Rýchlo dobiehame najmenej atraktívne trendy

Je jedným z najznámejších českých sociológov, ekológov a publicistov. V súčasnosti pôsobí ako profesor sociológie na Zdravotníckej fakulte Ostravskej univerzity. Medzi oblasti jeho odborného záujmu patria dejiny sociológie, teória organizácie, problematika sociálneho štátu, teórie modernizácie a globalizácie, spoločenské súvislosti ekologických problémov a trvalo udržateľný rozvoj. Okrem vedeckých článkov pravidelne publikuje aj komentáre v novinách. Je autorom niekoľkých odborných aj popularizačných kníh z oblasti sociológie. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Vaša prednáška hovorila o kríze stredných vrstiev. Ako to súvisí s krízou klasického európskeho sociálneho štátu? – Faktorov je veľké množstvo. Podstatné však je, že v období 20 až 30 rokov po druhej svetovej vojne prinášal sociálny štát stredným vrstvám množstvo výhod. Zároveň ich príjmy rástli takým spôsobom, že suma, ktorú na fungovanie sociálneho štátu platili, bola nižšia ako výhody, ktoré im z toho plynuli. Všetko to mohlo fungovať okrem iného aj vďaka tomu, že vtedy ešte na sociálny štát prispievali najbohatšie vrstvy a veľké firmy. Fungovala sociálne citlivá ekonomika. Ilustrujem to na niekoľkých príkladoch. Po druhej svetovej vojne stredné vrstvy viac ako ktokoľvek iný ťažili z dotácií na vzdelanie, kultúru, dopravnú infraštruktúru. Nezanedbateľný bol príspevok sociálneho štátu na ich penzie. Vzdelanie, zdravotníctvo, dôchodkové zabezpečenie – na všetky tieto oblasti si nemuseli vytvárať veľké finančné rezervy, a tak mohli zvyšujúce sa príjmy použiť na spotrebu. Tým sa vytvárali nové pracovné miesta, rástli dane zo spotreby a teda príjmy štátu, a štátne výdavky boli aj pre nízku nezamestnanosť malé. Špirála, ktorá viedla k blahobytu sa však dnes točí opačným smerom. Stredné vrstvy príjmovo stagnujú a okrem toho si musia šetriť na prípady dlhodobej nezamestnanosti, choroby, vzdelania pre deti, dôchodky... To znamená, že na spotrebu môžu vydať menej. S klesajúcou kúpnou silou sa sťažuje tvorba nových pracovných miest vo výrobe i službách, klesá podiel daní zo spotreby – koleso sa točí opačným smerom. A čo je pre stredné vrstvy najhoršie, ostali posledným sponzorom sociálneho štátu. Najchudobnejší platia málo alebo nič, a tí hore majú tendenciu platiť stále menej. Získavajú daňové úľavy a snažia sa vytvárať daňové systémy, ktoré ich zvýhodňujú. Zčoho plynie zmena postoja k plateniu sociálneho štátu na najvyšších príjmových priečkach? – Súvisí to s globalizáciou. Najbohatší ľudia a najsilnejšie firmy môžu štátu hroziť, že ak nedostanú daňové úľavy a úľavy na sociálne poistenie pre svojich zamestnancov, pôjdu inam. V Európe sa intenzívne diskutuje o „ideálnom“ modeli sociálneho štátu. Ešte pred pár rokmi bol „v móde“ anglosaský model, dnes sa pohľady viac obracujú k systému fungujúcemu v severských krajinách ako je Švédsko či Dánsko, ktorý má byť schopný kombinovať flexibilitu a sociálnu bezpečnosť. Nie je to budúcnosť európskych sociálnych modelov? Bohužiaľ, severské krajiny majú stále väčšie problémy financovať sociálny štát. Flexibilita príliš nepomáha, pretože je vlastne prechodom od plnohodnotného pracovného kontraktu k čiastočnému. Pri flexibilnom zamestnaní sa okrem iného znižuje možnosť poistiť sa na obdobie, keď nebudete mať žiadne zamestnanie. Sociológovia hovoria, že flexibilný pracovný pomer nie je dobrý ako poistenie proti sociálnym rizikám. Najväčšie problémy však má dnes kontinentálny sociálny štát, pretože ten stál na predpoklade, že pracujú všetci muži, všetci muži zarábajú veľa peňazí, a ženy sú v domácnosti a zabezpečujú ich manželia. Ženy museli nastúpiť do práce v 70-tych rokoch, pretože muži už neboli schopní zabezpečiť vyrovnaný rodinný rozpočet. Situácia sa vyhrocuje tým, že firmy sa dnes vyhrážajú štátom, že ak neznížia dane, presunú sa inde. Okrem daní ide aj o takzvané vedľajšie mzdové náklady. Bismarckov model sa zakladal na tom, že tí, ktorí boli zamestnaní, odvádzali vysoké poistné. Firmy v Nemecku či Rakúsku však už nie sú ochotné poistné platiť a snažia sa ho preniesť na zamestnancov. Severský štát si pôvodne financoval veľkú časť sociálneho zabezpečenia prostredníctvom daní, a tu zasa firmy hrozia, že ak dane nebudú znížené, pôjdu inam. Vzniká tak kuriózna situácia – v štátoch so sociálnym systémom financovaným prevažne z daní vzniká tlak na presun nákladov na poistné. V štátoch, kde bol systém financovaný najmä z poistného, sa zasa váha prenáša na dane. Spomenuli ste, že existencia povojnových sociálnych modelov stála aj na zvyšujúcej sa spotrebe bohatnúcich stredných vrstiev. Je to však environmentálne udržateľné? Rastúca masová spotreba predsa prináša negatívne dopady na životné prostredie... – To je pravda, na ktorú sa často zabúda. Pri obhajobách sociálneho štátu sa zabúda na to, že vlastne roztočil koleso environmentálnej devastácie. Zo sociálneho hľadiska je pekné, keď je konzum demokratizovaný, no z ekologického hľadiska to môže znamenať veľký problém – čo ukazuje napríklad nástup automobilovej kultúry. Okrem toho, sociálny štát nielenže nadmerným, masovým konzumom ohrozuje prírodu, ale zabúda sa tiež na to, že masový a nadmerný konzum v bohatých krajinách bol z veľkej časti umožnený tak, že ťarcha bola prenesená na chudobné krajiny. Začali si konkurovať, ktorá z nich bude na sever donášať lacnejšie ropu, iné nerastné suroviny, tropické drevo či plodiny. Dostali sa do situácie, v ktorej sa navzájom ochudobňujú, no ktorá umožnila zlacniť a zdemokratizovať konzum v krajinách sociálneho štátu. Dnes sa krajiny Juhu „pomstili“ sociálnemu štátu tým, že už nedodávajú len lacné nerastné suroviny, ale aj lacné počítače, hračky, textil, obuv... Tým ničia v bohatých krajinách pracovné miesta. Z toho, čo hovoríte, je jasné, že návrat k povojnovým národným sociálnym modelom nie je možný. Vidíte nejaké alternatívy? – Isté je to, že národné štáty nemajú voči globalizačným tlakom šancu. Ak by sa mohol sociálny štát zachrániť, tak na úrovni zjednotenej Európy. Existujú návrhy, ale sú založené napríklad na regulácii a určitom uzavretí. Európa by sa musela ohradiť pomerne vysokými dovoznými clami. Zároveň by sa musel nájsť politický kompromis vo vnútri Európskej únie, pretože dnes časť jej krajín, ktoré znižujú dane, a tým lákajú zahraničné investície, poškodzuje sociálne systémy v ostatných. Teoreticky by sa teda sociálny štát dal zachrániť na úrovni zjednotenej Európy. Prakticky si to však veľmi neviem predstaviť. Museli by sme zladiť sociálne systémy, napríklad dôchodkové i daňové systémy. Už len dôchodkové systémy v Európe sú natoľko rôznorodé, že ich harmonizácia by bola takmer nadľudská úloha. Len v Španielsku ich existuje štrnásť – ak ich doteraz nedokázalo zladiť v rámci krajiny, ako by to malo dokázať zladiť s Poliakmi, Fínmi či Belgičanmi? A takých príkladov je mnoho. Okrem toho bráni hlbšej politickej integrácii aj oslabovanie dôvery v európsky integračný proces. Myslíte si, že to nejako sú-visí s oslabovaním stredných vrstiev? – S európskou integráciou je spojený jeden veľký problém, ktorý súvisí aj s témou toho, o čom s zhovárame. Snažíme sa budovať Európu na báze väčšej solidarity v rovnakom období, keď solidarita v rámci jednotlivých krajín upadá. Upadá solidarita medzi zamestnanými a nezamestnanými, starými a mladými, chorými a zdravými, bezdetnými a rodinami s deťmi... V situácii, keď mladý Poliak nechce platiť na dôchodky starých Poliakov by sme chceli, aby na nich platili mladí Španieli či Portugalci. Neviem si predstaviť, ako by sa to dalo docieliť. Aké sú ďalšie dôsledky úpadku stredných vrstiev a rozpadu sociálneho štátu na politickú stabilitu? – Dôsledky sú jednoznačne devastujúce. Mnoho ľudí má pocit, že vlády zodpovedajú za niečo, čo nemôžu sami dosť dobre ovplyvniť – menový kurz, nezamestnanosť, množstvo makroekonomických ukazovateľov, ktoré nie sú v ich moci. Dnes je medzi stovkou najsilnejších ekonomických subjektov päťdesiat štátov a päťdesiat nadnárodných spoločností. Takáto situácia je nebezpečná pre demokraciu, pretože tá vzniká ako kontrakt medzi vládnucimi a ovládanými. Ovládaní budú lojálni a vládcovia ich majú chrániť – ak chránia zle, ovládaní si zvolia nabudúce niekoho iného. Max Weber hovorí, že demokracia nie je vláda ľudu, ale možnosť ľudu rozhodnúť, kto bude najbližšie štyri roky vládnuť. Lenže to platilo v období, keď vlády mohli chrániť obyvateľstvo a ovplyvňovať parametre ekonomiky sociálneho blahobytu. Dnes sa právomoc vlád scvrkáva pomaly na to, že súťažia, kto dá nadnárodným korporáciám dlhšie daňové prázdniny, viac finančných úľav, kto im poskytne drahšiu infraštruktúru, či v školách vychová kvalifikovanejších a lacnejších pracovníkov. A to sociálny štát nemôže uniesť. Kdesi som k tomu čítal jednu veľmi výstižnú vetu: Dostali sme sa do situácie, keď nadnárodné firmy zázračne bohatnú v krajinách, ktoré drasticky chudobnejú. V európskych krajinách je dnes trendom aj „dovážanie“ pracovnej sily zo zahraničia – okrem iného aj preto, že títo ľudia sú ochotní pracovať na horších miestach a za nižšie platy, ale ide aj o dovoz špičkových pracovníkov. Lenže ak sa vo vnútri spoločnosti oslabuje kohézia, doplácajú na to najčastejšie práve prisťahovalci, ktorí sú kvôli svojej „inakosti“ vytláčaní na okraj spoločnosti. Aké sú teda šance multikultúrnej spoločnosti v Európe? – Ponechajme teraz bokom otázku rasových predsudkov a pod. Čisto z hľadiska trhu práce a sociálneho štátu tu vzniká veľké riziko. Ak chýbajúcu pracovnú silu nahradíme cudzincami, nastávajú v zásade dve možnosti. Buď tu vezmeme cudzincov nekvalifikovaných, čo však príliš nepomáha, pretože takíto pracovníci vytvárajú málo pridanej hodnoty a potrebujú sociálnu starostlivosť, na ktorú si sami neprispievali – ani nemohli, keďže boli cudzinci. Vytvárajú teda nízku hodnotu a majú potenciálne veľký tlak na sociálny štát. Ak teda nemajú byť zo sociálnych služieb nejakým spôsobom vylúčení... Druhou možnosťou je, že sa nám podarí nalákať z rozvojových krajín tých najkvalifikovanejších, no potom je to z našej strany zločin, pretože k nám ťaháme aj tých málo kvalifikovaných pracovníkov, ktorých sa im s výrazne obmedzenými zdrojmi podarilo vychovať, a tým tie krajiny uvrhneme do ešte väčšej biedy. Bude mať rast sociálnej a ekonomickej nerovnosti, o ktorom hovoríte, podobné následky ako v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia, kedy rast nerovností vytváral v spoločnosti napätie a to nútilo bohaté vrstvy hľadať kompromisy, zvyšovať prerozdeľovanie? – Dnes je situácia v jednom bode odlišná. Vtedy sa nerovnosť dedila medzi generáciami. To znamená, že sa segmentovali veľké skupiny, ktoré vedeli, že ak sa nič nezmení, budú odpísané aj ich deti a vnuci. Dnes rastie vo všetkých vrstvách neistota. Mnoho ľudí, ktorí sú na tom zle, si robí ilúzie, že si individuálne pomôžu – niekedy sa im to aj splní. Zároveň je mnoho ľudí zo stredných vrstiev ohrozených, že klesnú dolu. Lenže zatiaľ to ešte nie sú veľké skupiny, v ktorých sa nerovnosť dedí, ale skôr individuálne osudy. Človek dokonca niekoľko rokov môže byť na tom veľmi dobre, potom spadne nadol, a opäť sa vynorí. Takáto situácia prirodzene brzdí solidaritu. Každý si povie, že o dva alebo tri roky to bude opäť dobré. Až na výnimky, akou sú často napríklad Rómovia, nevznikajú stabilné sociálne situácie, ale fázy znevýhodnenia a opätovného vzostupu. Vo vnútri spoločnosti, v nižších stredných vrstvách a vyšších nižších vrstvách, kde žije najviac ľudí, vyzerá sociálna situácia ako dôsledok individuálnej snahy a šťastia. Ako to vplýva na ich politické voľby? – Politické správanie sa tak stáva absolútne nepredvídateľným. Už pred niekoľkými rokmi sociológovia zistili, že ľudia vo voľbách nevolia strany na základe svojej sociálnej situácie, ale pristupujú k nim ako konzumenti vyberajúci si medzi tovarom, a rozhodujú sa často aj na základe iracionálnych dôvodov. Raz si vyberú jeden tovar, pri budúcich voľbách zas iný. Slabne väzba medzi sociálnou situáciou, príslušnosťou a volebným správaním. Znevýhodnení ľudia volia často strany bohatých, a ľavicové strany – napríklad vo Francúzsku – sú dnes najčastejšie volené dôchodcami a strednými vrstvami, a nie robotníkmi. Tvrdenie že „spoločnosť sa individualizuje“ je už takmer klišé. No skutočne najčastejšie ponúkaným receptom na osobný úspech i konkurenciu ekonomiky je „spoliehanie sa na vlastné sily“, „ochota prijímať riziko“, „väčšia podnikavosť“a podobne, ktoré údajne klasický sociálny štát ubíjali. – Ešte sa k tomu dodáva jedna vec – musíme sa stať podnikateľmi s vlastnými vedomosťami. Aby bol človek individualizovaný, úspešný, musí získať čo najvyššie vzdelanie. V najnovšom výskume sme však dokázali, že to tak, bohužiaľ, nie je. V krajinách, ktoré majú menší podiel vysokoškolákov, je diplom ešte stále pomerne dobrou zárukou sociálneho postavenia. No v krajinách, kde je vysokoškolákov veľa – ako napríklad Nemecko – diplom znamená stále menej. A sú sociológovia, ktorí oprávnene tvrdia, že vzdelanie ako také je síce pozitívnou vecou, no z ekonomického hľadiska rozvoj vzdelanosti nepovedie k poklesu nezamestnaných, ale len k vyššiemu množstvu vzdelaných nezamestnaných. Myslíte si teda, že myšlienka rozvoja vedomostnej ekonomiky v bohatých krajinách nie je reálna? – Robili sme porovnanie vzdelanosti krajín podľa podielu vysokoškolsky vzdelaných ľudí a sociálnych problémov. Zaujímala nás miera nezamestnanosti. Zistili sme, že žiadna korelácia neexistuje. Polovica vysoko vzdelaných krajín má vysokú nezamestnanosť, polovica nízku. A naopak, polovica málo vzdelaných krajín má nižšiu nezamestnanosť. Neexistuje dokonca ani korelácia medzi vzdelanosťou populácie a ekonomickým výkonom meraným ako efektivita práce zamestnanca. V zásade sú dôležité napríklad menové kurzy. Krajiny EÚ-15, s výnimkou Portugalska, ktoré majú relatívne málo vysokoškolákov, sú bohatšie a majú stále vyššiu produktivitu práce zamestnancov než krajiny EÚ-10, v ktorých je veľký podiel vysokoškolákov. Existujú typy ekonomík, kde vzdelanie hrá zanedbateľnú úlohu, a individuálne šance nie sú dané vzdelaním, ale napríklad geografickými podmienkami. V Grécku, Španielsku, Taliansku či Portugalsku majú napríklad aj málo vzdelaní ľudia šancu prevádzkovať malý hotel alebo penzión pri mori. Zvyšku Európy predávajú svoje prírodné krásy a môžu to robiť dovtedy, kým bude mať zvyšok Európy dosť peňazí na to, aby tam cestoval a kupoval ich. Krajiny s veľmi slušnými ekonomickými výkonmi ich majú prosto často preto, že majú pekné pláže. A čo ochota prijímať riziko? Európanom sa často vyčíta, že sú málo podnikaví, a z toho vyplývajú aj hospodárske problémy EÚ. – Myslím si, že je to kultúrna črta, a Európa sa v nej od Spojených štátov amerických skrátka odlišuje. V podstate existujú dva typy ľudí – podnikatelia a rentieri. Prví hľadajú vysoký zisk a sú ochotní prijímať vysoké riziko. Tí druhí hľadajú najmä stály príjem s nízkym rizikom, a nevadí im nižší zisk. V Európe majú ľudia v štatistickom priemere skôr sklon k rentierstvu. Zisk nemusí byť maximálny a určitou formou zisku je aj to, že nežijem v neistote. Naproti tomu podnikateľský typ sa prejavuje skôr v USA: lenže to je dané aj tým, že Američanom často nič iné neostáva, než riskovať. Systém im nedáva možnosť nižšieho zisku pri väčšej istote. Ako by sa dala popísať štruktúra dnešnej spoločnosti? Keď už to nie je široká stredná vrstva s pomerne malou vylúčenou menšinou na spodku hierarchie a pomerne malou elitou na vrchole... – Speje to k trom sociálnym svetom, ktoré sa navzájom čoraz väčšmi uzatvárajú. Horné vrstvy žijú v globalizovanej ekonomike a my, normálni smrteľníci, sa s nimi v podstate nikde nestretávame. Pracujú inde než my, nakupujú inde než my, dovolenku trávia inde než my a bývajú takisto inde než my. Majú svoje getá pre bohatých a úspešných, v niekoľkých knihách ich popisuje napríklad Zygmunt Bauman. Majú miesta, ktoré na všetkých častiach zemegule vyzerajú úplne rovnako, sú úplne rovnako strážené a ostatným nedostupné. To je tá najvyššia vrstva. Druhú tvoria stredné vrstvy, ktoré aj v krajinách, kde boli po druhej svetovej vojne silné, stagnujú a mnohých z nich čaká zostup. Sú v rozpoltenom postavení. Rady by napodobňovali úspešných, no čoraz viac majú len zdroje neúspešných. A nakoniec sú tu takzvané ľudové vrstvy, tak ich nazýva francúzska sociológia, odsúdené na život na chátrajúcich predmestiach, kde chodiť v noci neozbrojený je veľká odvaha. A to už neplatí len pre metropoly, ale aj pre menšie európske mestá ako Marseille či Lyon. Platí to aj pre postkomunistické krajiny? – My sa vyznačujeme tým, že veľmi rýchlo dobiehame trendy, ktoré sú na bohatom svete najmenej atraktívne. V tom sme, bohužiaľ, ešte dynamickejší, ako oni. Napríklad nožnice nerovnosti medzi elitou a chudobnými sa u nás roztvárajú omnoho rýchlejšie, než v krajinách klasického západu. Globalizace jako velké vyprávění Ti, kdo označují současnou epochu jako dobu postmoderní, shodují se v názoru, že tuto dobu charakterizuje mimo jiné radikální konec velkých vyprávění. Je zvláštní, že něco podobného může být s takovou jistotou tvrzeno právě v éře globalizace. Jak vlastně vypadala velká vyprávění, jež byla pěstována od civilizačních počátků až po moderní dobu? Bez ohledu na svůj konkrétní obsah, který míval nejprve podobu mýtů, poté náboženství a nejnověji světskou podobu ideologií, mají velká vyprávění řadu společných rysů. Především všechna hovořila o dějinné nutnosti, s níž zcela nekompromisně přichází to, co je prorokováno. Hovořila o nutných historických procesech, které lze snad o něco urychlit či nepatrně zpomalit, v žádném případě je však není možno zcela zabrzdit či zvrátit. Nelze si nepovšimnout, že přesně totéž se dnes tvrdí o globalizaci. Její příchod je naprosto nutný, lze se jí jen lépe či hůře, rychleji či pomaleji přizpůsobit. Naše svoboda je tak mimochodem už zase redukována na poznanou nutnost – svobodný člověk se imperativům globalizace bez reptání přizpůsobí a ještě na tom vydělá. Protestovat proti globalizaci mohou jen hlupáci, kteří nepochopili základní trendy směřování dějin. Ústředním tématem všech velkých vyprávění se stala v době moderní lidská svoboda a emancipace. Moderní doba, shodují se tato vyprávění, přinesla lidem dříve nepoznanou svobodu. Je to však stále ještě svoboda pouze polovičatá. Nemohla se dosud v celé šíři rozvinout. Je zapotřebí tuto tendenci posílit a učinit tak rozhodný krok do říše svobody. Polovičatost moderní doby tím bude konečně překonána a všechny její dřímající potence budou naplno rozvinuty. Přesně to se dnes tvrdí o globalizaci. Je oslavou svobodného trhu, který odstraní všechny iracionální bariéry, jež až dosud brzdily využitelnou energii a vázaly naše skryté možnosti. Volné toky čehokoliv se rozlijí po celé planetě, jakmile jen padnou poslední omezující překážky a bariéry. Bohatství pak poteče plným proudem, slibují neoliberální ekonomové slovy Karla Marxe. Ve všech velkých vyprávěních byla svoboda vždy ukázněna tak, že ani omylem nepřipouštěla ohrožení celku. Vycházelo se z předpokladu o hluboké zájmové jednotě mezi celkem, tedy společností a jeho částmi, ať již jednotlivci či celými skupinami. Svoboda částí a rozvoj celku se přitom vždy doplňovaly a navzájem umocňovaly. Také v případě globalizace prý platí, že tento celosvětový proces nemá v žádném případě sloužit nějakým parciálním zájmům na úkor celku. Zaručeně na ní nakonec vydělají všichni zúčastnění, a to včetně těch nejchudších, nejvzdálenějších a nejpotřebnějších. Časem to povede až k harmonizaci vztahů v měřítku celé planety. Všechna velká vyprávění byla odjakživa postavena na modelu souboje dobra se zlem. Měnili se jen aktéři. Vyvrcholením takového vyprávění byl závěrečný happy end, kdy síly dobra zlo definitivně porážejí. V jistém velkém vyprávění byli oněmi reprezentanty zla všichni ti, kdo vykořisťují za účelem maximalizace svého soukromého zisku. Ve vyprávění globalizace je naopak jako zlo identifikováno cokoliv, co by mohlo soukromý zisk nějak brzdit a umenšovat. Dnešní doba má, jak známo, velký odpor k vizím a projektům do budoucna. Přitom však opěvuje globalizaci, která má všechny rysy dlouhodobé vize a do posledních detailů zachovává logiku všech správných utopií. Moderní utopie (včetně té o blahodárnosti globalizace) bývají konstruovány poměrně stereotypně. Všechny vycházejí z popisu obrazu dnešního nedokonalého světa, jenž je sužován mnoha problémy. V kontrastu s ním se načrtne obraz světa žádoucího. Ten bude mnohem bohatší, otevřenější, tolerantnější a svobodnější. Poté je identifikována síla, která přesun či skok do říše svobody uskuteční. V nejnovějším podání jsou oněmi hrdiny velké nadnárodní společnosti působící v dynamickém prostředí volných finančních toků. Jsou identifikovány ovšem také síly protikladné, které se budou ve své zaslepenosti či vedeny zlým úmyslem příchodu blaha a hojnosti bránit. Takovými odpudivými silami mohou být ekologové, ale také třeba zaměstnanci se svými sociálními požadavky, či celý sociální stát a jeho celní a obchodní bariéry. Poté, co jsou popsáni aktéři a obsazení posledního významného historického zápasu, přechází se k popisu děje. Ten je neobyčejně dramatický, jak už to v případě souboje dobra se zlem bývá. Klíčovou zápletku představuje pasáž o nutnosti přechodných porodních bolestí, jež je nutno překonat, abychom po cestě slzavým údolím dosáhli cíle. Tak marxismus chtěl dočasně tvrdou diktaturou omezit svobodu, aby odtud mohla vyrůst naprosto spravedlivá a vysoce humánní společnost. Dnešní vypravěči o globalizaci uvažují ne nepodobně. Proces globalizace vyžaduje zpočátku zcela nekompromisně utáhnout opasky a tvrdě pracovat pro zvýšení vlastní konkurenceschopnosti. Teprve odtud, z veliké askeze a odříkání vyroste posléze zázračné zbohatnutí. Tvůrci utopií se nezdržují bližším popisem toho, jak vlastně svoboda vyrůstá z diktatury, či jak nebývalá celosvětová prosperita organicky raší z velkého odříkání a z vynucené chudoby. Zcela jasno však mají alespoň v tom, že světodějné síly, které tento zázračný přerod jednou uskuteční, jsou již nachystány. Dělají své dílo naprosto nezištně, jsou totiž takto ctnostně již dopředu naprogramovány. Zatím jsou bohužel ještě svázány, takže nemohou svůj emancipační vliv osvědčit naplno. Aby konečně ztratily okovy, které je tíží, stačí jediné – deregulovat. Konečné osvobození je pochopitelně také v bytostném zájmu těch, kdo zatím ještě buď z neznalosti, či zlé vůle reprezentují síly zla. Také tyto nepřejícné síly nakonec globalizace velkoryse uspokojí. Ekologové dostanou prostředky na záchranu té své přírody, zaměstnanci si konečně uvolní opasky, chudé země třetího světa časem doženou a snad i předeženou ty, kdo byli dosud šťastnější. Velká vyprávění, jak známo, nejsou vykládána pro zábavu. Mají svou legitimizační funkci, slouží k ospravedlnění určitých mocenských poměrů. Jaké poměry jsou legitimizovány vyprávěním o globalizaci? Z knihy J. Kellera: Politika s ručením omezeným (vyd. Evrospký literární klub) Knihu možno nájsť v elektronickej verzii na www.blisty.cz