Reklama
proti celulitide

Zväzáci (1945 - 1970)

Počet zobrazení: 3290

zvazaci_obalka.jpgV týchto dňoch vo Vydavateľstve SLOVART, spol. s r. o. vychádza kniha Rudolfa BELANA Zväzáci (1945 - 1970). Autor, bývalý vrcholový funkcionár mládežníckeho a detského hnutia, vykresľuje v nej obraz života mladých ľudí po skončení II. svetovej vojny v rokoch 1945 až 1970. Kniha nie je históriou Československého zväzu mládeže a jeho Pionierskej organizácie. Sú to spomienky autora na udalosti, v ktorých mladí ľudia neboli iba očitými svedkami, ale aj dôležitými  aktérmi. Dozvedáme sa v nej, aká v pravde bola prvá povojnová zväzácka generácia, čo ju formovalo, čomu verila, na čom jej najviac záležalo. Napriek svojim bezprostredným skúsenostiam si autor nenárokuje na úplnosť, ani objektívnosť hodnotenia daného obdobia. Iba podáva o ňom svoje osobné svedectvo. Je to jeho videnie, jeho verzia toho, čo sa v mládežníckej a detskej organizácii udialo v prvom štvrťstoročí po oslobodení. Pokladá za samozrejmé, že na zväzácku minulosť sú aj opačné názory, ako sú jeho.
Pre tých, ktorí to zažili, ale aj pre tých, ktorí sa zaujímajú o minulosť prvej zväzáckej generácie, to môže byť zaujímavé čítanie. Prinášame ukážku z knihy.

Študentské udalosti 1956
 

Rozkaz ministra národnej obrany Alexeja Čepičku, zaťa prezidenta republiky Klementa Gottwalda, ktorým sa nariaďovala povinná základná vojenská služba aj pre absolventov vysokých škôl, sa stal impulzom na otvorené vystúpenie študentov proti pretrvávajúcim nedostatkom na vysokých školách. Stalo sa tak prvýkrát 17. januára 1956 vo večerných hodinách na bratislavskom chlapčenskom vysokoškolskom internáte Suvoráku. Udalosť je známa pod označením „pyžamová revolúcia“. Vznikla spontánne, nikto ju vopred nepripravoval. Takto na ňu spomína Ján Beňo, vtedy poslucháč štvrtého ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského: „Mal som jednoznačný pocit, že nás znovu chcú klamať. A tak, keď sme si v jeden zimný pondelkový večer čistili na chodbe obuv predo dňom vojenskej prípravy, strhla sa vzrušená debata o tom, čo nám hrozí. Kolegovia zdravo reptali... A v hlave mi skrsol rýchly nápad – zaspievajme si Keď nás na tú vojnu brali, ale s trochu pozmeneným textom, a teda: Keď nás na vysokú brali, všetko nám sľubovali. Vojny štyri roky a diplom do ruky, teraz nás oklamali... Zaspievali sme dva-tri razy na našom poschodí a potom som zvolal: A teraz poďme zaspievať aj na nižšie poschodia.“1 A išlo sa! Mnohí v pyžamách sa vydali na nižšie poschodia internátu a postupne sa k nim pridávali ďalší študenti. Až sa všetci zhromaždili v jedálni internátu. A tam už nešlo iba o povinnú vojenčinu. Prejavy študentskej nespokojnosti nadobudli širší spoločensko-politický rámec. Bol to jeden z prvých verejných protestov vysokoškolákov na Slovensku v ľudovodemokratickom zriadení.

V tom čase sme sa na Jedenásťročnej strednej škole v Šuranoch pripravovali na maturitné skúšky. Boli sme prvými abiturientmi školy zriadenej 1. septembra 1953, ako následok nešťastnej školskej reformy, ktorá zrušila dovtedy existujúce gymnáziá.

Aj v Šuranoch bolo predtým gymnázium. Vzniklo však za zvláštnych okolností. Až do Viedenskej arbitráže (2. novembra 1938), keď sa rozhodlo o pripojení južných častí slovenského územia k Maďarsku, existovalo v Nových Zámkoch Československé štátne reálne gymnázium s maďarskými pobočkami a chodili doň slovenskí študenti spolu s maďarskými. Po Viedenskej arbitráži boli na gymnáziu okamžite zrušené slovenské triedy. Slovenským študentom bol do gymnázia zakázaný vstup. Na zabranom území sa takmer tri týždne nevyučovalo na žiadnej dovtedy slovenskej strednej škole. Až potom sa rozhodlo, aby tam, kde žili početnejšie skupiny Slovákov, boli zriadené dve slovenské gymnáziá. Jedno vzniklo v Košiciach, druhé v Šuranoch. Zriadením šurianskeho gymnázia bol poverený Jozef Hudec, ktorý sa stal aj jeho riaditeľom. Gymnázium nieslo honosný názov: Kráľovské uhorské štátne gymnázium so slovenskou vyučovacou rečou –Nagysurány. Po oslobodení sa zmenilo na československé gymnázium a od 1. septembra 1946, po ôsmich rokoch existencie, ho pričlenili ku gymnáziu v Nových Zámkoch.2

belan_tablo.jpgMaturitné tablo XI. B
JSŠ v Šuranoch, 1956.


 














Šurianske gymnázium bola jedinečná škola a v dejinách slovenského školstva a slovenského národa zohrala mimoriadne významnú rolu. Bohužiaľ,  počas nášho štúdia na JSŠ nám jeho históriu nikto ani len nepriblížil. Rovnako nám v tom čase nikto z učiteľského zboru nevysvetlil, prečo v istú noc zmizla z nádvoria našej školy socha Milana Rastislava Štefánika. Také boli praktiky 50. rokov. Až po vyše polstoročí, začiatkom 90. rokov, z iniciatívy bývalých študentov gymnázia umiestnili na budovu školy pamätnú tabuľu riaditeľovi gymnázia Jozefovi Hudecovi. Bol som poctený, že ma na slávnosť jej odhalenia pozvali – v tom čase som bol poslancom Slovenskej národnej rady.

Mnohí z nás, čo sme maturovali v roku 1956, sme chceli pokračovať v štúdiu na vysokých školách. Preto ani študentské udalosti, ktoré sa odohrávali vo vysokoškolských centrách, nezostali bez nášho povšimnutia. Z dostupných informácií sme sa dozvedali, ako sa postupne rozširovali nepokoje medzi vysokoškolákmi. Ako predseda celoškolského výboru ČSM a člen predsedníctva okresného výboru ČSM som mal informácie aj o tom, ako sa stupňovalo napätie najmä v ústredných orgánoch Československého zväzu mládeže, ktorému sa prisudzovala zodpovednosť za správanie všetkých vysokoškolákov,  bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli členmi ČSM. Hoci sme na našej škole nepoznali všetky podstatné príčiny študentských nepokojov, s vysokoškolákmi sme sympatizovali a boli sme s nimi solidárni. Akoby sme cítili, že problémy, ktoré nastoľovali, sa onedlho môžu dotýkať aj nás, ak sa na vysoké školy dostaneme. Mne sa to nepodarilo. Mal som záujem študovať právo, no škola dostala iba jednu prihlášku na Právnickú fakultu UK. Tú vedenie školy pridelilo inému študentovi. Na osobnom príklade môžem potvrdiť, že hoci som mal výborné študijné výsledky, funkcie v ČSM, bol som dokonca členom komunistickej strany (do strany som vstúpil ako študent), nezaručovalo mi to prijatie na vysokú školu, ako sa o tom dnes tendenčne vykladá. Silnejšie boli osobné známosti s tými, ktorí o tom rozhodovali, a protekcia. Ja som nemal ani jedno. Urobil som si preto diferenciálnu maturitu na pedagogickej škole a stal som sa učiteľom. Právnickú fakultu som absolvoval neskoršie, diaľkovo.

Po „pyžamovej revolúcii“ nespokojnosť medzi vysokoškolákmi postupne narastala. Mimoškolské aktivity, ktoré požadovali od vysokoškolákov Zväz mládeže aj škola, narážali čoraz viac na nezáujem, až odpor študentov. Skutočné záujmy študentov na strane druhej zostávali bez povšimnutia mládežníckej organizácie,  resp. vtedajšia štátna školská správa nedokázala vytvoriť podmienky na ich uspokojovanie, ba neraz ich z mocenských pozícií odmietala, čo sa u študentov stretávalo s averziou a verejnými prejavmi odporu. Na pôde ČSM i mimo nej vysokoškoláci organizovali schôdze a protestné zhromaždenia, na ktorých nastoľovali svoje požiadavky a dožadovali sa riešenia pretrvávajúcich problémov nielen na vysokých školách, ale aj v organizácii ČSM a vôbec v spoločnosti. Na vyskytujúce sa nepokoje a protesty študentov ako prvé zareagovalo predsedníctvo SÚV ČSM uznesením zo7. apríla 1956. Domáhalo sa potrestať organizátorov protestných akcií, „odhaliť a izolovať reakčné živly“ na vysokých školách a „nepripustiť akékoľvek akcie mimo ČSM“.3 Bol to nešťastný ťah a študentov ešte viac pobúril. Tí od svojej organizácie očakávali, že sa postaví na obranu ich oprávnených záujmov. Keď sa tak nestalo, odôvodnene zanevreli na Zväz mládeže –týmto uznesením sa im ešte viac odcudzil.

Podobne ako na bratislavských vysokých školách nepokoje a protesty vysokoškolákov sa prejavovali aj v celoštátnom meradle. Študenti Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity v Prahe svoju nespokojnosť vyjadrili v politicky vyhrotenej rezolúcii prijatej na zhromaždení 26. apríla 1956.  Okrem riešenia vlastných problémov vysokoškolského štúdia sa v nej dožadovali riešiť aj problémy ČSM a nastolili aj niektoré politické otázky. Medzi iným žiadali preskúmať nezákonné politické procesy zo začiatku 50. rokov,  dodržiavať princípy demokracie v politickom živote spoločnosti, zabezpečiť slobodný prístup k informáciám a i.4 Zhodné rezolúcie prijímali študenti aj na ďalších vysokých školách a rovnako radikálne nastoľovali problémy.

V bratislavskom internáte Mladá garda študenti 12. mája 1956 vyvesili na nástenku jednu z rezolúcií pražských vysokoškolákov. Pracovníci aparátu ÚV KSS ju bez akéhokoľvek vysvetlenia strhli. To študentov natoľko rozhnevalo, že v internátnej jedálni zorganizovali protestný míting. Konal sa mimo platformy ČSM. Na jeho čelo si zvolili deklaračný výbor, ktorého členmi sa stali prirodzení vodcovia študentov: Richard Volek, Ladislav Kliman a Ľubomír Mrňa. Na mítingu sa stotožnili s rezolúciou pražských študentov a svoje pripomienky sformulovali do vlastnej rezolúcie pozostávajúcej z dvoch okruhov: prvý sa týkal problematiky ČSM, druhý úrovne vysokoškolského štúdia.

