Reklama

Zákony proti extrémizmu a ich riziká

Počet zobrazení: 2681


V parlamente sa v súčasnosti prerokúva novela zákonov, ktorá má zostriť trestno-právnu úpravu extrémizmu. Hoci treba jasne odmietnuť prejavy fašizmu a nacizmu v SR, existujú aj obavy, že nová právna úprava môže byť zneužitá na neprijateľné zúženie slobody myslenia a slobody prejavu. Z minulosti máme viacero príkladov, ako sa dá boj proti extrémizmu účelovo interpretovať. Ešte počas minulého režimu sa vládna moc pokúšala diskreditovať svojich oponentov tým, že ich označila za fašistov, aj keď fašistami neboli. Prostredníctvom nových reštriktívnych zákonov môže nastať podobne nebezpečný vývoj.

Boj proti extrémizmu doma a v zahraničí
 

Na úvod musím vyjadriť pochybnosti o tom, že slovenskí politici majú úprimný záujem na boji s tzv. extrémizmom. Slovenský postoj k tzv. extrémizmu je totiž selektívny a nejednoznačný. Už v minulosti som kritizoval fakt, že Slovensko sa v OSN opakovane zdržalo hlasovaní pri rezolúciách odsudzujúcich rasizmus a nacizmus, hoci obrovská väčšina sveta za dané rezolúcie hlasovala.

Dôvodom pre zdržanie bolo to, že rezolúcie OSN mierili na našich „spojencov“ z NATO v Pobaltí, na území ktorých sa každoročne konajú pochody veteránov Waffen SS a zúčastňuje sa na nich mnoho vysokých politikov. Veteránov Waffen SS oslavujú aj najvyšší predstavitelia tamojších štátov a napr. bývalý prezident Lotyšska A. Berzinš povedal, že sa im treba pokloniť. To sú vyjadrenia, ktoré by si nedovolil ani M. Kotleba! Je naozaj neuveriteľné, že slovenskí politici, ktorí zostrujú trestno-právne postihy extrémizmu v SR, sú takí veľmi ústretoví voči podporovateľom Waffen SS v Pobaltí.

Na Slovensku existuje mnoho občanov, ktorí majú obavy aj z nástupu fašistov na Ukrajine. Už počas revolúcie na Majdane 2013-14 zohrávali fašisti veľmi významnú úlohu. Jedným z troch lídrov Majdanu bol fašista O. Ťahnybok, podľa Centra S. Wiesenthala jeden z najhorších antisemitov svetaMedzi fašistov patrí zjavne i A. Parubij, súčasný predseda ukrajinského parlamentu. Predstavitelia SR, ktorí chcú zostriť boj proti extrémistom na Slovensku, by mali zaujať tvrdší postoj aj voči fašistom na Ukrajine.

Mnohí občania SR sa tiež domnievajú, že na Slovensko pozývame aj mnoho problematických osôb zo zahraničia, napr. na konferenciu GLOBSEC, o čom som písal tu. Paradoxne, práve tohtoročná konferencia GLOBSEC ukázala, ako rôzne vnímajú extrémizmus ľudia na Slovensku. Na jednej strane účastníci konferencie diskutovali o náraste extrémizmu v Európe a na druhej strane ich občania, zhromaždení pred budovou Reduty v Bratislave, častovali skandovaním: „Fašisti! Fašisti!“. Aj tento príklad ukazuje rôznosť pohľadu na to, kto spadá pod pojem „extrémista“.

Pojem extrémizmus
 

Samotný pojem extrémizmus je ako taký veľmi nejasný a v teórii sa o ňom vedú mnohé spory. Preto každý, kto chce uvedený pojem používať v trestnom práve, by s ním mal zaobchádzať opatrne. S definičnými problémami sa mali vyrovnať i tvorcovia Koncepcie boja s extrémizmom na roky 2015 – 2019. Možno sa však domnievať, že to príliš nezvládli. Za problematickú formuláciu považujem už charakteristiku súčasnej SR v kapitole 2. Definovanie základných pojmov: „SR ako demokratický právny štát založený na vláde práva a univerzálnom systéme základných práv a slobôd odmieta všetky formy a prejavy extrémizmu, ktorý je v priamom protiklade voči týmto základným hodnotám zakotveným v Ústave SR.“

Je veľmi otázne, či SR možno považovať za demokratický právny štát. Také čosi nestačí napísať iba do ústavy, veď v ústave to má uvedené aj Západom toľko kritizované Bielorusko. Napriek ústavným formuláciám politický systém SR pripomína skôr oligarchickú formu vlády než demokraciu. Pri politickom rozhodovaní cítiť hrubú ignoranciu princípu vlády väčšiny, politické strany sa podobajú na obchodné spoločnosti, súťaž politických síl manipulujú skorumpované médiá či prieskumné agentúry. Ani princípy právneho štátu a vlády práva nie sú zďaleka dodržiavané: neexistuje tu právna istota, zákony sa neustále menia, často pôsobia retroaktívne, ústavnosť mnohých postupov je pochybná, atď. Nemiestne je aj tvrdenie, že SR odmieta všetky prejavy extrémizmu. Vzhľadom na naše hlasovania v OSN a postoje k „spojencom“ v Pobaltí o tom nemôže byť ani reči.

Koncepcia však ide ďalej a pokúša sa aj o definíciu pojmu extrémizmus: „Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných aktivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia či hrozba použitia násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku. Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (ekologický, separatizmus a pod.)“

Citovaná definícia má mnoho nedostatkov – uvediem len niektoré. Predovšetkým, ak niečo deštruktívne pôsobí voči demokratickému systému, tak je to určite vplyv oligarchov na politické rozhodovanie v SR. V takom prípade by vlastne mohol byť extrémistom aj ten, kto súčasnú formu vlády podporuje. Pokiaľ ide o ďalšie črty extrémizmu, spomínané v programe, tak aj odstraňovanie základných práv presadzovali mnohé „štandardné“ politické subjekty. Odstraňovali najmä ústavou garantované sociálne práva a určité skupiny obyvateľov, napr. pacienti a dôchodcovia, boli pri výkone týchto práv čoraz viac obmedzovaní. V poslednom čase znepokojivo narastá aj snaha obmedzovať slobodu myslenia a slobodu prejavu.

Pochybné je aj tradičné členenie na pravicový a ľavicový extrémizmus spomínané v koncepcii. Podľa tejto predstavy politické spektrum vyzerá ako nejaká os, na ktorej možno zoradiť politické názory sprava doľava a tie na okrajoch označiť za extrémne. Kto sa však nachádza na okraji politického spektra a kto sú to ľavicoví extrémisti? Sú to zástancovia LGBT? Alebo anarchisti? Komunisti? Feministky? Veď mnohí zástancovia LGBT sú v ekonomických otázkach liberálmi a mnohí komunisti zase odmietajú požiadavky LGBT. Na pravom spektre je situácia trochu jednoduchšia, ale aj tu sa objavujú problémy pri definícii pravicových extrémistov. Možno sem azda zaradiť libertariánov, ktorí odmietajú ideu sociálnych práv? Alebo podporovateľov kolonializmu a neokolonializmu Západu? Sú extrémistami tí, ktorí podporovali protiprávnu agresiu v Iraku 2003? Tieto rôznorodé politické názory očividne nemožno zoradiť do jednej pravo-ľavej osi, realita je oveľa komplikovanejšia než schematické myslenie úradníkov.

Nárast subjektivizmu pri hodnotení extrémizmu
 

Za hlavný problém novej právnej úpravy považujem nárast subjektivizmu pri hodnotení extrémizmu. Veľké nedostatky vidím pri definícii extrémistického materiálu. Ustupuje sa tam od dikcie, podľa ktorej je materiál extrémistický iba vtedy, ak sa dokáže jeho spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiaducim javom. Podľa novej úpravy sa nemusí nič dokazovať, stačí, keď sa nejaký označí materiál za extrémistický. To je veľmi nebezpečný posun, pri ktorom už netreba obvineným dokazovať, že sa usilujú o násilie alebo nenávisť, ale vytvoria sa z nich kriminálnici znaleckým posudkom.

Na ministerstve spravodlivosti sa pripravuje aj osobitný znalecký odbor pre oblasť extrémizmu. Rozumiem tomu, že orgány činné v trestnom konaní majú často problémy s identifikáciou najrôznejšej fašistickej symboliky a preto potrebujú znaleckú pomoc. Som však zvedavý na okruh tých znalcov: dúfam, že to budú ľudia, ktorý dokážu pri používaní pojmu extrémizmus poznať mieru a že nepôjde o protiruských propagandistov z tretieho sektora. Toto podozrenie u mňa budí snaha niektorých „expertov“ spájať pojem extrémizmus s inými témami, napr. s tzv. ruskou propagandou. Domnievam sa, že postavenie znalcov bude pri hodnotení trestnosti nejakého činu kľúčové, pretože už samotná definícia extrémizmu je veľmi problematická. Treba garantovať, že znalcami sa nestanú ľudia, ktorí budú cez trestné právo pretláčať svoje geopolitické predstavy, ale ľudia, ktorí budú schopní s pojmom extrémizmus zaobchádzať seriózne.

Pri niektorých nových návrhoch nevidím až také zásadné riziká, napr. špecializácia súdov na oblasť tzv. extrémizmu by mohla byť dokonca prínosná. V prípade prenosu z okresných súdov na Špecializovaný trestný súd však hrozí, že tento súd bude preťažený extrémistickou agendou a začne sa preto príliš spoliehať na vyjadrenia znalcov. Zásadný problém nevidím ani s novou definíciou rasovo motivovaného činu, ale aj tu platí, že úspech a neúspech novej právnej úpravy závisí od serióznosti konania orgánov činných v trestnom konaní.

Treba mať na pamäti, že obava zo zneužitia v politickom boji patrí medzi tradičné výhrady pri boji proti extrémizmu. Ten, kto aktuálne drží politickú moc, spoluurčuje, čo je extrémizmus a môže podľa toho perzekvovať nepohodlné politické názory. Vzhľadom na nárast subjektivizmu znalcov pri hodnotení, nebude zrejme problém nájsť „znalca“, ktorý povie to, čo si vládna moc práve zaželá. Na základe vágnych kritérií, aké sa objavujú v oficiálnych dokumentoch, možno z extrémizmu pomerne jednoducho obviniť každú parlamentnú stranu, nielen ĽSNS, ale aj Smer-SD či SaS. Dokonca aj v strane ministerky L. Žitňanskej sa objavujú členovia, ktorí z „hayekovsky“ libertariánskych pozícii odmietajú niektoré základné ústavou garantované sociálne práva. A keby sme k tomu pridali vyjadrenia ďalších poslancov z minulosti o moslimoch, o Benešových dekrétoch a pod., obvinenia z tzv. pravicového extrémizmu by sa dali ľahko vykonštruovať aj voči strane Most-Híd. A práve v tejto jednoduchej možnosti obviniť kohokoľvek vidím veľké riziko…

Boj proti extrémizmu ako forma mccarthizmu?
 

Podľa mnohých indícií sa zdá, že cieľom boja proti extrémizmu nie je len prenasledovanie fašistov, ale aj boj s názorovými skupinami, ktoré nepodporujú geopolitické smerovanie Slovenska, najmä pacifistov a rusofilov. Za veľmi nebezpečný považujem spôsob, akým nakladajú s pojmom „extrémizmus“ ľudia spojení s vládnymi orgánmi, napr. D. Milo, do júla 2016 koordinátor pre boj s extrémizmom na ministerstve vnútra a v súčasnosti externý poradca ministerky L. Žitňanskej.

Ešte v roku 2015 v pozícii na ministerstve vnútra napísal spolu s J. Marušiakom a štyrmi maďarskými autormi štúdiu s názvom „Marching towards Eurasia:  The Kremlin connections of the Slovak far right“ (Pochodujúc smerom k Eurázii: Kremeľské konexie slovenskej krajnej pravice). Štúdia je veľmi nepresvedčivá a keby vyšla v slovenčine, určite by bola prijatá kriticky. Je však určená západnej verejnosti, ktorá o udalostiach na Slovensku nemá až taký prehľad a preto ju možno ľahšie uviesť do omylu. A keďže jeden z autorov sa priamo v štúdii predstavil ako koordinátor boja proti extrémizmu zo slovenského ministerstva vnútra, tak mohli zahraniční čitatelia „opuncovať“ uvedenú štúdiu autoritou ministerstva vnútra SR…

Štúdiu spochybňuje už to, koho si autori pribrali ako expertov na hodnotenie krajnej pravice a jej vzťahu ku Kremľu. Išlo o tri osoby: B. Jarábik a M. Nič, aktivisti známi z organizovania tzv. farebných revolúcií a P. Morvay, novinár z Denníka N. Lenže keď si koordinátor ministerstva vnútra do „odborných štúdií“ priberie takýchto „expertov“, kto a ako asi hodnotí extrémizmus v štátnych inštitúciách? Pri podobných „expertoch“ som zvlášť zvedavý na personálne obsadenie nového osobitného odboru znalcov pre oblasť extrémizmu…

Jedným z hlavných objektov kritizovaných v štúdii bola Slovenská národná strana (SNS). Tú autori v štúdii ešte pred voľbami 2016 označili za „hlavný subjekt nacionalistickej krajnej pravice“ na Slovensku. Nie kotlebovcov, ale SNS! V štúdii popísali SNS ako xenofóbnu stranu a ako šíriteľa ruského vplyvu na Slovensku. Paradoxom však je, že po tom, ako SNS podpísala silno prozápadné programové vyhlásenie Ficovej vlády, urobili kritici podivuhodný obrat. D. Milo ešte niekoľko mesiacov pracoval ako koordinátor boja proti extrémizmu pre vládu, ktorej súčasťou bola „xenofóbna“ a „krajne pravicová“ SNS. A dodnes je externým poradcom ministerky takejto vlády…

Je celkom možné, že autorov štúdie presvedčilo, ako SNS bezvýhradne podporila západné smerovanie SR, hoci práve ten fakt spochybňuje ich štúdiu. V tejto súvislosti však vidím ďalší vážny problém: vzniká dojem, že extrémizmus sa hodnotí podľa súhlasu alebo nesúhlasu s geopolitickým smerovaním Slovenska. V momente, keď SNS jednoznačne podporí NATO, tak prestane byť v očiach „expertov“ extrémistickou stranou a tí zrazu môžu pracovať i pre takúto vládu… Lenže odmietavý postoj k NATO by nemal byť dôvodom na označovanie subjektu za extrémistický. Pripomeniem, že predstaviteľmi krajnej pravice boli aj niektorí zakladajúci členovia NATO, napr. portugalský fašistický diktátor A. Salazar. A mnohých ľudí od NATO odstrašujú práve militaristické názory, početne zastúpené v štruktúrach NATO.

Domnienku o snahe spájať extrémizmus s postojom k NATO dokladá i ďalší citát na s. 53 uvedenej štúdie, kde autori popisujú zhromaždenia za mier a proti základni NATO v Bratislave v roku 2015: „Ako znak ďalšej aktivizácie pro-ruských organizácií na Slovensku, široká koalícia, zložená z krajne pravicových a krajne ľavicových organizácií a indivíduí, zorganizovala od marca 2015 sériu demonštrácií proti NATO v centre Bratislavy.“

Autori štúdie síce v ďalšom texte pripustili, že nie všetci účastníci zhromaždení boli extrémisti a že sa tam zišla rôzna skupina ľudí, ale organizátorov zhromaždení na čele s J. Čarnogurským označili ako koalíciu krajnej pravice a ľavice. Označiť organizátorov paušálne ako extrémistov je nezmysel a ak by čosi podobné napísali iba médiá, bolo by to na smiech. Keď to ale napísal vtedajší koordinátor ministerstva vnútra pre extrémizmus, tak ide o veľmi nebezpečné vyjadrenie. Samozrejme, v publikácii bolo mnoho ďalších neserióznych útokov: o iniciatíve „Zjednotení za mier“ autori napísali, že „slúži agende Kremľa“, ostro napádali postoje Ľ. Blahu a E. Chmelára, a pod. Spomínať takéto skôr ľavicové témy v štúdii venovanej krajnej pravici bolo nanajvýš pochybné…

Oprávnenosť obáv z nových zákonov
 

Na základe viacerých dôvodov sa domnievam, že nové zákony proti extrémizmu neprinesú úspech v boji proti skutočným fašistom a, naopak, môžu im dokonca pomôcť. S pojmom extrémizmus sa totiž na Slovensku zaobchádza veľmi neseriózne a práve táto neserióznosť poburuje mnohých občanov. Neseriózne vyznieva hlavne postoj mnohých tzv. mienkotvorných médií a časti tretieho sektora, kde sa opakovane objavuje snaha očierňovať každú nesystémovú kritiku ako extrémizmus. Lenže snaha o očierňovanie protisystémovej kritiky prináša úplne iný výsledok. Tým, že sa najrôznejšie kritické názory paušálne označia ako „pravicový extrémizmus“, robí sa vlastne politická kampaň pre skutočných tzv. pravicových extrémistov.

Jedným z veľmi nešťastných javov pri kritike „extrémizmu“ na Slovensku je aj to, že tí, ktorí „extrémizmus“ kritizujú, často konajú ako „extrémisti“. Akú dôveryhodnosť pri kritike pravicového extrémizmu majú médiá a mimovládne organizácie, ktoré volajú po nových vojenských intervenciách, po neokolonializme v arabskom svete, schvaľujú porušovanie medzinárodného práva a vyzývajú na nové preteky v zbrojení? Z ich strany je kritika „pravicového extrémizmu“ vlastne len novou, trochu obmenenou formou mccarthizmu. Je dôležité, aby sa takýto „mccarthizmus“ nerozšíril aj na súdy a prokuratúru…

Ďalšie články:
BRANISLAV FÁBRY

Priemer: 4.8 (19 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama