Stredoázijská diplomacia Taškentu - vzor 2021

Počet zobrazení: 2730

Od sovietskej nepamäti, ale najmä po ukončení existencie Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa Uzbekistan neustále snaží byť rozhodujúcou krajinou v rámci Strednej Ázie.

Počet obyvateľov (32,9 mil.) ho k tomu akosi predurčuje (ešte treba pripočítať jeden argument, a to silné uzbecké diaspóry v Kazachstane, Turkménsku, ale najmä v Afganistane), ale v ostatných – dôležitejších parametroch, ako ekonomika, vnútropolitická stabilita, bezpečnosť, právny štát, úroveň demokracie... – tam výrazne kríva.

Nakoniec v hodnotení Democracy Index 2020. In sickness and in health? sa Uzbekistan umiestnil s hodnotením ako autoritatívny režim na 155. mieste. Akože najväčší rival na stredoázijské líderstvo – Kazachstan – je na tom lepšie ekonomicky hlavne z dôvodu minulej energetickej konjunktúry. Presnejšie bol, pretože teraz jeho ekonomika, silne zaťažená množstvom sociálnych projektov najmä z dôvodu COVID depresie silno krváca. No a tiež nepatrí medzi vzory, čo sa týka indexu demokracie. Je na 128. mieste s totožnou charakteristikou – autoritatívny režim. Áno hovoríme o svetovom hodnotení úrovne demokracie v jednotlivých krajinách sveta, kde sa Slovensko po nástupe súčasnej „vlády“ úspešne prepadlo zo 42. na 47. miesto. Áno je to „táto“ krajina, ktorá však v inom ratingu dosiahla svetové prvenstvo. Žiaľ!
 

Malá perina

To pomyslené preťahovanie líderskej periny malo donedávna aj personálny rozmer. Bývalí prví tajomníci republikových komunistických strán, ktorí sa po roku 1991 stali prezidentmi nezávislých republík, I. A. Karimov a N. A. Nazarbajev boli obaja presvedčení, že ich krajina je líder a podriadili tomu všetko. Vrátane výchovy mladej generácie.

Dnes už nie je ani jeden na svojom poste. Prezident I. A. Karimov zomrel v roku 2016 (je pochovaný v Samarkande) a jeho nástupcu Š. M. Mirzijajeva čakajú na túto jeseň prezidentské voľby.[1] A elbasy, prezident N. A. Nazarbajev v marci 2019 odstúpil z postu, kde ho nahradil Kasy-Žomart Tokajev.

Lenže, ako produkt správnej výchovy, súboj o líderstvo sa dostal už do DNA oboch spoločností, takže pokračuje len, ako by povedal nemecký klasik „... inými prostriedkami...“ Navyše má aj rozdielne historické podhubie. Pokiaľ sú Uzbeci spätý s pôdou, a teda dôslednejší vo viere vo svoju vyvolenosť, Kazaši ako kočovníci zväčša reagujú na momentálnu situáciu tam, kde sa v rámci veľkej stepi ocitli.
 

Krátke správy

Pred pár dňa uskutočnil minister Abdulaziz Kamilov trojdňové diplomatické turné po krajinách Strednej Ázie. Začal ho v Turkmenistane, potom rokoval v Kazachstane a ukončil ho v Tadžikistane.[2]

uz_tj_foto.jpg
Vľavo minister A. Kamilov, vpravo prezident Tadžikistanu E. Rachmon.
Fotozdroj: www.mfa.uz

Ide o turné ministra zahraničných vecí Uzbekistanu, ostrieľaného a skúseného diplomatického lišiaka, ktorý si za svojej bohatej kariéry nikdy nedovolil svojvoľne niekoho pasovať za prezidenta alebo označiť za nepriateľa.

Muža, ktorý rokoval s Talibanom a v septembri 2001 dal súhlas na využitie územia Uzbekistanu k operácii v Afganistane až po získaní garancií pre Taškent. No a keď neboli sľúbené garancie realizované, tak neváhal a požiadal USA, aby sa z Uzbekistanu stiahli.

Je to ten istý Uzbekistan, ktorý nebol proti vstupu do prvého postsovietskeho organizačného pokusu bez Ruskej federácie – do GUUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Uzbekistan, Azerbajdžan, Moldavsko), aby z neho bez problémov vystúpil a bez Uzbekistanu ostavší GUAM je dnes de facto ďalší mŕtvy protimoskovský projekt z dielne v Langley. Nehľadiac na hrdý podnázov: Organizácia pre demokraciu a ekonomický rozvoj. Lenže spojenie demokracia a Ukrajina, no..., to chce veľkú predstavivosť.

A taktiež je to ten istý Uzbekistan, ktorý sa prednedávnom stal pozorovateľom v rámci Eurázijskej ekonomickej únie (členské krajiny: Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko a RF), ale súbežne koketuje s Washingtonom o jeho podpore v spomenutom boji o líderstvo už nielen v Strednej Ázii, ale s presahom na Centrálnu Áziu a možno aj smerom na juh Ázie.

Nezabúdajme, že dokument Stratégie USA v Strednej Ázii 2019 – 2025 (Upevnenie suverenity a ekonomického rozkvetu)[3] vníma Uzbekistan a Kazachstan ako vedúce krajiny v regióne a Taškent si to vysvetlil v krátkodobom hľadisku zvyčajne po uzbecky, teda, že reč vo Washingtone je o Taškente.
 

Stredoázijská pružnosť Uzbekistanu

Tiež nezabúdajme, že v rámci taškentského dokumentu o aktuálnych prioritách zahraničnej politiky Uzbekistanu pod názvom:[4] Markaziy Asiyo – O‘zbekiston tashqi siyosatining ustuvor yo’nalishi (Stredná Ázia – priorita zahraničnej politiky Uzbekistanu) sa hovorilo „len“ o Strednej Ázii a dnes sa Taškent snaží vnímať veci širšie a pružnejšie. Bližšie sme o tomto na stránkach SLOVA informovali v stati Stredná Ázia – v budúcnosti ako priorita Taškentu[5] a vôbec to nie je v kontrapunkte so slovami o pár riadkov vyššie.

Pružnosť zahraničnej politiky Taškentu je zrejmá aj v tom, ako pristupuje k téme vakcinácie a ochrany zdravia svojich občanov. Vo vakcíne Sputnik V (pre tých, čo už neovládajú ruský jazyk, tak preparát je registrovaný ako Спутник V a nie ako Спутник В) nevidia žiadnu geopolitickú hrozbu, alebo skryté veľmocenské ambície Ruska, ktoré v dejinách tak veľa Strednej Ázii dalo, ale aj veľa vzalo.

Prvých milión dávok vakcíny Sputnik V je už v Uzbekistane a spúšťa sa proces celoplošnej vakcinácie.

Tiež v záujme dobra vlastnej krajiny nemá Uzbekistan problém s preparátmi čínskej spoločnosti Ahui Zhifei Longcom Biopharmeceutical s názvom ZF-UZ-VAC-2001. Proces schvaľovania tohto preparátu uzbeckou národnou autoritou sa chýli ku koncu (tretia fáza klinických skúšok bola úspešná), takže aj táto bude skoro nasadená.

Vyvážená zahraničná politika Uzbekistanu tak napomohla zabezpečiť potrebné vakcinačné zdroje a samostatný Uzbekistan si ich môže – ako štátny suverén – sám certifikovať. Na to, ako v minulosti, v časoch Sovietskeho zväzu, museli čakať na akési certifikačné rozhodnutia v Moskve (ako sa to dnes v časti Európy deje vo vzťahu k Bruselu), radšej ani nespomínajú. Totiž, buď je suverén, alebo je gubernia (zväzová republika)! Núka sa tiež povedať: buď je suverén, alebo až členská krajina EÚ. Toľko k súčasnej suverenite Slovenska.
 

Stredoázijské turné

Hneď v úvode treba, pri čítaní tejto diplomatickej aktivity Taškentu, akcentovať tri možno zásadné momenty, pričom odtieňov (ak nie 50) je tam viac.

Tak: Po prvé obišiel Kirgizsko, po druhé maximálny obsahový nápor v rokovaniach (mimo štandardne bilaterálnych otázok), bol v Kazachstane a Tadžikistane a po tretie stretol sa a rokoval nielen so svojimi rezortnými partnermi, ale aj – vzhľadom na závažnosť ponúkaných tém – aj s prezidentmi.

Spomínaná závažnosť vychádzala z ekonomickej dimenzie uzbeckej zahraničnej politiky, ktorá môže de facto pomôcť zastabilizovať bezpečnostnú situáciu v regióne, a to rozšírenie regionálnych ekonomických kontaktov s Afganistanom a nadväzne južným smerom s krajinami regiónu južnej Ázie, kde sa najčastejšie spomína etablovanie sa na trhu v Pakistane.

Táto ekonomická uzbecká dimenzia súčasnosti akoby kopírovala videnie vzťahov so susedmi v koncepte Amira Temura (1336 – 1405) , ktorý bol veľkým vzorom nebohého I. A. Karimova.

Nemenej dôležitá je aj spolupráca krajín Strednej Ázie v rámci nových (aj spoločných) infraštruktúrnych a dopravno-komunikačných projektov, ktoré by vytvorili predpoklady spomínaného etablovania sa v Afganistane a južnejšie.
 

Môj a náš Afganistan

Taškent sa už podieľa na budovaní dôležitej železničnej trate z afganského Mazar-i-Šarifa (v okolí žije vplyvná a početná uzbecká menšina) cez Kábul do Pešaváru.

Pre poriadok, spomenutý Mazar-i-Šarif je mesto, kde dodnes v dobrom spomínajú na prítomnosť sovietskej armády, kde je meno generála A. Gromova vnímané niečo ako mystika, s úctou a je kúsok (cez rieku) od uzbeckého mesta Termez. Neďaleko tohto mesta sa (asi) roku 805 narodil (hovoria arabský, v Taškente však tvrdia, že uzbecký) mysliteľ Mohamad-al-Termezi (al Chakim – múdry), podľa ktorého je gnosis vrcholom poznania. A podľa súčasného vedenia uzbeckého ministerstva zahraničných vecí je gnosis tým, čo by chceli dosiahnuť v rámci svojich aktivít v Strednej, potom Centrálnej a trochu aj v južnej Ázii.

Je tu ešte jeden fenomén budúceho investičného partnerstva, a to nová platforma C5+1, ktorú Washington podporuje. Formálne ide o platformu piatich krajín Strednej Ázie: Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu + USA. Lenže v rámci tejto regionálnej platformy USA ak nie ignorujú Kirgizsko, Turkmenistan a Tadžikistan, tak výrazne preferujú raz Kazachstan a momentálne Uzbekistan (tam sa pripravuje veľká privatizácia a na Slovensku už tridsať rokov vieme, čo to znamená).

Okrem toho, že by došlo k sfázovaniu rôznych železničných systémov, táto trať, ak sa dobuduje, umožní tranzitovať zo Strednej Ázie tovar z a do pakistanských morských prístavov. A ak sa Stredná Ázia stane (čo je isté) súčasťou čínskeho projektu Jeden pás, jedna cesta, t .j. novodobej Veľkej hodvábne cesty, tak tranzit tovarov do Európy má novú – rýchlejšiu a lacnejšiu – perspektívu. To však znamená, že európske krajiny, ktoré majú problém s vybudovaním širokorozchodnej trate a vo všetkom, vzhľadom na svoje plagiátorsko-vzdelanostné pozadie vidia len geopolitické nepriateľstvo, a nie ekonomickú triezvosť, prídu v krátkej budúcnosti nielen o financie za tranzit energonosičov, ale aj za tranzit tovarov z Číny do Európy.
 

V jednote je sila

Nakoľko Taškent nie je schopný takýto projekt, resp. takéto projekty realizovať samostatne, preto A. Kamilov zbalil kufre a obišiel svojich susedov (s výnimkou Kirgizska) v Strednej Ázii. Jednak hľadal podporu a tiež sa snažil o tom, že čo je výhodné pre Taškent, je výhodné pre celý región Strednej Ázie, presvedčiť partnerov. Tiež hral so žolíkom – toto by bol (podľa Taškentu) komplexný impulz k rozvoju medziregionálnej spolupráce.

Treba priznať, že pozícia Nur-Sultanu na snahy Taškentu byť regionálnym lídrom je dosť žiarlivá a nezaradenie do programu turné Biškeku zatiaľ nemá, pri pohľade z Bratislavy logické zdôvodnenie. Navyše, ak sa Taškent podujal na zorganizovanie medzinárodnej konferencie „Stredná Ázia a južná Ázia: regionálna vzájomná závislosť. Výzvy a možnosti“ a Kábul hlási pripravenosť sa tejto konferencie zúčastniť.

Zopakujme si, čo sme naznačili v úvode, a to je fakt, že napriek tomu, že Kazachstan je najväčším obchodným partnerom USA v regióne (gro tvorí export ropy) a verí že tento status si udrží aj počas COVID utlmenia a pri novej administratíve J. Bidena, Uzbekistan bude nosným prvkom pri znovuotváraní tzv. afganského smerovania. Teda riadený proces formovania regionálneho líderstva cez pomoc južnú dimenziu raz v prospech Uzbekistanu a potom zasa cez obchodné vzťahy v prospech Kazachstanu.

Nuž! „Veľká hra“ o Strednú a Centrálnu Áziu aj v roku 2021 pokračuje! Čo sa týka vnútroregionálnej integrácie v Strednej Ázii na báze tzv. konzultačných stretnutí stredoázijských prezidentov, tam zatiaľ chýba vietor do plachiet. Tretie takéto konzultačné stretnutie, ktoré sa malo konať v Biškeku v roku 2020, bolo zatiaľ preložené na rok 2021. Zatiaľ preto, lebo sa z rôznych dôvodov a líderských ambícií (Uzbekistanu a Kazachstanu) nemusí uskutočniť vôbec.

Inak, v tomto kontexte sa dizajn aktuálnej zahraničnej politiky Uzbekistanu v podaní lišiaka A. Kamilova javí ako príťažlivý a poučný.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984