Zbabraná geopolitika a Orbánove autonómie

Podpisom Helsinského záverečného aktu v roku 1975 sa mala zabezpečiť nemennosť povojnového usporiadania v Európe, predovšetkým však nemennosť nedobrovoľnej úpravy hraníc. Politika dvojitých štandardov však viedla k otvoreniu Pandorinej skrinky. Nečestnosť, falošnosť a pokrytectvo svetových lídrov, ktoré sa prejavilo umožnením vzniku Kosova,  a, samozrejme, aj jeho oficiálnym uznaním, sa im dnes vracia aj s úrokmi. Krym bol už len logickým dôsledkom toho, čo sa zasialo v roku 2008.

Iste, už predtým si Európa prežila zložité turbulencie. Všetci si dobré pamätajú krvavý rozpad Juhoslávie, predovšetkým vojnu medzi Srbmi a Chorvátmi, ako aj  krvácajúcu Bosnu. Práve kríza na Balkáne ukázala nepripravenosť svetového spoločenstva riešiť zložité etnické konflikty, predovšetkým však absolútne zlyhanie európskych politických elít. Konflikt medzi Srbmi a Chorvátmi sa skončil bez zásadného vplyvu svetového či európskeho spoločenstva a model riešenia etnicky extrémne heterogénnej Bosny je viac než rozpačitý. Daytonská mierová zmluva z roku 1995 v podstate nič nevyriešila, len konflikt zmrazila. Dnes je Bosna de facto európsky protektorát v ekonomickom rozvrate, skrz naskrz prerastený korupciou a klientelizmom. Je to v podstate zlyhaný štát s veľmi iluzórnou centrálnou mocou a je skôr výkričníkom európskej politickej nemohúcnosti než nasledovaniahodným príkladom.

Jediným úspešným modelom civilizovaného a  pokojného rozdelenia štátu bolo okrem rozpadu ČSFR osamostatnenie Čiernej hory od malej alebo srbsko-čiernohorskej Juhoslávie. Bolo to asi len preto, že Čiernohorci (je to vôbec národ?) sa „odtrhli“ od Srbov a riešenie etnických konfliktov na úkor Srbov sa stalo štandardom. V prípade rozpadu malej Juhoslávie sa ukázalo, že rozdelenie krajiny referendom sa vníma ako legitímne a je dokonca medzinárodne akceptované (samozrejme, len ak sa tak deje na úkor Srbov). Ako sa ukázalo, svetové spoločenstvo  bez problémov takéto referendum uznalo, v prípade Krymu je však všetko inak.

Ak máme spomenúť ďalšie etnické konflikty v Európe a „blízkom okolí“, nemôžeme zabudnúť na pôvodne moldavské Podnestersko, ktoré má v rámci svojho územia ešte aj Gagauzskú autonómiu, ako aj odštiepenecké republiky v Gruzínsku – Abcházsko a Južné Osetsko. Pre úplnosť ešte musíme spomenúť aj gruzínske Adžarsko, kde však „demokratický diktátor“ Michail Saakašvili snahu o samostatnosť potlačil brutálnou vojenskou okupáciou. O tom sa však bežný smrteľník v našom mediálnom prostredí sotva niečo dozvie.

Poďme však k najnovším iniciatívam Viktora Orbána, ktorými len logicky reaguje na aktuálnu situáciu v Európe. Najprv si musíme priblížiť, aké je dnes vlastne jeho postavenie, napriek tomu, že len nedávno obhájil víťazstvo v parlamentných  voľbách, v ktorých dokonca obhájil ústavnú väčšinu. Treba však zdôrazniť, že tento výsledok dosiahol len vďaka veľmi účelovým zmenám ústavy a volebných zákonov. Sám si iste veľmi dobre uvedomuje, že už je za svojím politickým zenitom, o čom svedčí aj skutočnosť, že oproti voľbám v roku 2010 prišiel o viac než 600 000 hlasov.

Jeho politická iniciatíva žiadať pre svoje menšiny autonómiu, ako aj masovo rozdávať dvojité občianstvo ponad hranice, je jasne smerovaná predovšetkým domácemu publiku. Môžeme si o Orbánovi myslieť všeličo, je však nepravdepodobné, že by úplne stratil súdnosť. Faktom je, že pri riešení svojej vnútropolitickej situácie sa jasne inšpiroval Putinom. Sám si však musí uvedomovať, že Maďarsko nie je Rusko a že pomer mocenský a vplyvový  medzi susedmi Ruska  a susedmi Maďarska je diametrálne odlišný. Takmer všetci susedia Maďarska (okrem Ukrajiny) sú členmi EÚ a NATO (okrem Rakúska). Preto Orbán nemôže použiť Putinov model  na svojich susedov. Zjavne si to skôr alebo neskôr uvedomí (a asi si to aj uvedomuje) a jeho kroky ostanú len v deklaratívnej rovine. Súčasné medzinárodne postavenie Maďarska je najslabšie za posledných dvadsať rokov.

Z toho, čo sa dnes deje, si však musíme zobrať vážne ponaučenie. Iredentistické koncepcie sú v maďarských politických stratégiách vždy latentne prítomné. To, že dnes nemajú nádej na úspech, nás však nemôže nechať ľahostajnými. Orbán či jeho nástupcovia vždy čakajú, či budú čakať len na vhodnú príležitosť. S týmto vedomím sa musíme naučiť žiť a byť na to vždy politicky pripravení.

Vyšlo v LT č. 19 – 20/2014