V Kunderovej Nesmrteľnosti o moci
Po pätnástich rokoch som opäť vzal do rúk román známeho česko-francúzskeho spisovateľa Ludvíka Kunderu Nesmrtelnost, ktorý autor napísal už vo Francúzsku v roku 1988. Až pri druhom čítaní som si uvedomil, že hoci každý literárny rukopis je neopakovateľný, sú tu isté podobnosti medzi týmto dielom a románmi magického realizmu. Spisovatelia vystupujú v týchto príbehoch ako súčasť románového spektra postáv (napríklad u Ernesta Sabata), centrálna dejová línia je prerušovaná rozsiahlymi odbočeniami len s obmedzenou alebo nijakou súvislosťou s príbehom, pričom v prípade Kunderu je ich rozsah neobyčajne veľký. Napríklad český autor venuje celá kapitoly falošnému obrazu Goetheho, ako ho vytvorila jeho ohrdnutá ctiteľka v 19. storočí. Autor Nesmrteľnosti sa nedá obmedzovať ani časovými súradnicami, a tak (na druhom svete) diskutujú Goethe a Hemingway o podstate nesmrteľnosti (je v hodnote diela či v atraktivite a fámach o životopise tvorcu?) podobne, ako keď sa v Barokovom koncerte Kubánca Aleja Carpentiera v Benátkach stretá Vivaldi s Louisom Armstrongom. Kundera i Sabata rozpitvávajú vnútro postáv hlavného príbehu a tie diskutujú či rozmýšľajú o najzávažnejších otázkach ľudského života, ako je láska, sex, ľudská identita, kultúra klasická i súčasná, samota človeka, význam náhoda v živote, pričom mnohé závery či konštatovania sa vzťahujú aj na spoločenský život ako taký. Komplexné hodnotenie Kunderovej Nesmrteľnosti prenechám literárnym vedcom, zato sa chcem venovať len jednej autorom nastolenej téme a tou je otázka moci.
Milan Kundera: Nesmrtelnost
Alantis 2006, 384 strán
Spisovateľ sa jej venuje v kapitole nazvanej Boj, no ironické šľahy na danú tému sú roztrúsené po celej knihe. Ľavicový autor by na vrchol pyramídy moci jednoznačne postavil nadnárodné mamutie koncerny a korporácie. Kunderov prístup je trocha iný. Na spodok trojstupňovej klasifikácie moci umiestňuje politikov, voči ktorým je nemilosrdný. Podľa neho je dnešný politik smiešna figúrka ,ktorá bola zhodená z trónu nie zbraňami či intrigami, ale len silou „pýtania sa“. A týmto tvrdením prechádza k vyššiemu stupňu moci, ktorý vidí v žurnalistoch, resp. médiách. O vzťahu žurnalistov a politikov hovorí nasledovné: „Komu by sa chcelo dnes robiť kariéru politika a na celý život sa ocitnúť v pozícii žiačika skúšaného pri tabuli.“ Moc novinárov nie je podľa neho ani tak v práve pýtať sa, ale dokonca v práve vyžadovať odpoveď. Vzťah novinár – politik je teda tvorený právom pýtať sa jedného a povinnosťou odpovedať toho druhého. A ak sa politik vzoprie tvrdiac, že sme sa mali baviť o nejakom vopred avizovanom probléme, a nie o jeho súkromí či iných veciach, dostane sa mu novinárovej odpovede. „prečo sa bojíte odpovedať na moju otázku?“ O slabosti pozície politika voči žurnalistovi uvádza príklad z volebnej kampane. Politik cestuje po krajine, koncipuje ďalekosiahle prejavy, ale závisí len od novinára, ktoré z päťdesiatich tisícov prednesených viet sa dostanú do novín, rozhlasu alebo televízie.
Nad žurnalistami sa nachádza tretí, najvyšší stupeň moci, ktorým sú majitelia médií, veď žurnalista je závislý od toho, kto ho platí. Títo majitelia sú súčasťou systému, ktorý Kundera pomenoval ako imagológia (na rozdiel od ideológie) a ktorý vytvára systém ideálov a antiideálov. Imagológovia ovplyvňujú naše správanie, politické názory, estetický vkus až po také konkrétnosti, ako je želateľná farba kobercov. V spomínanej kapitole svojho románu spisovateľ názorne ukazuje, ako tento najvyšší stupeň moci deformuje prácu konkrétnej rozhlasovej stanice. Za prísľub obrovských ziskov z reklamy vyžaduje od nej napríklad skracovanie komentárov, aby sa poslucháči nenudili pri dlhých úvahách, zaraďovanie väčšieho počtu hudobných vložiek prípadne púšťanie hudby ako podkladu k hovorenému slovu, vážny prejav komentátora treba nahradiť ľahkým bezstarostným tónom a vypustiť z programu priveľmi náročné relácie, ktoré (ako rozhodli imagológovia) poslucháča nudia. Na mušku si Kundera berie aj formálnu stránku ideálneho mediálneho preslovu z pohľadu imanológov. Podľa ich receptu v komentároch nenájdete viac ako šesťdesiat slov a jedna veta nesmie obsahovať viac ako štyri slová. K povinným témam najvyššieho stupňa moci patrí aj problematika ľudských práv, ktorá neustálym omieľaním stráca akýkoľvek konkrétny obsah.
Toto všetko, o čom písal spisovateľ pred vyše troma desaťročiami, dobre poznáme aj z našej súčasnosti. Ak si dnes ešte niekto naivne myslí, že moc politikov je odvodená od vôle ľudu, žije v omyle alebo v márnej nádeji. Veď aj voliči sú dnes len vďačným objektom pre manipulátorov druhej a tretej vrstvy moci.
