Z pamäti našich predkov o utečencoch...

V súčasnosti jednoznačne top témou sú utečenci, ktorí „preplávajúc“ vodami pomaly „zaplavujú“ Európu. Prichádzajú ako cunami, pričom na „starom kontinente“ vyvolávajú v mysliach ľudí – politikov, odborníkov, policajtov, ale napokon takmer každého človeka zaujímajúceho sa o dennodenné dianie –  všetko čo súvisí s človekom ako bytosťou prírodnou, sociálnou a duchovnou. Sme svedkami vášní, extrémnych názorov, ale aj rozvážnych výrokov a prezentujú sa aj ľudia presadzujúci falošný humanizmus, čo však niekedy je mimoriadne ťažké odhadnúť. Niektoré médiá vytvárajú dojem, že len na týchto utečencov Európa čakala, aby napr. vykonávali určité profesie, alebo aby nás bolo viac, atď. V „húštine“ slov sa niekedy len ťažko dá zorientovať, lebo táto téma sa stáva opäť živnou pôdou pre niektorých politikov a im prisluhujúcim novinárom na vytváranie dezinformácií, na manipuláciu.

Pritom pred viac ako štvrťstoročím sme si mysleli, že sloboda slova automaticky vytvorí priestor pre naozaj demokratickú výmenu názorov na celý rad problémov, že sa už nič nebude zamlčiavať, ale ani manipulovať. A odrazu sloboda slova sa zmenila na taký výber slov, pomocou ktorých sa navzájom ľudia klamú, jeden druhého manipuluje nielen v súkromí, ale aj vo verejnom priestore. Odrazu zisťujeme, že aj keď máme aj viaceré médiá, a to bez cenzurovania jednou politickou stranou, dochádza k tomu, k čomu sa štrnganím kľúčov malo odzvoniť. Dalo by sa takto uvažovať ďalej, preto radšej prejdem k tomu, prečo som sadol za počítač a začal písať tieto riadky.

Edične som sa podieľal na vydaní publikácie, v ktorej sú „zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku“. Obecní kronikári niektorých obcí (Veľká Ves, Breznička, Rovňany, Málinec) pri písaní o udalostiach v roku 1944 spomínajú aj utečencov.

V odbornej historiografickej literatúre som sa k uvedenému dočítal viaceré skutočnosti, ktoré možno zhrnúť nasledovne: V lete na prelome júla a augusta 1944 prvá Slovenská republika poskytla ruským, ukrajinským a poľským utečencom azyl, a to na žiadosť nemeckých úradov. Z oblasti južného Poľska sa tak od konca júla do vypuknutia Povstania presúvalo (s medzipobytom na Slovensku) spolu osemnásťtisíc občanov bývalého ZSSR. Slovensko utečencom poskytlo azyl a úrady ich rozmiestnili do viacerých regiónov.

Vtedajšia vláda na jednej strane týmito krokmi uskutočňovala „humanitárny čin“, ale o niekoľko dní voči vlastným ľuďom vyhlásila stanné právo a následne pozvala na územie Slovenska nemecké vojská.

Postupný presun utečencov bol pre obyvateľov aj v obciach horného Novohradu ďalším z neklamných znakov približujúceho sa frontu. Okrem toho sa obyvatelia týchto obcí stretli tiež s tým, že im úrady týchto „nových“ ľudí priam nanútili, z dnešného pohľadu by sme to nazvali „kvótami“. Pre zaujímavosť v prepojení s dnešnou situáciou ponúkam čitateľom pohľad na konanie vtedajších ľudí. Aj vtedy utečenci vzbudzovali u ľudí v uvedených dedinách neistotu a obavu – jednoducho im nedôverovali. Ani vtedy netušili, čo ich pobyt môže spôsobiť. Ale na druhej strane mali v sebe dostatok prirodzenej, nie pokrytecky falošnej, ľudskosti a týmto ľuďom v rámci svojich možností pomohli. Ukázalo sa však, že medzi vtedajšími utečencami, pritom neboli z kultúrneho hľadiska až tak výrazne vzdialení k nášmu kultúrnemu prostrediu (určite neboli napr. také výrazné jazykové rozdiely...), boli aj prívrženci nemeckých fašistov, čo napokon v zápisoch aj kronikári písomne potvrdili. Možno aj ich pohľady môžu byť pre dnešných súčasníkov istým odkazom. V čom? Tak to nech už každý nájde sám. V tejto súvislosti som niektoré vety v zápisoch zámerne zvýraznil.

Všetky ukážky sú z knižnej novinky: Zažili sme vojnu : Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 – 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku. Editori Július Lomenčík a Mišo Šesták. Vydal Miloš Hric a občianske združenie PreHradište 2015, 580 s.

Veľká Ves

„Slovenská  vláda vyhlásila, že si pokladá za mravnú povinnosť pomáhať každému, kto pomoc potrebuje, preto urobila prípravy, aby poľskí, ukrajinskí a ruskí utečenci mohli byť u nás prijatí a umiestnení, ako to len okolnosti dovoľujú. Utečenci prichádzali na Slovensko na vozoch, vlakom i pešo. Najskôr boli obyvatelia upozornení, aby sa s utečencami, kým neprejdú cez záchytné stanice, kde sa museli podrobiť príslušným zdravotným prehliadkam, nestretávali, aby sa predišlo akýmkoľvek prípadným chorobám, ktoré by utečenci mohli k nám doniesť.

Do našej obce prišli 23. augusta 1944 poľskí, ukrajinskí a ruskí utečenci v počte asi stotridsať ľudí. Utekali pred blížiacim sa frontom. Mali so sebou len tie najnutnejšie životné potreby. Ubytovaní boli v kultúrnom dome a v miestnej ľudovej škole a neskoršie aj v súkromných domoch. Za toto posledné ubytovanie si museli sami platiť. Niektorí z nich boli slabo situovaní a nemali ani na to najnutnejšie živobytie, kým zase iní, zámožnejší, vypredávali zo svojich zásob šatstvo alebo aj iné cennosti. Neskoršie niektorých donútil aj hlad, že sa dávali na prácu k roľníkom ku mláteniu obilia alebo vyberať zemiaky atď. Boli to väčšinou vzdelaní inteligentní ľudia. Neskoršie sa o nich rozšírili správy, že majú zbrane a tajné vysielačky, o čom sa aj žandárstvo niekoľkokrát prísnymi prehliadkami presviedčalo, no nič závadného sa nemohlo preukázať. Žili si tu už celkom pokojne, zvykli aj na tunajšie pomery, keď znenáhla vypuklo Slovenské národné povstanie. Boli vyzvaní aj rozhlasom, aby sa do neho dobrovoľne zapojili, lenže do toho toľko smelosti a odvahy nemali. Niektorí z obavy utiekli cez štátnu hranicu do blízkeho Maďarska a našli sa i takí, ktorí sa dobrovoľne pridali k partizánom.

V jednom prípade, z vypočítavosti, mladý ukrajinský inžinier vedel dobre aj po nemecky, pridal sa k partizánom, ale vo vhodnej chvíli prešiel potom k Nemcom. Jeho rodina, počas povstania tu v okolí žijúca, sa po potlačení Povstania presťahovala na neznáme miesto. Keď prišiel po ňu mladý inžinier už v nemeckej uniforme, na nemeckom nákladnom aute, čomu sa ľudia veľmi divili, lebo odchádzajúc z domu, videli ho pridať sa k partizánom. Ľahko prevrátil kabát.“

Breznička

„23. augusta 1944 prišli do našej obce ukrajinskí a poľskí utečenci v počte asi 140 ľudí. Utekali pred nemeckým frontom z obavy pred ruským vojskom. Doniesli si so sebou najnutnejšie potreby. Ubytovaní boli v kultúrnom dome, v škole a v bývalom potravnom družstve. Niektorí bývali aj v súkromných domoch. Obyvateľstvo im nedôverovalo. Rozširovali sa správy, že majú tajné vysielačky a zbrane. Žandárstvo urobilo prehliadku ich batožín a sledovalo činnosť jednotlivcov. Nedalo sa pri nich zistiť nič škodlivého, žili spokojne, ale keď sa im zásoby potravín míňali, predávali si cennejšie predmety a chopili sa aj poľnohospodárskych prác. Boli naplnení strachom, lebo dňa 29. augusta vypuklo u nás Povstanie proti Nemcom a ich prívržencom. Zjavili sa ruskí a slovenskí partizáni a neraz boli aj oni vyzvaní, aby sa pridali k povstaleckému hnutiu. K tomu žiadnej chuti a vôli neprejavovali. 22. septembra ráno prišla žandárska hliadka a vyzvala utečencov na okamžité zbalenie. Viacerí z nich zanechali svoje batožiny, utiekli cez hranice do blízkeho Maďarska. Ešte v ten deň boli naložení do vagónov a odvezení smerom na Tomášovce a Zvolen.“

Rovňany

„Práve v dňoch vypuknuvšieho Povstania prišiel pán notár, aby sa v Rovňanoch ubytovalo okresným úradom prikázaných šesťdesiat ukrajinských utečencov. Keď sa mali ubytovať, prišlo do obce nákladné auto s partizánmi a zakázali ich prijať. Utečencov priviezli dve nákladné autá, ale sme ich neprijali, odviezli ich späť do Točnice. Neskoršie tu boli prechodne ubytované asi tri vozy utečencov, ale len asi tri-štyri dni.“

Málinec

„Osobitný úsek v pohybe obyvateľstva tvorí tunajší pobyt ukrajinských utečencov. Týchto ľudí prijala slovenská vláda v počte asi 45 000 ako vojnových utečencov pred „boľševickou hrôzovládou“. V našej dedine ich mohlo byť ubytovaných dvestopäťdesiat. Lenže došli sem v tretí deň po vyhlásení Slovenského národného povstania, čiže 31. augusta, keď sa ľudia už nebáli prejaviť svoj nesúhlas s počínaním slovenskej vlády. Keď zvedeli, akého druhu, akého zmýšľania sú to ľudia, priamo nechceli prijať nikoho. Po dlhšom rokovaní z ľudského citu prijali sirotinec asi tridsiatich detí s vychovávateľmi a stojeden dospelých osôb. Hromadne boli ubytovaní v učebni rímskokatolíckej ľudovej školy a ktorí si to mohli dovoliť, hľadali si aj byty súkromné.

Pohľad na týchto ľudí, aj pri všetkej nedôverčivosti a zaujatosti voči nim, vyvolával v nás súcit, lebo na väčšine z nich boli badateľné stopy bolesti, strádania a odriekania. Ktorí už nemali dosť prostriedkov na výživu, pomáhali tunajším obyvateľom pri domácich a poľných prácach. Mnohí z nich mali aj kone, takže pracovali na poli so záprahom. Len niekoľkí z nich boli majiteľmi prepychových vecí, ktoré odpredávali a z ich výťažku žili – a nepracovali.

Aj keď v prejavoch svojho zmýšľania boli zo začiatku nedôverčiví a zdržanliví, neskoršie sa táto uzavretosť uvoľnila, takže z ich reči sa s určitosťou dalo vycítiť, že sú to temer napospol prívrženci nemeckého režimu. Verejne nútení boli prejaviť svoje presvedčenie vtedy, keď ich Slobodný vysielač Banská Bystrica vyzval, aby sa pridali k partizánskym oddielom a odpustené im bude to, čím sa proti svojej vlasti previnili. Výzvu uposlúchli len siedmi, všetci ostatní sa postavili proti.

Medzi narukovanými siedmimi Ukrajincami bol istý Roman Oliník, ktorý o niekoľko dní, 18. septembra, vo večerných hodinách prišiel v hodnosti partizánskeho poručíka s čatou partizánov na dvoch nákladných autách. Dedinu obsadili a všetkých mužov Ukrajincov v prítomnosti miestneho vedúceho notára Štefana Zeiwalda a starostu Juraja Straška vypočúvali a zistili, že všetci okrem troch sú spolupracovníkmi gestapa. Následkom tohto obvinenia všetkých zatkli a na nákladných autách odviezli. Pred odchodom ženy i deti Ukrajincov prišli na dedinu s prosbami a srdcervúcim plačom sa snažili zachrániť svojich najdrahších pred hrozným osudom, ktorý ich čakal. V neskorých večerných hodinách sa dedinou ozýval nárek, volanie o pomoc. Temer všetci ľudia boli svedkami toho príšerného lúčenia, keď sa ženy hádzali na cestu a v zúfalstve vlastnými telami chceli zastaviť idúce autá. Ukázalo sa, že obavy ozaj boli opodstatnené, lebo podľa výpovede toho istého Romana Olijnika, ktorý sa po zlikvidovaní Povstania až do konca zdržoval v Málinci, z odvezených Ukrajincov dvadsiatich siedmich odstrelili.

O dva týždne odviezli aj posledných Ukrajincov – teda ženy a deti – do neznáma. Z ľudského hľadiska ich naši občania nespomínajú v zlom – boli spoločenskí a znášanliví. V dobe povstania i po ňom, až podnes, sa javí veľmi veľký nedostatok droždia, takže pri pečení chleba boli ženy bezradné. Ale Ukrajinky ich naučili ich vyrábať par, veľmi dokonalú náhradku za droždie. V tomto zanechali po sebe pamiatku.“