Reklama

Žltý venček s bielou stuhou

Poviedka (nielen) na víkend
Počet zobrazení: 2150

j._spacek.jpgJozef Špaček (1950), spisovateľ, recenzent, pedagóg, sa narodil a žije v Skalici. Debutoval novelou Na kobyle, na žrebcovi (1980), nasledovala Románová novela Neúplný rozvrh hodín (1986). V románoch Ruže a tŕnie (1991) a Sever a iné túžby (1996) priblížil atmosféru rodného mesta v druhej polovici 18. storočia. V roku 2008 vydal román V ulitách. V roku 2015 mu vyšla knižka recenzií Nepovinné čítanie. Jozef Špaček pravidelne píše recenzie pre Slovo.





O tom, že je podozrievavosť celkom čímsi prirodzeným a bežným, nieto pochýb. Kentaur v najlepších rokoch Michal Kabánek sa touto vlastnosťou nevyznačoval, no častejšie čítanie kvalitných špionážnych a kriminálnych trilerov a krádež peňazí z kabinetu jazykov v jeden pokojný vyučovací piatok v ňom predsa len podnietili  ostražitosť do vyššej miery, ako tomu bolo dovtedy. Jeho život ubiehal už niekoľko rokov v podstate v zabehaných koľajach – škola, rodina, vinohrad, v zime na hokej, v lete na futbal. Občas kino, nejaká vernisáž, rodinné oslavy, záujem o vnúčatá, dovolenka s manželkou pri mori alebo na poznávacích zájazdoch, ktoré mal radšej ako vylihovanie pri slanej morskej vode, nech to bolo kdekoľvek, či v Zadare alebo v Nei Pori. Viac spomienok si odviezol v sebe z Londýna, Göteborgu, Malmö, Osla, Kodane, Ríma alebo Florencie. Jeden upršaný deň či poldeň pobudol aj v Helsinkách, keď predtým stihli s kolegyňami a kolegami navštíviť aj Rigu, Tallinn a Vilnius, tam to bolo bez dažďa.

zlty_vencek_uvod.jpg

Najčastejšou trasou v jeho živote však bola, okrem cesty do školy, tá druhá – do vinohradu; nezvykol ju vynechávať, iba ak v nedeľu, v príliš zlom počasí alebo ak sa necítil práve najlepšie. V zime sa do vinice unúval len o sobotách, a ak sa výnimočne dalo už v zimných mesiacoch začať so strihaním révy, tak využil aj iné pekné dni v týždni. Bol na tento až príliš jednoznačný stereotyp privyknutý, dokonca si namýšľal, že ak je pritom vnútorne vyrovnaný a spokojný, svet musí byť napriek všetkému chmúrnemu a znepokojivému obsahu správ zo všetkých druhov médií, ktoré sledoval, v podstate v poriadku.

lis.jpg

Od istého času si všimol pri ceste do svojho vinohradníckeho sveta jednu maličkosť, ktorej dosť dlho neprikladal žiadnu dôležitosť. Na kovovom stĺpiku so smerníkmi miestnych cyklotrás sa objavilo za bielu stuhu obesené žlté koliesko, ktoré mohlo byť ešte nedávno súčasťou venčeka, aký sa dáva na hroby k Sviatku Všechsvätých. Bol to zaujímavý detail, okolo ktorého musel prejsť zakaždým pri ceste do svojej búdy. Venček bol zavesený pod veľkým gaštanom, na ktorý si kedysi dosť dávno vinohradníci z tohto honu zvykli zavesiť niečo ako májku na znak toho, že sú vinice hájené a pre cudzie nohy a najmä ruky neprístupné. Michal bol ešte ako chlapec raz pritom, keď sa jeho mama so susedkami po skončení svojej roboty vo vinohrade pobrali za pánom Mikušom, ktorého tunajší vinohradníci považovali za svojho „starostu“. Už mal pre svoje susedy nachystané malé pohostenie a dal povolenie k vyveseniu májky, o ktoré sa postaral Michalov strýko Štefan; ten dokázal bez problémov vyliezť aj v pokročilom veku do koruny akéhokoľvek stromu, dokonca ešte v deväťdesiatke chodil na poľovačky a neprišiel z nich nikdy bez úlovku. Presne pod týmto stromom ktosi na masívny železný stĺpik zavesil ten venček a visel tam najmenej polroka, možno i rok. Pár metrov od neho stál masívny starý, už nie celkom originálne kompletný vinohradnícky preš, ktorému už všeličo chýbalo z pôvodného vyhotovenia, zrejme ešte nejako z konca 19. storočia. Nahradená bola najmä „špingla“, najdôležitejšia časť každého preša, pretože tým dreveným valcom so závitmi otáčaním a následným tlakom na hranoly z tvrdého dreva v drevenom štvorcovom koši sa mohlo lisovať hrozno na sladkú šťavu, budúce víno. Preš tu pôsobil autenticky a majestátne, a bol nielen pomyselným symbolom tejto štvrte. Práve pri tomto starom vinohradníckom zariadení sa zvykli zastavovať mladí ľudia na autách, s plechovkami koly, piva či energetického nápoja. Posedeli, popili a vyparili sa. Občas, okrem zápachu z benzínu, zanechali po sebe aj prázdne fľaše či plechovky, no niekto z vinohradníkov im raz za čas dohovoril, a tak to vtedy po sebe predsa len upratali, čo Michalovi prišlo dosť čudné, zo školy vedel, ako mládež v tomto veku prekypuje ochotou po sebe upratovať odpadky. Zvyčajne tu zastali posádky dvoch áut, čo bolo tiež menej obvyklé, neboli naplno obsadené; vyšli z nich tak štyria pasažieri a posadili sa na preš. Ako raz Michal prechádzal okolo jedného auta, nejako rozpačito tu zaparkovaného, nemohol nevidieť mládenca,  kľačiaceho v uličke pred zadným sedadlom s tvárou v lone mladuškej dievčiny, ktorá sa blažene usmievala. Bolo horúce leto, mládenec zdvihol hlavu a pozrel sa na Michala. Tomu neostalo nič iné, len sa usmiať a ísť ďalej k svojmu zelenému moru, aby tie sľubne vyzerajúce viničné hlavy mohli jeho ruky zbaviť zbytočných zálistkov. Nevedel prečo, tí dvaja mu nedali pokoja...

Tak isto aj žltý venček ho stále znepokojoval. Musel naň myslieť častejšie a častejšie. A keď sa raz v jednom rozhovore jeho manželka len tak letmo zmienila, čo znamenali či znamenajú prehodené tenisky cez drôty elektrického vedenia, už vedel, čo urobí alebo čo by mal urobiť. Musel si ujasniť dve veci – komu sa zveriť so svojím podozrením a aj sa vyrovnať sa s možným dopadom skutočnosti, že sa stane bonzákom, udavačom alebo niečím podobným. Alebo – spoľahnúť sa na starootcovské – čo ťa nepáli, nehas, či drsnejšie starozáhorácke – nepodvihuj hovno, lebo bude smrdieť?! Či pichnúť do osieho hniezda, ako Lisbeth Salanderová, hrdinka z troch kníh Milénia, ktoré celé prečítal jedným dychom? Ale čo ak to vôbec nie je nijaké osie ani inakšie hniezdo, ale len vyložene nejaká bizarná náhoda a uvalí podozrenie na nevinných mladých ľudí, ktorí si radi posedia niekde inde ako v prachu a hluku mesta?

Musel čakať na príležitosť. Tá sa mu naskytla, keď sa na jednej celomestskej akcii, sviatku trdla a rubínového vína, stretol so svojím bývalým žiakom, o ktorom sa s prekvapením dozvedel, že je kriminalistom, vyšetrovateľom okresného policajného riaditeľstva…

„Viete, pán učiteľ, mám na starosti iné veci, v minulom režime sa tomu hovorilo hospodárska kriminalita či rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, ale upozorním kolegov, hoci sa mi to nejako nezdá, možno je to len nejaká hlúpa náhoda,“ nebol celkom spokojný s touto reakciou svojho kedysi úplne nenápadného žiaka zo zadných lavíc.

„Fajn, budem rád, keď sa predsa len niekto na to pozrie,“ poďakoval a zvrtol rozhovor na súčasné neúspechy miestnych športových klubov, ktorým sa akosi prestalo dariť.

„Nechodím tu ani na futbal ani na hokej. Bývam stále s rodičmi, tak sa starám o všetko okolo domu. Občas zájdem na futbal tam u nás,“  akosi im rozhovor viazol. Michal si pamätal, že Miro Kubač dochádzal z niektorej blízkej dediny, len už si nepamätal či z Vrádišťa, Kátova alebo Mokrého Hája.

V nasledujúcich dňoch a aj týždňoch prichádzal do viníc Michal s rozochvením, či sa náhodou s tým venčekom niečo neudialo; hoci mu nebolo jasné, čo asi. Mohol ho niekto zvesiť, zahodiť, ale stále tam visel. Dokonca sa mu objavil v spánku. Nie jeden, ale celá kopa venčekov sa mu prisnila tesne pred ukončením školského roka, pred najkrajším dňom pre učiteľov, pred Petrom a Pavlom. Vo sne videl nejaký pohreb, truhlu niesli statní muži v čiernych oblekoch, bielych košeliach a tmavých klobúkoch. Za truhlou nešli trúchliaci pozostalí, ale mladí chlapci, akoby deviataci, a všetci mali v rukách žlté venčeky s bielou stuhou! Bolo ich najmenej päťdesiat, to si domyslel až po prebudení, bol celý spotený, zvonka bolo počuť zvuky prvých operencov, práve svitalo.

No s tým jedným konkrétnym žltým kolieskom sa stále nič nedialo. Pri preši občas boli zaparkované ako obvykle dve autá, mladí chlapci, sem-tam s dievčatami, tu absolvovali svoj obrad, o zmysle ktorého začal Michal pochybovať; tiež cítil výčitku, že sa asi predsa len dopustil ak nie udavačstva, tak šírenia nepravdy. Jeho pochybnosti sa však rozptýlili týždeň pred nástupom do školy, keď pri návrate z posledného prázdninového výletu s manželkou a vnučkou – odskočili si na moravský okruh po pamiatkach Ledníc, Valtíc a Milotíc – v autorádiu zachytil v regionálnom rozhlase správu o tom, že v meste boli už pred týždňom zadržaní traja díleri drog, ktorým v osobnom aute značky Passat služobný špeciálne vycvičený pes objavil takmer kilogram mäkkých i tvrdých drog. Dostal až triašku pri tejto správe, žena ani vnučka si však nič nevšimli. Tak predsa! Nemýlil sa! Jeho podozrenie sa potvrdilo, malý ostrov zla bol zrejme zlikvidovaný.

Na druhý deň sa nevedel dočkať, kedy sa opäť vychystá do vinohradu. Šliapal do pedálov svojho bicykla mocnejšie ako inokedy. Keď prišiel až k stĺpiku, rozbúchalo sa mu srdce. Venček tam už nebol! Ani pri preši nebolo vidno nič, čo by svedčilo o tom, že tu boli návštevníci na autách a nebodaj premiestnili to koliesko práve sem.

Zosadol z bicykla, po strmejšej časti cesty prešiel až k búde peši, tak ako si zvykol už pár rokov odvtedy, čo začal mať príznaky astmy a alergie. Pozrel na dvere do prešovne a rozbúchalo sa mu srdce, vyschlo mu v ústach. Na kľučke visel žltý venček.

Foto: Emil Polák

Priemer: 5 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama