Reklama

Zjednocovala ženskosť, materstvo a moc

Tristo rokov od narodenia významnej panovníčky (6)
Počet zobrazení: 2081


1_alegoricka_kolorovana_kresba_marie_terezie_z_roku_1748_vtedy_mala_31_rokov.jpgV mnohých slovenských galériách, múzeách a kaštieľoch sa stretávame s olejomaľbami zobrazujúcimi Máriu Teréziu, ale aj cisára Františka I. Štefana Lotrinského či Jozefa II. Veľmi sa podobajú, no predsa sa líšia, nejde teda o kópie. Vo Viedni na určité obdobie, povedzme pätnásť rokov, dvorný maliar (spočiatku Švéd Martin van Meytens) urobil oficiálny portrét, ktorý sa potom povinne prekresľoval a jednotlivé stolice mohli doplňovať pozadie, ktoré by bolo bližšie pre poddaných Jej (Jeho) Veličenstva daného regiónu.

Samozrejme, aj tieto návrhy schvaľovala vrchnosť. Nič nenechali na náhodu. Nuž tak vyzerala riadená štátna propaganda v ére pred objavom fotografie. Drobnejšie sivo-čierne medirytiny, hoci neskôr kolorované, nemohli spĺňať reprezentačnú funkciu na úradoch.



Kolorovaná alegorická kresba Márie Terézie z roku 1748, vtedy mala 31 rokov.


Mária Terézia bola vďačným objektom maliarov či sochárov nielen za svojho života, ale počas celej zostávajúcej existencie podunajskej monarchie. Osobitne rakúskych umelcov, lebo ju naďalej považovali za „jedného z najlepších panovníkov“ z habsburskej rodiny. Napriek viacerým nedorozumeniam mali k nej pozitívny vzťah aj Maďari. Najmä v čase rakúsko-maďarského vyrovnania (so Slovákmi a Čechmi sa Viedeň nevyrovnala) sa korunovácia za uhorskú kráľovnú a následný snem v Bratislave stali vďačnými námetmi pre umelecké spracovanie.
 

Schloßhof ako východisko pre cesty do Uhorska
 

Osvietenská panovníčka nemala rada iba matematiku, ale podporovala aj umenie, výtvarných a hudobných umelcov. Osobitné pochopenie prejavovala voči architektom a ich dielam. Na paláce bola priam „magor“. Nielenže ich dala stavať, ale ich zbierala ako iní známky či mince.

Jediný, kto sa mohol v tomto ohľade Habsburgovcom v Rakúsku vyrovnať, bol princ Eugen Savojský. Ako už vieme z predchádzajúcich častí, zomrel krátko po svadbe Márie Terézie. Priamych potomkov nemal, bol totiž starý mládenec a viac sa mu páčili chlapci než dievčatá. Napokon, o svojich vojenských vyslúžilcov sa vzorne staral. Rozprávkový majetok i palác projektovaný slávnym barokovým architektom Johannom Lukasom von Hildebrandtom po ňom zdedila nie celkom vydarená neter Anna Viktória zo Savojska.

Rakúska imperátorka od nej získala honosný Horný i Dolný Belvedér postavené juhovýchodne od historického centra Viedne, aj Zimný palác v meste roku 1752. Neskôr v prvých dvoch objektoch zriadila cisársku obrazovú galériu, ktorá dodnes, pod inou hlavičkou, existuje a nedávno svoje priestory rozšírila i na Zimný palác, kde sídlilo ministerstvo financií.

Zamilovaná Anna Viktória darovala svojmu snúbencovi Jozefovi Fridrichovi Saskému z Hildburghausenu Eugenov vidiecky palác Schloßhof a susedný lovecký zámoček Niederweiden. V roku 1755 ich za 400-tisíc zlatých kúpila Mária Terézia a nepochybne tiež ešte stále zaľúbená celý tento komplex na Moravskom poli venovala manželovi Františkovi Štefanovi. Po veľkorysej prestavbe v Hofe trávievala cisárska rodina aj s dvoranmi rok čo rok niekoľkomesačné letné „prázdniny“. Na jeseň sa zámky hodili na ich spoločný koníček – poľovačky.

4_najvacsi_vidiecky_zamok_habsburgovcov_schlosshof_stoji_nedaleko_devinskej_novej_vsi_vychodne_priecelie_so_zahradou.jpg
Najväčší vidiecky zámok Habsburgovcov Schloßhof stojí neďaleko Devínskej
Novej Vsi, východné priečelie s barokovou záhradou.

Zo Schloßhofu je do Devínskej Novej Vsi čo by kameňom dohodil. Cesta do Bratislavy sa výrazne skrátila po roku 1771, keď dala panovníčka postaviť ponad Moravu oblúkový kamenno-drevený most. Po tom, čo ho niekoľkokrát strhla rozvodnená rieka či vojenské búrky, koncom 19. storočia definitívne zanikol. Od roku 2012 na jeho mieste funguje Cyklolávka Slobody pre peších turistov a bicyklistov.

Mária Terézia teda už nemusela chodiť do Bratislavy naokolo po tradičnej hradskej na pravom brehu Dunaja a v Petržalke čakať na prevoz tzv. lietajúcim mostom (niečo také ako kompa). Prešla most a vydala sa horskou cestou cez Lamačskú bránu a kdesi popri dnešnej Pražskej ulici priamo do mesta. A veru túto trasu často využívala, keď navštevovala, hoci aj na otočku, svoju dcéru Máriu Kristínu – Mimi, alebo naopak, na svojom najväčšom vidieckom sídle, zvelebenom postupne architektmi Nicolóm Pacassim a Franzom Antonom Hillebrandtom, prijímala hostí z Uhorska.

5_panorama_bratislavy_s_hradom_a_prilahlym_novym_palacom_sidlom_uhorskeho_miestodrzitela_na_dunaji_tzv._lietajuci_most._prvy_pevny_posatavili_az_v_roku_1898_pomen.jpg
Panoráma Bratislavy s hradom a priľahlým Novým palácom, sídlom uhorského
miestodržiteľa, na Dunaji tzv. lietajúci most. Prvý pevný postaviliaž v roku 1890,
pomenovali ho po cisárovi Františkovi Jozefovi.

Podľa legiend kedysi viedla podzemná chodba z Bratislavského hradu na druhý breh Dunaja, údajne až do Wolfstahlu. Na ňu sa viaže aj ľudom rozprávaný príbeh, podľa ktorého uhorskí šľachtici proti Márii Terézii zosnovali sprisahanie (to Vešeléniho bolo prezradené o sto rokov skôr, už v roku 1669). Keď sa panovníčka o tom dozvedela, povolala si na pomoc bosorku. Tá sprisahancov prekliala vo chvíli, keď prechádzali popod Dunaj. Premenili sa na skaly a tak tajnú cestu zatarasili.

Podobné povesti sa tradovali o viacerých slovenských hradoch. Zväčša boli výplodom bujnej fantázie, alebo dĺžku prípadných podzemných priestorov preháňali. Pod Bratislavským hradom sa nachádza chodba medzi severovýchodným rohom paláca a studňou na východnej terase. Potom tu bol Kempelenov vodovod z 18. storočia, ktorý konskou silou od dunajského nábrežia vo Vydrici pumpoval do pivnice pod nádvorím kráľovskej rezidencie pitnú vodu. Rúry viedli klenutou chodbou, ktorá sa čiastočne zachovala a zrejme na začiatku minulého storočia podnietila vznik rozprávky o únikovom tuneli.
 

Časté návštevy Bratislavy
 

Bratislavčania slávnostne privítali Alberta Sasko-Tešínskeho ako nového palatína (miestokráľa) 7. januára 1766. Prvé mesiace jeho pobytu vypĺňali okrem pracovných povinností aj početné hostiny, plesy a iné formy zábavy organizovanej tunajšou aristokraciou. Všetci žili v očakávaní Albertovej blížiacej sa svadby s Mimi, ktorá sa konala 8. apríla v  Schloßhofe. Pretože sa odohrala necelý rok po smrti cisára Františka I. Štefana, bola skromná, okrem nevesty museli byť ostatné dámy oblečené v smútočnom.

Po skončení svadobných obradov prišla do Prešporka 12. apríla ako prvá Mária Terézia, príchod mladomanželov bol o deň neskôr. Bratislavčania pre nich pripravili veľkolepé uvítanie. Na určených štáciách defilovali vojenské oddiely a meštianska milícia, tradične pri Vydrickej bráne na nich čakali členovia magistrátu. Miestodržiteľský pár prešiel mestom v otvorenom koči a priateľsky odpovedal na pozdravy nadšeného davu. Uhorskí a rakúski magnáti sa medzitým zhromaždili na Hrade, kde sa uskutočnila slávnostná večera. O niekoľko dní pricestoval do mesta aj cisár Jozef II.

9_zahrada_za_grasalkovicovym_palacom_kde_sa_v_aprili_1766_konala_slavnost_na_poces_novomanzelov_alber.jpg
Záhrada za Grasalkovičovým palácom, kde sa v apríli 1766 konala slávnosť
na počesť novomanželov Alberta Sasko-Tešínskeho a Márie Kristíny.

V záhrade Grasalkovičovho (dnes Prezidentského) paláca sa konala posvadobná hostina. Budovu s rokokovým priečelím dal v roku 1760 postaviť na voľnom priestore pred mestským opevnením na Suchom mýte gróf Anton I. Grasalkovič, ktorý sa vypracoval zo syna chudobného zemana z Mojmíroviec až na predsedu Uhorskej kráľovskej komory. Palác naprojektoval architekt Andrej Mayerhofer. Mária Terézia palác navštívila dokázateľne aj v roku 1775. Možno jej bol povedomí, lebo poznala kaštieľ Gödöllő pri Pešti, ktorý tiež nechal Anton I. vybudovať Mayerhoferom, no má väčšie rozmery a dve dlhé krídla. Od roku 1867 sa stal letnou rezidenciou cisárskych manželov Františka Jozefa a Alžbety – Sisi.

V strede Grasalkovičovej záhrady pozornosti návštevníkov neunikne jazdecká socha Márie Terézie. Ide o rekonštrukciu torza kamenného diela od neznámeho autora z druhej polovice 18. storočia. Pôvodne zdobila Veľprepoštský palác v Nitre, no počas bombardovania mesta pod Zoborom v druhej svetovej vojne bola budova vážne poškodená a socha zničená. V roku 1992 torzo dotvoril akademický sochár Miroslav Čermák a sochu umiestnili v tomto obľúbenom bratislavskom parku.

10_rekonstruovana_socha_marie_terezie_od_n_eznameho_autora_z_polovice_18._storocia_ktora_povodne_stala_v_nitre_je_dnes_v_prezidentskej_zahrade.jpgRekonštruovaná socha Márie Terézie od neznámeho autora z polovice 18. storočia, ktorá pôvodne stála v Nitre, je dnes v Grasalkovičovej (Prezidentskej) záhrade.

Miestodržiteľský pár priniesol do mesta nad Dunajom atmosféru viedenského dvora – jazdy na saniach alebo na kočoch, koncerty, poľovačky, bály a rozličné letné slávnosti v palácoch v okolí mesta. Aj vďaka blízkosti Schloßhofu sa Bratislava stala miestom častých návštev panovníčky a ostatných členov cisárskeho rodu.

Ako napísala Ingrid Kušniráková, vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV, v článku Návštevy Márie Terézie v Bratislave v Historickej revue (č. 2/2016), najväčšie rodinné stretnutie Habsburgovcov sa konalo na Bratislavskom hrade v júli 1770, keď sem najprv zavítal Jozef II., krátko po ňom jeho matka a mladší brat, toskánsky veľkovojvoda Leopold s plavovlasou manželkou Ludvíkou Španielskou, ktorá tak ako jej svokra priviedla na svet šestnásť detí. Poponáhľali sa sem aj ďalší dvaja vtedy žijúci synovia Márie Terézie, arcivojvodovia Ferdinand a Maximilián, ako i princ Karol Lotrinský, brat jej zosnulého manžela.

Počas týždenného pobytu sa panovníčka nevenovala len rodine, ale prezrela si aj vojenský tábor a cvičenie kavalérie v neďalekom Kittsee, nechýbala ani na plese krajinského sudcu Mikuláša Pálffyho a kniežaťa Mikuláša Esterházyho. Pálffy usporiadal pre vzácnu návštevu operné predstavenie. Koncom júla v Bratislave privítali dve najstaršie, slobodné rakúske arcivojvodkyne: učenlivú Máriu Annu a Máriu Alžbetu – Lízku. Poskytli audienciu radcom ústredných úradov i členom mestského magistrátu.

Mária Terézia najčastejšie cestovala do Bratislavy „sama“ a jej pobyt obyčajne netrval dlhšie ako dva, tri dni. Ak sa cisársky dvor v lete zdržiaval v Schloßhofe, neraz odskočila s dcérou a zaťom do mesta na jednodňový výlet, počas ktorého si Albert splnil svoje povinnosti v Miestodržiteľskej rade. Panovníčka sa počas pobytu na Hrade sa stretávala s vybraným okruhom uhorských magnátov, navštevovala ich blízke panstvá a paláce.

3_medaila_frantiska_srefana_a_marie_terezie_so_zlym_datumom_narodenia_panovnicky_17._maja_1717_narodila_sa_13._maja.jpgMedaila Františka Štefana a Márie Terézie so zlým dátumom narodenia panovníčky (17. mája 1717, narodila sa 13. mája).

V máji 1773 tiež zostala v Bratislave celý týždeň. Osobne sa zaujímala, ako postupujú práce na opevňovacích hrádzach pri Dunaji, znovu navštívila niektoré ženské kláštory a školy. Celý deň strávila na zámku v Landsee v dnešnom Burgenlande u kancelára Františka Esterházyho. Ako vždy zašla na kus reči ku grófke Vilme Ogilvyovej (1728 – 1804), vdove po poľnom maršalovi Leopoldovi Pálffym. Jeho od gruntu zreštaurovaný palác sa stal koncom osemdesiatych rokov minulého storočia Domom politickej výchovy, po novembri 1989 sídlom VPN, neskôr Veľvyslanectva Rakúskej republiky a teraz honorárneho konzula Bahamského spoločenstva.

V deň 56. narodenín kráľovnej, 13. mája, v Dóme sv. Martina odslúžili slávnostnú bohoslužbu. Mária Terézia bola na omši v hradnej kaplnke a po jej skončení prijala blahoželania od uhorských magnátov. Nasledujúci deň doobeda poskytla audienciu manželkám tunajších aristokratov, zrejme v Zrkadlovej sieni, ktorú podľa starých nákresov tiež na Hrade nedávno obnovili. Večer miestodržiteľ Albert usporiadal na počesť panovníčky bohatú narodeninovú „párty“.
 

Položila základy všeobecnej gramotnosti
 

Po zrušení jezuitského rádu roku 1773 Mária Terézia spustila v celej monarchii veľkú reformu vzdelávania. V decembri 1774 vydala Všeobecný školský poriadok, podľa ktorého malo nárok na vzdelanie každé dieťa, bez ohľadu na pôvod či pohlavie. Vlastne išlo o povinnú školskú dochádzku, ktorá dnešným žiakom dvíha mandle. Ale už vtedy začalo platiť Učiť sa, učiť sa, učiť sa... Panovníčka nariadila, aby sa v každej dedine založila škola, v ktorej sa chlapci a dievčatá mali učiť trivium: čítať, písať a počítať. Tým položila základy všeobecnej gramotnosti.

Podporila tiež projekty viacerých vzdelávacích inštitúcií v Bratislave. Svoju návštevu v novembri 1776 venovala inšpekciám miestnych škôl. Jej srdcovou záležitosťou sa stala škola mladých šľachtičien vedených kanonistkami sv. Augustína de Notre Dame. Študentkám venovala štedrú fundáciu na ošatenie a výbavu. Zúčastňovala sa aj so svojimi deťmi na skúškach žiačok dievčenskej školy uršulínok, navštívila novozriadenú erárnu školu a stretla sa s učiteľmi tunajšieho kráľovského gymnázia. Vždy o tom podrobne informovali noviny Preßburger Zeitung.

6_vchod_do_kostola_notre_dame_v_bratislave_ktory_sa_nepodarilo_postavit_podla_povodnych_planov.jpg
Vchod do Kostola Notre Dame v Bratislave, ktorý sa nepodarilo dostavať
podľa pôvodných, veľkorysejších plánov.

Sestry Notre Dame prišli do Bratislavy v decembri 1747. Na posvätení ich kláštora v sa 17. júla 1754 zúčastnila Mária Terézia s korunným princom Jozefom. Pretože grófka Judita OʼNeillová, ktorá financovala stavbu celého areálu, nečakane zomrela bez testamentu, kostol nedostavala podľa grandióznejších plánov. Hlavnú loď súčasného chrámu tvorí pôvodne plánované sanktuárium. Kostolík je schovaný za stromami parčíku pred Redutou.

Spočiatku vyučovali rehoľné sestry v provizórnych podmienkach, no vďaka pomoci panovníčky sa im podarilo dostavať aspoň budovu školy (dnes Základná škola Matky Alexie na Palackého ulici. V školskom roku 1775/76 kráľovná školu opakovane navštívila. Na jej počesť kláštor so školou nazvali Tereziánum.

7_panovniecka_casto_navstevovala_kostol_ursulinok_s_klastorom_dnes_pri_budove_hlavnej_posty_v_bratislave.jpg
Panovníčka často navštevovala kostol a kláštor uršulínok, dnes za budovou
Hlavnej pošty v Bratislave.

Uršulínky sa v Prešporku usadili ako v prvom meste v Uhorsku v druhej polovici 17. storočia. Za hlavné poslanie si zvolili výchovu mladých dievčat a žien. Dnešný Kostol Loretánskej Panny Márie za sídlom Ministerstva kultúry SR si v rokoch 1659 až 1663 postavili v renesančnom slohu protestanti, ale po odhalení Vešeléniho sprisahania im ho v roku 1672 vrchnosť odňala a pridelila uršulínkam. Ku kostolu priliehajú z dvoch strán budovy uršulínskeho kláštora, ktorý sa tiež tešil veľkej priazni Márie Terézie a niekedy v ňom aj prespala.

S pribúdajúcimi rokmi a zhoršujúcim sa zdravotným stavom prichádzala uhorská kráľovná do Bratislavy čoraz zriedkavejšie. V roku 1777 sa tu ukázala len dvakrát a čas trávila najmä v spoločnosti svojej dcéry a zaťa. Zaujímala sa o chod špitálov. Nevynechala však obligátne návštevy v kláštorných školách a u svojej obľúbenkyne Ogilvyovej.

Potom do mesta Mária Terézia zavítala až po troch rokoch. Pricestovala v apríli 1780 zrejme priamo z Viedne. Vtedy jej v ústrety k Dunaju vyšla Mimi s manželom a malým sprievodom. Spolu s nimi čakal na kráľovnú aj dav ľudí. Keď vstúpila v Petržalke na lietajúci most, vojenská kapela na hradnom kopci začala hrať rezkú tureckú hudbu. Panovníčka absolvovala mnohé stretnutia, prezrela si rozostavaný arcibiskupský palác na Primaciálnom námestí i novú budovu lazaretu na Dunajskej ulici. S Bratislavou sa rozlúčila 12. apríla. Už ju viac neuvidela.
 

„Stratili sme najlepšiu zo všetkých matiek“
 

Mária Terézia mala dlhší čas ťažkosti so srdcom, vysoký krvný tlak, trpela dýchavičnosťou. Diagnostikovali jej pulmonálnu nepriechodnosť s emfizmom, čo je chorobné zhromažďovanie vzduchu v tkanivách (pitva ukázala, že jej nefungovala časť pľúc). Hoci sa necítila najlepšie, 8. novembra 1780 sa zúčastnila na love bažantov. V sychravom počasí prechladla a jej problémy sa znásobili. Ľahnúť si však odmietala.

Až keď 26. novembra požiadala o poskytnutie sviatosti umierajúcim, dvorania pochopili, že sa blížiaci koniec. Nechcela, aby ju v takom stave videli dcéry. Máriu Annu, Máriu Alžbetu a Máriu Kristínu, ktorá medzitým urýchlene pricestovala s Albertom z Bratislavy, poslala do kostola, aby sa tam za ňu modlili. K smrteľnej posteli smel iba cisár Jozef II. a jej lekár Anton zo Störcku.

13_hrobka_marie_terezie_a_jej_manzela_frantiska_stefana_lotrinskeho_v_kapucinskej_krypte_vo_viedni.jpg
Hrobka Márie Terézie a jej manžela Františka Štefana Lotrinského v Kapucínskej
krypte vo Viedni.

Asi tri hodiny pred smrťou priniesol svojej pacientke lieky. Usmiala sa a povedala: „Ďakujem, viem, že sú len na to, aby ma tu ešte zdržali, preto si ich nevezmem.“ Päť minút pred skonom vstala a urobila niekoľko krokov k pohovke. Klesla na ňu a syn jej hovorí: „Vaše veličenstvo, takto sa vám leží zle.“ Odvetila: „Áno, ale dosť dobre, aby som umrela.“ Ešte sa niekoľkokrát nadýchla a naveky usnula... Tak opisovala posledné chvíle osvietenskej panovníčky jej najstaršia dcéra Mária Anna: „Ona je šťastná, ale my sme nešťastní. Stratili sme najlepšiu zo všetkých matiek.“

V podvečerných hodinách 29. novembra 1780 sa do sveta rozletela správa, že z Božej milosti rímska cisárovná vdova, kráľovná Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónie, Galície, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Burgundska, Štajerska, Korutánska, markgrófka Moravy, veľkovojvodkyňa Toskánska... vydýchla naposledy.

