Reklama

Výkvet uhorskej politickej elity tvorili aj „rodáci“ z dnešného Slovenska

Počet zobrazení: 1676

V poslednej májovej víkendovej prílohe Pravdy som si prečítal zaujímavý a podnetný článok Daniela Šmihulu, v ktorom ponúka čitateľovi „mierne alternatívny pohľad na dejiny Slovenska“. Jeho mierna alternatíva spočíva na dvoch východiskách. Kombinuje dejiny územia (priestor Uhorska) a politické dejiny vtedajšieho „štátneho“ celku (dejiny uhorskej politiky). Zjednodušene: dejiny Uhorska boli aj naše dejiny (dejiny dnešného Slovenska v tom čase). Ako píše „No dobovo bola na slovenskom území jedine reálne prítomná … uhorská politika….“. A pokračuje: „… ako celok bola nespravodlivá, nedemokratická … Ak sa s ňou aj nevieme stotožniť, jej úplnou ignoráciou v našom politickom vedomí prichádzame o veľkú časť politických dejín nášho územia, ak nepovieme rovno národa“.

vystava-po-slovensky.jpgNásledne podrobne rozoberá pôvod významných politikov Uhorska v rokoch 1848 – 1849 a v období 1867 až 1919. Pôvod definuje ako miesto narodenia, ktoré triedi podľa dnešných platných štátnych hraníc. Samozrejme, rešpektuje, že reálne vedomie jednotlivých politikov (aj národné) a ich konkrétna politická prax tým určite nebola jednoznačne a nevyhnutne determinovaná. Takto ilustruje svoju tézu o nielen jedine maďarskom rozmere Uhorska a jeho vrcholovej politike v oných rokoch. A tak sa dozvieme, že z 22 ministerských predsedov sa narodilo päť na Slovensku, podobne je to aj pri analýze miesta narodenia iných významných politikov na ministerských postoch.

Autor tvrdí: „podiel dnešného Slovenska na formovaní ústrednej uhorskej politickej moci v podstate zodpovedal jeho zastúpeniu na celom obyvateľstve krajiny“.

D. Šmihula uvádza aj protirečiace súvislosti svojho pohľadu, že „tieto osobnosti sa z veľkej časti nepovažovali za Slovákov a voči vtedajšiemu slovenskému národnému pohybu sa stavali takmer všetci nepriateľsky ...“, napriek tomu by sme mali zvažovať a reálne oceniť územný slovenský podiel, ktoré tak prostredníctvom „dobových elít … prispievalo do  formovania európskej politiky, a tak aj celej západnej civilizácie ...“.

Prečo naše súčasné slovenské dejinné vedomie si neosvojuje dnes významnejšie spomínaný alternatívny pohľad?

Myslím si, že hlavnou prekážkou pri prijímaní a možnom prijatí celostného pohľadu na uhorské dejiny ako na naše dejiny je „jazykový nedorozum“. Ako môžem pochopiť a stotožniť sa s činmi politikov, ktorých mená neviem ani vysloviť. V predmetnej stati sa dvakrát uvádza tento text: „Všetky mená v článku sú uvádzané v dobovej prevládajúcej maďarskej a nemeckej transkripcii.“ Nuž bodaj by neprevládala dobová (u nás najmä maďarská) transkripcia, keď možnosti slovenskej transkripcie boli minimálne a to nehovorím o zákonnom zákaze slovenskej transkripcie!

Ako sa stotožniť s dejinami Uhorska ako s dejinami aj Slovenska? Poslovenčiť ich!

Tým nemyslím urobiť z Arpádovcov Slovákov ako repa. (Napriek tomu, že ženby uhorských kráľov so slovanskými (východo-, západo- i juho-), gréckymi, kumánskymi, talianskymi, či nemeckými princeznami v priebehu 300 rokov rapídne znížili podiel staromaďarskej krvi.)

Poslovenčiť ich jazykovú dostupnosť. Máme právo nielen na spoločné dejiny, ale aj na ich vyjadrovanie prostriedkami slovenského jazyka. Aspoň že nám Slovákom veľkomyseľne dovoľujú pomenovať panovníkov po našom. Môžeme hovoriť a písať o kráľovi či cisárovi Františkovi (nemusí to byť Ferenc alebo Franz), dokonca nám prejde aj cisár Maximilián – susedia netrvajú na Miksovi. Ale Ľudovít Košút alebo Július Andráši a množstvo iných – to je už problém skoro na medzinárodný demarš.

Všetko čo sa týka správneho slovenského jazykového písania nájdete na stránke ministerstva kultúry a Jazykovedného ústavu SAV.

Na budove jednej z expozícií trnavského múzea je výrok Antona Bernoláka: „Slováci, píšte po slovensky!“ Je to výrok, ktorý – praktickým uplatňovaním – aj dnes umožní Slovákom hrdo a primerane sa hlásiť k uhorským dejinám a nášmu podielu na nich. Ak napíšeme a vyslovíme meno uhorského politika či inej osobnosti slovensky, tým si neuzurpujeme právo zaznávať ich maďarské, nemecké či iné národné (alebo žiadne) presvedčenie. Len ho považujeme za „nášho“ aj keď nie je „náš“.

Priemer: 4.7 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama