Keď ministra nemožno chytiť za pačesy...

Pamätáte sa ešte, ako kedysi v „kapitalistickom praveku“ Slovenskej republiky nahádzali nespokojní a rozhnevaní štrajkujúci zdravotníci v aule Fakultnej nemocnice v Bratislave k zlomenej nohe predsedu pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu (SDKÚ) biele plášte? Veru, bolo to dávno – ešte koncom marca 2006. Sociálny aj celospoločenský konflikt vtedy urýchlene riešil tretí prezident republiky Ivan Gašparovič. Spomenul som si na to teraz, keď slovenskému zdravotníctvu pre neschopnosť a nekompetentnosť (najskôr Matovičovho, teraz Hegerovho) kabinetu hrozí hromadný odchod ďalších vyše päťtisíc zdravotníkov. Nečudo, že je okolo toho riadny pandemický „šrumec“... So začiatkom zimy dokonca prebral spiacu „šípkovú“ Zuzanu, ktorá si na koberec do Grasalkovičovho paláca zavolala šéfa kabinetu Eduarda Hegera. Nie štátnicky – skôr len tak pilátsky – ho vyzvala, aby „prevzal zodpovednosť a vložil sa do riešenia problémov, ktoré sú príčinou slabého výsledku Slovenska v boji s pandémiou“. Keď už to priznala ona – znamená to, že výsledky sú katastrofálne! Veď prečo inak by zo štatistík vlády, ministerstva zdravotníctva i NCZI odrazu zmizli súčty úmrtí na Covid alebo s Covid-om za dva roky od nástupu súčasnej vládnej štvorkoalície? Posledné mediálne výstupy ešte v prvý zimný deň 2021 uvádzali, že Slovensko v tomto ukazovateli padlo na poslednú priečku svetového rebríčka. Ak si prezidentka Zuzana Čaputová myslí, že si umytím rúk počas stridžích dní očistí aj svedomie, mýli sa viac ako kedykoľvek doteraz. Práve ona totiž drží pri moci túto vládnucu sektu. Zahrala ochotne rolu hrobára priamej demokracie, občianskych petícii a referenda, dobrovoľne sa zachumlala do čiernej peleríny zla dnešných dní, v ktorých nad Slovenskom dočasne víťazí tma nad svetlom.

V hlučnom virvare vojny o naše zdravotníctvo a o životy obyvateľov (tých nezaočkovaných aj tých s opakovanou vakcináciou) však úplne zanikajú tiché vzlyky učiteliek a pedagógov. Zo servisu TASR som sa dozvedel, že v regionálnom školstve bolo v aktuálnom školskom roku zamestnaných na 73 718 učiteľov, pričom 85 percent z nich tvoria ženy. Z celkového počtu učiteľov pracuje 17 292 v materských, 31 225 v základných a 4 054 v základných umeleckých školách. Ďalších 120 učiteľov je zamestnaných v jazykových školách, 5 337 na gymnáziách a športových školách, 646 na konzervatóriách, 9 764 na stredných odborných školách a 98 na stredných školách ostatných ministerstiev. „Na špeciálnych školách vyučuje 4 981 učiteľov zamestnaných na ustanovený pracovný čas. Školy pri zdravotníckych zariadeniach zamestnávajú 201 učiteľov na ustanovený pracovný čas,“ spresnilo ministerstvo.

Kresba: Ľubomír Kotrha

Bývalý vizážista Branislav Gröhling (SaS), ktorému by nejedna mater nedovolila urobiť ani len frizúru pre svoju maturujúcu dcéru, zmenil ľudí s najvýznamnejším spoločenským poslaním zo dňa na deň kumulovaných špecialistov. Ako kúzelník David Copperfield lusknutím prsta urobil z učiteľov – psychológov, zdravotníkov, administrátorov. S nástupom pandémie sa z večera do rána museli učiteľky prispôsobiť výpočtovej technike a zvládnuť online vyučovanie, zaškoliť sa na súčasť „Microsoft teamu“, pričom ich rodičia sledovali life z tepla ich domovov. To všetko za 600 až 800 eur mesačne! Zámerne neuvádzam priemerný učiteľský plat, ktorý deformuje malá časť pedagogickej elity.

Prečo o tom píšem pred koncom roka 2021? Lebo medzi oboma spomenutými skupinami niekto vykopal Taxisovu priekopu nepochopenia a nenávisti. Množia sa totiž prípady, keď niektorí lekári, pediatričky (ignorujúc Hippokratovu prísahu) odmietajú vyšetriť, ošetriť či liečiť učiteľky a ich deti, pokiaľ nie sú zaočkované. Pritom v zborovniach sa vie o množstve kolegýň, ktoré dostali Covid aj napriek ochrane vakcináciou a veru aj s neľahkým priebehom. Oheň na streche je okamžite, ak sa po otázke lekárky obdobne informuje učiteľka v ordinácii, či môže vidieť PCR test pani doktorky? Je jasné k čomu to smeruje, okrem povinného očkovania...

Za mojich školských čias mohli učitelia neposlušných žiakov poriadne aj vyšticovať. Ministra školstva nemožno..., hoci by si to zaslúžil. Lebo nedokáže pre učiteľov vybaviť nič. Keď sa ho deň pred začiatkom tohto školského roka novinári pýtali, ako sa pripravuje Gröhlingovo ministerstvo na tretiu vlnu pandémie, odpovedal sebavedomo: „Školy dostanú samotesty, v hre je aj kratšia karanténa.“ Samotesty však minister dodnes svojim učiteľom neposlal! Pritom práve pedagógovia denno-denne riskujú v prvej línii svoje zdravie a životy rovnako ako zdravotníci. Tvrdil, tiež že :„Školy dostanú od ministerstva aj financie navyše, aby mohli zabezpečiť opatrenia, ako sú dezinfekčné prostriedky, rúška či žiariče. Plošné zatváranie škôl nehrozí.“ Skutočnosť je dnes iná. Darmo sa zastrájal, že ak bude lockdown, z funkcie odstúpi. Neodstúpil – rovnako, ako po škandále s odhalením plagiátorstva pri jeho diplomovke. I učitelia sú dnes unavení, zúfalí. Lebo súčasne riešiť prípravu na prezenčné aj online vyučovanie, testovať žiakov, merať teplotu, učiť, vysvetľovať, držať žiakov v pozornosti, telefonovať rodičom dusiacich sa detí, dozerať na všetky protipandemické opatrenia a hygienu... Až sa učiteľom minie trpezlivosť a vytratí sa vrodená pokora, po ministrovi školstva nebudú isto symbolicky hádzať plášte. No kružidlá, ukazovadlá či notebooky by zase boli nebezpečnými zbraňami...

Čo sa teda musí udiať skôr, ako sa Taxisova priekopa (považovaná za cintorín koní), nestala aj hrobom slovenského zdravotníctva i školstva súčasne? Dva v jednom. Tak ako výsledok parlamentných volieb vo februári 2020, keď Slovensko dostalo „do daru“ neschopného premiéra Igora Matoviča i najbláznivejšieho ministra financií rozdávajúceho v mikulášskej čapici nám – dôchodcom – 500-eurové „motivačné“ poukážky...