej v platnosti.

Až po vstupe ruských vojsk na Ukrajinu a po bezprecedentnom tlaku médií sa stal osemročný konflikt zrozumiteľný a jasný.

Rusko sa stalo agresorom a okupantom, voči ktorému sa musí zjednotiť celá Ukrajina a celý kolektívny západný svet.

Nejasné a často obskúrne ciele zastaralých nacionálnych predstáv zo západnej Ukrajiny sa mohli nahradiť zločineckým Ruskom, ktoré treba zničiť.

Vstup ruských vojsk sa stal dôkazom imperiálnej politiky Ruska a jeho opätovnej snahy ovládnuť Ukrajinu a ukrajinský ľud.

Až v tomto bode sa začína formovať jednotný front proti Rusku a jeho hlavnou úlohou je oslabiť toto impérium a priviesť ho tam, kam svojou globálnou mocou patrí. Keď nie zničiť, tak aspoň ukázať mu miesto, ktoré zodpovedá jeho ekonomickej a vojenskej sile, a tým aby aj prestalo snívať o novom svetovom poriadku. Rusko podľa mainstreamových médií sa pod vedením Putina opäť vrátilo k svojej imperiálnej zahraničnej politike, ktorú predviedlo aj v Maďarsku v roku 1956 a aj v ČSSR v roku 1968.

Organizátorom tohto zjednocovacieho protiruského procesu nebola však Ukrajina, boli to USA.

Bez peňazí, zbraní a výcviku ukrajinských vojenských síl by Ukrajina nemohla koncipovať svoj sen o Veľkej, slobodnej, demokratickej krajine s výlučne ukrajinským jazykom.

USA z pohľadu jedinej svetovej veľmoci správne vyhodnotili situáciu na Ukrajine a považovali ju za ideálnu príležitosť, ako najefektívnejšie a najlacnejšie presadiť svoje politické ciele voči Rusku. Ukrajinské politické vedenie si myslelo, že záujmy Ukrajiny a USA sú identické.

Po nevydarenom úteku americkej armády z Afganistanu americké politické elity požadovali novú politickú a vojenskú príležitosť, ako zvýšiť medzinárodnú prestíž USA a tá sa naskytla na Ukrajine. Chcelo to iba iskru, aby tlejúci konflikt mohol vzbĺknuť veľkou silou a zmeniť sa na vojnu. Touto iskrou sa stala invázia ruskej armády na Ukrajinu.

Vylákať Rusko do polohy agresora nebolo ľahké, nakoľko ruský prezident Putin dlhodobo a rozhodne odmietal takýto scenár. Preto vstup vojsk 24. 2. 2022 sa vymyká z jeho rétoriky a dodnes nebol vysvetlený. Tento postoj bol v ostrom kontraste s vyhláseniami Joe Bidena, ktorý niekoľkokrát predpovedal nielen deň, ale aj hodinu vpádu ruských vojsk.

Putin sa do posledných dní vysmieval týmto prognózam a ubezpečoval svetovú verejnosť a politikov, že takýto scenár vylučuje.

Po 24. 2. 2022 svet však ustrnul a v šoku sa díval na Putina ako na podvodníka, ako na politika, ktorý si neváži a nevie dodržať svoje slová. Jeho rozhodnutie však vyvolalo nebývalé zomknutie ukrajinských občanov ako aj celého kolektívneho Západu.

Treba priznať, že odsúdenie Ruska a sformovanie protiruského frontu nedosiahlo globálnu podporu, ale obmedzilo sa iba na kolektívny Západ.

Zdá sa, že náš pohľad a naše záujmy vo svete nie vždy majú podporu Afriky, Ázie či Južnej Ameriky.

Vstup Ruska na Ukrajinu vyvolal z rusofóbie, ktorá dovtedy existovala iba na západe Ukrajiny celonárodný politický program založený na presvedčení, že riešenie ukrajinských problémov spočíva iba v zničení Ruska. Symbolom tejto politiky sa stal prezident Zelenskyj.

Médiá po tomto kroku už nemuseli hľadať svojho nepriateľa, Rusko samo a dobrovoľne sa stalo okupantom a agresorom.

Je zvláštne, že žiadni politici a politológovia si nekládli otázku, odkiaľ mal americký prezident informácie o dňoch, kedy ruská armáda vstúpi na Ukrajinu a najmä prečo sa tak ruský prezident rozhodol.

Dnešné mlčanie prezidenta Putina k jeho 180-stupňovému obratu predznamenáva, že si uvedomuje, že ide o jeho zásadnú politickú chybu, a preto dáva prednosť mlčaniu.

Joe Biden spolu s ukrajinským prezidentom sa netajili a viackrát naznačovali pozadie ich tvrdení založené na spravodajských informáciách ich tajných služieb.

Ruské tajné služby boli tiež aktívne a po dlhý čas boli presvedčené, že komunikujú s generálmi z ukrajinskej armády, ktorí odmietajú podporovať Zelenského vládu. V skutočnosti to však boli iba spravodajskí dôstojníci z amerických a ukrajinských tajných služieb.

Ruské tajné služby nepostrehli túto pascu a boli udržované vo vedomí, že rokujú s dôležitými ľuďmi z ukrajinského generálneho štábu, ktorí im sľubovali, že ukrajinská armáda je pripravená po ich vstupe na územie Ukrajiny vzdať sa Rusku a tak zbaviť ukrajinskú vládu a prezidenta Zelenského reálnej moci. To malo Rusku umožniť vznik  novej, prorusky orientovanej ukrajinskej vlády.

Skutočnosť, že ruská strana sa nehlási k tomu, že zlyhala a že naletela americkým tajným službám, je asi pochopiteľné.

Samozrejme, ani USA nemôžu zdôvodniť vpád inváznych ruských vojsk na Ukrajinu tým, že vyprovokovali Putina k intervencii, pretože by to nutne vyvolalo zmenu ideologického zdôvodnenia americkej prítomnosti na Ukrajine.

To, že sa ani jedna strana nehlási k tajným spravodajským informáciám, neznamená, že ich rozhodnutia nevychádzali z ich podkladov.

Joe Biden i Zelenskyj potvrdili vo svojich vystúpeniach, že sa im podarilo vodiť ruské spravodajské služby za nos a udržovať ich v presvedčení, že vedú rozhovory s generálmi, ktorí sú pripravení na kapituláciu celej ukrajinskej armády. V americkom prípade tieto kontakty boli aj zdrojom ich predpovedí, kedy sa vpád uskutoční.

A nakoniec sa zmýlili iba o dva či tri dni...

Rýchly obrat Ruska k invázii je možné vysvetliť iba tak, že Putin sa rozhodol iba na základe falošných informácií amerických tajných služieb.

Najväčším dôkazom tohto scenára je fakt, že Putin skutočne po troch dňoch invázie vyzval ukrajinskú armádu ku kapitulácii, čo však vyvolalo iba úsmev a pobavenie v Kyjeve. Uvedomil si, že bol vlákaný do pasce, z ktorej niet cesty späť a jeho vidina červeného koberca v Kyjeve sa rozplynula.

Nezostalo mu nič iné, iba urobiť personálne čistky na najvyšších miestach v spravodajských službách a bojovať tam, kde sa nechcel nikdy ocitnúť, t. j. bojovať proti svojim!

Putin podcenil rolu tajných služieb v takýchto konfliktoch a nezostáva mu nič iné, iba učiť sa od tých amerických, ako to bolo napr. v prípade šírenia hoaxov o jadrových zbraniach Saddáma Husajna v Iraku.

Mlieko bolo rozliate a jemu nezostalo nič iné, iba zmeniť vojenskú operáciu na štandardnú vojnu a brodiť sa krajinou, ktorú považuje z bratskú.

Prvú bitku o Ukrajinu Putin prehral na celej čiare! Tento debakel pred svojimi nepriateľmi, ako i pred svojimi stúpencami otriasol jeho postavením a autoritou. Putinovo nezvládnutie vždy prítomných spravodajských hier v takýchto konfliktoch je o to hanebnejšie, že sa ich dopustil ako plukovník tajnej služby.

Zdrojom energie ukrajinskej armády však nie je rusofóbstvo, ale peniaze kolektívneho Západu.

Iba americký Kongres schválil pre tento rok 64 miliárd pre podporu ukrajinskej vlády.

Nemalú pomoc v miliardách mesačne odvádza aj EÚ.

Napriek týmto horibilným sumám môže americká vláda dať otázku, akú položili aj afganskej vláde pri svojom odchode: „Kde je stotisícová armáda, na ktorú sme denne posielali 50 miliónov dolárov?“ Prípadná nejasná odpoveď na túto otázku od prezidenta Zelenského by mohla zmeniť nielen priebeh vojenského konfliktu, ale mohla by zmeniť osud aj celej Ukrajiny.

Prezident Zelenskyj, pozbavený realistického vnímania sveta a unášaný svojimi víziami, stále ubezpečuje kolektívny Západ, že ukrajinskí muži sú pripravení padnúť za slávu Ukrajiny do posledného muža.

V konfrontácii s vybombardovanými ruinami miest, zničenou infraštruktúrou krajiny, desiatkami tisíc mŕtvych a miliónmi mimo domovov však začína prezident Zelenskyj mnohým ľuďom pripomínať Nera, keď zapálil Rím.

Vojna sa však ešte neskončila a dnes po 113 dňoch ruskej invázie nie je jasné, na ktorú stranu sa víťazstvo prikloní.

Ani Putin nie je v ľahkej situácii. Zlyhali nielen jeho tajné služby, ale aj jeho armáda s generálnym štábom. Keď jeho minister obrany (stavebný inžinier) skolaboval po prvých výstreloch, nezostalo mu nič iné, iba prevziať do svojich rúk riadenie inváznej armády.

Zlyhanie spravodajských služieb i jeho generálneho štábu je systémovým zlyhaním ruského štátu.

Je to učebnicový príklad, keď sa štát riadi a do jeho funkcií sa vyberajú ľudia, ktorí nemajú ani potuchy o tom, čo je ich úlohou.

A toto by mohlo byť i mementom pre našu slovenskú budúcnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984