Bratislava sa so zosnulou rozlúčila trojdňovými zádušnými pobožnosťami. Každé ráno a každý večer sa na hodinu rozozvučali všetky zvony. Cirkevní hodnostári za účasti uhorských šľachticov, kňazov a rehoľníkov, členov magistrátu a množstva ľudu celebrovali sväté omše. Výnimkou nebol ani nemecký evanjelický kostol na Panenskej ulici, ktorý postavil v rokoch 1774 až 1776 staviteľ Matej Walch v strohom slohu barokového klasicizmu.
 

Starostlivý výber poradcov a dôvera


Mária Terézia sa stala kľúčovou postavou v európskej politike 18. storočia. Bola vraj rázna a rozmarná, ale i vzdelaná a inteligentná. Už jej súčasníci ju považovali za jednu z najschopnejších panovníkov toho obdobia. Opisovali ju ako energickú, pracovitú ženu s pevnou vôľou. Ctižiadostivé a často až despotické povahové črty Habsburgovcov vedela udržať v rozumných medziach. Dokonca aj jej celoživotný rival pruský kráľ Fridrich II. jej vzdal hold: „Smrť cisárovnej-kráľovnej ma zarmútila. Svojmu trónu a svojmu pohlaviu urobila česť. Viedol som s ňou vojnu, ale nebol som jej nepriateľ.“

Ako žena i panovníčka vždy volila „zlatú strednú cestu“ a po prvotných skúsenostiach sa vyhýbala konfliktom. Po tretej, Sedemročnej vojne s Pruskom zavŕšenej mierom uzavretým 15. februára 1763 v Hubertsburgu pochopila, že vojny sú príliš ťažkým a zničujúcim bremenom. Z vlastnej iniciatívy už ďalší ozbrojený konflikt nevyvolala a aj ten, do ktorého monarchiu vtiahli diplomatické transakcie jej spoluvládcu Jozefa II., rok pred svojou smrťou ukončila zákulisnými rokovaniami a dohodou o mieri s Fridrichom II.

11_maria_terezia_1760_franz_xaver_messerschmidt_jede_z_najznamejsich_nemecko-rakuskych_barokovych_socharov_1736_-_1783_poslednych_sedem_rokov_zil_a_tvoril_v_bra.jpgMária Terézia, 1760, Franz Xaver Messerschmidt, jeden z najznámejších nemecko-rakúskych barokových sochárov (1736 - 1783), posledných sedem rokov žil a tvoril v Bratislave, autor známych tzv. charakterových hláv.

Nejednotnú, zaostalú, ekonomicky a vojensky slabú monarchiu postavila Mária Terézia počas svojej 40-ročnej vlády na nohy. Postupne sanovala štátny dlh a v roku 1775 dosiahla prebytkový rozpočet. Samozrejme, aj vďaka radcom, ktorých si starostlivo vyberala. Vládla síce absolutisticky, no každé zásadné rozhodnutie dopredu konzultovala s odborníkmi.

„Na práci Márie Terézie bolo mimoriadne geniálne,“ zdôraznil autor knihy Šťastie Márie Terézie Friedrich Heer (1966), „že vedela, ako si získať svojich spolupracovníkov a ako ich formovať. Ľudí, ktorým dôverovala. Dôverovať, to bol jej najväčší čin.“

K jej dôverníkom v osobných záležitostiach patril o dvadsať rokov starší gróf Emanuel Silva-Tarouca. Friedrich Wilhelm von Haugwitz presadil nový daňový systém v prospech podstatného zvýšenia štátnych príjmov. Štátny kancelár Václav Anton z Kounice (mestečko pri Českom Brode) panovníčku presvedčil, aby reformy zaviedla aj v Uhorsku, pretože dovtedy tam platili pre šľachtu značné výhody.

Na doslova revolučných zmenách v riadení rozsiahlej ríše pracoval teoretik štátoprávnej vedy Joseph von Sonnenfels a právny expert Karol Anton von Martini. Trendy vo vzdelanosti nalinkoval jej osobný lekár, vedec, slobodný pán Gerard van Swieten. Do tohto okruhu poradcov sa zaraďoval aj rodák z Terchovej Adam František Kollár, riaditeľ Dvornej knižnice vo Viedni. Zmodernizovali sa univerzity (1752), ekonomické kolégiá (1763), v Štiavnici vznikla Banská akadémia, prvá svojho druhu na svete (1762/1770), panovníčka pristúpila aj k reforme stredného a ľudového školstva (1774, resp. 1777).

Nástupu osvietenstva v Uhorsku prispel aj blízky spolupracovník Mateja Bela, rodák z Cinobane-Turíčok Samuel Mikovíni (?1700 – 1750), všestranný vedec i praktik, vynikajúci kartograf a projektant banských, fortifikačných a vodných stavieb pri Dunaji a Váhu. V roku 1733 zriadil v Bratislave prvé observatórium na Slovensku. V rokoch 1725 až 1735 bol matematikom inžinierom Bratislavskej stolice, neskôr stredoslovenských banských miest. Autorom pomníka tomuto „slovenskému Leonardovi da Vinci“ na dunajskom nábreží v Bratislave je akademický sochár František Gibala.

Podstatnými zmenami prešlo zdravotníctvo. Zakladali sa lekárske fakulty, zaviedlo sa očkovanie, rozširovala sa osveta. V rámci reformy súdnictva prijala Mária Terézia nový, humánnejší trestný zákonník (1768), zrušila mučenie ako vyšetrovaciu metódu. V majetkovej i sociálnej oblasti bolo významnou zmenou zavedenie tereziánskeho katastra a tereziánskeho urbáru (1767).
 

Podpora armády podnietila hospodársky rozvoj
 

V oblasti vojenskej reformy Márii Terézii radili predovšetkým gróf Leopold Joseph von Daun a osvedčený vojvodca Andrej Hadík, ktorý sa narodil na Žitnom ostrove. Panovníčka založila vo Viedni už roku 1751 vojenskú akadémiu Theresianum, obmedzila dĺžku prezenčnej služby. Jej zásluhou začali vojakom pravidelne vyplácať žold, dostávali riadnu dovolenku, osobne sa zaujímala o ich dobré ošatenie a výzbroj, zjednotila používanie uniforiem. Výrazne vzrástol význam delostrelectva. Keď sa Mária Terézia ujala vlády, jej armáda disponovalo 800 delostrelcami, po jej smrti ich už bolo vyše desaťtisíc.

Aj vznik Vodných kasární na Rázusovom nábreží v Bratislave sa spája s vládou Márie Terézie. Štvorcovú štvorkrídlovú barokovú rezidenciu postavili v rokoch 1759 až 1763 podľa návrhu architektov Martinelliho a Hillebrandta. Na prelome rokov 1940 a 1941 pri úprave nábrežia zbúrali predné krídlo. Vodné kasárne boli potom v rokoch 1950 až 1955 adaptované pre Slovenskú národnú galériu, o modernú kontroverznú prístavbu architekta Vladimíra Dedečka ju doplnili počas rekonštrukcie tejto kultúrnej inštitúcie v rokoch 1969 až 1977.

15_monumentalny_pomnik_marie_terezie_s_jej_najblizsimi_radcami_a_vojvodcami_pred_kulturno-historickym_muzeom_vo_viedni.jpg
Monumentálny pomník Márie Terézie s jej najbližšími radcami a vojvodcami pred Kultúrno-historickým múzeom vo Viedni.

Väčšia starostlivosť štátu o armádu podnietila rozvoj hospodárstva, najmä to pozitívne ovplyvnilo zakladanie manufaktúr. To bola parketa osobitne pre Františka Štefana Lotrinského, ale napredovala aj hutnícka výroba, oživilo sa dolovanie striebornej a medenej rudy a zvýšila sa ťažba uhlia. Panovníčka podporovala pestovanie nových druhov plodín, zemiakov, kukurice, tabaku a ďateliny. Začali sa chovať nové plemená koní, dobytka a oviec, ktoré prinášali vyšší úžitok. Opravili sa staré a budovali nové cesty lemované ovocnými stromoradiami. Odstránila súkromné vyberanie mýta, zjednotila miery a váhy.

„Panovanie Márie Terézie výrazne posunulo vývoj v Uhorsku smerom k modernizácii, a čo je dôležité, k zlepšeniu kvality života jeho jednoduchých občanov. Tí, čo sa v očiach panovníčky zmenili na základ, na ktorom stojí blaho štátu. Zrejme aj preto sa nielen historiografia, ale aj historické vedomie v krajinách, ktoré kedysi patrili pod jej žezlo, stavajú k Márii Terézii mimoriadne priaznivo a oceňujú mnohoraké aspekty jej osobnosti a činov,“ konštatuje doktorka Eva Kowalská z Historického ústavu SAV v publikácii vydanej pri príležitosti výstavy v Rakúskom kultúrnom fóre v Bratislave, otvorenej do 26. júna 2017.
 

Bola dôležitým míľnikom v dejinách ženy
 

A porovnanie Márie Terézie, švagrinej Európy, ktorá zanechala svojich potomkov na siedmich európskych trónoch, s inými panovníčkami novoveku? V tej staršej ére by sme mohli nájsť hádam iba dve, ktorým sa podarilo výrazne zmeniť spoločnosť vo svojej monarchii: kráľovnú Izabelu Kastílsku, ktorá vládla spolu s manželom Ferdinandom Aragónskym zjednotenému Španielsku v rokoch 1474 až 1504, a Alžbetu I. Tudorovnu, v rokoch 1558 až 1603 neobmedzenú vladárku Anglicka. Ale až 18. storočie osvietenstva presvedčivo narušilo dogmy o neschopnosti žien viesť veľkú krajinu z najvyššieho postu.

Čuduj sa svete, bolo to práve zaostalé Rusko, kde sa neraz palácovými prevratmi dostali na vrchol mocenskej pyramídy postupne štyri ženy: vdova po Petrovi Veľkom Katarína I. (1725 – 1727), jeho neter Anna Ivanovna (1730 – 1740), potom dcéra, neprávom zabúdaná reformátorka Alžbeta I. (1741 – 1762) a napokon najznámejšia ruská cárovná Katarína II., zvaná Veľká (1762 – 1796), ktorá pochádzala zo severného Nemecka (podobne ako súčasná, prvá nemecká kancelárka Angela Dorothea Merkelová). O storočie neskôr, panovníčka Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska a cisárovná Indie Viktória Alexandra z hannoverskej dynastie síce vládla z nich najdlhšie (1837 – 1901), ale o veľkej koloniálnej ríši, nad ktorou slnko nezapadalo, rozhodovali iní, napospol muži.

16_vajanskeho_nabrezie_maria_terezia_02.jpg
„Cukríkový“ model sochy Márie Terézie v tretinovej veľkosti oproti pôvodnému
dielu Jána Fadrusza dočasne osadil Bratislavský okrášľovací spolok na Vajanského
nábreží v roku 2011.

Podľa francúzskej filozofky a historičky Élisabeth Badinterovej rakúska panovníčka reprezentovala ženskú moc lepšie ako jej ruské kolegyne. Vo svojej najnovšej biografii Mária Terézia – sila ženy zdôrazňuje: „Ako manželka a matka v sebe príkladne zjednocovala ženskosť, materstvo a moc. Ľudské telo jej pritom nebolo prekážkou. Naopak, preukázalo sa ako jej najväčší tromf v úsilí upevniť svoju moc. Z tohto hľadiska je v rámci svojho storočia neporovnateľná a zároveň sa stala dôležitým míľnikom v dejinách ženy.“

Takže takto sa na Máriu Teréziu pozerajú v ďalekom Francúzsku. My sme jej na Slovensku a osobitne v Bratislave veľa dlžní. Že by sme jej posmrtne udelili čestné občianstvo, ako sme sa provokačne pýtali v titule prvého pokračovania? Ako hrdú imperátorku by ju to asi urazilo. Veď prvý sa nechal titulovať ako „kráľ občan“ Ľudovít Filip Orleánsky až v roku 1830, a napriek tomu ho Februárová revolúcia v Paríži roku 1848 zvrhla.

17_bartfayovo_susosie_sturovci_na_dnesnom_namesti_ludovita_stura_kde_pred_sto_rokmi_este_stalo_susosie_marie_terezie.jpg
Bronzoví Štúrovci od Tibora Bártfaya na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra,
kde pred sto rokmi ešte stálo súsošie Márie Terézie.

Zaslúžila by si však svoje námestie či aspoň ulicu. A nemusí to byť v historickom centre Bratislavy, ale mohlo by to byť niekde pri Dunaji. A pomník? Iste, no nie na úkor iných už existujúcich sôch, tobôž nie namiesto Bártfayových Štúrovcov, ako to navrhoval Bratislavský okrášľovací spolok. Radšej dajme slovo novým, mladým umelcom, ako oprašovať starý kolos, navyše maďarónsky projekt.

Foto: Autor a jeho archív

(Dokončenie)


1. časť: Čestné občianstvo pre Máriu Teréziu?
2. časť: Osudovo sa zaľúbila ako šesťročná
3. časť: Žena sa stala plnoprávnym kráľom
4. časť: Straty a nálezy, víťazstvá a prehry
5. časť: Zlaté časy Bratislavy, hoci trvali krátko

Priemer: 5 (3 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama