... koľko ti ja sľúbim

Štefan Harabin, Eduard Chmelár, Milan Krajniak a Ján Zábojník ako prezidentskí kandidáti pred kamerami TA3 bohvieako neoslnili. Svoju liečbu spoločnosti založili na diagnóze, ktorú stanovilo asi 150 tisíc slovenských občanov, mimovládky, opozičné strany a prezident Andrej Kiska, a tá diagnóza znie: nedôvera v štát. Nepochybujem, že kandidáti chodia za ľuďmi, rozprávajú sa s nimi, dozvedajú sa o ich ťažkostiach a chceli by im pomôcť, ale pred kamerami sa až trápne úzkostlivo pridržiavali médiami opečiatkovanej a šírenej diagnózy. Z obrazovky nezaznel ani náznak pokusu o vlastnú diagnózu, napríklad, či za „blbou“ náladou na Slovensku nie je aj únava a frustrácia radových občanov z kapitalizmu, pardon, z neviditeľnej ruky trhu. A či nedozrel čas na úprimnú a hlbokú celospoločenskú sebareflexiu našich krokov a skutkov od Víťazného novembra 89. Nuž, nebol by to najmilší darček k blížiacej sa tridsiatke podtatranskej trhovej ekonomiky, ale kandidát na funkciu prezidenta SR by mal nabrať odvahu a prijať rolu všetkými cteného a všetkými odmietaného gratulanta. O to väčšmi, že v zákulisí sa už leštia fanfáry a chladí šampanské na počesť jubilantky. Pod prísnym dohľadom novembrových fundamentalistov.

Alexander Dubček sa na takú gratuláciu – k dvadsiatke Víťazného februára 48 – odvážil. Aj napriek tušeniu, že pohľadom do spätného zrkadla, priznaním chýb a snahou o ich nápravu, ale najmä načrtnutím novej línie pobúri februárových fundamentalistov. Veď aj vtedy sa očakávalo, len z inej svetovej strany, že budeme spoľahlivými partnermi v ekonomickej (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) i vojenskej oblasti (Varšavská zmluva). A dubčekovci vraj porušovali spoločné hodnoty, naštrbovali jednotu medzinárodného socialistického spoločenstva a ohrozovali jeho bezpečnosť. Nečudo, že z Varšavy prišiel list od predstaviteľov piatich bratských štátov, v ktorom ich upozornili na nevhodnosť správania. To sú paradoxy, povzdychol by si Václav Havel, keď dvaja signatári listu, Poľsko a Maďarsko, o päťdesiat rokov obdržali listy... Tentoraz z Bruselu a s vyslovením obáv o stav demokracie. Socializmus, kapitalizmus, pre poštárov jedna banda! Neoddýchnu si.

Akokoľvek pozorne som počúval štyroch kandidátov, v ich slovách som nezaznamenal ani štipku odvahy N. Chruščova, A. Dubčeka či M. Gorbačova a – z druhej strany barikády – ani demokratického kandidáta na úrad prezidenta USA B. Sandersa, ktorý to povedal jasne a nahlas: s kapitalizmom treba niečo urobiť! Nie náhodou si doma aj za hranicami vyslúžil prezývku americký Gorbi. A nie náhodou ho demokrati stiahli z volebného súboja a uprednostnili H. Clintonovú, kandidátku s frázami o všetkom a o ničom. Nikto ti nemôže dať toľko, koľko ti ja sľúbim.

V prípade našich kandidátov sme boli svedkami polemiky, či prezident má alebo nemá dostatočné kompetencie na splnenie predvolebných sľubov. Potešilo nás, že jeden z nich bude pravidelne cestovať vlakom, aby si mohol vypočuť naše problémy, len zabudol povedať, čo s názorom druhého účastníka nášho problému, dajme tomu zlého suseda alebo zlého úradu. Dozvedeli sme sa, že prezident by mal byť poslednou záštitou národa, menej už: pred kým a pred čím. A ďalší kandidát nám vysvetlil, prečo nie sme hrdí na svoju vlasť ako napríklad Francúzi, ktorí za svoje dane dostávajú od štátu kvalitné služby. Naozaj ich dostávajú, pán kandidát? Nemali by sme sa na to opýtať Francúzov, lenže – kedy, keď furt protestujú v uliciach, pre štrajky zatvárajú letiská a odstavujú vlaky... Ale netkvie naša národná vlažnosť v niečom inom? V tom, že sme zo socialistického internacionalizmu vhupli do svetoobčianstva a že ruka na srdci pri slovenskej hymne bola prejavom nacionalizmu? A nebol vznik samostatnej SR 1. januára 1993 dlho považovaný za víťazstvo nacionalistických síl?

V besede odzneli aj cenné myšlienky a diváka hrialo, že pri nich panovala zhoda, napríklad o potrebe nielen sebavedomých odkazov do Bruselu, ale aj sebavedomého konania našich predstaviteľov zoči-voči bruselským úradníkom. No škoda, že tieto záblesky zanikli vo verbálnej hlušine, lebo kandidáti si plietli cieľ s prostriedkami na jeho dosiahnutie. Ktovie, či to nebola daň za to, že sa až priveľmi a priochotne ponáhľali s odpoveďou na zástupnú a zavádzajúcu otázku moderátora: ako chcú vrátiť štátu dôveru občanov. A ako sa v médiách zjavujú ďalší a ďalší kandidáti, obávam sa, že ani pre nich nebude pred kamerami a mikrofónmi nič dôležitejšie a naliehavejšie, ako priskočiť k ohrdnutému štátu a pomôcť mu obnoviť kontakt s verejnosťou.            

Aj my občania môžeme privierať oči nad chybami kapitalizmu a snívať, že stačí, aby voľby vyhrali tí naši, a hneď bude lepšie, preto chňap transparent a behom na námestie!... Ale potom sa nečudujme volebným výsledkom extrémistov. U nás aj v okolitom svete.