Zlo víťazí tam, kde dobro mlčí...

Počet zobrazení: 4788

Zdá sa mi, akoby sa ľudstvo zbláznilo a, bohužiaľ, nikoho nebaví seriózne sa zamyslieť, ako ďalej. Mnohí  to možno ani nie sú schopní. Ostáva to na „Klube bojovníkov s veternými mlynmi“. Ja tam, domnievam sa,  tiež patrím. Geneticky máme zakódovanú v sebe (hlavne muži) tendenciu, že sila, chytrosť, agresivita a rýchlosť sú najlepšie prostriedky na získanie spoločenskej (sociálnej) výhody. Myslím si,  že spúšťačom zla je aj súčasnou spoločnosťou podporovaný individualizmus a demontáž sociálneho rozmeru v kultúre národov.

Odstránila sa osobná zodpovednosť voči kolektívu (skupine, komunite). V spoločnosti sa presadzujú agresívni amatéri, preto sa nielen u nás potácame v problémoch a verejnosť (tá vzdelanejšia a vnímavejšia) už neverí takmer nikomu.  Skutočné elity  – vzdelaní a uznávaní odborníci – nemajú na to (ambície podporené prostriedkami), aby sa postavili voči  takémuto dianiu a z politiky rýchle vycúvajú, ak sa tam čírou náhodou „ocitnú“.

Pavučina zla pretkala našu spoločnosť. Ekonomické záujmy  ovplyvňujú riadenie spoločenského vývoja v mantineloch konzumnej spoločnosti a individualizmu s utlmením potreby spoločenského vedomia. Preto je dnes viac ako kedykoľvek v minulosti veľmi potrebné načúvať kultivovaným myšlienkam, iba tie môžu človeka povzniesť a vymámiť ho z tej pavučiny.  Potrebujeme  schopných odborníkov, ktorí by mohli vyviesť európske národy z narastajúcej krízy. Chýbajú nám také typy významných a všeobecne uznávaných politikov, ako boli Charles de Gaulle, Konrad Adenauer, Helmut Schmidt a pod. 

Čo s tým? Možno sa raz vytvoria oázy spoločenských elít. Musia vzniknúť prirodzene – z potreby jednotlivcov niečo „vysloviť“.  Elity vždy vznikali tak, že okolo invenčných ľudí sa zoskupili ďalší im podobní. Pod elitami, samozrejme, nemyslím sebavedomých a namyslených jedincov, ktorí nemajú solídne riešenie ani pre národ ani pre kontinent, nepočúvajú potreby doby, riešia len vlastné ego.  Sokrata, Platóna a Aristotela nikto nevymyslel, ani im neprikázal tvoriť. Osobnosti sa generujú v každej dobe, nie vždy však dokážu spoločensky vysloviť – presadiť svoju predstavu.

Potom prichádzajú na rad politici, aby si z mysliteľmi vyjadrených názorov „vhodne“ vybrali a uskutočnili – v demokracii by sa k tomu mali vyjadriť a udať smer a mantinely aj občania voliči. Po novembri boli silné náznaky, že by aj u nás mohli takéto elity nielen vzniknúť , ale sa aj presadiť, no zdá sa, že po niekoľkých rokoch to zvädlo. Elita, to nie je snaha uchopiť kožené kreslo v kancelárii. Elita, to je určitá výnimočnosť, teda správanie sa nie pred zrkadlom, ale aj v komunite. Ak ide o profesijnú elitu, tak v profesijnej komunite, atď.  No aj elita potrebuje masu načúvajúcich, masu stotožnenú z úmyslom, masu, ktorú vedie po vlastnej vytýčenej trajektórii, čím sa spoločensky prejavuje. Preberá na seba zodpovednosť za cestu a cieľ snaženia. Inými slovami  „úloha a postavenie osobnosti v dejinách“ – musí sa snúbiť vedúca osobnosť s dejinnými okolnosťami, resp. možnosťami. Osobne nevidím reálnu cestu na zlepšenie v krátkodobom horizonte, možno ostáva skutočne len čakať a až dopadneme na dno, tak sa niečo zásadného stane. Viem, znie to až krajne pesimisticky a bezvýchodiskovo... Je to však v prevažujúcej miere tým, že sám nemám reálny návod na pozitívnu zmenu. Zostáva dúfať, že niekto ho „nájde, prezentuje a presadí“...

V demokracii vyhráva ten, ktorý najviac nasľubuje aj keď reálne vie, že to nedokáže splniť. U ľudí s dlhodobo vypestovanou morálkou už z princípu nie je možné očakávať úspech vo voľbách, pretože si uvedomujú svoju mieru rozhodovania v celkovom súkolí politiky, a preto sľúbia len splnenie realistických cieľov. Tie sú však prehlušené populistickými sloganmi z táborov reálnych politikov. Svojimi silnými vyhláseniami k aktuálnym a všeobecne známym problémom vytvoria dojem, že sú užitoční a nenahraditeľní. Na riešenie však už nemajú ani vedomosti, ani prostriedky, ani pochopenie u chlebodarcov. Potom to dopadne tak, že slušní ľudia ovplyvňujú mikrosvet a politici makrosvet. Česť výnimkám (Gándhí, Štefánik...). Ľuďom chýbajú pozitívne príklady jedincov, verejných osôb, ktorí to robia inak. 

Resumé: zlo víťazí tam, kde dobro mlčí...

 Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984