Účastníci mítingu vyjadrili nespokojnosť s činnosťou Zväzu mládeže na vysokých školách. Protestovali proti pretrvávajúcemu formalizmu v organizácii a proti bombastickým akciám, ktoré sa robili iba pre vonkajší efekt. Trvali na odmietnutí diktovania úloh organizácii zhora. O problémoch chceli verejne diskutovať a svoje názory publikovať v mládežníckej tlači. Dožadovali sa verejnej kádrovej politiky vo Zväze mládeže, aby funkcionári neboli dosadzovaní zhora, ale aby si samotní členovia mohli vyberať svojich reprezentantov. Žiadali zlepšiť starostlivosť o kultúrne potreby študentov, možnosť cestovať do zahraničia formou výmenných akcií, študijných zájazdov a pod. Boli to normálne požiadavky, ktoré mali prirodzene patriť do náplne činnosti organizácie mládeže. Neboli namierené proti ČSM, ale smerovali k jeho zdokonaleniu, ak mal byť skutočným reprezentantom a obhajcom ich záujmov.

Študenti sa dožadovali revízie vysokoškolskej reformy z roku 1953. Príčiny nízkej úrovne štúdia na vysokých školách videli v preťažení študentov, v krátkom skúšobnom období, v nízkej odbornej úrovni prednášok, vo veľkom počte hodín z neodborných predmetov. Prednášky z marxizmu-leninizmu označovali za nepresvedčivé a dogmatické. Nedostatky videli v hmotnom zabezpečení študentov, kritizovali nedostatok internátov, nízku úroveň študentských menz, vysoké ceny skrípt a odbornej literatúry. Žiadali vrátenie bývalých študentských domovov pôvodnému účelu a študentských menz pod správu ministerstva školstva. Dožadovali sa zavedenia nepovinných prednášok, obmedzenia počtu vyučovacích hodín, predĺženia skúšobného obdobia, zrušenia poplatkov za opravné termíny, zrušenia systému rozmiestňovania absolventov na tzv. umiestenky. Výhrady mali k organizácii odbornej praxe. Žiadali návrat k predpisom upravujúcim vojenskú prípravu na vysokých školách, ktoré platili pred vydaním rozkazu ministra národnej obrany. Vážne výhrady vyjadrili k reforme stredných škôl, najmä k zriadeniu jedenásťročných stredných škôl, ktoré nedostatočne pripravovali študentov na vysokoškolské štúdium. Navrhovali opäť sa vrátiť k reálnym a klasickým gymnáziám.5

O problémoch, na ktoré upozorňovali študenti, sa vedelo už dlhšie aj na oficiálnych miestach. Problematikou vysokých škôl sa v apríli 1956 zaoberalo plénum ÚV KSČ. Prijalo uznesenie, ktoré predpokladalo aj riešenie mnohých študentských požiadaviek. V dňoch 11. až 13. mája 1956 sa konalo IV. plénum ÚV ČSM, v ktorého programe bola aj problematika vysokoškolákov. V referáte, ktorý predniesol tajomník ÚV ČSM Jaroslav Hejna, sa konštatovalo, že pripomienky zo schôdzí ČSM na vysokých školách „sú prevažne správne a cenné“. Medziiným uviedol tieto problémy: prílišné preťažovanie študentov,  preplnené učebné plány, neprepojenosť štúdia s praxou, nedostatky v organizácii štúdia, krátke skúšobné obdobie, poplatky za druhé a tretie termíny skúšok, nedostatočnú odbornú prax, povinnú dochádzka na prednášky (odúča študentov od samostatnej zodpovednej práce), rozdeliť prednášky na povinné a nepovinné, vysoké ceny skrípt a literatúry, zlú kvalitu stravovania, nedostatky v ubytovaní, kasárenský život v internátoch, dozor a poručníkovanie učiteľov nad ČSM, zbytočné kádrovanie študentov, povýšenecký vzťah aparátu ČSM ku študentom, obnovenie vydávania celoštátneho časopisu študentov a pod.6 Boli to rovnaké či podobné problémy, aké nastoľovali študenti. Plénum ÚV ČSM prijalo rozhodnutie o vytváraní vysokoškolských rád pri orgánoch ČSM, ktoré mali zabezpečiť špecifický prístup k riadeniu vysokoškolských organizácií. Vtom období to bol vážny zásah do centralistického spôsobu riadenia organizácie.

Napriek deklarovanému úmyslu riešiť problémy vysokoškolákov nebolo jednoduché presadiť stranícke i zväzácke uznesenia do reálneho života. Zodpovedné štátne orgány, ale aj orgány ČSM si nevedeli s problémami dať rady. Netrpezlivosť študentov úmerne tomu narastala.

Na jeseň roku 1956 sa mal v Prahe konať IV. svetový kongres študentov. Pripravoval ho Medzinárodný zväz študentstva so sídlom v Prahe. Záujem zväzových orgánov bol prezentovať najmä v Prahe a Bratislave život českých a slovenských vysokoškolákov v čo najlepšom svetle. Medziiným skrsla aj myšlienka na obnovenie tradícií študentských karnevalov. Nápad sa stretol s porozumením straníckych orgánov i predstaviteľov štátnej školskej správy.

V dňoch 3. až 12. mája 1956 boli v Bratislave prvé študentské dni, ktoré vyvrcholili veľkým karnevalovým sprievodom. Študenti v kostýmoch, maskách, na alegorických vozoch a na transparentoch a v scénkach ironizovali predovšetkým študentský život a, samozrejme, dotkli sa aj neduhov spoločnosti – týkali sa najmä štátnej školskej správy, kritizovali predovšetkým riadenie vysokých škôl. Kritika nebola programovo cielená proti socialistickému režimu, i keď niektoré heslá taký dojem mohli evokovať. Aj to však stačilo, aby to v straníckych a štátnych orgánoch vyvolalo ostražité reakcie.

belan_schuster.jpg
Rudolf Schuster, bývalý prezident SR, v dôstojníckej uniforme v karnevalovom sprievode v Bratislave.

Bezprostredne po skončení karnevalu (15. mája 1956) sa konalo mimoriadne zasadnutie sekretariátu ÚV KSS, na ktorom sa konštatovalo, že v súvislosti s vnútrostraníckou diskusiou o výsledkoch XX. zjazdu KSSZ došlo medzi študentmi na bratislavských vysokých školách k neprimeraným akciám a hľadali sa ich príčiny. Sekretariát strany v podstate potvrdil to, na čo upozorňovali študenti. Ostro kritizoval pôsobenie Zväzu mládeže na vysokých školách. „Zväzácke organizácie na vysokých školách neodpustiteľne zanedbávali prácu medzi študentmi a nehľadali vhodné formy tejto práce... Aj v orgánoch ČSM až po ÚV ČSM rozbujnel byrokratizmus. Orgány ČSM nepoznajú situáciu medzi študentmi. V minulosti veľmi slabo reagovali na kritické hlasy z vysokoškolských organizácií ČSM a podceňovali riadenie práce organizácií študujúcej mládeže. Výbory zväzáckych organizácii na fakultách nevedeli riešiť a dať odpoveď na problémy študentov, stratili s nimi kontakt a v značnej miere aj ich dôveru.“7 Takú vážnu kritiku neobsahovala žiadna rezolúcia prijatá na zhromaždeniach vysokoškolákov. Sekretariát strany tým dosvedčil, že výhrady vysokoškolákov k ČSM boli oprávnené, no diagnózu a ich príčiny správne neidentifikovali.

Príčiny existujúcich problémov videl v tom, že na vysoké školy sa po ich  „demokratizácii“ v roku 1948 dostali aj triedne nepriateľské elementy, ktoré sa usilovali získať študentov pre protištátne a protistranícke heslá a akcie a dostať ich do ulíc. Malo ísť o deti kulakov a bývalých príslušníkov buržoáznych vrstiev. Ako direktíva pre akademických funkcionárov vyznela požiadavka vedenia strany: „Pokiaľ ide o tých študentov, ktorí sa ukázali ako nepriatelia nášho štátu, treba ich z vysokých škôl vylúčiť.“8

Stranícke a štátne orgány sa usilovali neutralizovať nežiaduce aktivity študentov a diskusiu o pretrvávajúcich problémoch preniesť na pôdu Československého zväzu mládeže, hoci ten disponoval najmenšími kompetenciami na ich riešenie. Medzi študentov, na internáty a vysoké školy vyslali delegácie robotníkov, ktorí mali usmerniť aktivity vysokoškolákov a zabrániť, aby sa nespokojnosť študentov preniesla do ulíc. Bolo to neuvážené rozhodnutie a prinieslo opačný efekt.

Upokojeniu situácie a eliminovaniu napätia vo vysokoškolskom prostredí mala poslúžiť celoslovenská konferencia delegátov fakultných organizácií ČSM –o jej konaní rozhodlo predsedníctvo SÚV ČSM v máji 1956. Konferencia sa z neznámych príčin neuskutočnila a namiesto nej sa konala pracovná konferencia iba bratislavských vysokoškolákov (4. a 5. júna 1956). Organizátorom bol Mestský výbor ČSM v Bratislave. Predstaviteľ Mestského výboru ČSM Slezák v otváracej reči vyznačil cieľ konferencie: „MV ČSM zvolal pracovnú konferenciu vysokoškolákov, na ktorej máme prerokovať realizáciu uznesení ÚV KSČ o zvýšení úrovne a ďalšom rozvoji vysokých škôl a zaujať stanovisko k udalostiam, ktoré prebiehali v minulých dňoch na našich vysokých školách.“9 Hlavný referát na konferencii predniesol tajomník Mestského výboru ČSM Jaroslav Hlinický. Závery konferencie mala navrhnúť trinásťčlenná komisia, ktorú vopred určil mestský výbor, a delegátom konferencie jej zloženie iba oznámili. Navrhnuté závery mal dokonca až dodatočne po konferencii schvaľovať Mestský výbor ČSM.

Diskusia na konferencii sa začala otázkami z pléna: Prečo to nie je celoslovenská konferencia vysokoškolákov, ale len bratislavských vysokoškolákov? Prečo pracovné predsedníctvo konferencie nebolo volené, ale menované? Prečo v návrhovej komisii nie sú zástupcovia fakúlt, profesori a študenti? Odpovede boli vyhýbavé a zavádzajúce. Napríklad: Po tejto konferencii bude celoslovenská, jej termín zatiaľ nie je určený. Taká konferencia sa však nikdy neuskutočnila. Pracovné predsedníctvo nemohlo byť volené preto, lebo konferencia nemá charakter schvaľovacieho orgánu a boli by sa tým porušili stanovy ČSM.10 Išlo o jasné symptómy snahy zmanipulovať výsledky konferencie.

Takmer vo všetkých diskusných vystúpeniach študentov rezonovali otázky týkajúce sa najmä skvalitnenia štúdia a podmienok života študentov – dožadovali sa zníženia povinných prednášok a cvičení, zavedenia štúdia svetových jazykov, úpravy učebných plánov, zaručenia akademických slobôd, obnovenia akademických titulov, častejších exkurzií do závodov a výskumných ústavov,  doriešenia vojenskej prípravy, zmien v rozmiestňovaní absolventov, zrušenie indexu zakázaných kníh, riešenia ubytovacích, materiálnych a sociálnych podmienok študentov a i. Druhý okruh sa týkal činnosti ČSM. Kritizovali jeho nízku autoritu, odtrhnutosť funkcionárov od problémov študentského života, pompéznosť v práci Zväzu mládeže. Dožadovali sa založenia študentského časopisu, zriadenia vysokoškolského klubu a pod. Odzneli vážne výhrady k prednesenému hlavnému referátu.11

Diskusiu odštartoval študent Štoffa z Elektrotechnickej fakulty SVTŠ konštatovaním: „Požiadavky našej rezolúcie sa kryjú s uzneseniami strany a vlády a konkretizujú ich na naše pomery, i keď v čase ich prijatia sme uznesenia strany a vlády nepoznali.“12 Svedčí to o tom, že názory študentov na situáciu na vysokých školách sa nerozchádzali so stanoviskom strany a vlády. A predsa vzniklo napätie medzi postojmi študentov a oficiálnych kruhov, vrátane funkcionárov ČSM, k tým istým problémom. Študent Moravčík z Prírodovedeckej fakulty UK predniesol vyše dvadsať návrhov na zlepšenie študijných podmienok a skvalitnenie práce ČSM na vysokých školách. Kritizoval postup Mestského výboru ČSM pri zvolaní konferencie: „... delegáti na túto konferenciu mali byť volení... neskoršie však MV ČSM rozhodol, že budú určení fakultnými výbormi ČSM... takýto postup Mestského výboru nebol správny.“ Poslucháč Vysokej školy ekonomickej Murín kritizoval, že napriek tomu, že medzi študentmi sa živo diskutovalo o zrušení označovania absolventov vysokých škôl tradičnými akademickými titulmi, „... v hlavnom referáte nebolo o tejto otázke nič hovorené“. Študent Lekárskej fakulty Vašina na kritiku, ktorá odznela v referáte na jeho adresu, reagoval slovami: „Rezolúcia Mladej gardy to bolo nielen pre mňa, ale pre obrovskú väčšinu študentov niečo, v čom sme videli reálne riešenie našich problémov, ktoré nás tak pália... Poslucháči našej školy ma poznajú veľmi dobre zo života v internáte aj v škole a ich sa môžete spýtať, či som sa niekedy staval proti socializmu, či som mal niekedy nejaké reakčné reči....“ Výhrady proti časti referátu, ktorá hodnotila študentské udalosti, vyjadril študent Filozofickej fakulty UK Jozef Jablonický. Keďže ide o významného slovenského historika, ktorý počas normalizácie bol perzekvovaný a od roku 1990 pracoval v Ústave politických vied SAV, najskôr ako riaditeľ a neskoršie, až dokonca svojho života, ako predseda vedeckej rady, uvediem podstatnú časť z jeho vystúpenia, ktorá podáva výstižné svedectvo o praktikách tej doby: „Nebudem hovoriť v mene nikoho, hovorím iba za seba a budem hovoriť svoj názor. Chcem sa zmieniť o jednej časti referátu súdruha Hlinického, o časti, v ktorej hovoril o uznesení strany a vlády. Pokiaľ sa týka jeho postoja, lepšie povedané, postoja referátu k študentským udalostiam, boli v ňom vyslovené podľa mojej mienky nie celkom správne názory. Vyskytli sa slová, že tieto udalosti boli namierené proti jednote študentov, že boli namierené proti Národnému frontu atď. O čo, súdružky a súdruhovia, ide? Podľa môjho názoru som zásadne proti tomu, aby sa hovorilo o takzvanom študentskom hnutí. Tu podľa mojej mienky nejde o nijaké osobitné hnutie, len študenti – zväzáci na vysokých školách –vyjadrili svojou formou, formou rezolúcií a rôznych návrhov,  svoje vlastné myšlienky a za tým stáli. Bol tu rad okolností, ktoré nepriaznivo vplývali na celkový vývin udalostí... Hovorilo sa tu, že Zväz mládeže je slabý. Súdruh Hlinický povedal, že máme tu stanovy pretknuté demokratickým centralizmom. Súdružky a súdruhovia, máme stanovy, ale zväzácky život nebol pretknutý demokratickým centralizmom. Nebol pretknutý preto, lebo si musíme kardinálne otázky postaviť, že ryba smrdí od hlavy... Funkcionári sa odtrhli od más študentstva. Funkcionári vyšších orgánov Zväzu mládeže si musia uvedomiť, že so starými metódami práce – vcelku si to uvedomujú – nevydržia. Treba, aby si uvedomili, že tu treba nové metódy, nové spôsoby práce. Tieto udalosti v tom týždni, keď vyšli rezolúcie, ukázali dokonale, že politicky nevedeli tieto široké masy ovládať, pretože nevedeli uhádnuť tón tých udalostí a prichádzali vo funkcii hasičov, ktorí chceli všetko hasiť. Nevedeli, čo chcú. Boli činitelia, ktorí otázku tak stavali, že je to nelegálne hnutie, namierené proti strane a vláde atď... Naše záležitosti vyšetrovala aj Štátna bezpečnosť. Je zaujímavé, ako na nás išli: „Vy ste zväzáci, dávajte si pozor!“ A vy študenti chcete ísť demonštrovať. Takto boli mylne informovaní o veci naši robotníci. My sme sami išli potom do závodov a správne sme ich informovali, a nie ako naše orgány pred nami... Končím otázkou charakteru tejto konferencie. Konferencia bola zvolaná preto, aby sa vyriešili pálčivé otázky vysokých škôl. A nie sme takými,  aby sme diktovali niekomu našu mienku. Sme pracovná konferencia a táto skutočosť nevylučuje, aby sme prijali uznesenie také, ktoré bude mienkou nás všetkých zúčastnených.“ Študent Bray z fakulty stavebného inžinierstva sa vážne ohradil proti tej časti referátu, v ktorej rečník neodôvodnene odsudzoval študentov: „Nepopieral nesprávne názory a činy uvedených, ale obviňoval ich preto, lebo jedného otec bol krčmárom a druhej spolumajiteľ pálenice. V ČSR nesmie byť nikto odsudzovaný preto, pod akou strechou sa narodil.“ Stanovisko delegátov Elektrotechnickej fakulty tlmočil študent Kokavec: „Už samotný postup pri zvolávaní aktívu nás zaráža... celé roky nami prednášané kritické pripomienky boli umlčované a hrubo ignorované... A ešte pripomienka k zahajovaciemu referátu. Súdruh tam menoval študentov, ktorí údajne chceli strhnúť vysokoškolákov pre zámery reakcie. Ale prečo nemenoval tých súdruhov, ktorí schválne mylne informovali súdruhov robotníkov zo závodov, aby takto postavili robotníkov proti študentom. Členka byra MV KSS, vydávajúc sa za robotníčku, nazvala vysokoškoláčky prostitútkami. Čo mal znamenať výrok: Súdružky, chcete mať červené svetlá na oknách? My si vieme so študentmi poradiť, keď sme si s reakciou vo Februári poradili. Označili nás za reakcionárov.“ Výhrady k referátu predniesol aj študent Klimo: „Je rozhodne nesprávne hodnotiť a posudzovať syna alebo dcéru podľa rodičov... je to neseriózne a ponižujúce.“

Na konferencii vystúpili aj akademickí funkcionári a predstavitelia štátnej školskej správy. Vo všeobecnosti ocenili, že na vysokých školách sa rozvíja zdravá a v podstate správna diskusia a kritika mnohých nedostatkov a že vysokoškoláci prichádzajú s iniciatívnymi návrhmi na zlepšenie existujúceho stavu. Označili za prirodzený jav, že XX. zjazd sovietskych komunistov „... hlboko zasiahol študentov a rozvinul ich záujem o politické a odborné otázky“. Jedným dychom však zároveň dodávali, že v diskusiách študentov „... práve tak, ako treba vyzdvihnúť zdravé a správne, treba tiež odsúdiť a zavrhnúť nezdravé a nesprávne“. Akékoľvek vybočenie študentov z pozícií oficiálnej politiky považovali za škodlivé a nebezpečné. Zdvihnutý prst káravo varoval študentov,  ktorí si dovolili kritizovať stranu alebo jej ústredný výbor. „Ako je možné, že študenti sa odvažujú kritizovať stranu...? Takáto kritika sa dotýka samých základov tohto štátu a treba odmietnuť takúto kritiku... a jasne povedať tým kverulantom, že nemajú právo takto hovoriť a nemajú čo robiť na vysokej škole... Zväzu mládeže sa dnes kritika nesmie vymknúť z rúk.“ Nepripúšťal sa ani najmenší odklon od oficiálnej politiky strany, každý pokus bol už v zárodku potlačený. Študentov, ktorí sa odvážili kriticky poukázať na problémy, s ktorými sa denne stretávali, zastrašovali nevyberaným spôsobom. „Budeme robiť oveľa prísnejší výber na vysoké školy. Na vysoké školy sa dostanú v takom počte deti robotníkov,  ako to bude zodpovedať významu robotníkov v tomto štáte.“ Takéto vyhrážky z pozície moci nesporne poznačili priebeh i celkové závery konferencie. Riešenie skutočných problémov študentov bolo načas zažehnané a Zväz mládeže sa naďalej utápal vo svojich trampotách.

Schôdze, aktívy, konferencie, to bolo príznačné pre vtedajšiu dobu. Závery sa spravidla robili bez ohľadu na to, s čím vystupovali účastníci. Uznesenia či rezolúcie boli vopred písomne pripravené, alebo sa prijímali dodatočne, ako to malo byť aj v prípade tejto konferencie. Malo to veľmi málo spoločné s demokratickými formami účasti más na riešení problémov, ako sa to pertraktovalo. Tak to bolo aj v prípade tejto vysokoškolskej konferencie.

Účastníci konferencie bratislavských vysokoškolákov si mohli vypočuť záverečné zhodnotenie konferencie z úst predstaviteľa Mestského výboru ČSM.  Bola to chaotická reč, za hranicou zrozumiteľnosti. Keďže si nezaslúži vecný komentár, uvádzam aspoň časť znej, ako bola zachytená v stenografickom zázname, bez akýchkoľvek štylistických či gramatických opráv. „Súdružky a súdruhovia, prichádza mi previesť dosť ťažkú úlohu –záver tejto konferencie... Bolo tu hovorené o tom, aká možnosť bola pri voľbe funkcionárov. Ide o tú vec, z nás, ktorí sme sedeli a sedíme zatiaľ v predsedníctve tejto pracovnej konferencie, ani jeden sa sám do mestského výboru nezvolil... Mám zato, súdruhovia, že takáto nedôvera, na ktorú i súdruhovia reagovali, vidíte, že predsednícky stôl vypadá v poriadku, že si to celkom i nezasluhujeme, i keď na druhej strane je oprávnená kritika, ktorá bola na adresu zväzáckych orgánov vznesená. Tedy čo tu nastalo. Hneď od začiatku možno povedať, aspoň ja osobne súdruhovia a po diskusii v predsedníctve i súdruhovia z predsedníctva sú sklamaní... Skutočnosť bola taká, že vo vedení sme chceli čím viac zobrať, ale pritom dosť málo dať... Tedy čo tu nastalo? Nastalo tu medzi nami určité ovzdušie nedôvery. Ozaj absolútnej nedôvery... My vo Zväze i vo vyšších orgánoch naučili sme sa viac príliš linkovať každú prácu, napchať do určitých škatuliek a mysleli sme, domnievali sme sa, že i ľudia musia byť akosi poškatuľkovaní. A podľa toho uznesenia samo sa do týchto škatuliek má pomestiť. Tedy čo ukázal XX. zjazd KSSS, že treba celú našu podobu v ČSM a jej politiku preorientovať, toje skutočnosť... I keď naše snahy boli najlepšie, rozhodne, že nemôžeme sa stotožniť s formami, akými v mnohých prípadoch tieto snahy uplatňovali a zverejňovali, no na druhej strane treba si, súdruhovia, priznať, že sme sa dostali do niečieho vleku,  s kým nechceme mať nič spoločného a sami s ním nesúhlasíme...

Rozhodne je však potrebné, aby súdruhovia preskúmali tých, ktorí ako rozmýšľali, ktorí ako zameriavali svoju činnosť. Všetko to, o čom tu bolo hovorené, čo sa deje v tejto otázke, hej, v drápoch niektorej zahraničnej rozviedky, to nám nemôže byť nijako ľahostajné, že mnohí, ktorí boli v deklaračnom výbore, mysleli to poctivo, ale že si celú vec neujasnili, že to budú musieť zvážiť, za akých okolností hovorili, kto im v týchto otázkach dával rady. To si budeme musieť spraviť poriadok práve v našich radoch. S tými treba spraviť poriadok a aj ho spravíme tak, ako sme to vedeli spraviť pribudovaní nášho Zväzu a vysokých škôl.

Postavme si rezolúciu Mladej gardy, zoberme si uznesenie ÚV KSČ. Nechceme ich nijako porovnávať ani hodnotiť. Nemožno nijako hodnotiť uznesenia Mladej gardy spolu s uznesením ÚV strany, ale obsah väčšinou sa stotožňuje. To znamená jedno, že mnohí súdruhovia, ktorí to spracovávali, či už boli informovaní alebo nie, ale táto rezolúcia, ktorá prišla z Prahy, obsahovala mnoho z toho, čo obsahuje rezolúcia ÚV strany, a z taktických dôvodov využili situáciu a senzáciechtivosť a vydali rezolúciu alebo boli možno upozornení, to je otázka bezpečnosti, že uznesenie strany vydajú vtedy a vtedy, a využili situáciu, narobili spústu planého poplachu, ktorý nijako veci neslúži. Mám za to, že oveľa lepší záver by bol v normálnej diskusii, ktorá poXX. zjazde KSSS vďaka jej kritickosti odznela.

Súdružky a súdruhovia, v našom Zväze vďaka akémusi východu z malátnosti, akú prežíval, je ozaj obrovská sila. Dokázali sme to predtým a dokážeme to aj teraz pri tvorivej práci, pri tvorivom uskutočňovaní a uplatňovaní uznesení ÚV strany o rozvoji nášho vysokého školstva. Mám zato, že po dnešnej konferencii sa obnoví určitá dôvera v orgány Zväzu, že naša práca bude zameraná nie na potlačovanie nejakej kritiky, ale na ostrú kritiku byrokratizmu v práci zväzáckeho aparátu.

Myslím, súdruhovia, na adresu kritikov: kritizujte osoby, konkrétne to, čo robí, bez patričného generalizovania, aby orgány, ktorých sa to bude týkať, mohli robiť určité opatrenia. Druhá vec, že vynaložíme v spolupráci s vyššími orgánmi školskej správy pod vedením našej strany všetko, aby naše vysoké školy v čo najkratšom čase dostali úplne nový charakter, charakter socialistickej vysokej školy.“

Vystúpenie predstaviteľa Mestského výboru ČSM, avizované samotným rečníkom ako záver, zhodnotenie konferencie, študenti prijali s dešpektom. Konferencia k riešeniu akútnych problémov vysokoškolských študentov, bohužiaľ, neprispela.

Ani nie tak samotné požiadavky študentov, ako spôsob ich nastoľovania, ich ultimatívnosť a formy interpretácie vyvolávali znepokojenie predstaviteľov najvyšších straníckych, štátnych i zväzáckych orgánov. Odsudzujúce názory na aktivity študentov zazneli aj na Celoštátnej konferencii KSČ v júni 1956. V diskusných vystúpeniach sa hovorilo o tom, že problémy, o ktorých rokoval XX. zjazd, študenti hodnotili zásadne nesprávne, v niektorých prípadoch dokonca z pozície ideológie vyslovene nepriateľskej. V niektorých rezolúciách, ktoré prijali študenti, boli údajne okrem správnych požiadaviek obsiahnuté aj nesprávne, niekedy protistranícke, socializmu nepriateľské požiadavky, navyše boli uplatňované ultimatívnou formou. Nepriateľským živlom sa vraj podarilo zoskupiť značnú časť vysokoškolákov, ktorých sa usilovali získať k prejavom nespokojnosti so socialistickým režimom, vyvolať chaos, dostať ich do ulíc, na demonštrácie. Zazneli aj hlasy, že „... medzi vysokoškolákmi sa stále nachádzajú triedne cudzie elementy, ktoré nemajú na našich vysokých školách miesto... triedne zloženie vysokoškolákov stále nezodpovedá štruktúre našej spoločnosti... pri prijímaní na vysoké školy treba uplatňovať triedne hľadisko... existuje odtrhnutosť vysokoškolákov odpraktického života robotníckej triedy... objavujú sa snahy o stavovské vyvyšovanie vysokoškolákov odostatných občanov“ a pod.13

Politickým hodnotením študentských diskusií a akcií na slovenských vysokých školách sa zaoberalo na svojej schôdzi v júli 1956 byro ÚV KSS. Po predchádzajúcom relatívne liberálnom prístupe k študentským udalostiam podstatne pritvrdilo. Označilo ich za škodlivé a protirežimové a jednoznačne sa priklonilo k represívnym opatreniam. Povereníctvu školstva nariadilo do1.septembra „vylúčiť z vysokých škôl triedne nepriateľské a reakčné elementy, ktoré organizovali a podnecovali študentské akcie na vysokých školách“.14 Z katedier spoločenských vied prikazovalo uvoľniť nespôsobilých učiteľov, posilniť ich skúsenými ľuďmi a z vysokých škôl uvoľniť ďalších „vysokoškolských učiteľov, ktorí negatívne výchovne pôsobia na študentov“. Rovnako tvrdé opatrenia sa prijali do vnútra strany. Krajské výbory strany mali „stranu zbaviť tých členov a kandidátov strany, ktorí v priebehu vnútrostraníckej diskusie a študentských akcií vystupovali protistranícky a protištátne“. V ovzduší vyvolanom opatreniami straníckych orgánov boli na pokyn povereníctva na začiatku nového školského roka zriadené na jednotlivých fakultách vysokých škôl disciplinárne komisie na čele s dekanmi fakúlt. Tie mali disciplinárne riešiť previnenia študentov počas študentských udalostí. Bol to politický pokyn a členovia komisií sa s ním nie celkom stotožnili. Preto aj postihy študentov boli vo väčšine prípadov mierne: dekanské alebo rektorské pokarhanie, nepriznanie štipendia alebo nepridelenie internátu. V individuálnych prípadoch však boli udelené aj kruté tresty: prerušenie štúdia s núteným prechodom do výroby, ale aj vylúčenie z vysokoškolského štúdia. Niektoré pramene uvádzajú, že na Slovensku bolo za účasť na študentských udalostiach vylúčených zo štúdia dvanásť študentov.15

Problematika vysokoškolákov zamestnávala orgány ČSM a strany a ich aparáty celý rok. V októbri o práci ČSM na vysokých školách rokovalo plénum SÚV ČSM. Rozhodlo o zriadení vysokoškolskej rady pri SÚV ČSM a vysokoškolských komisií pri mestských výboroch ČSM v Bratislave a Košiciach.

Hodnotením študentských udalostí na slovenských vysokých školách sa v októbri 1956 zaoberalo byro ÚV KSS. V prijatej rezolúcii, ktorá sa mala prerokovať na výročných schôdzach ZOKSS na vysokých školách, okrem iného konštatovalo: „Už na karnevalovom sprievode v Bratislave sa ukázalo, že existujú niektoré reakčné živly, ktoré sa snažia zneužiť študentov a popri správnej kritike nezdravých javov v našom živote usilujú sa zosmiešniť niektoré opatrenia strany a vlády a kritiku zamerať proti ľudovodemokratickému zriadeniu. Cieľom týchto iniciátorov, ako sa to neskoršie ukázalo, bolo vyvolať študentské nepokoje a zorganizovať študentov k provokačným vystúpeniam proti nášmu zriadeniu.“16

Bola to už iná rétorika. Súvisela s nastúpeným kurzom tvrdej ruky aj v dôsledku nepokojov v susedných štátoch, v Poľsku a Maďarsku, atmosféra v spoločnosti hustla.

Na pléne ÚV KSS v decembri 1956 vystúpil tajomník SÚV ČSM Milan Rázus, ktorý slovenským vysokoškolákom adresoval tvrdé slová: „Najmä na vysokých školách musíme smelšie a ostrejšie útočiť proti nesprávnym a nepriateľským názorom, proti liberalizmu, malomeštiackemu radikalizmu a buržoáznemu nacionalizmu.“ Hodnotenie študentských vystúpení tým posunul do výrazne politickej roviny, aj s výhražnými represívnymi opatreniami. Povedal, že treba  „... zlepšiť triedne zloženie poslucháčov a nebudeme zhovievaví k šíriteľom nepriateľských nálad.“17

Stále bolo cítiť nervozitu zväzáckych, ale i straníckych funkcionárov a narastanie obáv, aby aktivity študentov neprerástli do protirežimových demonštrácií. Nebola to vhodná atmosféra na rozvinutie pozitívnej činnosti zväzáckej organizácie na vysokých školách. Začal sa výrazne prejavovať odklon vysokoškolských študentov od oficiálnej ideológie a politiky. Spoločensko-politické aktivity požadované Zväzom mládeže sa končili bez pozitívneho ohlasu. Zmeny v obsahu činnosti i v metódach práce mládežníckej organizácie sa ukazovali ako nevyhnutné. Animozita vysokoškolských študentov k svojej organizácii narastala.
 

Poznámky

1 Anton Blaha a kolektív: Pyžamová revolúcia. Vydalo vydavateľstvo Nebojsa, Bratislava, 2007, s. 93.
2 Jozef Hudec: Krivda nás nezlomila. Spomienky na roky existencie menšinového slovenského gymnázia v Šuranoch v rokoch horthyovskej okupácie. Vydalo vydavateľstvo KUBKO GORAL, Bratislava, 1991.
3 Uznesenie predsedníctva Slovenského ústredného výboru ČSM zo 6. apríla 1956.
4 Rezolúcia študentov Matematicko-fyzikálnej fakulty KU v Prahe, prijatá 26. apríla 1956.
5 Anton Blaha a kolektív: Pyžamová revolúcia. Vydalo vydavateľstvo Nebojsa, Bratislava, 2007, s. 119.
6 Uznesenie IV. pléna ÚV ČSM z 11. – 13. mája 1956 o práci ČSM na vysokých školách. Smena, orgán ÚV ČSM zo 14. júna 1956.
7 Sekretariát ÚV KSS 15. mája 1956 prerokoval správu: Politické zhodnotenie študentských udalostí a akcií na slovenských vysokých školách a rozbor ich príčin 1956.
8 Tamtiež.
9 Stenografický záznam z konferencie vysokoškolákov, ktorú zvolal MV ČSM na 4. júna 1956 do PKO v Bratislave.
10 – 11 Tamtiež.
12 Tamtiež – všetky ostatné citácie z konferencie vysokoškolákov sú z toho istého stenografického zápisu.
13 Smena, denník SÚV ČSM, 14. jún 1956.
14 Uznesenie byra ÚV KSS z 14. júla 1956.
15 Mikuláš Šoóš: Roky nádeje 1968 – 1969. Vydalo Občianske združenie HRONKA, Bratislava 2014, s. 27.
16 Uznesenie byra ÚV KSS z 12. októbra 1956.
17 Smena, denník SÚV ČSM, 13. december 1956.

Foto: Z knihy Zväzáci (1945 - 1970)

Priemer: 4 (7 hlasov)