Z pamätí poľného maršala

Počet zobrazení: 6893

Bernard Law  Montgomery začal svoju veľkú vojenskú kariéru ako poručík britskej koloniálnej armády v ďalekej Indii. Ako píše vo svojich „pamätiach poľného maršala“ (Svoboda-Libertas, 1993), v tých časoch bol najdôležitejším dopravným prostriedkom – osol. Vláčil na svojom chrbte alebo na káre bremená, muníciu, potraviny, zbrane, nápoje, lieky... všetko, čo potrebovali britskí vojaci na prežitie a plnenie služobných povinností. Nečudo, že každý vojak a dôstojník musel mať základné vedomosti o živote a zvykoch tohto zvieraťa. Ak mal nedostatočné vedomosti, poslali ho do kurzu. Dôstojníci dokonca skladali z tohto predmetu skúšky, ak chceli byť povýšení. Aj budúceho poľného maršala, ktorý sa na previerky poriadne pripravoval, zaskočili niektoré  otázky, na ktoré mu vtedajšie vojenské učebnice nedávali odpoveď. Otázka č.1 napr. znela: Povedzte nám, koľkokrát má osol za 24 hodín stolicu? Vyrátal som, že trikrát doobeda a trikrát poobede, spomína Montgomery vo svojej knihe. V noci už iba močí, dodal som. Nebola to pravda, stolicu má osemkrát za 24 hodín, poučila ma komisia. Mal som však šťastie, že ma napriek tejto neznalosti povýšili na majora.

bernard_law_montgomery.jpgOdvtedy už služobne iba postupoval, až to dotiahol na jedného z najdôležitejších vojvodcov svojej krajiny počas druhej svetovej vojny, ale aj muža, ktorý mal veľký vplyv na povojnové usporiadanie v Európe a vo svete. Dokonca Stalin mu poslal po Žukovovi do Frankfurtu vysoké štátne vyznamenanie, aké nebolo dovtedy udelené žiadnemu cudzincovi. Bola to veľká červená hviezda, ozdobená drahokamami a diamantmi. Asi si padli do oka, pretože krátko po vojne, keď Montgomery prišiel do Kremľa na jeho pozvanie, Stalin mu dal ušiť špeciálnu uniformu sovietskeho maršala, v ktorej sa britský vojvodca predviedol na slávnostnej recepcii a spolu sa aj fotografovali. Celý svet sa vtedy tešil z podobných prejavov priateľstva, pretože už mal plné zuby vojen. O Stalinovi sa vo svojich pamätiach vyjadril – bola to zaujímavá osobnosť. Mal zmysel pre humor, bol dobrým hostiteľom a bol aj galantný k svojim hosťom. Striedmy v jedle aj v pití, akoby držal diétu. Priveľa však fajčil, málo hovoril, no keď niekto začal, pohotovo sa pridal. Už vtedy však generáli na Západe uzavierali stávky, kedy vypukne v Európe ďalšia vojna. Generál Paton tvrdil, že sa tak stane do desiatich rokov, iní predpovedali jej začiatok ešte skôr. Rodila sa nová strategická koncepcia Západu pre tretiu svetovú vojnu, na druhej strane tomu bolo podobne.

montgomery.jpgPamäti poľného maršala sú knihou skôr pre odbornú verejnosť a takýchto osviežujúcich spomienok je v nich iba niekoľko. Po rokoch som si v nej zalistoval iba preto, aby som si v dňoch, keď si znova pripomíname výročie víťazstva nad fašizmom, overil niektoré jeho vyjadrenia o ľuďoch, ktorí krátko po vojne rozhodovali o spolužití národov. Zaujímalo ma to aj preto, že práve v týchto dňoch americký prezident B. Obama sa prvý raz v histórii japonsko-amerických vzťahov rozhodol koncom mája navštíviť túto krajinu, aby si uctil pamiatku obetí v Hirošime a Nagasaki. Nebude sa prehodnocovať použitie atómovej bomby, zameriame sa na budúcnosť, povedal. Nepríde preto, aby sa ospravedlnil za nevinné obete jadrového náletu, ale aby si ich iba uctil. Medzi tým je však veľký rozdiel. Amerika je ešte stále presvedčená, že to bolo nevyhnutné pre ukončenie vojny. Ak by sa čo i len raz ospravedlnila, vrece by sa roztrhlo. Musela by sa ospravedlňovať aj za Kóreu, Afganistan, Líbyu, Irak... ale aj za Vietnam, ktorý vypaľovala napalmom a kam si príde B. Obama tiež  uctiť pamiatku obetí. Preto som bol zvedavý, ako tento starý vojak pozeral na amerického prezidenta Trumana, ktorý poslal na Hirošimu bombardér  Enola Gay. Montgomery sa zachoval ako správny spojenec, o tejto pohrome sa takmer nezmienil, no o Trumanovi, prezidentovi na ktorého svet nikdy nezabudne, sa vyjadril asi takto: je to múdry, cieľavedomý a rozhodný človek. Asi mal pravdu, pretože rozhodnúť sa pre taký strašný skutok, dokáže iba rozhodný človek. No a Trumanovi sa asi zapáčilo riešiť veci ohňom a radikálne aj vo vlastnej krajine. Keď som ho navštívil po vojne v Bielom dome, píše Montgomery, prezident vyslovil veľkú nespokojnosť s budovou Bieleho domu, ktorá si vyžadovala rekonštrukciu. Vtedy som sa vyjadril, že Veľká Británia by sa vlastne mala Američanom ospravedlniť za to, že britskí vojaci v auguste 1814 Biely dom vypálili vo vojne za nezávislosť Spojených štátov. – To nie je potrebné povedal vtedy Truman. Mali by ste ho znova vypáliť. Vyjadril tak svoju nespokojnosť, ale aj rozhodnosť, ako by sa mali veci riešiť aj na domácej pôde. Ktorý prezident by sa takto radikálne vyjadril o svojom sídle? Isté je však, že ani Američania ho nepovažujú za  hodného vytesať do skaly, medzi velikánov vo svojej histórii.

Čas má dlhé nohy a dnes, keď sa čoraz viac vzďaľujeme od konca druhej svetovej vojny, oživujeme si pamäť aj z memoárov tých, čo významne zasahovali do jej priebehu. Nie každému z nich sa podarilo zaujať v histórii dôstojné miesto. To platí aj na súčasných prezidentov a generálov, ktorí sa nepoučili z chýb, keď najmocnejší ľudia na svete po porážke fašizmu začali na seba vycerovať zuby. Preto  s takou nádejou i obavami očakávame príchod každého nového prezidenta do Bieleho domu. Tak je tomu aj v prípade Donalda Trumpa a Hillary Clintonovej, ktovie, komu by Montgomery doprial víťazstvo. Nám je jedno, či bude prezidentom demokrat alebo republikán, pre nás je najdôležitejšie, aby sa už konečne prestalo s tým vycerovaním zubov na obidvoch stranách.

Ďalšie články: RUDOLF SLEZÁK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984