Zastavte to, kým je čas

Počet zobrazení: 4237

Scéna, ktorá sa odohrala včera večer na hudobnom festivale Pohoda, mrazí ľahostajnosťou, s ktorou sa k nej postavila značná časť spoločnosti. Počas koncertu skupiny Trosky vyzval Branislav Kováč alias Dj Vec z pódia publikum, aby odkázalo (slušne povedané) zdvihnutý prostredník Ľubošovi Blahovi za jeho názory na festival Pohoda, ktorými vraj jeho návštevníkov uráža. Na veľkoplošnej obrazovke videoprojekcie sa objavila jeho fotografia a zdvihli sa stovky rúk… Tu nie je vôbec podstatné, že poslanec Smeru rád provokuje a svojimi vyhrotenými postojmi si emotívnu reakciu doslova vypýtal. Tu ide o to, že zneužívanie davovej psychózy na politické ciele nás vracia nie do čias komunistickej diktatúry, ale do čias rozmachu fašizmu v tridsiatych rokoch minulého storočia – ibaže zdvihnuté pravačky nahradili zdvihnuté prostredníky. Kto si toto neuvedomil a má to v hlave v poriadku, mal by sa rýchlo spamätať.

Slovensko sa dramaticky zmenšuje. Nie, neprišli sme o časť územia, ale o časť srdca. Je nám tu akosi tesno, čoraz viac si zavadziame, pokrikujeme po sebe tak oplzlo, že by si to ešte pred niekoľkými rokmi nedovolili ani tí najväčší vagabundi, trestné oznámenia za urážku na cti lietajú krížom krážom a dokonca sa odtiaľto navzájom vyháňame. Som na tieto prejavy citlivý o to viac, že žijem v meste, v ktorom sa tak prudko zhoršili medziľudské vzťahy, že v priebehu jediného desaťročia odtiaľ vyháňali všetci všetkých. Najprv, krátko pred vojnou, odtiaľto hnali vidlami Maďari Slovákov na sever do hôr. Potom deportovali Židov do koncentračných táborov. Potom Rómov, aj keď tí ďaleko neušli a postrieľali ich vo vodách Malého Dunaja, vrátane žien a detí. A napokon po vojne vyhnali Slováci Maďarov. Nič dobré to neprinieslo, žiadne problémy to nevyriešilo. Prinieslo to len nové traumy a dodnes nezahojené bolesti, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu.

Veľmi často pripomínam slová svojho obľúbeného izraelského spisovateľa Amosa Oza, že holokaust sa začal slovami. Tým, ako sa k sebe správame, tým, ako o sebe zmýšľame, hovoríme, píšeme, diskutujeme. Pocit vlastnej výlučnosti je ten najhorší spôsob, ako reagovať na zložitosť dneška. Michal Havran chce umlčať Mariána Kuffu, Ján Čarnogurský chce umlčať Michala Havrana, Samo Marec chce umlčať Ľuboša Blahu a Ľuboš Blaha sa rozhodol znepriateliť si celý svet. Nikdy som s jeho metódami zosmiešňovania a nedôstojných urážok protivníkov nesúhlasil, napísal som to veľakrát a povedal mu to osobne ešte viackrát, naposledy aj dnes. Jeho odpoveď je väčšinou taká, že on to už predsa skúšal vecne a slušne, ale ich arogantný postoj to nezmení a s takýmito ľuďmi je zbytočné polemizovať, takým sa treba jedine vysmiať… Každý má svoje osobné pohnútky, prečo na druhého reaguje tak ako reaguje. Robotník rozhnevaný nad nespravodlivosťou, ktorý dostáva štyristo eur na ruku a nedokáže uživiť svoju rodinu, vyzerá oproti uhladenému manažérovi z limuzíny, ktorý nemusí obracať každé euro, ako psychicky nevyrovnaný buran, ale človek bez jeho trpkých životných skúseností ho nemá právo súdiť. Frustrovaný gay oplzlo nadávajúci bigotnému konzervatívnemu politikovi, je nešťastný človek plný bolesti, ktorý nevie, ako riešiť svoju zúfalú situáciu a domôcť sa svojich práv. Každý občas v návale emócií vybuchne. Každý občas povie niečo, čo by rád vzal späť. Ale to, na čom záleží, nie je to, či si budeme vyhadzovať na oči každé jedno zlyhanie, ale či naša spoločnosť smeruje k ideálom, ktoré si vytýčila.

