Reklama

Zo sveta efektívnejšieho podnikania

Počet zobrazení: 2230
Nasledujúca stať Ing. Kamila Mikuliča, CSc., sa opiera o tretiu časť jeho publikácie s názvom „Firma a jej prostredie“, no vzhľadom na cieľ – výmenu názorov v rámci pripravovaného odborného seminára v Inštitúte ASA   – je širšie koncipovaná, než iba sú poznatky z jednej firmy.



Spôsoby podnikania sa neustále menia v dôsledku podmienok, predpokladov i požiadaviek, ktoré sa naň kladú. Postupnosť, obsah i forma podnikania sa mení i keď často sa používajú pojmy, ktoré sa viažu na určitú minulosť (napríklad: obchodovanie = podnikanie, podnikanie len s cieľovým zameraním na zisk, atď.) Na zmeny  prostredia  podnikania sa jeho subjekty adaptujú a podľa klasika vyhrávajú z nich tí, ktorí tak najrýchlejšie konajú. Konať s jasným zmyslom pre dlhodobú udržateľnosť na trhu. Z toho kritérium v zlepšení prostredia pre rozvíjanie inovácií. Pritom sa menia, vedľa zabehnutých foriem, aj organizačné formy podnikania u ktorých vidieť určité konvergencie smerujúce k orientácii ku skupinovému podnikaniu (napr. inovatívne záujmové skupiny, startapy, družstvá, spoločné podniky, samozamestnanie, autonómne rôzne formy zoskupení klastre, ale tiež združenia, krúžky kreativity, a pod.). Jedna z pravdepodobne možných (variantných) orientácií organizačných zmien je trend spočívajúci v konaní, teda aj v podnikaní záujmových skupín  predovšetkým v podnikateľstve . Predstavujú sa ich dôvody ich správania sa a základné možnosti realizácie takejto orientácie. Na aspekty z procesov v podnikaní je zameraný tento príspevok.

mikulic_firma_aj_jej_prostredie.jpgZ analýzy vyplynuli silné stránky skúmanej firmy, ktoré sa prejavili v prekonaní krízového obdobia, plnením nákladového útlmu, stabilnej kvality výrobkov, hospodárskych výsledkov, modernizácie.                              
Štefan  Kassay v príhovore ku knihe









Kamil Mikulič: Firma a jej prostredie,
VEDA, vydavateľstvo SAV,
Bratislava 2015, 419 strán


VÝCHODISKÁ EFEKTÍVNEJŠIEHO PODNIKANIA
 

Podnikanie patrí k hnacím silám spoločenského rozvoja. V rámci uplatneného modelu spotreby sa menia prístupy k podnikaniu pod vplyvom vývoja hospodárstva, politiky, človeka a vytvárania rovnováh s biologickými systémami. Prenikavé reálne zmeny tak v ekonomike, ako i v jej spravovaní, najmä politike, ekológii a tiež i to, že žijeme v ére informačného pretlaku, spoločne evokujú zmeny v prístupoch k efektívnejšiemu podnikaniu.

Výsledky z poznania vývoja ekonomiky, vrátane účinkov z jej spätných väzieb, ktoré sú predovšetkým  dôsledkami z uplatneného systému jej riadenia  (podrobnejšie o súbore nepriaznivých účinkov K. Mikulič 3) zjavne signalizujú, že platný systém spravovania brzdí rozvoj hybných síl spoločnosti, v ich rámci i tvorivé potenciály živej práce. Tieto nepriaznivé a nežiaduce účinky znamenajú hmotné dôkazy o potrebe zmien v systéme spravovania spoločnosti. Hoci i pri sprievodných nepriaznivých účinkoch  pôsobí manažment, predsa z veľkej miery príčiny vzniku takýchto účinkov závisia od zvoleného variantu spravovania ekonomiky. Navyše, spomínané účinky pod vplyvom nárastu korporatívneho, demokraticky menej kontrolovaného kapitalizmu, dosahujú  zhoršujúce tendencie. Z takéhoto ich vývoja sa ohrozuje dosahovanie spoločenských cenností. Tieto zo skúseností národov, a v ich rámci i vývoja modelov ich správania sa, predstavujú spoločensky vzácne plody (blaha) ako sú sloboda, rovnosť, solidarita. Posledná uvedená v užšom vnímaní ako inštitucionalizovaná pomoc štátu, má reálne obmedzenia.                                           

Dosiahnutý stupeň rozvoja spoločnosti má svoj obraz v škále spoločenských cenností (spoločenské blaha), ako i v metódach, spôsoboch vedenia hospodárstva a jeho článkov. Spoločenské cennosti (blaha), pojem hodnoty použil K.Marx na vyjadrenie práce a jej vzťahov, sa osvedčili ako hnacie sily vo vývoji ukazovateľov merania výkonnosti práce, v novej dobe hodnotových kritérií. Odrazy z ich dynamiky sa využívajú v určení kritérií tak merania ekonomickej efektívnosti pri dosahovaní výkonov podnikmi a jednotlivcami, ako i hodnotení ich zásluhovosti. V ich hodnotení dozrel čas na to, aby tieto kritéria merania výkonnosti v podnikaní, obsiahli posun o postmateriálne cennosti (humanitu, ekológiu, emancipáciu).

Kritické množstvá z nepriaznivých spoločenských účinkov ako dôsledkov systému riadenia  sa nevytvárajú iba na úseku jeho pôsobenia, ale aj na úseku účastníkov živého podnikateľstva. Ide o vrstvičku podnikateľov, ktorí vedia a majú záujem využiť podmienky, v tom i hospodársku politiku, nielen prednostne na osobné zbohatnutie, ale na ekonomický rast krajiny. Ich prednosťou je  záujem na efektívnych projektoch s využitím inovácií, často dlhodobých, a tiež na pritiahnutí kapitálu, čo všetko možno prednostne realizovať v domácich podmienkach. K tomu nepostačuje, hoci i racionálna hospodárska politika, pretože v trhovej ekonomike jej rast, predovšetkým cestou intenzifikácie, závisí od nasadenia iniciatívnej, no ekonomicky motivovanej, práce miliónov ľudí. Na tejto ceste sú nevyužitými významné možnosti.

V záujme minimalizácie miery neželaných vedľajších účinkov spojených so systémom riadenia je  spoločensky užitočným testovať návrhy na jeho zdokonalenie. Každú myšlienku si možno overiť, teda i prospešnú, či a ako pôsobí, v štruktúre reálnych, či očakávaných záujmov (predchádzať ich bezbrehosti).

Hoci v rámci prijatej alternatívy spravovania spoločnosti  po roku 1989, v jej zložke ekonomiky sa uplatnil model spotreby, a čo iste viedlo k lepšiemu uspokojeniu spoločenských potrieb, predsa spoločenský zámer hľadať ako inak a lepšie podnikať v rámci reprodukčného procesu so zámerom jeho dlhodobého udržateľného rozvoja, však zostal. Dokonca sa stal ešte naliehavejším. Preto v predmete príspevku sa kladie dôraz na posuny v prostredí podnikania, v tom aj cennostnej orientácii účastníkov podnikania.

DVE NALIEHAVÉ TENDENCIE VO VÝVOJI  EKONOMIKY                 
       

V súčasnom globálnom svete sa rozvíja vyššia fáza intenzifikácie ekonomiky a jej transformácia. V nej dominuje masívna substitúcia živej práce v reprodukčnom procese. Jej cieľom je minimalizovať účasť ľudí v produkčnom procese, ktorý sa dosahuje aplikáciami myšlienok o digitalizácii s využitím prednosti počítačov a tiež zapojením nových druhov kapitálu k obsluhe týchto procesov. Tvoria sa prísne pravidlá za ktorých smie obsluha robotickej linky zasahovať do systému ovládania strojov (sú už systémy s umelou inteligenciou, ktoré môžu sa využiť k zámernému poškodeniu plynulosti výroby). Vzťahy v produkčnom procese obsluhované modelom spotreby, s využitím motivácie na zisku, začali byť brzdou progresívnych technológií. Avšak vo vnútri tohto procesu sa formujú nové štruktúry, ktoré sa nedajú ignorovať.

O nutnosti riešiť včas naliehavé tendencie presvedčujú nepriaznivé skúsenosti z vývoja ekonomiky ČSR z obdobia okolo roku 1968. Vtedy sa zmeškal jej nástup na intenzifikáciu, čo sa prejavilo na zaostávaní štandardov v spoločnosti, vrátane životnej úrovne. Na výstupy z vtedajšieho modelu spravovania ekonomiky sa márne vyvíjali tlaky, ktoré by viedli k rešpektu spoločenských potrieb. Vtedajší platný model bol brzdou prechodu na novú trajektóriu rozvoja spoločnosti. Vtedy a tam sa založili príčiny toho, že o dve desaťročia neskôr, pod tlakom ulice, sa začala riešiť nutnosť s obsahom konvergencie spoločnosti (postupné odstránenie zaostávania oproti vyspelým krajinám).                               

Na súčasnú úroveň ekonomiky, širšie, i spravovanie spoločnosti, intenzívne pôsobia dve tendencie:      

prvá z oblasti inovácií, sú to mnohonásobné, kreatívne technické, sociálne a ekonomické inovácie, ktoré sú spojené s vedeckým a technickým pokrokom, v jeho nielen lokálnom, ba i národnom vnímaní. Predstavujú ich v podobe snehovej gule, ktorá sa pohybom nabaľuje, v reálnej ekonomike ide o účinnosť analógie  typu anglickej priemyselnej revolúcie. O vízii účinkov z tendencie inovácií informoval John Chambers (X), generálny riaditeľ spoločnosti CISCO takto:

,,Čtyřicet procent firem do 10 let zkrachuje. Dalších 70 procent zkusí přejít do digitálního prostředí, ale pouze třetina z nich uspěje. Pokud se ani teď nebojíte, měli byste začít.”, a pokračoval: … „svět bude digitalizován. Změní to naše životy, naše zdraví, naše vzdělávání, naše byznysové modely. Změna bude rychlá a neúprosná. Změní se podnikání ve všech oblastech. Nepodceňujte budoucí konkurenci. Buďto se změníte, nebo zahynete”.

Kto bude schopný, a s akými metódami, predísť účinkom takejto dramatickej výzvy? Bude to ten, kto zvládne jednak impulzy a jednak výzvy. Impulzy sú v digitalizácii a uvoľňovanej kvantite ľudí z produkčného procesu. Z ich včasného zapojenia dá sa očakávať rast reálnej ekonomiky, a súčasne sa vyhýbať špekulatívnemu rastu cenovými bublinami.

Jedna z výziev sa týka  riešení medziodborových trendov, ich potreby bilancovať miestne, pretože tieto dlhodobo celostne ovplyvnia vývoj národnej ekonomiky. K nej dva postrehy. V národnom meradle úspešnosť jej naplnenia (realizácie) podväzuje stav v zázemí – experimentálnej vede, aplikovanom výskume, technickom rozvoji a ich svorníkoch na produkčný proces. Tým sa napráva minulosť (v procese privatizácie sa tieto svorníky zachovali iba v kontinuite  prosperujúcich podnikov, inak sa fakticky „vyliali“ s honbou za individuálnymi „kôpkami“ peňazí, z iného pohľadu, bola to „daň za trhanie“ ekonomiky). Za to sa  koncentrovali v rukách cudzích špičiek, stali sa tak jedným z nástrojov technologickej prevahy k ovládaniu (krajina je naša, ale to plne neplatí o jej ekonomike).

Ďalej, plnenie výzvy na  rozvoj inovácii ako existenčnej podstaty podnikov, súvisí s vnímaním úrovne ich príjmov a pracovníkov (a sprostredkovane i dôchodcov), potom buď sa priblížime k vyspelým inovatívnym západným ekonomikám, alebo sa bude zhoršovať nepomer medzi výkonnosťou a odmenou. Z takéhoto zaostávania sa časom dostavia štrukturálne zmeny, ktoré síce za iných podmienok, môžu evokovať podobne tragické divadlo, akým po roku 1993 bolo na úseku ekonomiky pôdy. Dosahované  príjmy v národnom rozmere tak podnikov ako aj pracovníkov hovoria totiž tak o úrovni tvorby a osvojenia inovácií, ako aj ich pomeru, v ktorom ide o komplexné zvládnutie vlastných a či iba prevzatých (nakúpených a vnútených). Technologická úroveň národného hospodárstva závisí od vlastnej, národnej, intelektuálnej úrovne a jej reprodukcie a tiež od možností nákupu (investícií) jej zhmotnenej podoby (nákupy inovovaných výrobkov a celých technológií ako súčasť modernizácie). To je neoddeliteľné od úrovne príjmov a ich štruktúry. Predstavujú deliacu čiaru, či ide o ekonomiku s únikom modzgov a či s ich nasávaním. Firma, ktorá z vlastných zdrojov nie je schopná racionálne zvyšovať úroveň príjmov svojich pracovníkov, stráca odôvodnenie zostať na trhu. Nie je chválou podniku nízke príjmy. To je jedno z východísk pre nové druhy kapitálu a ich zastrešenia pôsobením záujmových skupín.

Skúsenosť z podnikovej úrovne. Výzva v prvom rade požaduje mať konkurenčne odolný výrobok a ďalej, zo stupnice inovácií od J. Schumpetera finančne mať na druhú podobu podmienených výsledkov t.j. aplikáciu novej metódy výroby. Ide o to dosiahnuť zmeny v technológii nielen vlastnými silami, ale i nakúpením stelesneného technického pokroku a po jeho realizácii lepšie vyrábať v porovnaní s konkurenciou. Ilustruje ho príbeh modernizácie v podmienkach HOLDINGU I.D.C, a.s. V nej sa nasadila výkonná špička z digitalizácie výroby s prepojením na jej kontrolu cestou internetu. Linkami sa nahradila rutinná manuálna práca a pritom sa zachovala tradičná kvalita výrobku. Výkony na týchto linkách sa dosahujú rýchlejšie a presnejšie než na starých zariadeniach. Kúpili sa overené s výhodou menšieho risku a ktoré zaručujú výkony na svetovej špičke. S týmto skokom vo výrobe, ide ruka v ruke, výrazný vzostup exportu. To v konečnom dôsledku sa odrazilo na tvorbe novej rovnováhy na trhu. Adaptácia organizácie práce na zmenené podnikateľské prostredie priviedla k využitiu nových spôsobov riadenia výrobného cyklu, odôvodnenej optimalizácie medzi jeho fázami. A o to išlo. Konkurenčne to znamenalo rýchlejšie než ostatní v odvetví znižovať množstvo vynaloženej práce, najmä živej, šlo o zdroj v dosahovaní mimoriadneho zisku. Kto podobne nekonal, toho trh vyradí, či už vyradil, nie je na mape priemyslu SR. Bohatosť dosahu inovácií neobsahuje iba  túto uvedenú ekonomickú stránku.

Z podnikov, ktoré včas modernizovali, majú predpoklady rastu, prevažne intenzívneho, tým sa pripravili na obhájenie svojho postavenia na trhu. Aj pri celkovej stagnácii, či nonraste (L.Hohoš (1), jedni budú dosahovať rast a iní z trhu odídu. Rast má, a bude mať ten kto naň má. A vo väčšine prípadov sa tento nedá dosiahnuť bez rastu exportu,

druhá,  z oblasti účinkov spätnej väzby z pôsobenia modelu spotreby. Hoci aplikovaný model je v konečnom dôsledku efektívnejší než model založený na hrubej výrobe, predsa na súčasnom stupni  technologického rozvoja s jestvujúcim kapitálovým vybavením, jeho štruktúrou, stavom v zamestnanosti a všeobecným zadlžením sa ním ovládaná ekonomika chronicky zadrháva. Fungujúci model sprevádzajú výrazné negatívne účinky (pozri 3). Využívaný model sa v praxi nevyhne dôsledkom z protirečenia medzi rastom spotreby krytou nadmerným dlhom, a za jeho určitou hranicou, sa temer nedá efektívne fungovať v ekonomike (súčasné Grécko).       

V účinkovaní platného systému riadenia treba podčiarknuť:                                                                        

–  metódy použité na úrovni makro ekonomiky (aj dovedené z EÚ), ktoré v podstate sú nadradenými metódam z mikrosféry, rámcujú ich nasadenie, predurčujú ich východisko a nadväznosť. Podnik sa síce môže správať inak, ale škoda, ktorá  sa mu môže následne dostaviť, tá ho dodatočne usmerní. To môže byť i neskoro. Častejším a širším použitím stresových testov sa dá tomu predchádzať. Čo je výhodné pre národné hospodárstvo nie je vždy výhodné pre jednotlivý podnik (výhodnosť sa narovnáva napr. dotáciami). Z finančného systému, ako obsluhy reprodukčného procesu,  sa časom vyvinul v dominantný s hierarchiou výkonu moci. Jej hodnotovým kritériom je zisk,  

–  kritéria merania účinnosti metód zo spravovania ekonomiky sa vyjadrujú na úrovni:  

a) národného hospodárstva prírastkami v tvorbe národného dôchodku, čiže aj v decíznej sfére majú subjektívne počínania politikov objektívne hodnotové kritéria hodnotenia. V zdokonalení systému riadenia by sa mali tieto:

– v motivácii podnikov homogenizovať všetky fáze produkčného procesu, a z jeho zvolenej fáze sa odvíjajú rámce podnikových ekonomických záujmov, a zbližovať tieto s kritériami na národohospodárskej úrovni (pozri diskrepancie pri zainteresovaní podnikov na hrubej výrobe (3),

– využiť na „prečíslenie“ vplyvu štátu aj vo vzťahoch k záujmom silných TNK, ktoré neraz majú prevahu i vo vzťahu k hospodárskej politike štátu (najmä malému). V tejto súvislosti je zaujímavá odpoveď na otázku priorít zo sústavy záujmov: má mať prednosť záujem odvodený od trhu, a či štátny, ktorý má prezentovať celospoločenský záujem? Dobre je, ak i štátny je odrazom vyjednávania na trhovom základe.

Vo výkone štátu sa jeho určitá časť financuje i cestou vonkajšieho zadlženia. Od tejto jeho miery závisí dynamika vývoja viacerých vedľajších nepriaznivých účinkov spojených so systémom riadenia, ďalej, tvorba prostredia na pritiahnutie investícií a naostatok, udržanie na vnútornom trhu vytvoreného zhodnotenia v národnom rozmere,

b) podnikov je to na jednotku ich tržieb dosahovať relatívne najnižšie náklady (efektívnosť). Iné vyjadrenia vzťahov sú napr.: zvýšené zhodnotenie aktív, rast tvorby zdrojov na rozdelenie, a pod. V zásade ide o ich udržateľnosť na trhu (likvidita), z iného pohľadu ide o minimalizáciu hrozby (rizík) z úpadku. K meraniu sa používajú hodnotové kritéria, ktoré sú odvodené od reálneho trhu, pravda už dávnejšie nie z trhu s prívlastkom voľný. Na tomto trhu hospodárska politika prezentuje celok – národné hospodárstvo. Túto politiku predovšetkým vykonávajú veľké ekonomické celky. Ich vzťahy určuje hierarchizácia trhu, na ňom majú veľkí hráči privilégia (prejavujú sa ako skladačka z mini trhov). Je to miesto pre vznik protirečení z rozdielnych záujmov. V nich aj ekonomika SR, ako súčasť zoskupenia EÚ, sa na jednej strane, podieľa na jej efektoch, na druhej strane je, ako región, objektom veľkých TNK. Ich veľká ekonomická moc usiluje ešte o väčšiu, často nepostačuje ani obrana V4.

Účastníkom národného trhu limitujú zásluhovosť na tvorbe hodnôt hodnotové kritéria prostredníctvom rozdeľovacej funkcie cien. Pritom dochádza k diskrepanciám. Je tomu tak i preto, že kalkulácie nevyjadrujú plné spoločenské náklady, narastá vplyv austerít, ďalej, sú to sociálne dôsledky z modernizácie, nezamestnanosti, zadlženia, korupcie a pod. Sem patrí aj to, že podnikové zhodnotenie kapitálu, ktoré vytvorí určitá štruktúra zamestnancov sa len časť z neho vracia späť do systému (krajnosť je usadenie takýchto peňazí v daňových rajoch).

ZMENY V PODNIKATEĽSKOM PROSTREDÍ A NOVÉ FENOMÉNY V PODNIKANÍ
 

S prevzatím modelu spotreby v spravovaní ekonomiky SR po roku 1989 a od toho termínu po súčasnosť, nastali zmeny: 

–  v subjektoch podnikania (od národných podnikov a družstiev k súčastnosti, v nej od rodinných podnikov, korporácii, družstiev, TNK – transnacionálna korporácia, monopolov až k národným a nadnárodným integráciam). Personálne ich obsluhujú podnikatelia a záujmové skupiny na úseku podnikateľstva. Na báze modelu spotreby sa postupne v spravovaní majetku rozvinul, a aj výrazne zvýšil,  podiel jeho korporátneho spravovania. V ňom sa rozvíja vlastníctvo majetku, ktorého spoluvlastníci najčastejšie len sprostredkovane spravujú majetok,

– v uplatnených hodnotových kritériách podnikania , t.j.vo sfére tvorby a merania hodnôt a súbežne zmien v cennostnej orientácii v spoločnosti, ako i jej interpretácií obsahu. Táto orientácia svojim obsahom slúži ako základ pre formovanie materiálnych záujmov a s nimi spojených konfliktov.

Pred nami je nová epocha digitálnej ekonómie. Táto poskytne (už i poskytuje) nebývalé možnosti tak k rastu efektívnosti výroby, ako aj k racionálnym zmenám podnikateľského prostredia, samotného podnikania, postavenia ľudí v reprodukčnom procese a ich postupné vytláčanie (svet jeho ekonomiky s klesajúcim počtom ľudí v nej). Uvedené aspekty spolu stupňujú nároky na podnikanie, ktoré evokujú tieto kľúčové problémy:

–  v prvom rade je to okruh z postavenia človeka v reprodukčnom procese. To vyžaduje riešiť  prispôsobenie sa ľudí na zmeny tohto procesu, vývoj kvalifikácie pre ich zamestnateľnosť, využitie voľného času, ako aj podmienok formovania osobnosti, premenu školstva, podporu rodín, aby sa napravili nepriaznivé demografické krivky a pod. To je i o jeho individuálnom rozhodovaní v medziach zákonov, i rešpektu voči individuálnym činom, pokiaľ v nich  sa ctia zákony, zodpovednosť za dobré mravy,

–  súčasná (i propagovaná) konzumná kultúra podväzuje formovanie ľudí a ich postavenie v reprodukčnom procese, jednotlivých jeho fázach. A keďže v rebríčku cenností (spoločenské blaha) prevládlo postarať sa sám o seba, využiť šance, potom, síce postupne, ale predsa sa vytláča solidarita, ako spoločenská cennosť, na okraj diania v spoločnosti. Prirodzená skromnosť ako Popoluška sa zahnala do kúta etiky. Takýto druh kultúry profiluje povinnosť produkovať viac a viac, vyššie výkony. Táto kultúra sa prepojila pupočnou šnúrou na vlastnosť egoizmu človeka a jeho prejavy individualizmu. Vo vývoji zištnosti sa odráža faktická úroveň egoizmu, ktorého oporou je súkromné vlastníctvo, predovšetkým výrobných podmienok a na rozdiel od neho, solidarita má oporu v spolucítení, v stave morálky spoločnosti a jej reálneho pôsobenia. Na nastavení pomerov medzi nimi sa nevystačí s možnosťami ich riešiť iba vo fáze rozdeľovania z produkčného cyklu, lebo tieto možnosti podmieňujú i riešenia rizík v ostatných fázach tohto cyklu – to na jednej strane. Na druhej strane sa takéto prepojenie, v súvislosti s motiváciou ľudí na výkonoch, ani u väčšiny z nich, a ani po ešte dlhú dobu, nemá ignorovať. Skúseností z hodnotenia vývoja ekonomiky potvrdili, že kreatívne zmeny, hoci aj neraz náhodne vzniknuté, i tak podmieňujú aktívnu účasť ľudí v podnikaní.

S dosiahnutým stupňom civilizácie, v ktorom výroba prestáva byť problémom, presúva sa akcent jej pozornosti:

– na nerovnomernú spotrebu, rast bohatstva spoločenských vrstiev a ich jednotlivcov a ďalšie nepriaznivé sprievodné javy, súvisiace s nezamestnanosťou, zadlžením, korupciou, a tiež necitlivým správaním sa k prírodnému prostrediu. Podľa Тhоmasa Pikettyho úroveň nerovnosti bohatstva, vyjadrenej podielom miliardárov na bohatstve krajín, ilustrujú tieto údaje: v Európe je to 5-10%, v USA 10-15% a jedna z najvyšších mier na svete je v RF 20-25%. To sa prejavuje na formovaní tak spravovania spoločnosti, ako aj v tvorbe politík, prirodzene nielen hospodárskej (extrémy v podieloch nesignalizujú menší, či väčší sklon k autoritárskemu režimu?). Rozdiely medzi vrstvami, stavmi v spoločnosti, a v ich rámci jednotlivcami v spotrebe sa odrážajú v postojoch ľudí ako dôsledok rozdielneho vnímania pomeru medzi zištnosťou a solidaritou. Napriek uvedeným stránkam z diferenciácie príjmov, z vývoja v uplynulom období možno vypichnúť paradox o niečo rýchlejšom raste vkladov obyvateľov (pozri nasledujúcu tabuľku) než boli ich prírastky príjmov, ktoré boli, ako je všeobecne známe, malými.

tabm1.jpg

Takýto vývoj vkladov by však mohol vypovedať o istej nasýtenosti potrieb vkladateľov, najmä po stránke kvantitatívnej,  ďalej, o určitej stabilite sústavy cien, a možno aj o podvedomom ich zabezpečení sa na horšie časy. V každom prípade však takýto vývoj zvyšuje tlaky na kvalitu. Ale neobsahuje i signály o dochádzajúcom dychu samotnému modelu spotreby, alebo dokonca zárodky niečoho nového pre alternatívu spravovania spoločnosti, jej ekonomiky?  

– terajšiu situáciu vo fáze rozdeľovania charakterizuje nízky podiel výdavkov na vedu, vrátane výdavkov na aplikovanú vedu. Všeobecne sa vníma, že v rozvoji inovácií, najmä v dosahovaní ich vyšších stupňov, má veda prvoradé, a nezastupiteľné miesto. Na slovách je tomu tak, ale skutky o jej zabezpečení, predovšetkým vo fáze rozdeľovania zhodnotenia, sa často od nich vzďaľujú. Určite to súvisí s tým, že veda, najmä jej aplikovaná zložka, ako činiteľ hybných síl ekonomiky zvyčajne nemá priame a či dostatočné zastúpenie v priemyselnom kapitáli. Ten obsluhuje fázu výroby z produkčného procesu vrátane jeho rizík, a keby ten vo svojom pôsobení náležite presadzoval i vlastné nároky vedy, potom by nemuseli záujmové skupiny na úseku podnikania zvádzať ostré jednania o svoje miesto na slnci a  

 – napokon, súbežne naberajú na význame riešenia ekologických vplyvov. Doterajšie hodnotové orientácie spoločnosti slabo bránili bezohľadnosti voči prírode. K zlepšeniu efektívnosti prispieva, nielen individuálne, koristenie. Hoci sa účinky z takýchto pomerov často podceňovali, predsa len už z doteraz nahromadených negatívnych účinkov v ekologickej sfére tiká čas pre pravdepodobný variant z prekročenia hranice nezvratných zmien, čiže nielen zrútenia samotného modelu spotreby, ale až ekologického kolapsu planéty Zem. Stačí sa zamyslieť nad argumentami z aktuálnych vystúpení politikov a expertov na eko-sumite v Paríži 12/ 2015.

Do prevzatia modelu spotreby, národné podniky (i družstvá) v období reálneho socializmu vyrábali tiež pre trh, ale v podstate bez možnosti akumulovať kapitál (družstvá mali isté výhody). Konali tak v zajatí metódy rastu produktivity práce meranej vo fáze výroby (v meradle sa využívala hrubá výroba), a  čím bola vyššia meraná produktivita práce z výkonov –  tým vyššie boli priemerné zárobky. V takto spravovaných podnikoch sa podporovala ich autarkia a tým i rast zamestnanosti. Dôsledky boli viditeľnými na zaostávaní v technickom rozvoji, v určení investícií prevážne na extenzívny rozvoj, takmer nulový ohľad na ekológiu. To stačilo „tak-tak“ pre prevažne extenzívny rozvoj. Inak povedané, celú plánovaciu činnosť prestupoval model založený na hrubej výrobe.                      

Na rozdiel od uvedeného obdobia podnikania, po prijatí alternatívy spravovania ekonomiky na báze spotreby sa využíva odlišných metód, ktoré zodpovedajú prevažne intenzívnemu rozvoju hospodárstva. Ich odlišnosť sa odvodzuje od prevzatého modelu spotreby, postavenia človeka a jeho slobody v spoločnosti. To vedie podniky k ústretovosti voči potrebám ich okolia, v jeho rámci, aj k istému zlepšeniu rešpektovania ekológie. Vo výkone podnikania, v dosahovaní jeho cieľov využívajú organizácie pestrých foriem spoločenskej súdržnosti (družnosti (1): od spojovania síl v malom až po vznik medzinárodných spoločenstiev, integrácie), s pomenovaním – liberálny kolektivizmus (súčasný svet ako svet aliancií, a to aj v zmysle stretov medzi nimi). 

Aktuálny systém spravovania ekonomiky, čiže prostredie pre fungovanie podnikov, viac než len umožňuje nerovnomernú expanziu článkov reálnej ekonomiky, ich transformáciu a tým i vývoj prezentácie jej elity. Táto expanzia závisí od veľkosti zdrojov (skupenstiev) práce a ich proporcií, nárastu ich podielu na trhu v štruktúre: fixný kapitál, v ňom i naukumulovaná energia a obslužný obežný kapitál, ktorého súčasť je intelektuálny kapitál vrátane jeho schopnosti kreativity.

Každý zo zúčastnených podnikov pracuje s obmedzenými zdrojmi, ktoré sa vyznačujú osobitnými proporciami skupenstiev práce, ktoré predstavujú individuálne východisko pre expanziu. S jej rozvinutím  súvisí vznik vrchnej vrstvičky v sektoroch ekonomiky, vrcholovo v spoločnosti, jej zložky elity (magnáti). Táto ako-taká sa nemá paušálne považovať iba za zbohatlíkov, ktorí usilujú udržať si vlastné bohatstvo a moc, a ich okázalé užitie (vnímaná celostne ako pseudoelita). Jedným z dôsledkov expanzie je fragmentácia v ekonomike, čiže voľný trh v rozmere národného hospodárstva sa „pára“na mini trhy (vzniká priestor pre vnútrokoncernové ceny a ich funkcie). Ich personálne zastrešenie pripomína obdobu postavenia kniežat v lennom systéme. Takýto stav trhu je nielen iba produktom vývoja, ale i východiskom pre nové kolo expanzie.  

Jej výsledky, okrem ich dosiahnutia na tradičných predmetoch podnikania, sa dajú zlepšiť „dolovaním“ (dosahuje sa renty s pomerne malými nákladmi) z verejného a štátneho sektoru. (Tu kotví jedna z príčin interesu magnátov o politiku). Napriek všeobecnej črte atomizácie v spoločnosti, či práve preto, na posledne uvedené ciele dá sa využiť i náklonnosť (jej podporou v podobe korupcie) štátneho aparátu k jestvujúcej moci. To všeobecne však vedie k jeho odtrhnutiu od spoločenskej väčšiny.      

Okrem pozitívnej účasti elít na veľkých inovačných projektoch, ďalej, na zhromažďovaní výroby a naostatok, na očakávanej účasti na spomaľovaní oteplenia klímy (majú k tomu zdroje i kompetencie) vplývajú tieto na tvorbu politických programov. V nich od pádu spravovania spoločnosti na báze štátneho vlastníctva prevládali vplyvy eufórie z liberálnej demokracie, avšak nateraz sa znovu, pod vplyvom štruktúry spoločnosti, sa kolo dejín otáča k programom s autoritatívnymi režimami. V týchto programoch na prvom mieste sa ani neusiluje o spoločenskú jednotu, ale v nich uplatnený záujem sa orientuje na určitý projekt (uprednostňuje sa riešenie konkrétnych problémov, najčastejšie korupcie). Tomu venoval pozornosť V. Bělohradský (pozri zjazd ANO v dňoch 27.-28.02.2015). V nej nastolil užitočnosť podnikateľského prístupu ako štýlu komunikácie, ktorý  má umožniť preskočiť byrokratické modely (v konaní a myslení politikov). Súčasne si sám však položil otázku, či to nie je nebezpečné pre demokraciu, ktorá sa zakladá na deľbe moci? V nastolení problému je zaujímavý spôsob prekonania byrokratizácie.
      
Paralelne s uvedenou fragmentáciou, rámec liberálneho kolektivizmu je prostredím pre  inovatívny rozvoj (je odôvodnené zaoberať sa úmerou jeho kvality vo vzťahu k inovačným potrebám). Okrem iného, v ňom vznikajú podnikateľské spoločenstvá, ktorých účastníci dobrovoľne prijali, či na dobu určitú, a či neurčitú, istú organizačnú formu (obruč zovretia) s tým, aby im vlastné vnútorné konflikty nebránili dosahovať ciele podnikania. Spoločnou, síce neželanou vlastnosťou spoločenstiev, ktoré sa priraďujú pod liberálny kolektivizmus, je vznik konfliktov. Ich príčiny sú veľmi pestré. Univerzálne sa však prejavia na narušení, ba až na strate stotožnenia sa účastníka, či účastníkov spoločenstva, s cieľom ich podnikania. Narušenie začína nespokojnosťou účastníka spoločenstva. Neuspokojivé riešenie sa vyhrocuje v otvorený vnútorný konflikt (konflikt medzi záujmami účastníkov). Tým sa však zoslabuje intenzita pôsobenia zoskupenia navonok.   
           
Ak v minulosti objavné technologické zmeny postačovali ako východisko na prekonanie hospodárskych kríz, potom v etape vývoja, keď výroba prestala byť prvoradým problémom, takéto ich zmeny už funkčne nehrajú tú istú významnú rolu vo vývoji ekonomiky. To súvisí i s priebehom transformačných procesov v spoločnosti. Tieto Milan Zelený (6) interpretuje v súčasnej dobe takže nejde už o priebeh hospodárskej krízy, ale že prebieha transformácia ekonomiky. Jednou z jej čŕt je posun v zamestnanosti. S nástupom priemyselnej revolúcie sa vytvoril masívny priestor pre hromadný, niekde až nedobrovoľný, presun pracovných síl z poľnohospodárstva do priemyslu. V ďalšej fáze rozvoja, ktorú charakterizuje celostná intenzifikácia všetkých fáz reprodukčného procesu, zrýchlil sa rozvoj  služieb (tretí sektor). Zvláštne postavenie v štvrtom sektore nadobudli štátni zamestnanci (do tohto sektoru patria i nezamestnaní, ktorí poberajú podporu). Zvláštnosťou tohto sektora je to, že sa nerozširuje na báze tvorby vlastných zdrojov,  sú nimi výdavkové možnosti v kapitolách štátneho rozpočtu a rozpočtov miestnych orgánov. Podľa vyjadrenia M. Zeleného ďalší sektor zamestnanosti nie je na obzore.
          
Rozvíja sa samo-obslužnosť, ktorá na rozšírenie a podporu využíva sietí. Z uplatnenia týchto metód budú mať svoje miesto dosahované výsledky „relokalizácie“, ktoré  nahradia náročné fyzické presuny výrobkov na diaľku. Je to perspektíva pre oživenie práce v lokalitách, pretože na výbavu výroby na mieste spotreby, sa vystačí so softverom na 3D tlačiarni. To, okrem vybavenia, si vyžiada náročnú prípravu obsluhy a servisu.
          
V transformácii ekonomiky rozhodujúca zmena sa zabezpečuje metódou  deglobalizácie“ (na styku medzi fázami výrobného cyklu sa vylúčia náročné sprostredkovania, ktoré v nich presadzujú, či dokonca uprednostňujú svoje záujmy, ide najmä o obchodné reťazce). Istotu o procesoch deglobalizácie spochybňujú veľké transoceánske medzinárodné obchodné projekty, so spoločnými princípmi, postupmi, pravidlami správania sa trhových účastníkov (dohoda  tichooceánska sa už i podpísala a na vysokom stupni prípravy je transatlantická). Globalizácia je výsledkom najmä hospodárskej moci, čiže v porovnaní s možnosťami síl lokálnych inštrumentov,  nie sú s ňou konkurenčne vyvážené.
       
K uvedeným myšlienkam, ktoré hovoria o nových fenoménoch vo vývoji, pripájam dva doplnky:                     

prvý, moje osobné skúsenosti, o. i. cielia na to, kto perspektívne vykoná tieto myšlienky. V spoločenskom usporiadaní ľubovoľnej jednotky má výkon moci zvyčajne kostru na spôsob pyramídy, ktorej nosnosť vystužujú ekonomické záujmy. Tieto sú jednak prostriedkom zjednotenia a súčasne príležitosťou pre vymedzenie postavenia každého účastníka tejto jednotky a jednak nástrojom prejavu spoločnej vôle pracovníkov a ich kooperatívneho (koordinovaného) úsilia pri plnení cieľov tejto jednotky. Je to nástroj nielen ich obrany, ale aj prípadnej expanzie. V tom momente, keď sa narušia sily výstuhy začne aj proces rozloženia uvedenej pyramídy.

Vo fungovaní organizačných jednotiek, či sú to výrobné podniky, a či inštitúcie dal sa pozorovať výskyt opakujúceho sa javu: z ich celkového počtu pracovníkov,  funkčnosť a výkonnosť týchto jednotiek závisí od istej malej skupiny vybraných kompetentných ľudí. (V teórii organizácie riadenia neformálna skupina, ktorá predstavuje zárodok intelektuálneho, či sociálneho kapitálu, len ojedinele sú tieto ocenené ako nosné faktory). Táto skupina tvorí kostru minimálnej, ale ešte akčnej zostavy výkonného aparátu (napr. v zoštíhlovani je to postup priblíženia sa k sukusu, bez ktorého to ďalej nejde). Prehnané zoštíhlenie môže znamenať narušenie kostry a tým sa naštartuje proces k znefunkčneniu jednotky, jej úpadku. Táto skupina zložená z pomerne malého počtu kompetentných pracovníkov, v pozitívnom vyjadrení, predstavuje tvorivú záujmovú skupinu v podnikateľstve. Vyznačuje sa vôľou akčne podnikať. Jej účastníci komplexne poznajú zmysel, záujem fungovania jednotky, rytmus chodu, čiže vedia „o čo jej ide“. Tvoria jej stratégiu a sú zárukou jej uskutočnenia. Vedia čo je, za daných podmienok výhodné a „ako na to“, obrazne povedané, poznajú, ako horskí vodcovia skratky z chodníkov pri výstupe na vrchol. Pri týchto výkonoch sa oficiálna v pyramíde usporiadaná hierarchia premieňa v reálii na ploskatú, nadobúda črty horizontály (v nej vedenie sa blíži k metóde koučingu).

Uvedené malé percento pracovníkov však prispieva až 80 %-ným odhadovaným dielom na tvorbe hospodárskeho výsledku. Keď sa firma ocitne v strese, nie náhodou sa spolieha na reakcie tejto skupinky (pozri časť o krízovom manažmente ako o komplexnej záujmovej skupine (3). Bez jej nosných ľudí na danom stupni spravovania spoločnosti, lokality, fakticky miestnej elity,  by vybraná ľubovoľná inštitúcia, či organizácia sa výkonne (určite aspoň prechodne) zhoršila, ak by aj nezlyhala. Chátrala by do doby než by vyrástla nová elita.

Ide o funkčnú prezentáciu záujmovej skupiny. V nej sa možno oprieť o dva aspekty. V ekonomike, najmä pod vplyvom spolupráce na technológiach, širšie inováciach, vznikajú externality, ktoré sú často,  z hľadiska zhodnotenia vloženého kapitálu, výrazne prospešnými. V tejto súvislosti, v druhom aspekte,  ide tak o privlastnenie týchto efektov, ako aj o ekvivalentné honorovanie ich tvorcov, objaviteľov.  Vyvolané otázky nenachádzajú odpoveď v tradičnom vnímaní rozdelenia zhodnotenia. I tu sú dôvody pre prehĺbenie podnikateľstva,

druhý, pri plnení hospodárskej politiky dominuje v poslaní záujmových skupín ich účasť na inovatívnych procesoch. Ich rola v nich sa stala nezastupiteľnou. V obvyklej pyramíde riadenia inovačných procesov, a najmä ak je priaznivo vytvárané v ich prospech  podnikateľské prostredie, tieto v plnej sile sa presadzujú svojimi inovačnými aktivitami. Avšak len nadšenie nepostačuje. Pri plnení ich aktivít  sa plne uplatňuje jednota materiálnych a nemateriálnych stimulov. Na tvorbe takejto jednoty sa podieľa, okrem zapojenia záujmových skupín so svojimi cieľmi, i štát. Jeho rola je daná deľbou práce, v  ktorej organizuje podnikateľské prostredie a vykonáva funkcie správcu trhu. Úspech na tomto poli závisí od jednoty zložiek záujmov účastníkov, ktorí orientujú impulzy k inováciam v ich postupe zdola nahor. Takéto ich prúdenie vyvoláva v život celý vejár foriem vlastníctva medzi jeho pólmi súkromné a štátne.

Na poli trhovej ekonomiky v žiadnom z jeho systémov nie sú trvalé vákua, vyplňujú ich spôsoby podnikania tak v klasickej výrobe tovarov, ako i v obsluhe sociálnej oblasti: deti, staroba, bývanie čím sa rozširuje podnikateľský predmet, jeho potenciál (inovatívne záujmové skupiny, štartapy,  lokálne družstvá obohatené o predmet financií, samo zamestnanie, spoločné podniky, klastre, samospráva v riadení,  nájom, zdielaná ekonomika, participácia, ekonomika daru, paralelné lokálne meny,,ale i  regulácia daňových rajov, tieňovú vrstvu ekonomiky). Na uvedenom poli, zisk ako kritérium výkonnosti podnikateľských jednotiek, zvyčajne prevažuje v roli ich motivačného nástroja v dosahovaní efektov, a to i cestami koristenia.

V spravovaní ekonomiky s nosnou motiváciou na zisku je tento cieľom pre určitú, pomerne malú vrstvu spoločnosti, a zisk ako kritérium výkonnosti je zvyčajne motivačným nástrojom pre značnú časť, z nej predovšetkým špičku, manažmentu. Ostatní pracovníci a s nimi spojené osobné náklady sa dostávajú do rovnocennej polohy s paralelne nasadenými výrobnými faktormi. Dôsledky z takejto polohy osobných nákladov sa okato prejavili vo fáze hospodárskej politiky zameranej na dominanciu metód vedúcich k znižovaniu nákladov (zmrazil sa vývoj príjmov). Uvedené o štruktúre motivácie je vlastne rukoväťou k vedeniu vrstevných čiar v rozdelení spoločnosti podľa príjmov.           

Účastníci záujmových skupín v podnikateľstve sa svojimi výkonmi a postavením sa vymykajú tradičnému vnímaniu pracovníkov na báze vzťahu zamestnaneckého pomeru. Ich prínosy k zhodnoteniu vloženého kapitálu sú zvyčajne  výrazne väčšie v porovnaní s vynaloženými nákladmi na nich.       

Z porovnania myšlienky o záujmových skupinách s participatívnymi prístupmi vyplýva rozdiel. Ten je daný tým, že v postavení záujmových skupín sa ráta s nutnosťou prepojenia fáz výroby a rozdeľovania v produkčnom procese, čiže sa nesústreďuje iba na jednu fázu –  rozdeľovanie, nie je v jej zajatí. Ak aj na významné zmeny v spravovaní ekonomiky, jej podnikov, postačuje nadšenie, tak pre ich zažitie, a udržanie efektívnej výkonnosti, musia tieto na ich úrovni trvale generovať adekvátne záujmy. 

O každej dobe z historického prierezu spravovania spoločnosti platí, že akonáhle v nej sa dostala k moci určitá spoločenská vrstva, táto si presadila škálu cenností na svoj obraz, resp. prispôsobila ich výklad na svoj vzor správania sa (najčastejšie zákonnými normami). Z posunu v škále jej cenností sa odvodia kritéria hodnotenia výkonov v reprodukčnom procese. Spoločenská vrstva buržoázie  splnila historickú úlohu v presadení modelu spotreby. V ňom na báze súkromného vlastníctva uplatnila v motivácii na výkonoch v produkčnom procese jeho fázu spotreby a univerzálne kritérium zisku. Jej zásluha je tak na tom, že reprodukčný proces, jeho fázy, postačujú obsluhovať hodnotové kritéria odvodené od zisku, ako aj na tradičnom spôsobe jeho rozdeľovania. V dôsledku uplatnenia týchto kritérií všetky faktory reprodukčného procesu, jeho účastníci sa ocitajú pod tlakom rastu efektívnosti. Avšak s jeho pôsobením rastie i súbor negatívnych účinkov.  A ten nekompromisne otvára nielen otázky.   

MECHANIZMUS PREMIETANIA ZMIEN
 

V usporiadaní spoločnosti, a v jeho rámci jednotlivých podnikov, premietanie zmien z prostredia ako predmet, nadobúda tieto podoby:

– buď sa nepretržite rekonštruuje jeho stav, čiže prebieha evolučný vývoj, tak takto konajú pragmatici. V ich konaní sa presadzuje zmysel byť ústretovými voči overeným tendenciám rozvoja ekonomiky, 

– alebo sa konštruuje ideálny stav hospodárskeho mechanizmu, v ktorom výsledok hľadania má byť nová alternatíva, tak takto konajú revolucionári. Kvalitatívne zmeny vo vývoji vlastníctva sa dosiahli revolučne. V hľadaní ideálnej alternatívy je riziko odtrhnutia sa od reálne možného.

Obidva prístupy sú však potrebné. Pragmatici sú presvedčení, že negatívne účinky systému riadenia ako poznané spätné väzby sú do značnej miery, ak nie celkom, v danej alternatíve spravovania spoločnosti napraviteľnými. Treba kompetentných ľudí (J.Porvazník (4) pritom sa akcent  kladie najmä na prípravu ľudí. V histórii to zodpovedá mýtu: „dobrý kráľ –  zlí vykonávatelia= šľachtici, nedávno „dobrá strana“ - škodliví vykonávatelia = nepriatelia ľudu. Na rozdiel od tohto prístupu, medzi revolucionármi prevláda názor, že systém je nenapraviteľný, a treba inú alternatívu. A keď ju treba meniť, potom škoda vymieňať ľudí.
          
Pre obidva prístupy v spravovaní spoločnosti sú spomínané rastúce negatívne účinky ako zásobníky otvorených problémov  Vo vzťahu k ním sa uvedené prístupy odlišujú charakteristickými rozdielmi, ktoré obsahujú odpovede na otázky:

KTO? má záujem niečo meniť, ČO?  a  AKO? meniť.

Podstata odpovedí zodpovedá záujmom na rozdelení moci a bohatstva tak, aby sa buď čiastočne, alebo radikálne zmenili ich súčasné pomery. (K tomu vo svojom vystúpení V. Bělohradský  uviedol, že sa dá vnímať stav „kritické množstvá“).Ak pôjde iba o kozmetické zmeny, potom sa s ich uskutočnením presadzuje tendencia k stagnácii v reálnej ekonomike. Vec stojí  tak, že buď meniť svet zlepšovaním ľudí, a voliť individuálny prístup, ťažko, no predsa verejnosťou tolerovaný, alebo meniť najskôr prostredie v usporiadaní sveta, t.j. zmenu prostredia a očakávať masívne zmeny ľudí.

V obidvoch variantoch by iniciatívu mali mať politické strany, ktoré by združovali ľudí s podobným postojom (orientácia na cennosti). Na rozdiel od ich formovania v súčasnosti „zo spodu“sa však formujú „zhora“  strany na doplnenie stávajúcej moci o moc politickú. Riešenie veci má dôsledky v postavení politických strán. (To, že predstavitelia Smeru požadujú po opozícii predložiť odlišnú alternatívu spravovania voči nimi spravovanej, no zdedenej, je zásadná mýlka v adrese. Zanedbal sa tým eminentný záujem na odlišnej alternatíve, na nej v prvom rade má mať záujem ľavica).
       
Na zdokonalenie alternatívy riadenia v jej vývoji sa využíva súbor námetov. Jednotlivé námety tvoria obsah toho, čo sa má meniť a aké to má dôsledky. Prevládať môžu zmeny či v riadení ekonomiky a či vo výkone demokracie. Ak naraz v obidvoch zložkách platnej alternatívy, potom ide o komplexné zmeny. Takou bola zásadná zmena v alternatíve spravovania spoločnosti po roku 1989, zmenilo sa vlastníctvo, fáza motivácie a rozdeľovania. Následne rovnaké subjekty ako sú napr. podniky, len na prvý pohľad sa formálne zachovali, ale zmena alternatívy im vymedzila inú podstatu existencie v spoločnosti, čiže tieto  tak v cieľoch ako aj v spôsoboch udržateľnosti na trhu  sa preradili na odlišné podmienky.

ČO? meniť v alternatíve usporiadania spoločnosti?

Všeobecne v alternatíve spravovania ekonomiky ide o to prispôsobiť ju potrebám, ktoré sa skladajú z opakovania (relatívne stabilná časť) a od  inovácií ako existenčnej podstaty udržania reálnej ekonomiky, jej regeneračnej sily. V procese racionálneho zabezpečenia inovácií vznikajúce potreby evokujú námety i na zdokonalenia mechanizmu spravovania. Ním sa nedá ubrániť, dajú sa iba oddialiť. Inovácie sú nepretržité, len novinky sú skokové, sú plodom náporu novej vlny kreativity myslenia. Všeobecne vyjadrujú rozdiely medzi účinkami práce tak v jej produktívnosti (sofistikované práce), ako aj v čase (poznanie tendencií vývoja efektívnosti).       
                                                               
K  vysvetleniu rozdielov v účinkoch práce prispieva i poznanie dôsledkov z uplatnenia alternatív homogenizácie medzi skupenstvami práce. Tieto rozlišujú prácu na zhmotnenú a živú (táto má podobu obsluhy a v jej rámci nadobúdajú špecifické podoby intelektuálny a socializačný kapitál ako odraz kreatívneho myslenia). Alternatívy zo spravovania súčinnosti skupenstiev práce určujú konkrétny spôsob výroby, v tom i charakteristiku klímy pre rozvoj inovačných procesov. Rolu homogenizačného činiteľa vo všetkých fázach produkčného procesu plní prevládajúca forma vlastníctva a na jej báze sa formuje cennostná orientácia účastníkov produkčného procesu. (Úlohu homogenizačného činiteľa obrazne približuje rozprávkový šém na ovládanie golema, tento sa oživuje založením šéma). Účinnosť homogenizácie  možno pozorovať na plynulosti reprodukčného procesu, jeho adaptačnej rýchlosti na zmeny podmienok, najmä akceptácie podnetov z fáze spotreby (domácej, no najmä zahraničnej) a na tendenciách vývoja nepriaznivých účinkov spojených s riadením. Pre zúčastnených v reprodukčnom procese sa ich cennostná orientácia v motivácii primárne viaže na niektorú z fáz tohto procesu (výroba, spotreba), ktorá tvorí ich motivačný základ. Kým tento v alternatíve s homogenizáciou na báze štátneho vlastníctva sa viazal na fázu výroby, potom v súčasne platnej alternatíve na fázu spotreby, podrobnejšie K.Mikulič 3). Príklad, v účinkovaní modelu s hrubou výrobou sa zaostávanie na poli inovácií nedalo nahradiť opatreniami z paralelného modelu spotreby, t.j. iba v jeho fáze rozdeľovania. V každom prípade však rozdielne typy vlastníctva môžu rozšíriť prostriedky homogenizácie, čím by sa oživil verejný život a dokonca by to prispelo k väčšej starostlivosti i na úseku životného prostredia.          
                                                                                                                 
I za súčasných pravidiel spravovania práce, ktoré sa stanovili pri hodnotovej orientácii na spotrebu, spontánne sa zabezpečujú inovácie produkčného procesu. Pritom sa dá pozorovať, že vznikajú individuálne ohniská z vplyvov pôsobenia záujmových skupín, ktoré sa prejavujú na odlišnom, reštrukturalizovanom preberaní rizík vo fáze výroby (uplatňujú sa vplyvy z kreativity myslenia) a nadväzne i vo fáze rozdeľovania zhodnotenia. Na takýchto výsledkoch možno badať vplyvy o nepriamych dôkazoch z hodnotenia účinnosti intelektuálneho a socializačného kapitálu. O nich svedčia tak dosahované zaujímavé ceny za tzv. garážové firmy, najmä v USA, ako aj vyvíjané bonitné systémy v odmeňovaní ako náhrada za poskytnutie efektov z pôsobenia nových druhov kapitálu. Z takýchto dosahovaných cien si možno odvodiť predstavy, že sú obrovské rezervy pre účinnejšie riešenia vzťahov v rozvoji inovácií, než je vývojom dosiahnutý ich stav.           

Po ustálení toho ČO? meniť (napr. výsledok z povolebných koaličných vyjednávaní) sa rieši AKO? meniť systém buď postupne alebo razantne, tiež ako riadiť uskutočnenie námetov, výkon tej ktorej reformy. Je to proces v čase, ktorý sa celkom nevyhne metóde pokus - omyl, rovnako ako je tomu pri určení trhovej ceny. A  čo sa stane neužitočným dostane sa na smetisko nástrojov. 

ZÁUJMOVÉ SKUPINY V PODNIKATEĽSTVE A ICH PERSPEKTÍVA
 

Záujmové skupiny nadväzujú na dobré, zdravé tradície rodinných podnikov, družstiev, teda úspešné malé a stredné podniky (aj veľké na samom začiatku boli malými). K ním možno priradiť štátom podporené štartapy a inovatívne klastre. Všetci v čase svojho vzniku hľadali a našli formy k úspešnému podnikaniu spojením síl: kreatívna myšlienka (nápad) + kapitál (priemyselný i finančný) + manažovanie (styky) = „podnikateľská svetská svätá trojica.“ Hoci všetky jej zložky sú rovné a pri určitých pravidlách sa dajú previesť na spoločného menovateľa, ktorým je kapitál, predsa nie sú rovné v rozdeľovaní zhodnotenia. Svedčia o tom dosahované ceny garážových firiem, ktoré ilustrujú jednak existenciu intelektuálneho kapitálu a jednak rozdiel oproti jeho oceneniu z rozdelenia. I to pôsobí na únik mozgov a tým niekedy aj na perspektívu domácich podnikov. Od účinného spojenia kreativity, ktorú prezentuje intelektuálny kapitál, s priemyselným kapitálom, ktorý je zdrojom na obstaranie zázemia podnikania a s ich účinným manažovaním (rola sociálneho kapitálu) závisia budúce výnosy.
    
Obsah sociálneho kapitálu zahŕňa schopnosť „ohmatať trh“, zvláštny cit pre nové potreby, schopnosť kombinovať a využiť styky k získaniu objednávok a manažovať tímovú prácu pri realizácii projektov. Ďalej ide o komunikačné schopnosti, sociálne neprenosné skúsenosti v riadení medziľudských vzťahov, predmet, ktorý roboty nezvládajú. A čo je potrebné a nenahraditeľné v reprodukčnom procese, nie je ničím iným než kapitál. Keď chýba trh, k čomu sú myšlienka a peniaze? Pokiaľ si trúfa jednotlivec zabezpečiť celý komplex potrieb daný predmetom podnikania, alebo je k tomu donútený (zvyčajne nedostatok kapitálu), potiaľ môže samostatne podnikať. Čím rýchlejšie sa mu otvárajú možnosti na trhu, tým skôr začne hľadať možnosti organizovať záujmovú skupinu. Je to o deľbe práce a umení skladať pozitívnu synergiu.

Na súčasnom stupni rozvoja národného hospodárstva stávajú sa prevažne tvorcami a vykonávateľmi rozhodujúcich inovácií záujmové skupiny. Tieto v jeho hnacích silách predstavujú záujmovo orientovanú živú prácu, ktorá obsluhuje všetky fázy z reprodukčného procesu. Na počiatku reštruktualizácie (výroby, výrobku, trhu) sú myšlienky ako produkty časti živej práce. Jej organizovaná forma sú záujmové skupiny. Ich účinné využitie sa opiera o rozvinutie vzťahu dvoch fáz: výroby a rozdeľovania (pozri (3). Nie je prvoradým to ako vznikajú, ale ako si racionálne počínajú. Majú svoje ciele, pracujú s fyzickými a znalostnými obmedzeniami v určitom priestore, lokalite a poskytujú, či realizujú z výberu riešení tie lepšie. V riadení ich výkonov prevláda sila autorít. Zo zamerania záujmových skupín na inovácie sa povzbudia aktivity v podnikaní s cieľom hospodárskeho rastu a kvality spotreby. Záujmové skupiny s pozitívnymi účinkami (jestvujú za hranou aj účelové záujmové skupiny s negatívnymi účinkami) sú schopné inovatívne tvoriť, rozvíjať obchod so znalosťami a odpovedať nielen na dnešné, ale i budúce výzvy. Sú nástrojmi zrýchlenia návratnosti kapitálu na trh. 

V národných hybných silách sa od subjektov – záujmové skupiny očakáva, že nadviažu, jednak, na škálu materiálnych cenností a akceptujú jej rozšírenie o postmateriálne cennosti a jednak, upevnia svorník medzi skupinovými súkromnými záujmami a dlhodobými spoločenskými cieľmi. Táto jednota cieľov sa opiera o spoločensky uznávaný, jestvujúci rebríček spoločenských cenností (blaha). Tento už počas „zamatovej“ začal s premenou od rovnosti všetkých k výsledkom rozšírenej  reprodukcie, s vysokou mierou centralizácie na zabezpečenie istej formy prežitia, k rovnosti šancí  jej účastníkov v tvorbe týchto výsledkov, s možnosťami sebarealizácie a s udržaním pravidiel rozdelenia zhodnotenia v podmienkach jeho tvorby.  Tieto sa stali základom nielen hodnotiacich kritérií účinnosti záujmových skupín ale i merania zásluhovosti jej členov. K predstave o rovnosti šancí pre jednotlivcov treba dodať, že táto:                                                                                  

– fakticky sa napĺňa za nerovnakých podmienok vo fáze výroby a následne aj v ostatných fázach produkčného procesu. A práve od formalizácie zapojenia  nových druhov kapitálu (intelektuálny a sociálny) sa dá očakávať, že nastane zlepšenie v predpokladoch pre rovnosť šancí a                                   

– pozitívne ciele záujmových skupín, ich správanie síce nevylúči ich zameranie sa na výkon, ale dôraz v projektoch na užitočnosť podviaže aspekty správania sa odvodené od prevzatého modelu zameraného na peniaze a individuálny prospech.       

Účastníci záujmových skupín si perspektívne obhája svoje postavenie a následne i politické uznanie. Zlom v ňom nastane po ich uvedomení si svojej reálnej pozície, svojich zásluh na inovačných procesoch, ktoré vedú k rastu efektívnej tvorby spoločenských hodnôt cestou intenzifikácie. Ide o ich historickú prospešnosť, ktorá sa z postavenia vrstvy spoločnosti  zviditeľní na škále cenností tým, že presadí do účelovej úlohy hodnotové kritérium – pridaná hodnota.             

V reprodukčnom procese dosiahnutej úrovni rozvoja hybných síl spoločnosti zodpovedá postavenie hodnotového kritéria pridaná hodnota. Táto rozširuje jednak samotný cieľ podnikania (k zisku sa predovšetkým priradili osobné náklady) a jednak i početnosť vrstvy s motiváciou na tomto cieli. A tiež je blízka kritériam na národohospodárskej úrovni. Takýto základ motivácie účastníkov z podnikateľských subjektov vychádza z rozhodujúceho hodnotového kritéria, ktoré formuje vzor ich správania sa na báze modelu spotreby. Títo účastníci sú v podstate jeho vykonávateľmi. Pridaná hodnota ako kritérium predstavuje nástroj k zvýšeniu ústretovosti voči potrebám spotrebiteľov a lepšiemu rešpektu voči ním. Pritom je dôležité, aby sa racionalita  z fázy spotreby v masívnom meradle premietla cez fázy celého cyklu reprodukčného procesu. Je k  tomu nádej. Ciele záujmových skupín, ktorých obsah sa neredukuje iba na konzum, ale i na tvorivé riešenia nielen vo fáze výroby, ale i spotreby, cielia na zlepšenie spotreby na strane odberateľov. V pôsobení hodnotového kritéria pridanej hodnoty sa akceptuje posun vo vývoji cenností a to ústretovosťou voči nárokom jednak cez osobné náklady k posunu v smere humanizácie ekonomiky a jednak cez úžitkovosť i voči ekologickým aspektom. Tým sa otvárajú dvere tak pre využitie úžitkovej hodnoty, presnejšie úžitkovosti, ako i pre posun v spoločenských cennostiach s obsahom hodnotenia jej efektov v podmienkach spotreby. Pridaná hodnota (PH) na strane dodávateľov tovaru či služieb (jej výpočet je realizačná cena mínus výrobná spotreba) ako hodnotové kritérium je na strane odberateľov vnímaná ako úžitkovosť (Ú). Je to tým, že v účtovnom vyjadrení pridaná hodnota nie je oficiálne známa odberateľom.

tabulka_m2aa.jpg
      
V hodnotení efektov z aplikácii pridanej hodnoty prevláda na strane odberateľov váha úžitkovosti a na strane dodávateľov súčasne prevláda váha výmennej hodnoty. Sú to nuanse z uplatnenia kritéria pridanej hodnoty v motivácii, ktoré majú zásadný vplyv na správanie sa účastníkov vo fázach produkčného procesu na súčasnom stupni rozvoja ekonomiky.

V prípadovej štúdii o skúmanej firme na rast pridanej hodnoty výrazne vplývala jej modernizácia . Jej realizáciou sa podľa štúdie dosiahli priaznivé tendencie vo vývoji syntetických ukazovateľoch za skúmanú jednotku. Tendencia dosahovanej tvorby zisku, ako zložky pridanej hodnoty, dlhodobo prekračovala tendenciu vývoja výnosov. To súvisí s výrazne kladným vplyvom robotizovanej linky, keďže podľa odhadov náklad hodinového výkonu robota činí 3 – 6 €. Okrem dosahovanej primeranej úrovne zisku, ktorá zodpovedala zhodnoteniu vloženého kapitálu podľa základnej úrokovej miery sa naviac dosahoval mimoriadny zisk, takže celková dosahovaná miera zisku významne prekračovala základnú úrokovú mieru. Tendencie rastu pridanej hodnoty na strane dodávateľa dokazuje jeho včasnú adaptáciu na technický progres. A  štruktúra jej rastu by mala, okrem iného, vyjadrovať zásluhovosť na technickom pokroku. S metódou modernizácie sa dosiahla lepšia tvorba podnikových finančných zdrojov, v tom i zdrojov redistribúcie. Doplniť sa dá i pôvod týchto zdrojov, v skúmanom prípade, priaznivo vplýval rast exportnej činnosti.                            

VÝVOJ  POSTAVENIA   ZÁUJMOVÝCH  SKUPÍN V PODNIKATEĽSTVE.
ČO SYSTÉM UMOŽNÍ PRE EFEKTÍVNEJŠIE PODNIKANIE?

 

V určení silných a slabých stránok záujmových skupín na úseku podnikateľstva, nejde na prvom mieste o charakteristiku ich odolnosti, ale ide o celkovú historickú prospešnosť vôbec, a konkrétne, v danom prostredí každej z nich. Ich prospešnosť možno vnímať tak prostredníctvom zdokonalenia  modelu spravovania ekonomiky, ako aj rozvoja reálnej ekonomiky. Pritom ide o poznanie funkcií ich adaptačného mechanizmu, čím sa tieto odlišujú, a ako sa  budú vyvíjať do budúcnosti (originalita riešení, aplikácia vedy, pružnosť, kreativita a pod.) To má osobitný význam pre krajiny ako je SR, národne nevlastní nadnárodné TNK, ktoré investujú do aplikovaného výskumu, ale aj významne ovplyvňujú národný štandard príjmov, avšak môže výrazne zvýšiť sofistikovanú výrobu, sebestačnosť v potravinách, rozvinúť prednosti lokálnej výroby a pod.  Má preto na úseku  podnikania dať podporu záujmovým skupinám, štartapom, družstvám, klastrom, združeniam,  individuálnej obsluhe v službách, a to v záujme zvládnutia nimi masívnej tvorby a realizácie inovácií. Z ich kvantity vyrastie špička, kvalita. Efekty z nej by mohli uhradiť masívnu podporu inovovania.                                                                                                                                                          
Veľké podniky –  TNK, ktoré sa zvyčajne modernizujú skokom (komplex modernizácie sa dosahuje parciálne), ich finančné centrá sú na hony vzdialené od miest ich výroby. Tieto obvykle nemajú za cieľ rozvoj miest lokalizácie a ich výroby. Dlhodobé koncepcie ich expanzie sa tvoria za hranicami na vzdialených centrálach. Opierajú sa o vedecko technické poznatky a potenciály inovácií, marketingu a finančného sveta. K tomu do svojich centrál priťahujú modzgy  a s nimi i myšlienky. Technický progres je internacionálny. Na rozdiel od týchto prístupov, tak vedenie výkonných miestnych jednotiek TNK a hlavne elita v lokalite, sa opierajú o miestne poznatky z podnikateľského prostredia. V ňom rozhodujúci význam pripadá na subjekty malého a stredného podnikania, ktoré operujú v daných lokalitách, títo majú  spoločné, či príbuzné  záujmy. Je to tým, že zakladatelia takýchto firiem majú zvyčajne silný vzťah k pracovníkom a lokalite. To sa prejavuje na rozdelení zhodnotenia, v prospech rozvoja firiem a lokality. Tie prosperujú, ak zhodnotenie neodtečie a naopak, použije sa na ďalší rozvoj v mieste jeho tvorby. Tieto formy podnikania sa vyznačujú svojim komunikatívnym manažmentom, hoci aj v ich vnútri treba prekonať istú nedôveru, predsa sú generátorom ideí rozvoja lokalít. Súhrnne: iniciatíva na strane podnikania –  ústretovosť na strane miestnych orgánov.

Účastníci záujmových skupín posilnia stabilizáciu spoločenskej strednej vrstvy. Táto vrstva je schopná rozvinúť projekty v lokalitách. Bude podporovať podmienky pre udržanie kapitálu, jeho ďalšie zhodnotenie v mieste jeho tvorby. Ich úspešnosť prispeje k pritiahnutiu kapitálu z vonka.

Účinky z podnikania záujmových skupín sú výsledkom ich organizácie , v tom aj dôsledkom zmien,  a tieto z pohľadu rastu efektívnosti sa vyznačujú takto:        

– v  prevzatí účasti na riziku z podnikania vkladom, tu treba dodať, že často pôjde o intelektuálny a  či sociálny kapitál, ako ocenenie prínosov z použitia vedomostí, znalostí a schopností účastníkov záujmovej skupiny (vzácnosť týchto kapitálov pre ekonomickú moc). Moc sa totiž neredukuje iba na majetok, rovnako sú dôležité a účinné, tvorivé myšlienky (intelektuálny kapitál) a schopnosti ich realizovať (manažovať). Ich si treba vážiť a vťahovať do reprodukčného procesu ako majetok. S ním i práva, ktoré majú mať autori myšlienok, ich realizácie a s tým spojených rizík,

 –  vo fáze rozdeľovania nemusí mať rozhodujúci vplyv (eliminuje sa) vecný kapitál. Nenahradí sa síce kapitalistické rozdeľovanie  (trh si zachová svoju funkciu), ale ono dostane odlišný obsah, ktorým sa zabezpečí  určenie zásluhovosti (využitie pridanej hodnoty). V rozhodovaní o nej sa naruší pozícia monopolu spojená s vecným kapitálom (výrobný). V tom významne sa prejavia obchodné dohody o rozdelení výsledkov zo zhodnotenia. Takéto rozdeľovanie povedie k racionalizácii spotreby, 

– v precíznejšom riešení merania zásluhovosti. Na súčasnom stupni rozvoja spoločnosti sú funkcie trhu nezastupiteľnými pre meranie zásluhovosti na tvorbe hodnôt. A zásluhovosť je vždy individuálna, jedinečná a má byť transparentná. V kruhu záujmovej skupiny je obvykle  talent (prirodzená autorita) a ako výskyt vzácnosti predstavuje tvorbu zdrojov renty, naň sa viaže prestíž účastníkov tejto skupiny: uprednostniť rast pridanej hodnoty v porovnaní s rastom ich príjmov. Ekonomiky podnikov a následne krajiny, ktoré stíhajú na takéto zmeny sa adaptovať, budú môcť túto prednosť ekonomicky využívať v raste ich konkurencieschopnosti. Tak štát, no hlavne podnikatelia vo svojom záujme starostlivosti o svoju budúcu konkurencieschopnosť  rozhodujú o vývoji úniku mozgov. 

Veď cesta lepšieho merania zásluhovosti nie je ničím iným než precíznejším meraním nerovnosti účastníkov reprodukčného cyklu na tvorbe hodnôt. Ide o nepriame meranie zásluhovosti cestou pridanej hodnoty overovanej trhom. I tak sa  presadia spravodlivejšie podmienky pre odmeňovanie za výkon vo vzťahu k tvorbe pridanej hodnoty.     
                                                                      
V rámci dodržania uvedenej zásady o meraní zásluhovosti si účastníci záujmových skupín dojednajú svoj podiel na rozdeľovaní, formálne im už nejde o zamestnanecký pomer. Je to silný motor ich ťahu k výkonnosti, a súčasne jeho spustením na plno, sa spomalí sociálna diferenciácia spoločnosti (posilní sa nádej k bohatnutiu strednej vrstvy),

–  pre uplatnenie záujmových skupín sa rozširujú podmienky v procese transformácie ekonomiky. Ich účastníci v sebe spojujú „vyšší princíp“ spoločného záujmu t.j. snúbi sa v ňom niečo lepšie vykonať, zväčšiť úžitkovosť pre spotrebiteľov za primerané efekty z podnikania. Tie sa presadzujú najmä vo vyjednávaní. O ich efektívnej primeranosti sa dá presvedčiť prostredníctvom testov o tendenciách vývoja nepriaznivých účinkov súvisiacich so systémom riadenia,

pre záujmové skupiny motivácia na pridanej hodnote sa dá vyjadriť cez skratku 3x ČO: čo najmenej odoberať z prírody, vo výstupoch optimalizovať užitočnosť, miniaturizovať, minimálny návrat prírode najmä ťažko rozkladného odpadu (podpora bezodpadovej výroby). Blíži sa to k myšlienke J. Šmajsa(5) Je to, síce nie celkom, ale z časti už áno, aj priblížením sa obsahu podnikania k prírodnému systému. Ich záujem sa orientuje na úžitkovosť. Tým nie admistratívne narušujú jednostranný umelý systém založený na vytvorených ľudských hodnotách, ktorý prinucuje ľudí správať sa koristnícky voči prírode. .

 V odôvodnení postavenia a poslania záujmových skupín sú otvorené viaceré problémy. Z nich majú kľúčovú povahu:

– reálne možnosti ekonomiky v konečnom štádiu určujú ČO? je skutočne možné. V postavení záujmových skupín sa ráta s ich ukotvením do reálnych fáz výroby a rozdeľovania v produkčnom cykle, preto aj vstup a prevzatie miery rizika z podnikania. Pritom ide o obsahovú i formalizovanú stránku, riešenie komplexnej zodpovednosti za hospodárske výsledky. Životnosť obchodných spoločnosti viazaná na určitý termín spojuje dosiahnutie cieľa (myšlienky) a ekonomiku návratnosti vloženého kapitálu. Pri neurčitom ich termíne sa ráta s pokračovaním v rozvíjaní zakladateľskej myšlienky, ktorú však treba realizovať vhodnými spôsobmi rozdelenia zhodnotenia. Bez nich by išlo obrazne o model „dojná krava“, ktorý má konkurenciu iba v obave zo svojho úpadku. V tejto súvislosti treba položiť otázku: koľkokrát sa má vrátiť objem vloženého výrobného kapitálu jeho (pôvodným) investorom? Na všeobecne prijateľnú odpoveď treba počkať.

Avšak možno dozrel čas, v ktorom by sa dala využiť analógia na spôsob všeobecne prijatých antimonopolných zákonov o konkurenčných vzťahoch medzi podnikmi na trhu a upraviť  v spoločenskom meradle vzťahy medzi inováciami a fázami produkčného cyklu tak, že:                   

a) každá z inovácií na svoj vznik, no najmä realizáciu, potrebuje svoju individuálnu štruktúru kapitálu, ktorá umožní prepojiť medzi sebou fázy produkčného procesu, predovšetkým medzi jeho fázami výroby a rozdelenia, t.j. potrebuje určité proporcie medzi skupenstvami práce a usporiadanie rizika výroby.        

Vo vývoji usporiadania vnútorných pomerov predstavujú vklady členov záujmových skupín istý prototyp štruktúry kapitálu v produkčnom procese. Jeho štruktúra odráža rastúce nároky produkčného procesu na vstup vedy ako zložky výrobnej sily, to na jednej strane, a na druhej strane je to príležitosť pre odôvodnenú zmenu pomerov,  podmienok vo fáze rozdeľovania.  Je to nová štruktúra usporiadania kapitálu v podnikateľstve. Zapojením intelektuálneho a sociálneho kapitálu sa zmení štruktúra imania, rozloženie podnikateľského rizika a v súvislosti s nimi i pravidlá rozdelenia zhodnotenia. Mení sa obsah a štruktúru vlastníctva, 

b) s ekonomickým vyčerpaním inovácie v čase, potom s jej fázou výroby ukončiť i s určitou jej zodpovedajúcou štruktúrou vo fáze rozdelenia. Jeho nová štruktúra by zodpovedala novým proporciám medzi skupenstvami práce, ktoré sa viažu a vynaložia na novinky v inováciach.

Zmyslom pravidiel je podpora osi konkurencieschopnosti ekonomiky, ktorá má určité potenciály kapitálov, ich vzácnosť, ďalej, má generovať obnovu výroby s efektívnejšími pomermi v jej užití (spotreba, vývoz, dovoz), a naostatok, má predpoklady riešiť komplex zložitých pomerov v alternatíve spravovania spoločnosti. Pre ňu sú záujmové skupiny vhodnejším nástrojom udržania efektov v mieste ich vzniku (niečo funkčne podobné plnia lokálne meny).            

Záujmové skupiny so svojimi cennosťami sa hlásia činmi na úseku inovácií,  v riešení podnetov z rozvoja ekonomiky orientovanej  na kvalitu, preto najskôr overenie vo fáze spotreby. Sú to sily v transformácii ekonomiky, ktoré využívajú prehĺbenia  štruktúry kapitálu na mikroúrovni, v podnikateľstve.

– premena ľudí v práci tak, že sa im postavia za vzor ciele a  činy socialistického hrdinu práce A.G.Stachanova a nútia sa ostatní, aby ho v konaní nasledovali, sa nevydarila. Bola vzdialená realite. Na rozdiel od tohto prístupu, záujmové skupiny spoliehajú na plnšie využite človeka ako osobnosti. Jej tvorivé záujmy sa podieľajú tak na tvorbe vízií, ako aj na ich realizácii. Pre záujmové skupiny doba od vzniku myšlienky projektu po jej realizáciu predstavuje príležitosť pre vytvorenie vnútornej rovnováhy medzi záujmami ich účastníkov, čiže čas pre súzvuk z ich záujmov. Tým sa im  zovrie priestor pre rozptyl od nimi prijatého hlavného cieľa.

Rastúce nároky na každého účastníka produkčného procesu sa prejavia na zvýšenej potrebe špecialistov s vysokou kvalifikáciou, zoslabia sa potreby na pracovníkov s nízkou kvalifikáciou (konkurencia z radov migrácie) a nastane silná kríza pre doterajší stred (v nejednom prípade sa vezie na prúde). Jeho členovia nemajú totiž ani prípravu prevziať úlohu špecialistov a ani nebude im vhod prevziať menej kvalifikovanú prácu. To predstavuje, na jednej strane riadne „sústo“ pre radikálnu premenu obsahu a účelu vzdelávania a tvorby prostredia pre formovanie osobností. Na druhej strane, je to jeden z významných driverov v systéme riadenia.

Vo fungovaní záujmových skupín dominujú efekty z  rozvoja sietí, ktoré sú i účinným deštrukčným prostriedkom na prevládajúce správanie sa v spoločnosti (hrabať na svoj piesoček, atomizácia),

 – potreba modifikovať politickú vôľu (podobne ako štát v podpore štartapov) na podporu cieľov tvorby a fungovania efektívnych záujmových skupín so spomínaným „vyšším princípom“ chcieť niečo lepšie so skupinovým egoizmom. Tie sa vyznačujú tým, že majú pre svoj cieľ spoločenskú objednávku, početne sa rozrastajú a rozmáhajú sa informácie o nich v sieťach. Spoločne sa to dá vyjadriť skratkou: zmenšuje sa vzdialenosť a čas medzi chcieť a môcť. Tým sa zlepší i účinnosť spätnej väzby v inovačných procesoch.

V objednávke zdokonaliť proinovačné prostredie, najmä v prospech rozvoja záujmových skupín, sa žiada politická vôľa a jej nasmerovanie. V nej treba vyjsť zo zmapovania potrieb záujmových skupín v horizontálnej rovine  (spomínané medziodborové vzťahy) a vytvoriť adekvátny mechanizmus pre cieľavedomé zabezpečenia ich potrieb po vertikále a  rozvoja lokalít (príprava výrobných potenciálov, činiteľov, podmienok pre formovanie osobností). K rozvoju lokálnej úrovne majú smerovať konštruktívne opatrenia politického centra: riešiť financovanie lokálnej ekonomiky, chrániť pôdu a zdroje vody, rozvíjať ich ekonomiku, výrazne zlepšiť prípravu osobnostného rastu, posilniť spravodlivosť a pod. Z nich vytvoriť politický program pre celú spoločnosť ako záväzný vektor. Jeho absenciu v súčasnosti pociťuje spoločnosť dôsledkami z nezladenosti po vertikále (napr. na stave školstva a prípravy podmienok formovania osobností, nepekne povedané ľudské zdroje) a náhodných zásahov orgánov.

Spoločenské postavenie záujmových skupín nadobúda na sile, ktorá v konečných dôsledkoch zregeneruje jestvujúcu alternatívu spravovania spoločnosti.  Možno i z pomalej podpory rozvoja záujmových skupín slabne aj zložka demokracie (nadobúda vrch elitárska demokracia) v alternatíve spravovania spoločnosti.

NA ZÁVER

Východiskom sú myšlienky od L. Hohoša (1), ktoré obsahujú podporu k zameraniu príspevku:

v jeho obsahu „ ...pravdu majú filozofovia komunitarizmu. Rozhodujúce postavenie nadobúdajú psychologické komunity, v ktorých ľudia prechádzajú v rámci svojho individuálneho životného cyklu tým, že usilujú o uznanie a majú právo brániť sa proti zneuznaniu,“a na inom mieste... družná výroba predpokladá osobnú tvorivosť a inovatívnu spoluprácu“,

v spôsobe realizácieTichá transformácia nepoužíva silu, nebojuje, ale ide svojou cestou, infiltruje, rozširuje a rozvetvuje sa, je prenikavá; ako tichá sa označuje preto, že nevyvoláva odpor. Tiché transformácie dokážu viac než sila vzbúrených más, progresívnou eróziou všetkého čo ancien régime podporuje. Proces globalizácie ako prejav tichej transformácie vo svojej nanútenej neoliberálnej verzii nedosiahol mieru prijatia, ktorá by umožnila, aby bol integrovaný do historického kontextu“,

–  v námete je interesantným zaviesť univerzálny základný príjem (uvažujú s nim Utrechte a jeho okolí, možno, po experimente ho zavedú vo Fínsku ako náhradu za náročnú a komplikovanú prax v sociálnej oblasti). Od jeho uplatnenia sa dá očakávať, že by významne podporil rozvoj záujmových skupín, stal by sa aj ich multiplikátorom. Navyše, v prevencii predstavuje nenásilný, tlmiaci prostriedok. Avšak naplniť jeho terajšiu absenciu nepredstavuje nevyhnutnú podmienku pre ďalší rozvoj záujmových skupín. V ich evolučnom vývoji totiž nejde iba o peniaze, ale aj uspokojenie vlastných ambícií (splniť projekty).

V evolučnom vývoji narastie stret medzi záujmami účastníkov záujmových skupín ako nositeľov prispôsobenia sa na zmeny prostredia najmä z národného podnikania s úsilím a názormi  toto prostredie konzervovať, najmä vo fáze redistribúcie zhodnotenia. Účastníci záujmových skupín budú aktívne a prospešne využívať vedľa volebného práva, peniaze z rovnoprávneho postavenia intelektuálneho a sociálneho kapitálu. Tieto sú zatiaľ v tieni finančného kapitálu. Čas však pracuje pre ich potenciál. Nové štruktúry kapitálu s rastúcim podielom intelektuálneho a sociálneho kapitálu prekonajú v účinnosti staré ich štruktúry. Bude to dlhý a časovo náročný stret ako dôsledok tenzie medzi rozdielnymi záujmami, v ktorom obhája svoje postavenie záujmové skupiny. Sú efektívnejšími v podnikaní.

LITERATÚRA:

1.Hohoš, L.: Fetiš rastu a "lenivé" národy, Blog, 22.06.2015, Zdroj: Novéslovo, NONRAST_ako_nova_politicka_ekonomia http://www.noveslovo.sk/c/   
2. Chambers, J.: Referát 6/2015, www. businessinsider.com/chambers
3. Mikulič,K.: Firma a jej prostredie, Veda Bratislava, 2015, ISBN 978-80-224-1404 
Modernizácia v podmienkach firmy a jej ekonomické výsledky, MANAŽMENT podnikania a vecí verejných, (DIALÓGY) č.28/2015
4. Porvazník,J.: Koncept teórie celostného manažmentu, MANAŽMENT podnikania a vecí verejných,  (DIALÓGY) č.24/2014
5. Šmajs, J.: Filosofický koncept Ústavy Země, http://www.blisty.cz/art/77197.
6. Zelený, M.: Rozhovor, autor: P. Francová a J. Sochor| Datum: 04.07.2015 | Zdroj: Lidové noviny,

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama