(Z-)obrané ilúzie
Budovanie demokracie
Stopy sofistikovaného „transformačného“ projektu skúsený sociológ nájde hneď v porevolučnej privatizácií. Tej ekonomickej predchádzalo ovládnutie komunikačného priestoru, „privatizácia“ pojmov. Efektívny aparát ideologických nástrojov a manipulačných techník sa v prvej etape sústredil na predefinovanie pojmového aparátu. Demokracia prestala byť snahou o vládu ľudu, ale bola nahradená parametrom parlamentnej partokracie (modelu, ktorý svojou dekadenciou poskytol Hitlerovi zdôvodnenie nastolenia fašizmu). Partokracia mnohých strán s rovnakým programom nahradila vo formálnej demokracii „(vše-)vedúcu silu“ jednej strany pod demagogickým heslom: systém nie je dobrý, ale aj tak nič lepšie ako partokracia neexistuje ... (...tak držte hubu a krok!)
Politický systém aj u nás ovládli „investičné skupiny“ (v našich provinciálnych podmienkach šmejdi s bielymi goliermi), „banková oligarchia“, uzavreté komunity typu „Tea Party“, „Bilderbergu“, „Trilaterálnej komisie“. S primeranou abstrakciou možno povedať, že ide o diktatúru niekoľkých rodín, ovládajúcich finančný systém. S viacstoročnými skúsenosťami dokážu investičnými, menovými a finančnými operáciami (typu Sorosových špekulácií, produkciou špekulatívnych derivátov a pod.) rozširovať vlastný (rozumej privátny) model demokratúry : vyvolať revolúcie a sponzorovaním miestneho „tretieho sektora“ organizovať povstania (kvetinové, rifľové, nežné – podľa kultúrnych predispozícií). Vedia, ako zmeniť režim alebo hranice a aj to reálne robia.
Národné vlády sa stali svorkami psíkov s vyplazenými jazykmi vyčkávajúcimi na panský povel k aportu. V pozore a rýchlo menia zákonníky práce, redukujú zdravotnú starostlivosť, zvyšujú dôchodkové hranice a najmä likvidujú vzdelávacie systémy (sprievodným javom je konverzia kultúry na pornozábavu, bulvár a mediálny brak). Vlády sa zmenili na agentúry pre výber daní a udržiavanie sociálneho zmieru. Vybrané dane vo forme „obsluhy“ úverov potom priamo posielajú nadnárodným bankám. Geniálne vymyslený systém, ktorý banky financujú (tlačia peniaze), ktoré im štáty dlhujú. Dokonca dlhy vznikajú aj z pôžičiek na financovanie mediálnych kampaní protiľudových opatrení (dôchodkovej reformy, reformy zdravotníctva a pod.) . Úplnou malinou je „záchrana bánk“. Ilustráciou v našich provinčných podmienkach je Schmögnerovej privatizácia bankového systému. Ľudia sa poskladali na 189 miliárd korún pre „ozdravenie bánk (ktoré doteraz splácajú v „štátnom dlhu“ – spočítajte si aktuálnu časovú hodnotu tejto sumy). Tieto peniaze Slovensku zakúpením štátnych dlhopisov „poskytli“ zahraničné banky, ktoré potom za „pusu“ kúpili – sprivatizovali všetky banky. Skoro zadarmo, dokonca s hrubou vrstvou peňažnej „masti“, dostali kontrolu nad celou slovenskou ekonomikou!
To sa odborne nazýva socializácia strát a privatizácia ziskov.
Niet pochýb, že dlhy vytvorili tí istí „nezodpovední“ bankári (nekrytými úvermi, korupčnými peniazmi), ktorí po privatizácií bánk dostali síce zahraničného prokuristu, ale súčasne aj mnohonásobne vyššie platy a zlaté padáky... (Remake tohto overeného modelu v eurokríze rovnako brutálne postihol Grékov a Španielov.)
Vráťme sa však k demokratúre: Štát sa zbavil majetku, sprivatizoval svoje funkcie, odovzdal menovú a finančnú kontrolu nad hospodárstvom a predsa ostal najväčším zamestnávateľom. Zamestnáva vyberačov daní aj mocenský aparát: policajtov a sudcov. Okrem toho financuje rôzne agentúry a koncerny všeobecného špicľovania, zahraničné vojenské misie, sponzoruje iniciatívy v tretích krajinách a pod. Pochopiteľne, vydržiava i zdravotný, vzdelávací a sociálny systém, z ktorého si privátny sektor vyzobal lukratívne zrnká (distribúciu liečiv, liečbu zbohatlíkov, vzdelávanie ich intelektuálne zaostalého potomstva, sanatóriá pre milionárov a pod.)
Štát korumpuje mocenský aparát imunitou, výsluhovými dôchodkami, obrovskými platmi a inými výhodami. Na kontrolu štátneho mechanizmu (ako prevencia, aby sa tento potenciál nedostal do nesprávnych rúk) slúžia „demokratické“ voľby.
Stále zdokonaľujú paškvil „demokracie“ zabezpečujúci „stabilitu“ režimu. Už Max Weber popísal v štúdii “Politika ako povolanie“ návod pre Weimarskú republiku. Náročným systémom vzdelávania a prezentovania žiadaných intelektuálnych vlastností sa vyberajú „charizmatickí“ politici, ochotní za misu šošovice urobiť čokoľvek. U nás, v prvých rokoch po prevrate – v kádrovej kríze – stačila len hrubá hrošia koža, antikomunizmus a intelekt, o čosi vyšší, ako majú mikroorganizmy (hltavý večný hlad a rýchly pohyb k žrádlu). Spomeňme napríklad Džatku, Malchárka, Langoša, Dzurindu (ako štátneho tajomníka, pred doučením sa troch klišé pre každú príležitosť).
Finančné skupiny si vydržujú svoje politické „stajne“. Luxusné kone dostávajú väčšie koterce (vily, jachty a portfóliá), chlpaté ťahúne spravidla len viac obroku... Vo voľbách už dávno nerozhodujú politické programy, ale dostatok peňazí v kampaniach bez pravidiel. Aktuálne máme prezidenta, ktorý bezostyšne priznáva, že vo volebnej kampani nerešpektoval zákon. Dva roky viedol kampaň, PR agentúry nielen za jeho peniaze z neho vyrobili celebritu, legitimizovali jeho majetok. Televízne publikum na sociálnych dávkach je presvedčené, že len on s denným príjmom, ako oni spotrebujú za celý rok, nebude mať na starosti nič iné len ich blaho. Hľa prečo je viera v posmrtný život taká silná: veď kto by sa – chudobný duchom – netešil na kráľovstvo nebeské...
Volebné výsledky vytvárajú agentúry, za peniaze je rapavý s tvárou novorodenca, podvodník – láskavým sponzorom charity, chlípnik a opilec – milovníkom krásy a pozitívneho vzťahu k životu. Profesionálna analýza údajov – „big data“ generuje témy a heslovité riešenia, ktoré si po voľbách nikto ani nevšimne. Po voľbách treba stočiť finančné toky (u nás potom, čo sme predali aj prirodzené monopoly, už len eurofondy) do privátnych vreciek volebných sponzorov. Práce až nad hlavu, keď popritom treba dosadiť rodinných príslušníkov a kamarátov na lukratívne miesta. A na to všetko sú len štyri (krátke – ach, bože, ako ten čas vo vláde letí!) roky...
Aj formálny volebný systém kríva. Už nebudú laické volebné komisie, Ministerstvo vnútra nielen distribuuje volebné lístky a postráži urny, ale aj skontroluje „počty“. Neviem, prečo priamo minister vnútra nenadiktuje výsledky volieb sekretárke, ušetrili by sme!
Alebo rovnosť volebných práv (ústavná!). Ak nevolíte s dostatočne veľkým stádom, vášmu riadne zvolenému kandidátovi zoberú mandát a privlastní si ho niektorá „vhodná“ strana. Na zvolenie jedného zo 150 poslancov NR SR je matematicky/logicky potrebných 0,66 % hlasov. V rozpore s ústavou však mandát môže byť skonfiškovaný – aby náhodný pán poslanec neohrozil „demokraciu“. Bez hanby zoberú hlasy 20 – 30 000 voličom, ktorí si dovolili nevoliť „veľkú stranu“ a odoberú riadne zvolenému poslancovi mandát. Pridelia ho niekomu „z dobrého chovu/stáda“. Ten dostane mandát za menej hlasov, ako dostal miestny poslanec v Hornej Dolnej. Niekto (výpočtom, božím vnuknutím alebo presným odčítaním z lógru Bushovej kávy ) určil 5 % hranicu pre veľkosť „dobrého“ stáda... Nemôžete teda zvoliť, koho chcete (to je len ústavný ornament), musíte natipovať, ktoré politbyro zohnalo dosť peňazí na 7 a viac mandátov...
Cesta k prosperite: privatizácia?
Ešte viac – v konzumentskej revolúcií, ktorá u nás v novembri ‘89 prebehla – sa očakávala prosperita. Predstavovali sme si konzumné nebo podľa reklám prepašovanej Burdy alebo viedenskej televízie. Neefektívny verejný sektor mala nahradiť kreatívna privátna sféra. Politici narýchlo a neobalene vyrábali „kapitalistov“. Úvermi bez akéhokoľvek krytia si šikovná nomenklatúra spolu s vekslákmi, pinglami a mäsiarmi rozobrala v malej privatizácií celý obchod a služby. Ak sa niekto iný priplietol do holandských dražieb, často dostal po papuli a ešte častejšie mu pod oknom vzbĺklo auto. Kučerák a spol. s tézou, že treba v záujme konkurencie zrušiť veľkoobchod, rozobrali temer všetko, vyzametali cestu pre zahraničné obchodné reťazce, ktoré nemusia rešpektovať nič, dokonca ani hygienické normy...Tajne snívam, ako raz uvidím Kučeráka s Miklošom presviedčať výkonného riaditeľa Tesco o škodlivosti koncentrácie...
Šmejdi, ktorí poskupovali kupóny veľkej privatizácie sa podelili s najšikovnejšími privatizérmi a reštituentmi (okrem šľachtických potomkov, židovskej obce a katolíckej cirkvi skutočnými hviezdami reštitúcií boli borci z Havlovej prezidentskej kancelárie – na rozdiel od svojho „vodcu/lídra“ dokázali reštituovať aj bez akéhokoľvek legitímneho právneho titulu).
Za mikrovlnky hedonizmom motivovaná verejnosť vymenila vo „veľkej privatizácií“ hute, strojárske kolosy, rafinérie. S nádejou, že sa odstránia deformácie socialistickej ekonomiky. Mečiarovi priekupníci popredali, Dzurindovi sprostredkovatelia zúčtovali provízie a potom zahraniční vlastníci zmapovali trhy, prevzali odberateľské kontrakty, skopírovali technológie a odmontovali ešte dobré stroje. Verejnosti oznámili nutnú „reštrukturalizáciu“, v ktorej prišlo Slovensko prakticky o celý svoj priemysel. Nahradili ho manufaktúry na zväzovanie káblikov a montážne linky s nemeckými a o poznanie hrubšími kórejskými pohoničmi. Za minimálnu mzdu tam pracujú najvýkonnejší a držia ústa. Lebo ak nebudú, za chrbtom je armáda bez práce a za ňou ešte kolónie „bezďákov“. Najnovšie pre nich zreformujeme školstvo, aby mohli splietať kábliky od pätnástich a neučili sa zbytočnosti z vlastnej histórie...
Netreba zabudnúť si pripomenúť ani „antré“ expertov prognosťáku. Aby saturovali očakávania zahraničných sponzorov prevratu, devalvovali korunu nie o desiatky, ale o stovky percent. Jeden večer sme išli spať ako šťastní majitelia 10 sliepok, aby sme sa ráno prebudili s dvoma...To, za čo musel v Československu zahraničný investor (alebo importér) zaplatiť večer 5 miliónov, ráno dostal za milión dolárov. (Rovnako dolárový exportér dostal od nás za svoj tovar namiesto milióna na druhý deň ráno melónov päť...) To všetko jedným škrtom Klausovho pera pod zmenou kurzu dolára...
Privatizácia stvorila novú spoločnosť:
Verchuška v tereňákoch, bezohľadne plodiaca ľavobočkov s celebritami súťaží krásy, majitelia haciend a jácht.
Bankové a korporátne úradníctvo s nárokom na 14 platov, firemné benefity k dispozícii 24 hodín denne, zúfalo sa snažiace udržať status „strednej“ triedy.
Naivní podnikatelia a živnostníci, nútení sedem dní do týždňa, 24 hodín denne „poslúžiť“ komukoľvek kto zaplatí.
A armáda agentúrnych pracovníkov, nezamestnaných bez nádeje a budúcnosti. A skoro rovnako veľká masa gastarbeitrov, cestujúca za podradnou prácou po Európe, s vyľakaným pohľadom a bôľom z odlúčenosti v očiach. (Deti, chorí a dôchodcovia sa nepočítajú – nemajú žiadnu hospodársky použiteľnú hodnotu.)
Ako poradil V. Klaus slovenským družstevníkom, aj poľnohospodárstvo sa pomaly redukuje na niekoľko golfových ihrísk, obkľúčených náletovými drevinami, ukrývajúcimi rozpadnuté kravíny a zaburinené polia. Neviem, asi ho nezdecimujú ani klimatické zmeny, lebo okrem zopár maďarských latifundistov typu Zs. Simona, na Slovensku je poľnohospodárstvo na úrovni 30-tych rokov minulého storočia.
Iste aj na Slovensku nájdeme výnimky – „hospodársky úspešné projekty“ (výroba bryndze, slížov a zo dva antivírusy), keď však analyzujeme veľké podniky, zistíme, že profitujú z lacno získaného prirodzeného monopolu, daňových prázdnin alebo „investičného stimulu“.
OKRADLI NÁS !
(Koniec 2.časti, záverečná časť o týždeň)
SÚVISIACE:
JURAJ JANOŠOVSKÝ: Vybrané podvody novembra ‘89
Reagujte na článok
Komentáre
Potrebná osveta, Juraj.
Bez emócií iba pridávam v citácii slová Oskara Krejčího z knihy Povaha dnešní krize (vyd.1998 East Publishing):
"Privatizace zformovala nespravedlivou společnost, v níž životní naděje většiny jsou vloženy do představ změn v budoucnu...humanistická představa ekonomické transformace byrokratického socialismu měla sledovat požadavky osvobození lidské tvořivosti, zvýšení ekonomické efektivnosti a blahobytu pro všechny lidi práce. ...vytvoření majetkové oligarchie neznamená přiblížení se témto cílum"...
a ja si len tak matne pamätám (áno, som už "pamätník") :
keď mi v jeseni 1991 v Týdeníku obchodu a podnkáni ČSOPK vyšiel článok "O zlaďovaní záujmov zamestnancov a zamestnávateľov", v ktorom vlastne bol vyslovovaný dôraz na spoločenskú dohodu v podnikoch ešte pred priivatizáciou na princípe zamestnaneckej samosprávy (lebo ekonomickú demokraciu vtedy obhajovali niektorí ekonómovia ešte na konferencii v začiatku roku 1990 na povestnej konferencii v Kolodějích u Prahy), vyvolal značný ohlas. Ale ani vtedy, ani dnes, nepatrím medzi "elitných vládnych poradcov", takže mi je smutno, že sme prešvihli veľkú príležitosť na alterantívny ekonomický rozvoj než aký sa udial privatizáciou.
"Na zámku v Kolodějích na jar 1990 u nás ešte zneli hlasy ekonomických odborníkov, ktorí zdôrazňovali možnosť rýchleho prechodu od byrokratického socializmu k samosprávnej ekonomike, vystupovali tam aj zmienený Jaroslav Vanek i Jan Švejnar a už vtedy prezentovali myšlienky ekonomickej demokracie, už tam a vtedy zaznelo od profesora Vaneka, že jediným plne demokratickým systémom je zamestnanecká participácia v kooperatívnom podniku ." Bod zlomu, vyd.Veda, 2011.
ad.Peter Zajac-Vanka: Zamestanecké spoločnosti záslužne a široko vtedy propagoval profesor Milan Zelený, z kitorého sa Kalus i Mikloš posmievali. Lenže boli sme vo Veľkej Británii na ceste zorganizuovanej odbormi (za vlády V. Mečiara, keď sa spotvorená zamestnanecká privatizácia ako-tak propagovala) spolu s poslancami vtedajšej opozície (SDKÚ) , tlmočníka nám robil mladučký Miroslav Beblavý a tam sme videli, že zamestnanecké spoločnosti fungujú (a nefunguje Tatcherovou sprivatizovaná železnica), lenže to nemli akože zamestznanecké ako u nás, kde bola vraj zamestnanecká spoločnosť taká, kde si Slovnaft privlastnilo 19manažérov, ale spoločnosť ovládli skutočne zamestnanci , ktorí si najali a zaplatili najlepších manžérov, aby v ioch službách naplňali ich zámery a nemohli spoločnmosť predať nejakému MOLovi a peniaze si zhrabnúť na svoje podnikanie.
Písal som vtedy o tom niekoľko článkov, no bez ohlasu u mocných nášho sveta, ani tí soslanci, ktorí to vtedy vo Veľkej Británii študovali, to doma nikde nepresadzovali.
Dnes existuje už dobre teoreticky prepracovaná alternatíva voči privatizácii, ba dokonca je aj v praxi odskúšaná a dobre sa jej darí - to sú družstvá fungujúce na princípe zamestnaneckej samosprávy (Mondragon, ale i portugalské, dokonca izraelské - novinka - tie ich spotrebné družstvá s malými obchodmi na báze vlastných dodávateľov vytláčajú v Izraeli veľké obchodné siete). Teoreticky inovoval, dal k tomu aktuálne argumenty a napísal dielo američan - profesor D.Schweickart a my na Slovensku už máme pripravený projekt takéhoto fungujúceho podniku. Len nemáme zákonodarcov, ktorí by presadili zmenu v tom, aby družstvá prestali byť podielové -( teda s obchodovateľnými podielmi) a aby bola aspoň jedna štátna či družstevná banka, kedže všetky investičné banky sú súkromné a globálne.
Aby sme mohli odvrátiť tú mizériu dvadsaťpäťročného ničenia národohospodárskeho systému, potrebujeme akútne vytvoriť množstvo samosprávnych podnikov, ktoré budú zamestnávať našich ľudí po obciach a v rôznych odvetviach priemyslu, poľnohospodárstva a obchodu, ktoré budú pre nezamestnaných predstavovať skutočne istotu, že ich o tri mesiace neprepustia, ktoré sa vykašľú na globálne konkurovanie a budú dodávať primerane lacné potraviny, priemyslené tovary a služby miestnym obyvateľom v obci, meste, okrese, v kraji a nie na "svetových trhoch".
Potrebujeme už len zobudiť "spiacu" vládu Smeru SD, ktorá stále pchá peniaze investorom či súkromným podnikom.
Opozícia vykrikuje, využíva situáciu, ale v podstate je to to isté.
Riešenie je v zmene spoločenského systému. Pokus tu už bol a nemyslím si že nebol až tak neúspešný za aký je vydávaný. Predpokladám, že sa zhodneme, že pre bežného občana poskytoval sociálne vyššie zabezpečenie ako je mu ponúkané dnes. Myslím, že jeho porážka je skôr politicko-ideologická, inak povedané, ľudia uverili popagande.
K uvedenému textu ešte poznámku : Mám veľmi dobre pred očami rozžiarenú tvár ministra Dlouhého ( vo vláde dokonca za KSČ) s akou radosťou v správach TV oznamoval po návrate zo zasadnutia RVHP v Sofii (myslím, že tam bolo, nepodatatné ), že ako im to tam "krásne rozbili ".
Priatelia,
som "mechanický" marxista: hospodárske a politické systémy formujú určujúce technológie. A.Toffler to transponoval do troch civilizačných vĺn. A podľa ňa múdro akcentoval, že paralelne fungujú aj vedľa seba. Používam to pre dve tézy: 1. neexistuje univerzálny typ organizácie ( efektívna organizácia je určená technológiou - musí využívať jej prednosti a korigovaľ jej anomálie), 2. sme na prafu novej dominantnej technológie (informačnej), čo znamená likvidáciu doterajších "univerzálnych" riešení a objednávku moderných. Mení to aj zaužívané kategórie: zberači a lovci "vlastnili" len to čo mali v bruchu, agrárníci a priemyselníci dominovali vlastníctvom pôdy resp. strojov. Informácie však na rozdiel od "zožraného" a "držaného" nie sú vo výhradnom ale simultánnom vlastníctve- tú istú informáciu môže súčasne "používať" mnoho užívateľov. Určujúce teda prestáva byť (mocensky) zabezpečená ochrana majetku a začína dominovať "schopnosť" ( vzdelanie, skúsenosť, inteligencia, kreavita) využívať informácie. Pochopiteľne to neznamená, že sa finančná oligarchia rada vzdá kontroly civilizácie. Indície sú zreteľné- prudký rozmach tajných a spravodajských služieb, "ochrana" autorských práv, vlastnícke práva zabezpečené globálnou exekutívou (TTIP) a pod.
Som tiež fanúšikom participatívnmych foriem, ale nie ako všelieku. Viem si "družstvo" predstaviť v kibuci produkujúcom šalát. Družstvo prevádzkujúce atómovú elektráreň na trocha znepokojuje....Ale konštruktívne ekonomická demokracia "sprevádza" politickú demokraciu ale neplatí to naopak. Myslím teda, že reforma hospodárskeho systému nevznikne bez "politickej" reformy. Rukolapne treba prioritne dosiahnuť reálnu politickú demokraciu ( vládu ľudu) a s ňou reformovať otrokársky hospopdársky systém. Rozťať tento kruh je možné kdekoľvek ( ekonomický systém formuje otrokov, otroci nemôžu zmeniť politický systém). Intuitívne vidím riešenie v politickej zmene....Ale o tom budem podrobnejšie ( a presvedčivejšie ) písať vo futuroligickej štúdii, ktorú pripravujem už druhý rok...
Jurajovi: díky aj za čiastkovú reakciu týkajúcu sa samosprávnych výrobných a hospodárskych podnikov. Ešte bolo ayda priskoro na reakciu k nim, ale beriem to ako súčasť diskusie:
takže odpovedám na tvrdenie, že "som fanúšikom participatívnych foriem, ale nie ako všelieku" :
1. faktom je, že zamestnanecká samospráva formou družstva je možná aj v súčasnom kapitalistickom našom slovenskom hospodárskom systéme a je iba na členoch samosprávy, ako sa v spoločenskej zmluve dohodnú a podpíšu si prerozdelenie hospodárskeho výsledku. To znamená, žiadny politik, ani kapitalista, im nezakazuje podeliť sa s ostatnými demokratickým pomerom 1 člen = 1 podiel. To len naša chamtivosť a stašná chuť "byť bohatými na úkor ostatných" spôsobuje, že v hospodárskej oblasti ľavičiari zakladajú eseróčky, akciovky, učia sa sami podnikať a nechcú "živiť" zamestnancov. Ešte som nepočul slovenskú osobnosť, hlásiacu sa k ľavici, aby povedala: mám dobrý projekt, poďme založiť družstvo. Každý jeden myslí na to, že až keď zbohatne, potom bude zakladať ľavicovú stranu...
2. Druhý fakt: Štátne podniky existujú - ale sú vo forme kapitálových vlastníctvev, kde síce je štát hlavný alebo dôležitý akcionár, ale v podmienkach vlastníckeho, finančného a politického systému Slovenskej republiky to pravdepodobne nebudú tie štátne podniky, ktoré máte na mysli. A ak máte na mysli ekonomickú reformu hospodárstva prioritne zameranú na tvorbu štátnych podnikov, tak to je ešte väčšia chiméra, ako to "družstvo prevádzkujúce atómovú elektráreň", pretože aj keby hneď po voľbách či štátnom prevrate komunisti ( neviem si predstaviť totiž inú politickú partaj) prevzali moc a začali by podniky "transformovať" znárodnením na štátne či národné podniky, dlho by sme vo svete politickej hegemónie Západu tu na Slovensku neprežili - na nás by sa totiž nevrhla rozložená a nefunkčná ukrajinská armáda, ale elitné jednotky NATO a do týždňa by zo Slovenska bolo zhorenisko, mrcinisko a zbúranisko...takže skúsme byť objektívnejší a reálnejší ...
3. Prosím, aby ma ľavičiari prestali spájať s teóriou ekonomickej demokracie, ale aby začali vnímať, že za dvadsaťpäť rokov ani jeden komunista a ľavičiar nevytvoril na Slovensku čo len jediný fungujúci výrobný či hospodársky subjekt - ja mám podnik fungujúci na princípoch zamestnaneckej samosprávy v postupoch pripravený a od Františka Čubu, legendárneho slušovického predsedu odkonzultovaný.
Čakám ešte na pokračovanie veľmi dobrého seriálu článkov, takže táto moja podráždená reakcia sa týka iba toho posledného odseku Jurajovej diskusie - viete, ľavičiari sú ako neuspokojení stredovekí lekári - človek im ponúkne na horúčku účinnú bylinku, ale oni ju ohovoria, že je od "baby bylinkárky" a túžia po ešte nevynájdenom penicilíne a to najradšej penicilíne v tabletkách, zatiaľ radia "púšťať krv žilou" a zabúdajú, že po tom púšťaní žilou v ich revolúciách nezostane kameň na kameni a živého vtáčka na Zemi... ...
"Mechanickému marxistovi" :
O univerzálnosti organizácie - a musím citovať, vraj: " efektívna organizácia je určená technológiou - musí využívať jej prednosti a korigovaľ jej anomálie"
Odporúčam "mechanickému marxistovi" preštudovať aj nemarxistické diela posledného obdobia, napríklad dielo Petra Senge: Piata disciplína manažmentu (dokonca vzdavateľstvo Open Windows ešte v r.1995) s podtitulom Systémové myslenie - predpoklad rozvoja organizácií a tam sa dá naštudovať, aké technológie hýbu a fungujú v hodporárskych organizáciách súčasnosti,
a potom aspoň naštudovať dielo Výzvy manažmentu pre 21.storočie od Petra F.Druckera, tiež dávno vydané v 2000 vo vyd.Management Press, kde sa hovorí o riadení organizácie bez rozlíšenia, či ide o verejný úrad, výrobnú fasbriku, obchodný podnik alebo politickú organizáciu. Sú tu pomenované osobnostné predpoklady pre vedenie a riadenie takejto organizácie, napríklad schopnosť vedieť sáme seba riadiť, schopnosť byť vodcom (lídrom z angličtiny), vedieť o svojej produktivite a efektívnosti pre kolektív a pre organizáciu.
A až potom sa môžeme baviť na úrovni Tofflerových esejí o Posune moci a o Tretej civilizačnej vlne.
Je mi ľúto, ale ak sám ľavicový teoretik a exponent neovláda súčasné postupy v riadení organizácií, ťažko mu uveriť, že rozumie, prečo môže byť zamestnanecká samospráva skutočne dobrým hospodárom a prevádzkovateľom - (od ľavičiara sa to hodí, ak hanlivo pomenuje družstvo ako neschopné prevádzkovať atómovú elektráreň - povedzme od Kaníka by som to "vzal"...)
Mimochodom, ak sa zamestnanecká samospráva ako demokratická inštitúcia rovnako ľavicová ako ľudová samospráva dostáva do kritiky "mechanického marxistu", čo si mám potom pomyslieť o jeho myslení a jeho "ľavicových" hodnotách? Že túžený štát a víťazná ľavicová strana budú všetko len nie ľudové a samosprávne?! Preboha...
Peter,
nehnevaj sa na autora pochybností....
Pochybnosti treba - ak sa to dá - treba vyvrátiť. Je to efektívnejšie ako z ich autora spraviť "kaníka", "nevedka" neznalého P. Druckera, !kritika" zamestnaneckej samosprávy, a vôbec podozrivé individuum, ktoré je potrebné - preboha - napraviť na správnu ľavicovú vieru....
Neviem, kde som prejavil neznalosť špičkových menežérskych kvalít, ktorá je tak vehementne odsúdená. Ani neviem, ako ich preukázať: snáď si v OR prever, že som bol aj predsedom predstavenstva a.s., aj jej riaditeľom, som stále výkonným menežérom obchodnej spoločnosti, Pracoval som od dola až nahor v jednej spoločensko-politickej organizácií, obnovil som ( spolu s inými) jednu politickúä stranu, dokonca som sa ako registrovaný súdny znalec sa podieľal aj na oceňovaní podnikov.Toľko ku kritike mojej osoby....
Ku kritike mojich názorov snáď len ohradenie sa k úvahe, že moje pochybnosti o "družstevnom" riadení atómovej elektrárne nezakladajú zovšeobecnenie, že odmietam zamestnaneckú samosprávu, ľudovú samosprávu.
Vecne budem mať pochybnosti o možnosti reformovať kapitalizmus zavedením zamestnaneckej samosprávy. Po prvé, kto v kapitalizme kontrolovanom kapitálom zavädie takéto pravidlá?, ako prejde vlastníctvo v kapitalizme do správy zámestnancov?, nebude nespravodlivé ak niekto dostane družstevný podiel v banke a iný v taxislužbe?
Najväčšou prekážkou ale je vedomie, stav spoločenského vedomia. A osvetárčina je platná hovorovo ako "mŕtvemu zimník"....Určite aj mňa znepokojuje stav spoločnosti a preto nečakávam na "uvedomelého" miliónára ani na "odborovú" podnikovú organizáciu, že "vyhotovia" nový progresívny typ družstva. Ľudia používajú veci, pretože sa na niečo hodia, sú užitočné. Ak niekto má užitočné riešenie jediná možnosť ako overiť jeho riešenie je aplikačná prax.... Už v 1995 som sa pokúšal s R.Vaskym organizovať "obecné pokladnice" na Jurkovičovom odkaze. Bez odozvy, Zblízka som sledoval rozpad výrobného družstevníctva a jeho "rozoberanie", spoznal som dôvody rozpadu jedného taxikárskeho družstva, sledoval som rozoberanie poľnohospodárskych družstiev, videl som krach "družstevného" podniku založeného kamarátmi, i to ako sa navzájom po desiatkach rokov znepritelili.
Som a budem priateľom samosprávy, ale aj kritikom mechanických aplikácií. Nemyslím, že také propaguješ, ale to, že nie je možné si predstaviť samosprávne riadenie vojenského oddielu, nie je možné operujúceho chirurga "voliť" , že "technológia" limituje vhodné organizačné formy .
A ak nebudeme každý hovoriť o inom, budeme schopný diskutovať na prospech veci a nie pre vytváranie animozít .
Ešte raz, Peter, nechcem ani diskreditovať Tvoju náklonosť k samosprávam, ani samosprávne princípy. Naopak nepoznám veľa tak erudovaných, zanietených a rozumných ľudí....
Juraj, asi som zareagoval podráždenejšie než som chcel, rozhodne som nechcel byť osobný, prepáč. Je to len druhý diel seriálu a dobre sa číta, lenže keď už som pod článok v diskusii spomenul, že alterantívou voči privatizácii ešte v roku 1990 bol prechod na zamestnanecké samosprávy ( odporúčali ich nielen naši čs.emigranti -ekonomickí vedci z USA, ale i ekonóm Gilbraith a náš vtedajší opozičný ekonóm voči Klausovi Valtr Komárek, ktorý bol potom odstavený asi práve preto od vládnych funkcií), tak som len chcel naznačiť smer, ktorým sa môžeme uberať dnes, napriek všetkému tomu vývoju po 25 rokoch.
Nemalo to byť osobné, pretože sa pričasto stretávam s tým, že ani nie pravicoví, ale hlavne ľavicoví exponenti slovenskej spoločnosti pozerajú na zamestnaneckú samosprávu prezieravo "cez prsty". Psychologicky to chápem, toľko sklamania z premárneného vývoja: darmo SDĽ presadzovala agendu zamestnaneckých akciových spoločností, väčšinou skončili práve tak ako podielové družstvá v škandálnych rozpadoch, môj spolužiak Karol Martinka mal prsty v rozklade jednej z nich, SLK Piešťany. Takisto keď všetci zatrpknuto hovoria o neschopnosti v skutočných poľnohospodárskych a spotrebných družstvách udržať tie princípy zamestnaneckej samosprávy, zatrpkli páni Koncoš, Baco, preklínať ma dnes bude pán Katriak. Ale prečo? Pretože nik sa na ľavej časti analytikov a ekonomických vedcov nenašiel, aby analyzoval príčiny: Jednoducho, zamestnanecká samospráva nemôže fungovať ak sa vlastníctvo správa ako kapitalistické - teda nemôže fungovať ak sú spoločnosti akciové "zamestnanecké" ( lebo vždy sa akcie dajú nakúpiť a predať), nefungujú družstvá ak sú podielové (lebo podielové listy sa dajú predať, kúpiť alebo dediť) a v tom je "diabol" - vždy sa nájde niekto, kto zneužije situáciu a poskupuje a zhromaždí vlastníctvo podielov tak, aby mohol vlastne "kapitalizovať" a tým zlikvidovať samosprávu. Veľmi pekne mi to objasnil Čuba a ja iba dodám - bez samosprávneho vlastníctva nefunguje angažovanosť, motivácia, naopak, funguje "pokušenie" prisvojiť si viac, získať navrch, čo sa aj darí. A potom nasleduje to sklamanie zo zamestnaneckých a.s., ktoré sa "rozbili" na rôznych skupinových záujmoch, kde "bojovali" skupinky proti sebe... a sklamanie z podielových poľnodružstiev či výrobných družstiev, kde "predseda" niekedy ani nezistí, že mu za chrbtom vznikla "klika" kapitalistov, ktorí odstavia jeho snaženie a radšej po krachu družstva rozpredajú majetok preo kamžitý zisk.
To, že si aj ľavičiari zakladali eseróčky a živnosti, nuž, zblbli nás dokonale po roku 1990, kedže nebolo tej analýzy a ľavicových ekonomických teórií, ktoré by adekvátne reagovali na premenu čs.hospodárstva na kapitalistické. Pamätám sa, keď ešte Betka Borzová v SDĽ žila, že keď som jej daroval knihu P.Druckera Postkapitalistická spoločnosť ( o tej premene budúceho vývoja keď kapitalizmus bude končiť), tiež sa na mňa pozerala trochu "zvrchu" že čo to za "nemarxistickú literatúru" vnucujem....
Asi je načase, aby sa mi konečne podarilo vydať už dokončenú knihu Fungujúci podnik na princípoch ekonomickej demokracie, kde vyvraciam aj ten názor, že družstvo môže byť len v zeleninárstve ( je tam premena krachujúceho podniku na zamestnaneckú samosprávu Coopindustria v strojárskom priemysle) a uvádzam tam moderné manažérske postupy, ktoré umožnia ľuďom v hocktorom podniku prejsť transformáciou z kapitalistického podniku na demokratický na princípe zamestnaneckej samosprávy. A vyvraciam tam i tézu o tom, že "upratovačka bude rozkazovať riaditeľovi", ako sa aj mnohí ľavičiari boja družstevníctva...ale to už si robím reklamu a ešte nemám ani sponzora na vydanie knihy.
a už len k "obecným pokladniciam" podľa Jurkoviča: príčina zlyhania: veľmi nešťastné načasovanie:
V tom čase po roku 1994 až do 2000 práve na SLovensku "nastúpil" kapitál na šturm slovenských finančných trhov, takých naivných a takých bezbranných: vzníkali "ľudové" nebankovky, rozvíjal sa "nepobozkaný" trh životných poisťovní, sporiteľní, investovania, spomeňme si spoločne, že to bolo obdobie "príchodu" veľkých svetových finančných skupín, ktoré skupovali po krátkom rozmachu a strate dychu malé slovenské poisťovne ( pracoval som vtedy v Slovenskej životnej poisťovni, bol som pritom, keď sa bojovalo o Slovenskú poisťovňu a nemecký Alianz nenápadne vkĺzol "zadnými dverami", keď hrdé neštátne banky začali "padať" a štát ich fedroval z našich daní, oddĺžil a pravicové i menej pravicové vlády ich predávali bankovým korporáciám: a vtedy bolo priveľa špekulujúcich "fiškálnikov" i v ľudových pokladniciach, pokazili sa české "kampeličky", prevalili sa Investičné fondy, odhalili sa podvodníci ako Kožený a ďalší... jednoducho, chýbal tu ľavicový analytik, ktorý by bol povedal, že ak sa pripustí privatizácia finančných inštitúcií, preženie sa tu "cunami" znehodnotenia povyberaných peňazí od obyvateľstva a nadvládu získajú len tie super nadnárodné finančné banky - a my sme im dali naše finančné hospodárenie ako dar.
Dnes je pre zmenu prakticky nemožné vytvoriť na SLovensku také "finančné družstvo" či "obecnú pokladnicu", pretože štát reagoval typicky následne po prúseroch na odporúčanie Európskej Únie: prišiel bankový zákon o tom, že kto chce založiť BANKU, musí zložiť kapitál v hodnote 16 600 000 EUR (dobre čítame, 16,6 milióna (!) EUR, a musí založiť banku právnou formou akciovej spoločnosti. Keď mi toto môj priateľ I,Juhár vysvetlil, prestal som sa čudovať, prečo tu máme iba globálne korporácie a prečo aspoň slovenským "žralokom" J&T a Penta sa to podarilo - ostatní nemajú šancu! A zakladať obecné pokladnice, alebo podnikové banky je trestný čin...
Vráťme sa k historickému pohľadu: áno, sú to zobrané ilúzie...ani kapitalizmus nefunguje aspoň tak, ako by mal...
Ešte jedno vzácne trvdenie, ktoré som odpočul a šírim ho ďalej ako argument pre zakladanie a rozvíjanie zamestnaneckých samospráv:
Ani majitelia manufaktúr v Holandsku, Anglicku či Francúzku a prví kapitalisti naplno rozbiehajúci fabrickú hromadnú výrobu nezačali víťazný pochod kapitalizmu tak, že najprv urobili revolúciu a zasadli s aristokratmi a feudálmi k politickým rokovaniam o "zmene režimu":
Oni najprv vytvorili tie výrobné manufaktúry, dali ľuďom prácu v tých manufaktúrach a umožnili nevoľníkom slobodne sa z panstiev feudálov sťahovať za prácou do ťažobných a fabrických miest, získali tak spojencov spomedzi predtým nevoľníckeho dedinského ľudu a až potom mohli svojimi zdrojmi, spojencami ( nevoľníci predsa nenávideli feudálov) a svojou nadobudnutou mocou zvíťaziť v buržoáznych revolúciách.
A my, tu na Slovensku, koľko máme spojencov? A koľko máme zdrojov, keď ľavica nič neprodukuje?... ... ...
to k tomu pochybovaniu: "Vecne budem mať pochybnosti o možnosti reformovať kapitalizmus zavedením zamestnaneckej samosprávy" - moja odpoveď :prečo oficiálne reformovať, keď môžeme pretvárať bez požehnania hospodárstvo na také, aké chceme?
Nemôžeme, systém to svojím charakterom, zákonitými vzťahmi nedovolí. Spoločenské postavenie pracujúceho človeka ako objektu s jeho pracovnou silou sa nezmení.
Nemám nič proti družstvám, naopak, je to forma, kde je možné vytvoriť sociálne spravodlivejšie vzťahy medzi jeho členmi. Teraz preháňam, ale teoreticky (prakticky už vôbec nie ) - je možné aby na 400 000 nezamestnaných nejako dohodlo a založilo si družstvá. Mohli by ste mi oponovať Španielským príkladom - Mondrogon (na 74000 zamestnancov finančné zázemie, banka ). Napriek tomu Španielsko ako krajina bola na kraji finančného bankrotu, stále je tam akolo štvrtiny praceschopného obyvateľstva baz práce.
Družstva sú pozitívnym javom, ale neriešia základný problém kapitalistického systému. Politiku vo väzba na ekonomiku a opačne neurčujú malé prevádzky, ale veľké (nadnárodné) korporácie. Oni sa síce označujú ako hlavné činitele zamestnanosti, ale svojou existenčnosťou ( zánik a vznik nových ) nie su z hľadiska spoločenského významu pre štát, ktorý sa tvári ako organizovateľ zamestnanosti, tak zaujímavý. Je to predsa len rana keby padol podnik zamestnávajúci na 1000 ľudí, ako nejaký podnikateľ s 30 zamestnancami.
Bola tu reč aj o Slušoviciach, ale v minulosti to neboli len Slušovice, viacero podnikov vo forme družstvných podnikov fungovalo, a dobre, v tom čase. Evidentne, ale tie spoločenské prostredia sa nedajú porovnávať, ani zhľadiska formy existencie, ani z hladiska podnikania.
Myslím, že aj porovnanie s manufaktúrami v Holandsku, či Anglicku kríva na obe nohy. Iný odpor je vytváraný, ak sa jedna forma vykorisťovania mení na druhú, ako keď je cieľ odstrániť vykorisťovateľskú triedu.
Z diskusie tu pod 2.dielom Jurajovho článku o inej alternatíve po roku 1989 než bola privatizácia, mi vyplýva jedno:
Ako keby sme vôbec nechceli pozorumieť podstate výrobného procesu a prerozdeľovaniu hospodárenia.
Isteže, produktivita sa posúva k technológiám, ale aj ľudské organizačné a vedomostné "technológie" sa posunuli a dnešné podniky pracujú súčasnými tempami a technológiou bez ohľadu na vlastníctvo či rozdeľovacie procesy v podniku - to znamená, že nik nebráni kolektívu ľudí, aby si zorganizovali vlastnú organizáciu výroby a uspokojovali svoje potreby produkciou - a ak sa títo ľudia dohodnú už začiatku v spoločenskej zmluve, že každý z nich je vlastníkom jedného podielu a to len dovtedy, kým je zamestnancom v tom podniku, ak sa dohodnú na forme prerozdeľovania hospodárskeho výsledku, nepotrebuje im nad hlavami viať červená zástava revolúcie - oni si tú revolúciu už sami kolektívne vytvorili.
Isteže, v súčasných podnikoch to nebude - čo však bráni zakladať nové podniky?
Vám sa stále "nezdá", že je to tak ľahké, a máte predstavu, že "finančné trhy" taký podnik "zožerú" - ale ako môžu "zožrať", ak podnik nepracuje s úvermi a súktomným kapitálom? Pracuje s tržbami od zákazníkov. kým dnu do podniku "nepustia" žiadne súkromné peniaze na skupovanie a obchodovanie s podielmi a kým budú rozumne hospodáriť s minimom úverovania, nik ich "nezožerie" - ale prirodzene musia produkovať tovary a služby ktoré od nich lokálne i všeobecne zákazníci budú požadovať.
Vidím, že je načase už tú svoju knihu dať do vydania - predstavy ľavice o družstvách a o nemožnosti začať "od dnes" je v našich zemepisných šírkach povážlivo zakrsnutá a na Západe od našej republiky sú oveľa, oveľa ďalej.
Asi aj preto, že už vedia odidologizovať aj svoj pohľad na buržoázne revolúcie a pochopili, že kapitalisti ozaj boli chvíľu pokrokovejší ako feudáli, držiaci bezzemkov v otroctve - nevoľníctve. Až z nich mohol vynikať proletariát. No a dnes čo chcete, aby vzniklo z podmienok globálnych finančných korporácií? Iba nezamestnaní, chudobní a starnúci...toto asi nebude tá sila, ktorou ľavica zvíťazi ...dúfam, že to viete:
to je odpoveď Pavlovi.
A ešte:
Ak to ľavica vzdáva v súčasnej situácii tvorby ekonomických zdrojov výrobou a "verí" vo víťazstvo socialistickej revolúcie (a asi v krátkej dobe, inak by to ťažko mohlo tak burcovať proti zamestnaneckým samosprávam), stávame sa my na ľavej strane politického spektra poriadnymi sektármi. Niečo ako "Spoločnosť spasenia revolúciou". Pretože to je pekné hovoriť o tom, aké budú socialistické vymoženosti a ako sa bude spravodlivo rozdeľovať, keď revolúcia vyhrá, ale nerieši sa vôbec problém, ako tie vymoženosti "vyrobiť a dodať" - pozrite na príklad Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a ako ich vraždia a ničia spozadia vojnu diktujúce oligarchické mocenské štruktúry - to je iná rovina problému ako oficiálne pomenovaný "pre Európu" demokratický boj proti "separatizmu" a "ruskému zasahovaniu", tam im to len pomáha v tých krviprelievaniach.
Upozorňujem Vás : ak by ste chceli dnes s tou revolúciou rátať - že príde zo strany štátnej moci spojenej s oligarchiou k masívnemu vraždeniu tých, čo budú na strane revolúcie, že príde bombardovanie tých revolúciou obsadených závodov a tanky v uliciach (tentoraz s kadencioiu paľby tridsať za minútu), PRETOZÉ druhá strana sa majetku nevzdá a na Vašej strane, tam budú iba tí nezamestnaní, chudobní a nevládni... už vidíte, kam to smerujete s tými chimérami súčasnej revolúcie?
Peter, ako som už napísal proti formám "družstevného" podniku nič nemám, naopak, v tomto spoločenskom systéme môžu prispieť k znižovanu nezamestanosti. a vôbec už svojou formou sú zaujímavé z hľadiska formovania postavena pracujúceho človeka. Však aby sa dosiahla nejaká výrazná celková zmena v spoločenskom systéme by sa museli etablovať v dostatočnom počte.
Tu sa nastolujú otázky - Z koho sa budú regrutovať zamestnanci týchto podnikov ? Aké bude ich politické zastúpenie aby reálne ovplyvnili výkonnú legislatívu ?
K prvej otázke by som predpokladal, že to budú v prvom rade rady nezamestnaných. Preto aj ta moja poznámka v predchádzajúcom príspevu o nezamestnaných.
K druhej otázke, je potrebná politickiá aktivita týchto družstiev ( strana ), lebo bez nej nie je možné v tejto forme parlamentnej "demokracie" zabespečiť potrebné legislatívne zmeny. Bez nich by totiž, oligarchické mocenské štruktúry, ako ich sám nazývate, preválcovali ako náhle by začali ohrozovať ich mocenské postavenie.
Inak, ak predpokladáte, že to politické zastúpenie by mohol na Slovensku napríklad robiť Smer-SD, ubezpečujem Vás, že sa tak nestane. Už v úvode som Vám napísal, že Smer-SD nespí, ale parazytuje na tomto systéme.
Inak súhlasím s Vami, že dnes sa s nejakou revolúciou typu VOSR nedá rátať. Porážka v Studenej vojne neznamenala len rozpad Socialistického tábora, ale mala aj fatálny dopad na komunistické hnutie v Európe. Talianska KS, Francúzska KS napríklad boli veľmi silné politické strany, ale KS aj v iných krajinách, sú dnes na periférii politického spektra. Trochu iná situácia je v Latinskej Amerike, ale to je tak trochu "od ruky". Preto aby sa niečo zmenilo považujem pozorne sledovať "spoločenské" dianie v USA. Ak sa tam nič nezmení, pripravme sa na to najhoršie.
Peter, ten výpad proti Jurajovi J. som nepochopil. A priznám sa, argumenty, že si má preštudovať moderný manažment, mi nič nehovoria. Ak chcete argumentovať moderným manažmentom, tak priamo uviesť nejaké argumenty. Rád sa nechám poučiť.
Juraj uviedol podľa mňa tézu, ktorá je slabinou súčasnej ľavice, deterministické chápanie podoby organizácie, podoby spoločnosti. Väčšina ľavicových mysliteľov vymýšľa rôzne subjektívne modely spoločnosti, hoci oni sú dané presne tým, čo Juraj uviedol - úrovňou výrobných síl (technológiami, výrobnými a ekonomickými schopnosťami spoločnosti). Určite, možno organizovať rôzne svoje subjektívne modely, hoci aj feudálny model fimy, determiznusmus sa prejavuje v tom, že taký podnik nebude efektívny a konkurencieschopný pri súčasných možnostiach úrovne výrobných síl.
Čo sa týka konkrétne vlastníckych foriem, samozrejme, že budúca podoba spoločnosti, založená na čo najväčšej motivácii pracujúcich na výkone, bude široko využívať princíp zamestnaneckej samosprávy, Jednou z príčin nákladnosti dôchodkových systémov v súčasnom kapitalizme je práve slabá motivácia, zainteresovanosť, zamestnancov na činnosti podniku, sú skutočne pre podniky len námezdnými pracovníkmi, kde platí len strohý obchodný vzťah, predaj svojej pracovnej sily. Väčšina mojich známych, či príbuzných pracuje len kvôli nutnosti zarobiť peniaze, nie preto, žeby mali aj nejaký hlbší vnútorný vzťah k svojej práci a svojej firme, žeby pracovali aj preto, že ich práca baví a vnútorne ich uspokojuje. Kapitalizmus aj tu ukazuje hranice svojej existencie, jeho snaha previesť pracovné vzťahy len na obchodné vzťahy nezodpovedá súčasnej úrovni a možnostiam výrobných síl.
Lenže nemôžme dogmaticky redukovať vlastnícke formy len na zamestnanecké podnky. Asi pred 2 rokmi som tu zvrejnil jednu štúdiu, kde predkladám model plurality vlastníckych foriem. Vlastnícka forma by mala závisieť najmä od významu, dosahu podniku pre svoje okolie (princíp subsidiarity). Preto som uviedol globálne podniky, štátne podniky, regionálne podniky, miestne, obecné podniky, družstevné podniky, súkromné podniky. Zamestnanecké vlastníctvo by sa malo viac-menej uplatniť vo všetkých, ale v rôznej miere, rôznom podiele. Skutočne si ani ja neviem predstaviť, aby atómová elektráreň bola vo vlastníctve družstva. Prípadne Ďalšie strategické podniky, SPP, Slovenske lektrárne, Gabčíkovo, Národný onkologický ústav, Slovenská akadémia vied, ap., alebo veľké banky.Tam jednoznačne sa žiada štátne vlastníctvo, pretože dosah daných podnikov (z hľadiska, energetických, bezpečnostných, sociálnych dopadov(, je celoštátny, nie skupinový, družstevný a rozhodujúce slovo musí mať štát, nie kolektív. Je to dané aj veľkosťou podniku, ale nie absolútne, pretože môžu existovať aj globálne firmy, ktorých zánik by neznamenal nejaké väčšie otrasy spoločnosti. Napr. celosvetový zánik McDonaldu,.preto kľudne môže byť súkromnou fiirmou. V podstate aj zánik družstva Mondragon by priniesol regionálne sociálne otrasy, ale to je asi tak všetko, keďže vyrába hlavne súčiastky pre autá a spotrebnú techniku.
Nedá sa preto všetko riešiť len družstvami a všetky podniky, aj globálneho či národnoštátneho významu riadiť ako zamestnanecné podniky.
Pavel, ozaj dúfam, že si prečítate knižku Fungujúci podnik na princípoch ekonomickej demokracie, keď vyjde.Zatiaľ je avízo na webe www.zajacvanka.zunet.sk . Musím si už takto "robiť reklamu", pretože po ukončení určitého obdobia nadšenia Smeru SD a iných ľavicových inštitúcií sme museli ukončiť aj my v skupine Modelovania ekonomickej demokracie činnosť (to bolo v marci 2012) a odvtedy znova vidím, ako zapracovala na nás propaganda sprava a hlavne 25-ročné hanenie družstevníctva ako takého.
Takto sa stalo, že na Slovensku neexistuje JEDINÉ družstvo, ktoré by fungovalo na princípoch zamestnaneckej samosprávy a spravodlivého prerozdeľovania hospodárskeho výsledku a mätie to i také ľavicové osobnosti ako Juraja.
Odpovedám na otázky::
1. Z koho sa budú regrutovať zamestnanci: neriešte operatívu, družstvo si môžu založiť už dnes piati podľa platného Hospodárskeho zákonníka, ak sa dohodnú v spoločenskej zmluve, že si dajú vlastnícke práva 1 zamestnanec = 1 člen = 1 podiel vlastníctva nescudziteľný. Momentálne sú družstvá obmedzené zákonom v tom, že podiely musia byť predajné, prevoditeľné, iným slovom scudziteľné. Nie som právnik, týka sa to aj dnes zakladaných družstiev, alebo to bolo politicky iba kvôli JRD a ich transformácii na PD (podielové družstvá)?
Pevne verím, že legislativci dotiahnu detaily - a nie som zákonodarca, možno Braňo Ondruš na to prizve všetkých nezamestnaných - ja som práve niekde pánu doc.Hohošovi oponoval, že naši mladí inovátori a tvorcovia AEROMOBILu určite nezaložia demokratický podnik, ale predajú svoj vynález korporácii... v tom je celá pointa, kto sa na to dá - zas len my chudobní...
2. Prečo treba spájať rozvoj zamestnaneckých samospráv (aj v podober družstiev) s politickým angažovaním ich členov, či dokonca s politickou straníckou príslušnosťou? Bude členovi KDH nejako vadiť, ak bude v prosperujúcom družstve? Bude členovi Siete vadiť, ak zistí, že ho prijali do podniku, kde bude mať vyšší plat ako v kancelárii Siete a pritom to bude zamestnanecká samospráva? Prečo pcháme znova politiku na pracovisko?
Dodám záverom: Žiadne "oligarchické štruktúry" nezaujíma výroba a podnik, ktorý ich neohrozuje. Predpokladám, že výroba a organizovanie zamestnaneckých samospráv sa rozvinie "zdola" v obciach, obecných a územných samosprávach, a iba dúfam, že raz aj so štátnou intervenciou, ale dovtedy na uspokojovanie lokálnych potrieb a saturovania trhu. V našich médiách neprebehla taká správa, že dnes v Izraeli malé družstevné samosprávne obchody začínajú konkurovať obchodným reťazcom, dodávajú im tam výrobcovia, ktorí sa nemali šancu zalistovať u obchodných sietí - a ajhľa, funguje to, obchodné siete pocítili konkurenciu, sú nútené ísť s cenou dolu, nevraždia preto členov samosprávy... ale máte pravdu, že ak bude platiť ZMLUVA TTIP, potom môže hocktorý podnik žalovať samosprávu za ušlý zisk. Takže vieme, prečo TTIP nesmieme dopustiť.
Milanovi:
prvé slová v tom mojom prvom diskusnom príspevku boli :"bez emócií pridávam" - a potom prišla dosť emotívna oponentúra a my sme sa navzájom s Jurajom ospravedlnili.
Musím si aj tu "robiť reklamu", dúfam, že si prečítate knižku Fungujúci podnik na princípoch ekonomickej demokracie, keď vyjde.Zatiaľ je avízo na webe www.zajacvanka.zunet.sk . Píše sa rok 2014 a spoločnosť sa posunula nielen v kultúre a technike, ale i v riadení a organizovaní - preto aj pre družstvo a nazvime si to hoc aj socialistický podnik dnes platia moderné manažérske princípy: a z tých oponentúr nebolo cítiť ich poznanie.
Dnes a v každom riadení platí princíp dôvery, spolupráce, angažovanosti a otvorenosti. Nie je mojou vinou, že to musím ako kouč a lektor znova a znova osvetovo vysvetľovať - ale máte pravdu v tom, že "pocitovo" to dnes v podnikovej sfére nefunguje na týchto princípoch a príčinou je, že dlhodobá kríza "vymazala všetky tie manažérske princípy ako ich definoval pre "znalostný podnik" Peter Drucker, pre "občiansky podnik" Charles Handy a pre "učiacu sa organizáciu Peter Senge. A máte pravdu, že dnešní mladí "moderní manažéri" už poznajú iba totalitné postupy "niekto musí z kola von", alebo "viťaz berie všetko"( a ak víťazia, nemilosrdne likvidujú svoju opozíciu vo firme), a tie totalitné praktiky, voči ktorým v politike protestoval November 1989 sa nasťahovali do firemnej a podnikovej sféry. Tie šťastné úsmevy predajcov a na reklamách sú "musom", inak by ich vyhodili, ale všimnite si v MHD, akí zamračení a utrápení ľudia chodia do práce ( a to musia byť radi, že prácu majú).
Zdá sa vám, že zamestnanecké samosprávy sú ozaj "redukcia vlastníckej formy"? Tak potom som si ozaj nie istý, či ste prečítali aspoň tú Schweickartovu knihu v slovenčine: Ekonomická demokracia, vyšla vo VSSS v 2011.
Chcete rozvíjať štátnu vlastnícku formu? A v akom politicko-výrobnom režime? V kapitalizme? Prečo sa namáhate, ak sa v demoracii kapitalistického systému majetok založený a rozvíjaný jednou politickou garnitúrou rozkradne či stransformuje druhou, čo nastúpi po nej? Je toto riešenie? Alebo spoliehame na Sitnianskych rytierov, ktorí vstúpili do revolučnej komunisticke strany, všetko znárodnia a znova zavládne celospoločenské štátne vlastníctvo? Hm, som realista, toto sa dlho, dlho nestane - takže aj rozvoj "redukcie" vo forme zamestnaneckých samospráv je viacgeneračná práca... ešte nie je ani jedna na Slovensku, a to nás predbehjli mnohé "nerozvinuté" krajiny v Latinskej Amerike, v Ázii, v Portugalsku, Śpanielsku i v Taliansku...
Viem, že píšem ostro, ale to ponúkam i ako argumentačný "pušný prach" ak Vás budú "odstreľovať" smiechom, že sa atómová elektrárňa nedá prevádzkovať ako zamestnanecká samospráva: A,dočerta, prečo sa dá prevádzkovať ako súkromná akciovka či eseročka? To nevadí, že majiteľ môže zmagoriť a dať príkaz ju vyhodiť do povetria bez ohľadu na následky? A ako asi to bolo vo Fukušime, súkromnej jadrovej elektrárni, ak sa šetrilo a šetrilo až to "buchlo"? ? ?
Peter,
ja som predsa nepovedal ani jedno krivé slovo na ekonomickú demokraciu, práve naopak, podporujem ju. Takže v tomto smere nie je problém v preštudovaní princípov moderného manažmentu. Tieto v podaní týchto autorov sú však stavané na báze kapitalizmu, nie socializmu, alebo sa mýlim? A sám ste položili otázku, na akej báze by malo fungovať aj štátne vlastníctvo. Pretože od tejto bázy závisí aj jeho efektívnosť, podoba, prejavy.
A kde ste videli u mňa písať o znárodnení všetkého? Písal som predsa o rôznych formách vlastníctva, v tomto som tvrdo polemizoval aj s dogmatickými predstavami niektorých komunistov. Jasne som napísal, že hoci aj taká globálna sieť reštaurácií, majúca väčší obrať ako niektorý strategický podnik, môže zostať kľudne súkromnou firmou.
Lenže Slovenské elektrárne nie sú klasickou súkromnou kapitalistickou firmou, ale akciovkou. Klasické súkromné podniky v rukách súkromných osôb sa neujali, napr. prípad Rezešovcov. A vlastník elektrární,, taliansky Enel, je štátnou firmou. Ale aj vlastníctvo talianskou štátnou firmou má veľké slabiny. Jednak Slovensko má problém s presadzovaním svojej energetickej politiky, cien, čo ovplyvňuje aj efektívnosť podnikovej sféry. Záujmy Enelu sa nemusia zhodovať so záujmami Slovenska, môže elektrárne predať, nechať skrachovať, podvyživiť. Družstvo ako vlastník elektrární by sa mohlo správať podobne, kolektívne záujmy by mohli prevážiť nad záujmami celého Slovenska. Štát môže prevádzkovať aj stratový podnik, ak má jeho fungovanie pozitívne celospoločenské efekty. Robí to napr. pri železniciach. Kolektívny charakter vlastníctva podniku by však sotva umožňoval prevádzkovať stratový podnik, pretože by tým kolektív dotoval celú spoločnosť. Záujmy kolektívu a Slovenska by sa tu dostali do rozporu.
Ako vidieť, ani západné krajiny si ľahko nepúšťajú svoje energetické podniky do súkromných či družstevných rúk. Taliansky štát vlastní väčšinu Enelu, RWE vlastnia nemecká, britská a holandská vláda, E.ON je tuším tiež vlastnený nemeckou vládou. Hoci náš tlačili do predaja aj strategických podnikov.
Ja nepoznám abstraktne najefektívnejšiu formu vlastníctva, či riadenia podniku. Pre každý podnik je iná.