Zodpovednosť a svet

Počet zobrazení: 3672

Uvedomujem si, že malý priestor nedovolí formulovať všetky relevantné myšlienky, ale aj tak sa pokúsim napísať stručnú úvahu s aktualizačným prvkom. V súvislosti s nedávnym publikovaním článku o spravodlivosti a  civilizačnom marazme devalvácie  klasických hodnôt som si položil praktickú otázku: Bol nálet Američanov, Francúzov, Angličanov na Sýriu spravodlivý?

Takmer celú svoju profesijnú dráhu sa venujem utrpeniu a ľudskej dôstojnosti. To je aj dôvod mojej úvahy. Chcem však zdôrazniť, že úvaha nezastáva politické stanovisko, ale humánne, a výrok „násilie plodí násilie“ je už dávno dobre známy. Taktiež mi nejde o postavenie sa na jednu či druhú stranu, ale v duchu európskeho myslenia o zvažovanie všetkých pohľadov, i tých, ktoré nezodpovedajú všeobecnému videniu sveta. Totiž iba vtedy môžeme hovoriť o vzájomnej kultúrnej tolerancii a komunikácii.

Každé násilie, ktoré je nasmerované ako reakcia na násilie iné, je potvrdením, že násilie možno aplikovať. Je cestou nie k pokoju a mieru, ale k budúcemu prehĺbeniu násilia. Principiálne však platí, že násilie nemožno aplikovať ani v mene pravdy a vôbec nie v cudzej krajine, ktorú nemá právo posudzovať iná mocnosť, ak v danej krajine ľudia rozhodli, ako rozhodli. Myslím to všeobecne a globálne. Legitimitu má iba ten vládca (aj keby išlo o nedemokratické rozhodnutia), ktorý je zvolený ľuďmi danej krajiny.  

Spravodlivosť, ktorú sa pokúša nastoliť Amerika, Francúzsko či Anglicko? Navyše, spravodlivosť nemožno nastoliť raketami a bombardovaním. To je arogancia moci, a nie spravodlivosť. Žiaľ, uvedomujem si –  vždy bolo a vždy bude, že silný chce dokazovať svoju prevahu a slabý si musí nájsť nejaký úkryt na prežitie.  Zásada má byť taká, že „dvakrát meraj a potom raz rež“, alebo „najprv premýšľaj a potom konaj“, alebo „najprv si poriadne over skutočnú podstatu veci a až potom vyslov zásadné rozhodnutie“. Niektorí  politici radi rozhodujú o neistých veciach, aby dokázali, že sú chytrejší ako tí druhí.  Uvažuje sa ako na lekárnických váhach – kam až siaha imperiálna moc.

Všimol som si prázdnotu slova „spravodlivosť“. Ono by sa to dalo rozdeliť na legislatívnu spravodlivosť – zákony a ich vymáhanie a potom na súkromnú spravodlivosť, každodennú – čo považujem za dobré a zlé. Myslím si, že kto je slušný, mal by byť aj spravodlivý, kto je spravodlivý, musí byť aj slušný. V prvom prípade je to predpoklad a v druhom povinnosť. Nechápem, aký je rozdiel medzi vnímaním spravodlivého úderu na jednej strane a agresiou na druhej strane. Niet tam prienik obsahu. Namiesto toho aby sa kultivovala ľudská duša a zjemňoval zmysel pre krásu pravdu a dobro, manifestuje sa skôr zloba, nenávisť, adrenalín, utrpenie a pod . Musíme otvárať horizonty kvality lásky, zmysel pre empatiu a solidaritu. Naša civilizácia by si mala svoje hodnoty strážiť, neerodovať ich ani zvonka, ani zvnútra. To je večný spor a boj, ktorý sa nemôže nikdy skončiť. Pre mňa majú všetci ľudia rovnakú hodnotu, hoci niektorí sú aj zlí a treba ich eliminovať (vrahovia, lupiči a podobní násilníci). Tí si sami svoju hodnotu znížili.
 
V tomto roku bude tomu 70 rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Obdivujem ich tvorcov, ktorí po sebe zanechali toto úžasné a nadčasové dielo.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984