Zánik programových rozdielov medzi pravicou a ľavicou – koniec politiky a politikov?

Počet zobrazení: 6700

Často neskrývame údiv nad každodennými zmenami sveta. Označenie, že „svet sa zásadne zmenil“, je však už iba akési klišé vyjadrujúce fakt, že zmeny nevieme pomenovať, resp. že nemáme ideológiu, ktorá by nám umožnila pochopiť ich a reagovať na ne.
Závažné celosvetové problémy, akými sú napr. nezamestnanosť, migrácia, vojnové konflikty, zbrojenie..., sú také staré, ako naša civilizácia, no dnes vystupujú už ako celkom nové fenomény, ktoré starými ideologickými schémami nevieme nielen popísať, ale ani riešiť.
Pripomeňme štrajk v bratislavskom Volkswagene, ktorý mal skôr podobu happeningu, a nie násilnej či brutálnej akcie proti kapitálu, pretože sa zmenil na grilovanie na parkovisku a opaľovanie pred hlavnou bránou závodu. Napriek tomuto „soft tlaku“ nemeckí majitelia zdvihli mzdu o 14,2 %...
Rovnako bizarne sa nám musí javiť imigračná kríza. Najprv vybombardujeme niekoľko problematických režimov a vyvoláme v týchto krajinách občianske a náboženské vojny, ktorých dôsledkom sú humanitárne krízy, a potom, na báze našej solidarity s týmito ľuďmi, organizujeme potravinovú pomoc a vyzývame státisíce či milióny utečencov, aby presídlili do Európskej únie.

Ak by sa na to díval niekto „zvrchu“, musel by byť na pochybách o našich úmysloch, racionalite i morálke.

Utečenci z týchto krajín, k úpadku ktorých sme prispeli zničením ich politických a materiálnych štruktúr, sa vrhajú do Stredozemného mora, aby konečne našli pokoj a mier v EÚ. Bez zjavných výčitiek voči nám si hľadajú svoje getá, v ktorých by mohli prosiť Alaha o pomoc a silu žiť medzi našimi dekadentnými nevercami...
Mladí muži, ženy s malými deťmi prekračujú hranice, akoby ani neexistovali.
Nik z nás nevie posúdiť motiváciu týchto ľudí. Nepoznáme ich minulosť a ani ich skutočné záujmy. Oni iba idú, idú... a prekračujú hranice mnohých štátov, akoby neexistovali žiadne materiálne či legislatívne prekážky. Akoby existujúce zákony už neplatili a my, namýšľajúc si, že prítomnosť a budúcnosť sa môže už zliať do jedného času, sa môžeme riadiť zákonmi, ktoré ešte nie sú napísané.
Porušenie platných zákonov EÚ zo strany utečencov nemá žiadne sankcie! Naopak, odmeňujeme týchto ľudí tým, že ich pozberáme z ich gumených člnov na lode, ktoré majú strážiť naše hranice a bezpečne ich dopravíme do táborov, ktoré sa nachádzajú na území EÚ.
Dôkazom toho, že EÚ nemá jednotný názor na túto pohromu, je, že vysoko morálne krajiny EÚ sa pred týmito ťažko skúšanými ľuďmi hádajú o tom, ako si týchto i ďalších budúcich migrantov rozdelíme na základe kvót medzi seba.
Mnohí politici stále nepochopili, že na základe ľudsko-právnych zákonov, ktoré mohli fungovať v ojedinelých prípadoch, nemôžeme riešiť dnes presuny miliónov ľudí...
Namiesto prehodnotenia jestvujúcej ľudsko-právnej agendy, ktorá paralyzuje a rozkladá zvnútra EÚ, hľadajú bruselské elity príčiny tohto exodu v prevádzačoch...
Je to strata odvahy alebo sú pod tlakom kohosi, komu nemôžu odoprieť túto požiadavku?
Základným protikladom dneška už nie je konflikt medzi proletariátom a buržoáziou!
Priemyselná buržoázia pod tlakom nových technológií a svetového obchodu spolu s jej proletariátom už skončila.

Úlohu avantgardy prebrala nová, globálna sila, ktorá hýbe svetom, t. j. finančný kapitál.

V našich malých slovenských pomeroch imituje túto triedu a jej funkcie naša miestna oligarchia.
Finančný kapitál je historicky prvou triedou, ktorá už nemusí bezprostredne vykorisťovať svojich 99 % spolupútnikov, lebo ich potrebuje už iba ako konzumnú kulisu pre svoj vybájený svet. Rovnako, nevykorisťuje ani svojich spolupáchateľov, t. j. politikov, ktorým, naopak, za ich služby pridáva. Bohužiaľ, z našich peňazí.
Aj pojem vykorisťovanie má už iný význam a iné dôsledky, ako nám ukazuje aj štrajk vo Volkswagene. Dnes je skôr výrazom neistoty a obáv pracujúceho človeka o svoju budúcnosť.
Čoho je schopný, finančný kapitál ukázal v globálnej kríze v roku 2008 a sľuby politikov, čo všetko urobia, aby sa takáto kríza nezopakovala, zostali iba planými sľubmi. Preto nová finančná kríza sa môže objaviť už zajtra a s ešte hrozivejším dopadom na svet.
Pasivita politických elít sa dá vysvetliť nielen tým, že sa ich táto ekonomická kríza nedotkla, ale predovšetkým tým, že hlavný donor politických elít, t. j. finančný kapitál, vyšiel z tejto krízy ešte viac posilnený.
Nespokojní a rozhnevaní voliči ukázali svoju narastajúcu silu zvolením Trumpa v USA a v Británii brexitom.
Trieda superbohatého jedného percenta populácie sveta s podporou politikov chce nastoliť svetoštát, v ktorom by pre toto jedno percento obyvateľov pracovalo 99% nemajetných občanov, ktorých jedinou úlohou bude napĺňať sny svojich chlebodarcov.
Jednopercentná trieda superbohatých za pomoci politických elít a vlastných médií sa snaží vytvoriť zdanie, že je to ona, kto sa stará o blaho väčšiny ľudí sveta...

Jedinou výraznou ideológiou finančného kapitálu je dnes požiadavka na zvyšovanie rozpočtov bohatých krajín Západu na zbrojenie.

Vojnychtiví politici a vojnoví štváči v médiách vytvárajú absurdné antagonizmy, ktoré môžeme prirovnať k vojne myši so slonom.
Tento nebezpečný protiklad sa stáva normou a je snaha presvedčiť celý svet, že agresívne Rusko ohrozuje západný svet. Treba však povedať, že Rusko, rovnako i Čína, sú vnútorne liberálne krajiny a ich odmietavý postoj k Západu spočíva skôr v kultúrno-spoločenských rozdieloch. Uvrhnutie sveta do III. svetovej vojny iba kvôli sporu, či liberalizmus a demokracia sú identické pojmy, alebo rozdielne, a teda či demokracia musí byť nutne vždy aj liberálna, je spojené aj s otázkou, či ochrana ľudských práv nás legitimuje k vojenským intervenciám. Ak toto by mali byť príčiny novej svetovej vojny, tak musíme povedať, že sú to šialené možnosti.
900 miliárd USD, ktoré predstavuje obranný rozpočet NATO, je namierený proti útočným a agresívnym 69 miliardám Ruska...
Je to výsmech zdravého rozumu, alebo oslava totálnej manipulácie?
Nóvum dominantnej finančnej triedy je, že zisky robia z peňazí, ktoré už nie sú investované do spoločností, ale do neprehľadných futures, manipulácií s kurzami a vytváraním neuveriteľných finančných produktov, ktoré majú dnes index 3A a zajtra môžu mať mínusové hodnoty a podobu spľasnutých bublín.

Finančný kapitál už nemá svojho otroka ani proletára, má už iba svojho pomocníka či spolupáchateľa, ktorým sa stávajú politické elity a štátna byrokracia.

