Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača
III. časť

Počet zobrazení: 2688

slob.slov_._vysielac_evanjelicky-spolok-v-banskej-bystrici.jpgDňa 30. augusta 1944 sa do éteru ozval povstalecký Slobodný slovenský vysielač. Posledný raz vysielal 27. októbra 1944. V rozpätí týchto dátumov uverejňujeme na pokračovanie Encyklopédiu pracovníkov Slobodného slovenského vysielača, ktorej autorom je Ján Bábik.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača 1. časť 
Obsahuje úvod a encyklopedické heslá: Andrašovan, Tibor; Bagar, Andrej; Balaďa, Ján.

Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača II. časť
Heslá: Boor, Ján; Brucháč, Dušan; Bulla Eduard; Cikker, Ján.

 

Dobová fotografia budovy Evanjelického spolku na Hornej ulici v Banskej Bystrici, kde sa pripravovalo vysielanie.
Foto: Archív Múzea SNP.

+ + +

 

DILLNBERGER, Karol – elektrotechnik, vynálezca (6. 6. 1912 Banská Bystrica – 11. 8. 1996 Bratislava).

Absolvoval štúdium rádioinžinierstva na Elektrotechnickej fakulte Vysokého učení českého v Brne (1937, Ing.) a študijné pobyty v Nemecku a Holandsku (1938), Taliansku (1941) a v USA (1947).

V Československom, resp. Slovenskom rozhlase bol vedúci pracovník technickej kontroly všetkých vysielačov na Slovensku (1938 – 1953). V roku 1938 založil firmu IDEIX na vývoj, konštrukciu a výrobu súčiastok pre rádioamatérov, neskôr aj firmu RADIUS na predaj a servis rádioprijímačov a elektrospotrebičov.

Počas Slovenského národného povstania technicky zabezpečoval vysielanie Slobodného slovenského vysielača, po zbombardovaní budovy banskobystrického vysielača nemeckým letectvom 2. 9. 1944 zabezpečil spolu s Imrichom Ikrényim náhradné vysielanie z letiska Tri duby, neskôr zo Zvolenského zámku, Brezna, Slovenskej Ľupče i Dubovej.

V rokoch 1946/47 ako prvý na Slovensku experimentoval s možnosťami príjmu vzdialených televíznych vysielaní z Paríža a Moskvy. V roku 1947 skonštruoval prvú snímaciu aparatúru televíznych programov na Slovensku.

Po znárodnení jeho firmy bol v roku 1951 v rámci akcie B násilne vysťahovaný z Banskej Bystrice k svokrovcom do Lučatína. V roku 1952 sa presťahoval do Bratislavy, kde neskôr pracoval v Slovenskej akadémii vied a v Geologickom ústave Dionýza Štúra.

V rokoch 1967 – 1977 pôsobil v NSR ako výskumný pracovník vo firme BOSCH.

budova_banskobystrickeho_vysielaca_po_nalete.jpg
Budova banskobystrického vysielača na vrchu Laskomer po zbombardovaní 2. 9. 1944. Foto: Archív Múzea SNP.
 

          + + +


DLOUHÝ, Karol – redaktor, prekladateľ (16. 9. 1922 Bratislava – 2. 12. 1987 Bratislava). Syn Oleg DLOUHÝ –dramaturg (1951 – 2014).

Absolvoval Vysokú školu obchodnú (1947).

Počas Slovenského národného povstania bol pracovníkom Zpravodajskej agentúry Slovenska (1944), pripravoval aj relácie pre Slobodný slovenský vysielač, ešte počas štúdia pracoval ako redaktor v Národnej obrode (1945 – 1948), potom ako redaktor časopisov Budovateľ (1948 – 1950) a Výstavba Slovenska (1950 – 1951).

V Československom rozhlase v Bratislave pracoval ako redaktor v rokoch 1952 – 1953.

Po odchode z rozhlasu bol redaktorom denníka Práca (1953 – 1956) a Večerníka (1956 – 1959). Pôsobil ako odborný asistent na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1959 – 1968). Bol zahraničným spravodajcom Československej tlačovej kancelárie vo Washingtone a v New Yorku (1968 – 1970), po návrate redaktorom encyklopedického časopisu Pyramída (1970 – 1973) a dokumentaristom vo Výskumnom ústave finančnej a úverovej sústavy (1973 – 1975). Po roku 1975 bol prekladateľ v slobodnom povolaní.

Prekladal z angloamerickej literatúry knihy rôzneho žánru: Frederick Forsyth: Šakal (1976), Dee Alexander Brown: Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee (1977), Jack Higgins: Orol pristál (1979), John Steinbeck: Sladký štvrtok (1979), Ken Kesey: Bol som dlho preč (1980), Robert Louis Stevenson: Čudný prípad doktora Jekylla a pána Hyda (1982), Kurt Vonnegut: Galapágy (1987).

Preložil divadelné hry: Joseph Kesselring: Tetušky (1977), John Osborne: Komik (1985), pre divadlo Nová scéna preložil libretá muzikálov Hello, Dolly!, Fidlikant na streche.

Preložil rozhlasové hry: Wolfgang Graetz: Spoločenská hra (1966), Phillip Johnson: Zelené nebezpečenstvo (1991).

Napísal odbornú publikáciu: Žurnalistika v tlači, rozhlase a televízii (1967).
 

         + + +


DUDÁŠ, Milan – redaktor, diplomat (1. 4. 1924 Bardejov).

Po maturite v Prešove začal študovať ruštinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1943). Počas Slovenského národného povstania bol hlásateľom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. 27. októbra po výzve generála Viesta, že boj za slobodu pokračuje partizánskym bojom, zarecitoval báseň Mor ho!, čím Slobodný slovenský vysielač ukončil vysielanie.

Po oslobodení Košíc v januári 1945 začal pracovať v Československom rozhlase v tomto meste, potom krátko v Bratislave.

Po niekoľkomesačnej práci v Zpravodajskej agentúre Slovenska bol v roku 1946 vyslaný do Moskvy, kde deväť rokov pôsobil ako hlásateľ slovenského vysielania Sovietskeho rozhlasu. Počas toho študoval na moskovskom diplomatickom inštitúte (neskoršie MGIMO), potom na právnickej fakulte Moskovskej univerzity.

Po návrate na Slovensko bol redaktorom denníka Pravda, neskôr vedúcim politického spravodajstva Československej televízie v Bratislave.

Od roku 1959 bol pracovníkom Ministerstva zahraničných vecí, pracoval na tlačovom oddelení, potom bol riaditeľom Informačného strediska OSN v Tunise (1962 – 1968), po návrate pracovníkom tlačového oddelenia na Federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Neskôr pôsobil ako diplomat čs. veľvyslanectva v Ankare v Turecku (1979 – 1981) a veľvyslanec v Keni (1982 – 1987), potom bol pracovníkom FMZV, od roku 1989 je v starobnom dôchodku.
 

          + + +
 

tabula_bulla_a_duricka.jpg

Pamätná tabuľa na Škultétyho ulici v Martine. Foto: Michal Beňadik
 

ĎURIČKA, Ivan –ochotnícky herec (20. 6. 1922 Martin – od marca 1945 nezvestný).

Absolvoval meštiansku školu v Martine, potom sa vyučil za kníhkupca (1939).

Pracoval v Martine ako kníhkupec (1940 – 1944), súčasne bol aj herec a tajomník Slovenského spevokolu, bol aj tajomníkom Slovenského komorného divadla v Martine (1944).

Počas SNP bol hlásateľom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. Po čiastočnom potlačení Povstania ho v Martine 7. 12. 1944 zatklo gestapo a odtransportovalo do Nemecka.

Zahynul pravdepodobne pri bombardovaní väzenského transportu z Oranienburgu.

V Slovenskom spevokole stvárnil postavy Michela Bouillera (Ľ. Smrčok: Šťastné chvíle, 1941), Dona Matiasa (V. Hugo: Hernani, 1941), Robotníka (E. O´Neill: Anna Christie, 1942), Aňučkin (N. V. Gogoľ: Ženba, 1943)

V 80. rokoch sa na jeho počesť konali v Starej Turej rozhlasové branno-športové preteky Memoriál Ivana Ďuričku za účasti slovenských i českých štúdií i miestnych obyvateľov.

Pamiatku Ivana Ďuričku a Edaurda Bullu, pripomína pamätná tabuľa na Škultétyho ulici v Martine.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984