Tým, že za svoju hlavnú agendu vyhlásime slušnosť, nevedieme spoločnosť k pestovaniu cností, ale k prehlbovaniu jej pokrytectva. Slušnosť je abstraktné slovo. Ak vás doma naučili pozdraviť starších ľudí, nepoužívať vulgarizmy, uvoľniť miesto starenke v električke či vstať, keď k stolu príde dáma, zrejme sa viete v osobnom živote slušne správať. Lenže slušnosť nie je politický program. Je to morálny gýč, ktorý zakrýva hodnoty a záujmy, z ktorých vychádzate. Keď vám plesnivejú steny v základných školách a ľudia umierajú v nemocniciach aj na bežné choroby, na ktoré by nemuseli, ale vy sa rozhodnete presadzovať radšej dva a pol miliardy eur na zbrane – to nie je slušné. Keď je príspevok v hmotnej núdzi 61 eur na osobu, ale vy sa rozhodnete zobrať ešte viac týmto chudákom, aby vraj nemohli „pohodlne žiť“, no ani sa nepokúsite siahnuť na nakradnuté majetky zbohatlíkov – to nie je slušné. Keď ste milionár a nevrátite dôchodcovi podvodom získaný pozemok, ktorý vás vyšiel len na 1700 eur – to nie je slušné. Kto tu bude rozhodovať o slušnosti? Vy? Ja? K slušnosti sa neprevzdycháte. Slušným sa nestávate facebookovým profilom s transparentom. Tak ako Hnutie za demokratické Slovensko neurobilo našu vlasť demokratickou, tak ju iniciatíva Za slušné Slovensko neurobí slušnou. V politike treba presadzovať a bojovať za lepšie zákony, ktoré urobia túto krajinu spravodlivejšou, ale aké to majú byť zákony, o tom môže rozhodnúť len poctivá verejná diskusia, v ktorej sa nebude zavádzať a klamať a z ktorej nebudú vylúčené relevantné postoje.

Neschopnosť takejto diskusie v posledných rokoch neohrozuje len demokraciu, ale aj civilizáciu. Už sa ani nepamätám, kedy som si v novinách naposledy prečítal kvalitnú analýzu – komentáre sa zmenili na znevažujúce pamflety a sarkastické glosy. Vytratil sa kvalitný politický humor a nahradilo ho prvoplánové stupídne zosmiešňovanie, za ktoré by sme sa kedysi museli hanbiť v tretej triede základnej školy. Ľudia, ktorí sa oháňajú kresťanskými hodnotami, opustili tú najdôležitejšiu, bez ktorej kresťanstvo nemá zmysel – lásku – a nenávidia utečencov, Rómov, gayov a dokonca už aj pápeža. A na druhej strane tí, ktorí sa predstavujú ako „liberáli“, čoraz častejšie vystupujú len ako netolerantní extrémni centristi, ktorí organizujú štvavé kampane proti všetkému, čo sa vymyká z ich čoraz užšieho rámca prijateľného sveta. V oponentovi nevidíme partnera do diskusie, ktorá by nás mala posunúť bližšie k pravde, ale nepriateľa, ktorého treba zničiť, ponížiť a pripísať mu tie najhoršie úmysly.

Ako som povedal, nikto z nás nie je dokonalý a ja nie som, prirodzene, výnimkou. Ale to, na čom záleží je, či dokážeme v spoločnosti prebúdzať jej najlepšie vlastnosti alebo pokrytecky vytvárame jeden opevnený tábor proti druhému, v ktorom si myslíme, že my sme tí slušnejší, lepší, spravodlivejší a dokonalejší. To, čo by sme mali žiadať od verejného činiteľa, nie je to, aby moralizoval nad tým, ako sa iní správajú voči nemu – ale aby napomínal svojich sympatizantov, aby sa správali voči iným tak ako chcú, aby sa oni správali voči nim. Keď poradca prezidenta republiky nadáva konzervatívnym katolíkom do „bigotných pošukov“ a vládnym poslancom do „pripečených“, nielenže sa stáva slovenským Ovčáčkom, ale smerom k Prezidentskému palácu to vysiela otázku, kohože sa to vlastne týka tá propagovaná slušnosť. Lebo sťažovať sa na nenávistné prejavy na internete, ale byť zhovievavý k tým, ktorí lynčujú vašich protivníkov, nie je cnosť, ale neuróza, podobná tej, ktorú spomínal Freud, keď opisoval správanie fanatikov vnucujúcim vám svoju lásku pod hrozbou násilia.

Vo vyhrotenej situácii, keď je spoločnosť extrémne spolarizovaná, je vyzývanie na slušnosť namysleným prejavom morálnej nadradenosti, v ktorej si jedna strana myslí, že práve ona je tá múdrejšia, pravdivejšia a vôbec dokonalejšia ako tá druhá, je to výzva na nezmieriteľný boj a vyhrotený konflikt, nie na toleranciu, rešpekt a zmierenie, ktoré sú základným predpokladom stabilnej civilizovanej spoločnosti. Práve v takýchto zlomových okamihoch, keď si každý myslí, že demokracia je to, čo ovládne on, že pravda je to, čo káže on, že spravodlivosť je to, čo dovolí on – je dôležité, aby pravdy, ktoré na seba narážajú, ustúpili mieru.

Festival Pohoda je plný kvalitnej hudby a umenia a jeho atmosféru a povesť kazí len nevkusne jednostranná spolitizovanosť, ktorú nepopiera ani jej zakladateľ. Poslanec Blaha by si mohol nájsť inú formu kritiky, lebo toto samoúčelné posmievanie je už dávno kontraproduktívne. Ale v momente, ako niekto začne manipulovať davom a vyzývať ho na prejavy vulgárnej neúcty voči konkrétnemu človeku, by sa mal každý demokrat postaviť na obranu ľudskej dôstojnosti a jasne povedať, že toto nie. Bez akéhokoľvek „ale“ či iných zjemňujúcich poznámok. Inak pochodujeme k fašizmu hlučnejšie ako originálni fašisti, ktorí dnes ticho čakajú na svoju príležitosť.

Text vyšiel na stránke edochmelar.sk 8. 7. 2018

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984