Východisko z krízy: sloboda namiesto zamestnanosti?

Vo štvrtok 30. mája 2013 sa uskutoční v Klube Nového slova diskusia so Zuzanou Kusou a Danielom Gerberym na tému Dozrel čas na základný európsky príjem pre všetkých? Túto tému sme zvolili -  a mienime ju ďalej živiť – na podnet iniciatívy európskych občanov za nepodmienený základný príjem. V tejto súvislosti dávame do pozornosti čitateľov niektoré články, ktoré nájdete v rubrike Súvisiace.

Dnes prinášame príspevok Ladislava Hohoša, ktorý vyšiel v knihe Všeobecný základný příjem. Právo na lenost nebo na přežití? (autori Philippe Van Parijs, Marek Hrubec, Martin Brabec a kol., Filosofia 2007).

Východisko z krízy: sloboda namiesto zamestnanosti?

Doterajšia diskusia sa nemohla celkom vyhnúť argumentom ideologickým, ktoré nepovažujem za potrebné rozvádzať: totiž medzi „drancovaním“ (F.Bastiat) na jednej strane  a „vykorisťovaním“ (K. Marx) na strane druhej akoby už bolo všetko relevantné povedané a ďalší ideologický diskurz sa môže javiť ako redundantný. Otázka zavedenia univerzálneho základného príjmu je však otázkou nanajvýš aktuálnou, otázkou, ktorá vyplýva z procesov sociálnej transformácie v rámci postkapitalistickej spoločnosti; ide o procesy, označované ako  globalizácia.  Známy nemecký sociológ U. Beck  dokonca navrhol výšku občianskeho príjmu – 700 eur, čo zdôvodnil nasledovne: „Kedysi bolo utópiou vyslobodenie ľudstva spod jarma práce. Stalo sa. Konečne sa v Európe musíme začať pýtať : «Ako viesť zmysluplný život, aj keď si nenájdem pracovné miesto?»  Je sloboda a demokracia možná aj mimo plnej zamestnanosti? Ako sa z človeka stane sebavedomý občan – bez zaplatenej práce?“[1] Zaručený občiansky príjem má umožniť namiesto zamestnanosti slobodu.

Van Parijs ohľadom univerzálneho základného príjmu argumentuje hľadiskom spravodlivosti a rawlsiánsky tvrdí, že „naše instituce by měly být uspořádány takovým způsobem, aby co nejlépe zajišťovaly reálnou svobodu pro všechny“[2]. Na mieste je jeho odkaz na J. Rawlsa: dôležitá nie je sloboda sama osebe, ale ide o „hodnotu slobody“; pritom Rawls  nikdy neprekročil rámec neutrálneho štátu, čo mu nebránilo uvažovať o idei bratstva[3] resp. o jednote morálnych osobností[4] v jeho finalite dobre usporiadanej spoločnosti. Stúpenec komunitarizmu  Charles Taylor ide ešte ďalej,  pomenúva pozíciu stúpencov idey negatívnej slobody mentalitou „Maginotovej línie“, pretože  táto z Hobbesovej mechanisticko-materialistickej metafyziky odvodená mentalita zaručuje porážku. V rámci negatívnej slobody nezáleží na tom, či danú možnosť využijeme, zatiaľ čo pozitívna verzia slobody sa vzťahuje najmä na kontrolu nad vlastným životom. Pojem slobody sa spája so skúsenosťou a nie iba s možnosťou slobody; pritom sama negatívna sloboda nestačí, lebo sú aj iné hodnoty a až úsilie o ne dáva životu zmysel; na to, aby človek bol naozaj slobodný, nestačí ochrana prostredníctvom negatívnej slobody, t. j. možnosť konať na základe vôle a zaručených práv, ale ide o to, či subjekt túto možnosť reálne uplatňuje, napríklad prostredníctvom politickej participácie.[5]

Koncepcia univerzálneho základného príjmu by mohla poskytnúť určité alternatívne istoty namiesto istôt, ktoré sa v súčasnosti pri demontáži sociálneho štátu strácajú resp. nie sú z hľadiska perspektívny trvale udržateľné napriek tomu, že ich absencia ohrozuje elementárnu ľudskú dôstojnosť. Ďalšie rozpracovanie tejto koncepcie vrátane úvah o postupných krokoch v prípade jej hypotetického zavádzania sa bude musieť vyrovnať s rizikom, že úsilie o dosiahnutie vyššieho stupňa slobody sa – hegeliánsky povedané – môže za určitých podmienok zvrátiť vo svoj protiklad (problém etatizácie, byrokratizácie a pod.), takže negatívna kritika má svoje opodstatnenie, pokiaľ nerezignuje na univerzálny nárok na ľudskú dôstojnosť.

Pri uvažovaní o univerzálnom základnom príjme namiesto sofistikovaných filozofických úvah ponúkam jednoduchú schému striedania civilizácií, pričom každá úroveň civilizácie modifikuje spoločenské vzťahy spôsobom sebe vlastným. Agrárna alebo tradičná spoločnosť  bola založená na sociálnych rolách, ktoré sa prakticky dedili z generácie na generáciu. Priemyselná civilizácia dosiahla zásadný kvalitatívny skok v produktivite práce,  ktorý si vynútil sociálnu mobilitu. Od hierarchicky usporiadaných vzťahov osobnej závislosti prešla k vzťahom vecnej závislosti, namiesto zdedenej povinnosti nastupuje (čiastočne z formálneho hľadiska slobodne uzavretá) zmluva, namiesto aristokrata obchodník. V súčasnosti však časť populácie vo vyspelých krajinách a väčšina populácie tzv. tretieho sveta patria nie do „rezervnej armády práce“ (Marx), ale sú jednoducho nadbytoční až zbytoční, bez perspektívy zamestnania v systéme, ktorý nezmyselne prostredníctvom ekonomického i politického nátlaku predpokladá plnú zamestnanosť. Zásadný problém postkapitalistickej globalizovanej spoločnosti  spočíva v tom, ako zabezpečiť právo na minimálnu ľudskú dôstojnosť a teda prežitie zmysluplného života ostrakizovaným, ktorí sa rozhodne nie iba vlastnou vinou ocitli mimo rámca autarkiou presadzovanej všeobecnej pracovnej povinnosti alebo sa jednoducho nemali vôbec narodiť. Uplatnenie hľadiska možnej budúcnosti by malo viesť k posunu v myslení (metanoia) v zmysle opustenia tradičných schém. Viem si predstaviť nové osvietenstvo, ktoré namiesto zmluvy založenej na formálnej rovnosti v rámci pracovnej povinnosti by prostredníctvom reformy normatívneho systému práva mohlo usilovať o uplatnenie nároku každej morálnej osoby na podielnictvo na univerzálnom práve na ľudskú dôstojnosť (vychádzajúc z Rawlsovho argumentu, že ľudská dôstojnosť patrí medzi základné primárne statky). Ekonomickým (a právnym) výrazom tohto práva, umožňujúcim výrazné skvalitnenie individuálnych životných plánov v zmysle striedania prevažne kreatívnych aktivít by mohlo byť priznanie nároku na univerzálny základný príjem, a to nie iba v rovine sociálnej utópie, ale na základe zmenených parametrov sociálnej reality.

Poznámky