Trieda finančného kapitálu potrebuje od ostatných 99 % občanov sveta iba legislatívu a štát, čo jej umožňujú legalizovať svoje hry. Štát má pre ňu ešte jednu významnú a praktickú výhodu, t. j., aby prípadné straty z podnikania zaplatil štát a teda všetci občania.
Obhospodarovanie politických strán a financovanie vlastného prepychu sú jediné náklady tejto triedy. Politický boj, ktorý sa v minulosti pohyboval v intervale ľavého a pravého politického spektra je dnes manažovaný jednou skupinou, ktorá financuje ľavých, stredových aj pravých politických aktérov.
O tom, že politickými stranami sú tí istí donori, svedčia aj ich politické programy.
Rozdiely medzi sociálnou demokraciou, republikánmi, kresťanmi či konzervatívnymi stranami sú dnes takmer nulové.
Všetci politici chcú ale žiť, všetci chcú vládnuť a všetci chcú zarábať!
Rozdelenie na ľavicu a pravicu stratilo význam a rozdiely sa odlišujú iba na základe tvárí...
Tento fakt všeobecne prijali nielen politickí komentátor či politológovi, ale aj väčšina spoločnosti, ktorá svoj postoj v čoraz väčšej miere vyjadruje pohŕdaním politikmi a politickými stranami, čo môže viesť v budúcnosti k nepredvídateľným hlasovaniam.
Stalo sa normou, že drvivá väčšina strán Západu a ich politikov sa hlási k liberálnej demokracii a takmer všetci podporujú neoliberálne zákony, založené na podpore finančného kapitálu, a požadujú navýšiť náklady na zbrojenie a obmedziť úlohu štátu, resp. ho privatizovať.
Sociálna demokracia, zmätená eurosocialistickými revolucionármi a vášňou pre nemateriálne hodnoty, iba vytvára priepasť medzi svojimi tradičnými prívržencami a presýtenými politikmi, ktorí tápu, kde je sever... Pravicové strany, aby nezaostávali za takouto politikou, podporujú unisono všetky požiadavky gender ideológie a akýchkoľvek minorít.

Finančný kapitál stále úspešne stačí korumpovať politické elity, ktoré túto triedu, jej majetky ako i jej „podnikania“ obhajujú a legitimizujú.

Je známa téza Karola Marxa, že spoločensko-ekonomickú formáciu môže vystriedať iná iba za predpokladu, že je produktívnejšia ako tá predchádzajúca a že jej výrobné vzťahy sú „pokrokovejšie“.
V čom by sme mali hľadať pokrokovosť tejto triedy?
V tom, že chce nahradiť pracovnú silu robotmi a vysoko sofistikovanými technológiami, ktoré nepotrebujú pracujúceho človeka?
Vedci, inžinieri a celý ten sofistikovaný aparát revolúcie 4.0, ktorí predávajú svoje produkty a know-how ako spoločníci finančného kapitálu, majú víziu, že za určitých okolností sa aj oni môžu stať členmi klubu superbohatých.
Existencia väčšina občanov zo skupiny 99 % má iba jediný význam a tým je, aby konzumovala produkty, ktoré revolúcia 4.0 prináša. Svet sa tak rozdelil na majiteľov, tvorcov tohto sveta a na 99% ostatných občanov, ktorých ľudská hodnota sa zmrskne iba na konzum. Novej, prevychovanej väčšine sa bude zdať, že možnosť neustáleho zväčšovania konzumu je dobrá cena za súhlas s takýmto stavom sveta. Za tým účelom pripravujú revolúciu v školstve, aby budúce generácie prijali definitívne ich nadvládu a v zásade tým i ukončili celé dejiny.
Hovorí sa, že opakovanie starých schém a pokusy použiť ich na nové situácie má iba jedinú možnosť, a tou je, že sa zmenia na frašku, ktorá môže skončiť iba tragédiou.

Ako teda porozumieť zmenám, ktoré nám prináša každodenný život a ako oddeliť to staré od nového, aby sme sa vyhli konfliktu, ktorý by mohol vymazať všetko, čo doterajšie civilizácie dokázali?

Základom nášho budúceho úspechu musí byť odvaha urobiť si poriadok vo vlastných hlavých a zbaviť sa prežitých a zastaraných návykov, ktoré sú pre tento svet nepoužiteľné. Touto zmenou musia prejsť aj naše pojmy a definície, ktoré v dnešnej realite stratili význam a zmysel. Preto bude nutné sa vrátiť k demokracii ako k vláde väčšiny, ako základnému predpokladu ochrany spoločnosti pred jej rozpadom. Z tohto pohľadu bude nutné prehodnotiť, čo to znamená pokrokovosť a progresívnosť, a čím tieto konfúzne pojmy paralyzujú socialistické videnia sveta.
Socialistické strany, nech to vyzerá akokoľvek konzervatívne a tmársky, budú musieť urobiť dva kroky vzad, aby im občania opäť uverili.

(Autor je konzervatívny socialista)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984