Reklama

Za Jaroslavom Brabcom

„Odvaha ako taká neexistuje, odvaha je vlastne len profesionálna dôslednosť...“
Počet zobrazení: 2922

Oslovovali sme ho Jardo, odkedy k nám prišiel. A prišiel k nám, do Nového slova, zo Smeny, už ako dlho ostrieľaný zahraničiar. (Pri spomínaní mi Rudolf Belan, bývalý riaditeľ Vydavateľstva Smena, s uznaním o jeho kvalitách povedal, že pre mládežnícku Smenu bol už starý: „Tak sme vám ho, hoci s ťažkým srdcom, pustili.“) Zlákal ho k nám vtedajší šéfredaktor Poldo Podstupka, ďalší bývalý „smenár“. Akoby však bol vždy nielen „smenárom“, ale aj „novoslovákom“. Mohla za to jeho profesionalita a aj prajná a veselá povaha.

j.brabec_m._paeur_ep.jpgJaroslav Brabec
(28. 2. 1929 
11. 10. 2016)











Zľava: Marián Pauer, Jaroslav Brabec, Emil Polák.

O profesionalite nemudroval, ale  v Novom slove ju týždenne preukazoval svojimi zahraničnopolitickými (ako sa vtedy hovorilo) komentármi, analýzami, reportážami. No raz sa mu podarila priam učebnicová poučka o tom, čo je to novinárska odvaha. Svoje hodnotenie stĺpčeka Katky Hrabovskej uzatvoril  konštatovaním, že odvaha ako taká neexistuje, že odvaha je vlastne len profesionálna dôslednosť...

Jardo, ako vidno už aj z toho, ako sme ho oslovovali, bol Čech. Aj v tom bol profesionál, že na jeho písomnom prejave to nebolo vôbec badať. V tom bol dôsledný a niekedy dobehol aj rodených Slovákov. Raz som mu ako editor (vtedy sa tomu hovorilo sekretár) redigoval rukopis a – hoci ako Záhorák mám rovnako blízko či ďaleko k Moravanom ako aj Slovákom – nepozdávalo sa mi slovo „šraubovák“. Chcel som mu ho opraviť na „skrutkovač“, ale Jardo siahol po slovníku – a ukázal mi, že aj šraubovák je po slovensky, nie po česky, ako som si myslel...

V rozprávaní áno, tam to cítiť bolo. Ako väčšina Čechov (ako u nás Východniarov) si aj po rokoch zachoval  typický prízvuk. A nezaprel ani český „príklon“ k ruštine. Bol u nás v redakcii na recipročnom pobyte redaktor Sovietskoj kuľtury, ktorý pôsobil v Krasnojarsku. Pri družnej debate – ruskej vodke a našom víne – prišlo do reči všeličo, porovnávali sme náš život s ďalekým Krasnojarskom. Pri autách sa do debaty takmer odbornou otázkou zapojil Jardo: „Kólko lítrov žeriot tvojé áuto? Mojá škodá žeriot ósem lítrov...“

Kto na to v Novom slove mal, vydal knižku, viacerí či viaceré nie iba jednu.  Jardo mal vo Vydavateľstve Pravda rukopis knihy Sikhovia a pandžábska dráma. Jedného augustového dňa roku 1988 sme sa dozvedeli, že vydanie jeho knihy odsunuli o pár mesiacov. Dôvod: urýchlene sa vydá knižka Pezlárovi: Od konsolidácie k prestavbe. To už od Švejka nemá ďaleko, konštatoval Jardo. (Pre nepamätníkov: Ľudovít Pezlár bol ideologickým tajomníkom ÚV KSS, ktorý mal „mimoriadne prajný vzťah“ k perestojke... V marci roku 1988 ho z funkcie odvolali a stal sa veľvyslancom v Dánsku.)


jbrabec1a.jpgjbrabec_4x.jpgZ redakčnej oslavy Jardovej šesťdesiatky. Na prvej fotografii vedľa oslávenca jeho manželka Lýdia Brabcová, pri nej Leopold Podstupka. Na druhej fotografii sediaci je zástupca šéfredaktora Nového slova Marián Leško.


Samozrejme, aj Jardo sa vedel nahnevať a biť sa za svoje. Jeho túžbou bolo ísť na služobnú cestu do Číny. Ak chcel cestovať v roku 1988, museli sme niekedy v novembri rok predtým naplánovať finančné prostriedky – a dosiahnuť, aby boli aj schválené. Vo februári nasledujúceho roku sme sa obaja vybrali do Prahy na príslušné oddelenie ÚV KSČ, kde sme získali odobrenie cesty. S kým a ako korešpondoval Jardo v Číne, to som už nesledoval. Dva razy však jeho Čína bola ohrozená: financie sme plánovali ako na socialistickú krajinu a zrazu niekto v júni skonštatoval, že sme mali plánovať ako na kapitalistickú. Takmer vybuchol po takejto zvesti, čo tajiť, rozkričali sme sa na seba, ale napokon sa podarilo premeniť socialistické devízy na kapitalistické... No a v pondelok 26. septembra 1988 mám v diári zápis: „ Brabec zase nemá peniaze na Čínu.“ Opäť niekoľko telefonátov, listov, osobných urgencií. Napokon do Číny odletel. A mohlo sa stať, že by odtiaľ ani nepriletel. Sedel už v Pekingu na letisku, čakal na nejaké neskoré lietadlo a tak si po únavnej ceste chcel pospať. No každú chvíľu ho z driemot vyrušilo hlásenie, že hľadajú nejakého „mistra Brejbika“. Už poriadne nahnevaný si dobre uľavil na toho Brejbika, čo sa nejde prihlásiť a nechá tu otravovať ľudí, ktorí chcú spať... Až pri odbavovacom pulte zistil, že tým Brejbikom, ktorého tak dlho vyzývali, bol on, Brabec...

Po presťahovaní do Presscentra (predtým sme mali redakciu v Luxorke, kde stačilo zísť na druhé poschodie a už sme boli v kaviarni, a nie hocijakej) novú budovu zhodnotil, že je nanič. Akosi nás odcudzila, nie že nejdeme niekam na pohárik, ale ani v robote si nevypijeme. Akí sme hlúpi – chodíme večer domov, kedysi sme chodili do krčiem.

Na jednej porade Jano Füle navrhol  zrušiť Daniela (V. A. Daniel bol kolektívny redakčný stĺpček),  poslať ho do penzie.  Jardo Brabec reagoval ako staršina, povedal, že by nemal ísť do penzie, ale mal by v týchto mladých nájsť synov. 

V pondelok 2. januára 1989 po novoročnom prípitku sa Jardo prítomného kolektívu spýtal, či vieme, že Fojtík (pre nepamätníkov ideologický tajomník ÚV KSČ)  sa rozvádza. Pozerali sme, čo sa z toho vykľuje... A on: no, keď vraj prestavba (perestrojka) rozbíja rodiny!

Napokon to nebola prestavba, ale prevrat, čo rozbilo aj redakciu Nového slova. Jardo Brabec odišiel za svojimi ďalšími novinárskymi štáciami a na všetkých potvrdil, že odvaha je len profesionálna dôslednosť.

Je mi ľúto, že nám to už nemôže dokazovať, jeho úplne posledná štácia je definitívna. Ale vďaka za tie, na ktorých sme spolu zápasili, lebo sme verili, že to má zmysel.

Mistr Brejbik, nerušené sny! Česť Tvojej práci a pamiatke, Jardo!

Priemer: 5 (35 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama