Reklama
proti celulitide

Žižek a Chomsky o Európe: ide to dolu vodou!

Počet zobrazení: 3262


Dvaja najznámejší ľavicoví myslitelia sú v súčasnosti bezpochyby Slavoj Žižek a Noam Chomsky. Obaja veľmi tvrdo kritizujú euroatlantickú politiku, či už neoliberálne smerovanie Európy alebo imperiálne vojny USA. Vystihujú tak nálady, ktoré čoraz častejšie cítiť v európskom ľavicovom hnutí a ktoré sa bytostne dotýkajú toho, ako bežní ľudia vnímajú Európsku úniu. Je to čoraz horšie.

zizek_chomsky.jpg

Neoliberálny taliban
 

Svoju knihu Čo chce Európa? dal Žižek dohromady spolu s chorvátskym ľavicovým filozofom Srećkom Horvatom. Obaja v nej kritizujú neoliberálne smerovanie Európskej únie, ktoré pomáha rásť fašistom. Spoluautorom je aj grécky ľavicový politik Alexis Tsipras, ktorý doslova píše o neoliberálnom talibane...

V máloktorej politickej knihe nájdete toľko vtipov, ako keď čítate Žižeka. A z niektorých jeho vtipov mrazí: mnohé európske štáty sa podľa neho dostávajú v EÚ do situácie, kedy sú od EÚ závislé, aby prežili, ale zároveň sú v EÚ natoľko zotročené, že aj táto možnosť je príšerná. Žižek s iróniou pripomína Stalinov výrok, že ide o dve možnosti, z ktorých jedna je horšia a druhá je horšia.

Západný šovinizmus
 

Žižek dokáže veľmi kriticky udierať do východnej Európy, vrátane svojho rodného Slovinska. Ako filozof je skôr produktom západného marxistického myslenia než východoeurópskej filozofie. Ale aj on si všíma, že šovinizmus Západu voči strednej a východnej Európe je neobhájiteľný.  Žižek hovorí o západnom klišé, „ktoré charakterizuje východoeurópske postkomunistické štáty ako určitý druh retardovaných chudobných bratancov, ktorí budú pripustení späť do rodiny, iba ak sa budú správať poriadne“.

V Žižkových úvahách sa opakuje motív, ktorý je dilemou mnohých európskych ľavičiarov: na jednej strane je to presvedčenie, že Európa musí byť zjednotená, na druhej strane je to zdesenie z neoliberálneho smerovania EÚ. Toto smerovanie neostáva bez dôsledkov. Ako Žižeka dopĺňa Horvat, „jedna z konzekvencií tohto radikálneho neoliberálneho obratu je nárast extrémnej pravice a nacionalizmu, ktorý čoraz viac mobilizuje pracujúcu triedu“.

Dôsledky humanitárnych intervencií
 

Americký filozof Noam Chomsky sa vo svojej novej knihe Kto vládne svetu? tradične venuje  skôr geopolitike a kritike americkej zahraničnej politiky. Píše, že „USA sú vedúcim teroristickým štátom" a vojnu v Iraku označuje za „hlavný zločin 21.storočia". Ako dokladá, „invázia vygenerovala milióny utečencov, zničenú krajinu a podnietila náboženský konflikt, ktorý teraz rozdeľuje Irak a celý región“.

Nevenuje sa však iba negatívam americkej zahraničnej politiky, všíma si aj európske veľmoci. Tri tradičné imperiálne mocnosti (Británia, Francúzsko a USA) sa podľa Chomského „vyznamenali“ aj v Líbyi. V rozpore s rezolúciou BR OSN sa stali leteckou silou rebelov: „V dôsledku toho sa zničila možnosť vyjednania mierovej dohody; Líbyu to zanechalo v troskách, v rukách bojujúcich milícií; a neskôr to umožnilo Islamskému štátu vytvoriť si tam základne, odkiaľ šíri teror do sveta. Vcelku rozumné diplomatické návrhy Africkej únie, ktoré Muammar Kaddáfíi v zásade akceptoval, imperiálny triumvirát ignoroval... Útoky NATO poslali záplavy utečencov z Afriky do Európy.“ Chomsky s iróniou uzatvára: „Opäť ďalší triumf "humanitárnej intervencie!"

Tik-tak-tik-tak!
 

Ekonomické, sociálne a geopolitické zlyhania Európy sú pod paľbou kritiky tak Žižeka, ako aj Chomského. Dokazuje to, že je čoraz ťažšie získavať podporu ľavičiarov pre európsky projekt v tej podobe, v akej sa dnes nachádza.

Chomsky túto náladu opisuje presne: „Európska únia, jeden z tých sľubnejších projektov povojnovej éry, upadla do krízy kvôli tvrdým dôsledkom politiky škrtania počas recesie, pričom politiku úspor odsúdili dokonca aj ekonómova Medzinárodného menového fondu. Demokracia sa podkopáva tým, že sa rozhodovanie posúva na bruselskú byrokraciu, nad ktorej závermi sa vznáša tieň severných bánk.“ To celé vytvára „náladu nahnevanej bezmocnosti, keďže sa reálna moc ovplyvňovať udalosti do veľkej miery presunula z národných politických lídrov (tí sú, aspoň v princípe, subjektmi demokratickej politiky) k trhu, inštitúciám Európskej únie a ku korporáciám.“ Ako dodáva Chomsky, tento proces je plne v súlade s neoliberálnou doktrínou. Otázka je, dokedy s takouto víziou Európy budú mať trpezlivosť aj ľavičiari.

Neoliberálna Európa, ktorá spolu s USA vedie imperiálne vojny, to nie je zjednotená Európa, akú si kedysi vysnívala ľavica. Pohár trpezlivosti čoskoro pretečie. Alebo už pretiekol?

Ďalšie články: ĽUBOŠ BLAHA

Priemer: 4.7 (44 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama