Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)

Štúdia z publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Počet zobrazení: 1690

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.  

Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné.

Z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave, prinesieme videozáznam.


 
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)

 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993


2. Rozprava o spoločnom štáte na jeseň 1991 a nové riešenia

Rokovania o štátoprávnom usporiadaní po odvolaní predsedu vlády V. Mečiara sa z úrovne predsedov vlád SR a ČR (V. Mečiar/P. Pithart) presúvajú na predsedníctva národných parlamentov a do kompetencií ich predsedov (D. Burešová/F. Mikloško). Na českej politickej scéne sa stále viac presadzujú razantnejšie a pre riešenie slovenskej otázky menej ústretové osobnosti (D. Burešová, V. Klaus, J. Kalvoda a ďalší).

„Sto dní, ktoré neotriasli Slovenskom“ – tak znel titulok v slovenskom mienkotvornom denníku k bilančnému rozhovoru s J. Čarnogurským.[1] Premiér bol spokojný s fungovaním vlády, ale priznal vnútorné konflikty vo veľkej koalícii: „Medzi vládami SR, ČR a ČSFR sú najmä v nazeraní na rozdielne kompetencie medzi republikou a federálnou úrovňou zásadné rozdiely, no my ich neriešime búchaním na stôl, ale diskusiou, presviedčaním, vzájomným dialógom.“[2] Upozornil tiež, že vláda nesúhlasí s postojom MNI ku Gabčíkovu. Návrh VPN na odvolanie L. Pittnera a L. Dolgoša ho nevzrušoval. Čo sa týka česko-slovenských vzťahov, tvrdil: „Už sama rekonštrukcia vlády ich pozitívne ovplyvňovala, pretože odpadli silné slová, ktoré česká strana prijímala ako provokujúce. Naďalej pretrvávajú záujmové rozdiely medzi SR a ČR, ktoré sa budú prejavovať v konfliktoch. Tie však patria k životu a my ich chceme riešiť.“ Konštatoval zlý stav ekonomiky, nevylúčil pomoc štátu konkrétnym podnikom, ale potvrdil celkovú orientáciu na ekonomickú transformáciu v réžii V. Klausa.[3]

V protiklade k „spokojnosti nového premiéra“ odvolaný V. Mečiar na margo 100 dní novej vlády vyhlásil: „Koalícia nevydrží do volieb.“ Vychádzal z orientácie koalície na Klausovu reformu a z jej vplyvu na rast nezamestnanosti a zo sporov vo vnútri koalície. „Voľby (v lete 1990 – pozn. I. L.) vyhrali osobnosti, ktoré VPN vypudila zo svojho kruhu. Vykonáva politiku, na ktorú jej jeho voliči nedali mandát a ktorým nikto nepovedal, že môžu byť pravicovo orientovaní.“[4]


2. 3. 1. Fenomén zvrchovanosti a spoločenské iniciatívy.

„Jesenné osvieženie“, ktoré vnieslo do rozpravy o česko-slovenských vzťahoch novú dimenziu, súviselo s iniciatívou Za zvrchované Slovensko (ZZS). Na tlačovej besede 13. septembra 1991 v Bratislave ju prezentovali J. Budaj, R. Kaliský, M. Kňažko, J. Markuš aj V. Mečiar ako piati z jej 35 signatárov. Iniciatívu vytvorili predstavitelia časti politického, verejného a kultúrneho života na pôde spoločnosti slovenskej inteligencie Korene. K jej ďalším signatárom patrili o. i. V. Horňáček, M. Kováč, J. Mihalík, V. Ondruš, M. Tkáč, I. Uhrík, V. Kompánek, A. a J. Ferkovci, B. Kunc a ďalší.

Signatári zvrchovanosti na začiatku navrhovali vytvoriť „Stôl národnej dohody“ a na myšlienke zvrchovanosti Slovenska zjednotiť politické reprezentácie i občiansku verejnosť Slovenskej republiky. Iniciatíva ZZS vyhlasovala, že nemá stranícky charakter, ale zato sleduje politické ciele ústavným a demokratickým spôsobom – t. j. dosiahnuť zvrchovanosť Slovenska a prijať Ústavu SR na pôde SNR. [5]

K iniciatíve ZZS sa prihlásili pronárodne orientované politické strany a spoločenské iniciatívy – a najmä HZDS. Otázka zvrchovanosti sa stala prioritou jej agendy vo verejnom i parlamentnom živote. Iniciatíva vyvolala veľký a pozitívny ohlas, bolo to heslo zrozumiteľné a prijateľné aj pre tých, ktorí kolísali vo vzťahu k spoločnému štátu, resp. podporovali federáciu budovanú zdola.[6]

Predsedníctvo Slovenskej národnej rady i VPN iniciatívu ZZS odmietli: „Výzva Iniciatívy Za zvrchované Slovensko je výzvou k neústavnému kroku, vyhlásiť samostatný Slovenský štát.“ Výzvu odmietol aj predseda vlády ČSFR M. Čalfa, predseda DS J. Holčík a skupina Hnutie čs. porozumenia: „Výzvu Iniciatívy Za zvrchované Slovensko chápeme ako cieľovú snahu o vytvorenie ovzdušia nátlaku na SNR, aby sa dala na cestu neústavných krokov a pristúpila na nedemokratické metódy. Je zreteľný aj zámer rozbiť Česko-Slovensko.“[7] Stanovisko predsedu vlády J. Čarnogurského bolo typické pre jeho myslenie a postoje v tom období. Zvrchovanosť ako princíp neodmietol, ale mal k nej mnohé, aj vecné pripomienky, no najmä odmietol ju ako celok s tým, že zatiaľ je predčasná.[8]

Výbor iniciatívy ZZS protestoval proti tomu, že sa súčasné emancipačné snaženie tendenčne stotožňuje so štátnosťou Slovenska v rokoch 1939 – 1945 a  iniciatíva ZZS s činmi extrémistických skupín, skrachovancov, sprisahancov a ľudí s túžbou po osobnej moci. Upozorňuje a zdôrazňuje, že iniciatíva ZZS a jej výzva nesmerujú k riešeniu konkrétnej formy štátoprávneho usporiadania, ak zaručí dovŕšenie slovenskej zvrchovanosti.[9]

K výzve ZZS zaujalo HZDS obšírne stanovisko. Okrem vyjadrenia podpory ponúklo aj svoje stanovisko, ktoré iniciatívu posúvalo ďalej, už smerom k formám riešenia česko-slovenských vzťahov. Stanovisko HZDS zvrchovanosť Slovenska spája prioritne s prijatím Ústavy Slovenskej republiky a jej medzinárodnoprávnou subjektivitou. Navrhuje „na vyriešenie vzájomných vzťahov medzi suverénnymi štátmi (SR a ČR) uzatvoriť medzištátnu zmluvu o budúcom spoločnom zväzku štátov (konfederáciu). Dovŕšenie zvrchovanosti Slovenska prebieha v zložitom obrodzujúcom emancipačnom pohybe Európy. Hľadajme humanistickú podobu nášho včleňovania do spoločenstva slobodných zvrchovaných európskych národov.“[10] V polovici septembra 1991 HZDS používa pojem medzištátna zmluva medzi štátmi a pojem konfederácia ako zväzok štátov.

Je to de facto rámec koncepcie ďalšieho postupu HZDS, ktorý vychádza aj z negatívnych historických skúseností (1918, 1945). Preto chce mať istotu a východiskovo bola táto koncepcia obsiahnutá v programe HZDS na jej zakladajúcom sneme z júla 1991: konfederácia prostredníctvom štátnej zmluvy medzi dvoma republikami (pozri predchádzajúci text). Bola to koncepcia, ako zakotviť česko-slovenské vzťahy prostredníctvom suverenity SR a ČR formou konfederačnej zmluvy, čo pre zoskupenie koaličných a vládnych zložiek nebolo prijateľné, predovšetkým nie pre českú stranu. Kompromis medzi nimi sa bude hľadať ťažko a nedosiahne sa.[11] Stane sa tak až v podobe pokojného rozdelenia spoločného štátu na jeseň 1992.

Pojem „zvrchovanosť Slovenska“ nebol na jeseň 1991 v rozprave o česko-slovenských vzťahoch nový. Ako je známe, v marci 1991, tesne pred odvolaním V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, a to znamená, že aj pred rozdelením VPN a založením HZDS, z iniciatívy skupín národne orientovaných združení a intelektuálov vznikol dokument – návrh deklarácie o štátnej suverenite Slovenska. Ten žiada zvrchovanosť a následne štátnu zmluvu o spolupráci SR a ČR.[12]

Spoločenské iniciatívy usilujúce o dovŕšenie národno-emancipačného úsilia boli v priebehu rokov 1991 – 1992 programovo vždy o niečo bližšie k zvrchovanosti a demokratickej štátnosti, než politické strany a hnutia usilujúce o nové riešenie vzťahov Čechov a Slovákov. Predstavovali určité „nátlakové“, resp. lobistické skupiny smerujúce k vlastnej štátnosti, pričom neodmietali uzatvorenie štátnej zmluvy medzi ČR a SR, ale chceli ju uzatvárať  z pozície zvrchovanej SR.

Reakciou na kampaň Za zvrchované Slovensko bol 22. septembra 1991 v Bratislave míting pod názvom Za spoločný štát. Na Námestí SNP podľa dennej tlače sa zišlo 15- až 20-tisíc prívržencov spoločného štátu. Organizátorkou bola VPN a zúčastnili sa na ňom predstavitelia VPN – M. Čalfa, F. Mikloško, M. Šútovec, M. Porubjak, F. Gál, mnohí umelci a ďalší účastníci. Predseda VPN J. Kučerák pripomenul, že „niektorí politici ponúkajú ako východisko samostatný slovenský štát, ale do volieb nešla ani jedna politická strana s programom rozbiť ČSFR“. J. Čarnogurský optimisticky vyhlásil, že Slovensko je dosť silné na to, aby spoluurčovalo obsah spoločného štátu.[13]

Manifestáciu proti spoločnému štátu však zvolali na ten istý čas aj prívrženci zvrchovanosti Slovenska. Poriadkovej službe sa podarilo predísť stretu medzi obidvoma skupinami, takže priebeh oboch mítingov mal vcelku kultivovaný charakter.

Mediálna bublina o rozporoch v KDH týkajúca sa jeho stanovísk k obidvom iniciatívam spľasla. Zasadanie rady KDH, ktoré bolo na to zvolané, konštatovalo, že KDH sa nepripojí k žiadnej z iniciatív. Rada sa vyjadrila aj ku koncepcii zmien v usporiadaní spoločného štátu a načrtla svoje predstavy. Podľa nej poradie prijímania dokumentov usporiadania spoločného štátu malo byť nasledujúce: Ústava SR a štátna zmluva s ČR. Až po jej schválení sa pristúpi „k vypracovaniu spoločných dokumentov spoločného štátu“. [14] Rada súčasne považovala referendum za krajné a ústavné riešenie v prípade neúspešného rokovania o úprave spoločného štátu.

 

2.3.2. Rokovania predsedníctiev SNR a ČNR. Príprava zmluvy medzi ČR a SR. Rôznosť pohľadov vládnych zoskupení.

Nové kolo rokovaní o štátoprávnom usporiadaní s dôrazom na rokovania predsedníctiev SNR a ČNR sa začali 5. – 6. septembra 1991. Rozhovory prebiehali často v atmosfére nátlaku, s ultimátami z českej strany a za nejednoznačného postoja VPN a KDH. Z prehľadu dennej tlače o programe rokovania vyplýva, že rozhovory akoby zase začínali od nuly. Akoby to, čo sa už prácne dosiahlo v prvých volebných programoch z roku 1990 a bolo zafixované v dohodách a zákonoch (december 1990), už neplatilo. Ožila napríklad diskusia o dileme, či sa má federácia budovať zdola (F. Mikloško to označil za základné východisko),[15] alebo zhora. Predsedníčka ČNR D. Burešová oponovala, že štát tu existuje od roku 1918 a „... my ho teraz pretvárame, teda nebudujeme odznova“. Podstata nedorozumenia či nepochopenia novej úpravy vzťahov Čechov a Slovákov z českej strany do istej miery odkrýva odpoveď D. Burešovej, keď na otázku, či sa v Čechách rovnako ako na Slovensku pociťuje potreba dotvorenia vlastnej štátnosti, odpovedala „Nie, v Čechách sa tak hlboko nepociťuje.“[16]

Podľa podpredsedu ČNR J. Vlacha predsedníctva oboch parlamentov poveria zástupcov všetkých troch vlád, aby sa zaoberali funkčným rozdelením kompetencií a hľadali spoločné stanovisko, pretože ak slovenskí experti vychádzajú z toho, že republiky majú absolútne kompetencie a oni sa rozhodnú, aké minimum z nich odovzdajú spoločnému štátu, česká strana trvá na tom, aby federácia bola funkčná, teda mala by mať aj viac kompetencií.[17]

Predsedníctva národných parlamentov sa v druhom polroku 1991, a vlastne až do Mílov (február 1992), sústredili na určenie priorít a postupnosti krokov pri úprave vzťahov Čechov a Slovákov, ktorých konečným cieľom bolo sfunkčnenie a udržanie spoločného štátu.

Podľa F. Mikloška nezrovnalosti, ktoré existujú, vyplývajú z rôznych pohľadov na federáciu. Podľa slovenskej strany ju tvoria dve nezávislé a zvrchované republiky, dobrovoľne odovzdávajúce kompetencie vyššiemu celku – federácii. Podľa prvého podpredsedu ČNR J. Kalvodu zase naopak: „V každom prípade sme sa zhodli na kontinuite republiky, to znamená, že nevzniknú dve suverénne republiky, ktoré následne vytvoria federáciu (...) s kontinuitou štátu je nezlučiteľné vyhlásenie zvrchovanosti žiadnej z republík.“[18] Ak dvaja ústavní činitelia takto odlišne komentujú spoločné rokovania a prijaté závery, nie je prekvapením, že trvali takmer pol roka a bez konkrétneho výsledku.[19]

V diskusiách a sporoch KDH hľadalo také prieniky pre národné záujmy, ktoré by mu umožňovali zachovať si isté sympatie, ale základné ciele emancipačného procesu odsúvali tak dlho, až bol ich model neaktuálny. Verejnosť proti násiliu napriek niektorým verbálnym a deklaratívnym prejavom ustupovalo krok za krokom českej strane.

Dôvody odmietavého stanoviska HZDS ku koaličným návrhom tlmočili V. Mečiar a M. Kňažko:

  • zvrchovaná Slovenská republika má prirodzené právo prijať vlastnú ústavu,
  • prijatím republikových ústav získajú obidve republiky (teda nejde len o privilégiá SR) a ich národné rady oprávnenie na rokovanie a podpísanie štátnej zmluvy o ďalšom štátoprávnom usporiadaní, ide o suverénne štáty ako subjekty medzinárodného práva, opačný postup – najprv zmluva, až potom ústavy – je neprijateľný, keďže odsúva republiky na druhú koľaj,
  • riešenie štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov na báze federácie považuje HZDS za prežitok a preto je za konfederatívnu formu.[20]

Problematika kompetencií, ústav, zmluvy, spoločného štátu, referenda, zvrchovanosti neschádzala z rokovania parlamentov, národných vlád, zo stránok dennej tlače, verejných rozpráv, aktivizovala rôzne inštitúcie a občianske združenia. V rokoch 1990 – 1992 sa permanentne menili postoje, názory i nálady nielen medzi politickými subjektmi, ale aj vo verejnej mienke.[21]

Koncom septembra 1991 sa za účasti prezidenta V. Havla konala 17. spoločná schôdza snemovní Federálneho zhromaždenia. Prezident upozornil poslancov (24. 9. 1991), že sa schádzajú v situácii, „keď je reálne ohrozená samotná existencia nášho spoločného štátu“.[22] Obdobne posudzoval situáciu v tom čase aj V. Mečiar na zasadaní predstavenstva HZDS: „Česko-Slovensko je v stave polčasu rozpadu. Je to križovatka.“[23]

Federalisti v podstate správne cítili a predpokladali, že hrozí rozdelenie (rozpad) spoločného štátu, ktorý vznikol ešte v roku 1918, a oni sa ho v danej chvíli usilovali ešte udržať, revitalizovať. Ale ich pokusy či ústupky prirodzeným trendom emancipačného pohybu boli také, že druhá strana ich neakceptovala.

V. Havel sa snažil o udržanie spoločného štátu a okrem iného načrtol aj predstavu o posilnení svojich prezidentských právomocí. Dostatočne ho však nepodporila ani vlastná česká politická scéna. Na zasadaní FZ uviedol: „Až teraz sa uvidí, či sme zodpovednými politikmi, ktorí sa dokážu rozumne dohodnúť a zabezpečiť svojej krajine pokojnú budúcnosť, alebo či sme premárnili veľké šance, ktoré pred našimi národmi stáli a či nám nezostáva nič iné, ako svoje funkcie s hanbou opustiť. Ak nenájdeme spoločné riešenie dnešnej krízy, budem z toho teda nútený aj ja vyvodiť pre seba dôsledky. Naliehavo vás prosím, aby ste sa aspoň na niekoľko dní v sebe pokúsili potlačiť to, čo vás rozdeľuje, a nájsť to, čo vás spája. (...) Na mojom stole sa vŕšia nové a nové analýzy, ktoré dokazujú, aké tragické následky by pre každodenný život našich občanov malo rozdelenie.“[24]

Prejav prezidenta neúmerne dramatizoval situáciu. Eventuálne zlyhanie elít ešte nebolo zlyhaním národov, ako to onedlho ukázalo kultivované rozdelenie spoločného štátu. Vo svojom prejave V. Havel odporúčal demokratickú federáciu, t. j. „... štát, ktorý existuje (jeden štát – pozn. I. L.) zo zvrchovanej vôle republík, ktoré ho tvoria spolu a pre seba a ktoré naň delegujú určité právomoci“.[25] A práve v tom bol kameň úrazu, lebo nedošlo k dohode o kompetenciách a takom ich rozdelení, ktoré by uspokojilo obidve strany, resp. by bolo ich konsenzom.

V. Havel podal na pôde FZ tiež návrh vykonávacieho zákona o referende tak, aby sa mohlo uskutočniť ešte v decembri 1991. Vykonať ho neskôr, t. j. do volieb (1992) zákon nedovoľoval. Návrh vyvolal polemiky a nakoniec ho z dôvodov časovej tiesne odmietli, nepodarilo sa ani sformulovať referendové otázky tak, aby došlo k zhode. Prezident zdôraznil, že základným zákonom spoločného štátu je jeho ústava prijatá federálnym zhromaždením. Ani to sa však nepodarilo zrealizovať najmä pre stanovisko opozície na Slovensku, ktorá dávala prioritu ústavám národných republík.

Napriek konštatovaniu o ohrození existencie spoločného štátu akoby zotrvačnosťou jedna strana pokračovala v nekonečných rozhovoroch podľa svojej koncepcie úpravy federácie. A tá druhá od leta 1991, keď si sformulovala svoje predstavy o konfederácii – presnejšie stanovisko, že východiskom pre rozhovory o formách ďalšieho spolunažívania s českou stranou je zvrchované Slovensko ako svojprávny subjekt, sa už držala tejto programovej predstavy a nebola ochotná vrátiť sa k „handlovaniu“ o kompetenciách medzi troma partnermi – federálom, ČR a SR.

Ďalšia schôdza predsedníctiev ČNR a SNR sa konala o mesiac, 23. – 24. októbra 1991, v Štiříne pri Prahe. Sústredila sa opäť na ďalšiu deľbu kompetencií a na charakter a funkciu zmluvy medzi ČR a SR. Podľa tlače došlo k čiastkovým dohodám (po koľký raz?!) a sporné problémy (napr. ministerstvo vnútra, Emisná banka alebo čo vlastne by mohli vykonávať ČR a SR v zahraničnej oblasti, ak je ona doménou federálu) zase posúvali na ďalšie rokovanie. Ako aj predtým, návrhy do ďalšieho kola rozhovorov sa podávali v podobe alternatív.[26]

Čo sa týka zmluvy medzi ČR a SR, česká strana trvala na stanovisku, že ide len o zákonodarnú iniciatívu voči Federálnemu zhromaždeniu. Slovenská strana ju chápala ako štátnu zmluvu, ktorá má trvalejší a hlbší charakter. Na slová J. Čarnogurského o zmluve, ktoré však nemali dlhodobejšiu platnosť, reagoval P. Pithart takto: „Keď počúvam slová J. Čarnogurského, že zmluva by mala zabezpečiť zvrchovanosť i suverenitu, tak sa desím, pretože neviem, čo má na mysli, o čom to rokujeme.“[27] J. Kalvoda vyhlásil, že riešenie stojí len na ústupku slovenskej strany, „inak hrozí rozpad federácie“.[28] Česká strana zasa za svoj veľký ústupok považovala, že jednorazovo súhlasí s ratifikáciou zmluvy, aj keď je to konfederačný prvok, a oni o konfederácii odmietajú rokovať.

V tom čase došlo k preskupeniu síl v Predsedníctve SNR na čo upozornil jeho člen za ODÚ-VPN P. Tatár, keď konštatoval, že všetky nevyhnutné predpoklady fungovania spoločného štátu, bez ktorých federácia nemôže fungovať (dane, suverenita navonok, hospodárske kompetencie) spochybňuje istá časť Predsedníctva SNR (SNS, HZDS, KDH), ktorá má nadpolovičnú väčšinu: „Táto licitácia o kvantite kompetencií môže viesť k rozpadu štátu. Považujem to za nezodpovedné.“[29]

Blok uvedených strán v Predsedníctve SNR bol dočasný, resp. objavoval sa občas, ale nemal zatiaľ dlhšie trvanie. Zároveň to však poukazuje na opodstatnenosť ponuky HZDS na spoluprácu s KDH.[30] Základný politický trojuholník na Slovensku tvorili: VPN – KDH – HZDS. Kresťanskí demokrati tvorili príklonom k VPN krehkú stabilitu vládnej koalície na Slovensku. Táto ich politika sa vyčerpala do Mílov. Ukazuje to na zodpovednosť KDH za tento stav. Trend k zavŕšeniu emancipačného procesu zvrchovanosťou a suverenitou Slovenska, ktorá by štátnou zmluvou s ČR vytvorila nové podmienky na širšie vzájomné fungovanie a kooperáciu strán a hnutí, mohol byť dovŕšený pozitívne a skôr. Na druhej strane, a to sú paradoxy dejinných peripetií, postoj KDH prispel (aj keď sotva to chcelo) k tomu, že vznikla Slovenská republika. Jej vznik ich odsunul do úzadia a do pozície akéhosi politického trucu, a to pokojnou parlamentnou cestou.

V tomto období, konkrétne v dňoch 9. – 10. novembra 1991, sa konal v Žiline snem KDH, ktorý mal byť zlomový.[31] Rôznosť postojov čelných predstaviteľov hnutia sa klasifikuje ako odlišnosť národného (J. Klepáč) a pragmatického (J. Čarnogurský) prúdu. Pri hlasovaní o post predsedu hnutia získal väčšinu J. Čarnogurský (288 hlasov) oproti J. Klepáčovi (66 hlasov). Hnutie zostalo síce jednotné, ale zachovala sa aj rôznorodosť postojov, ktorú neskoršie uzavrel vznik novej strany – SKDH (J. Klepáč). Diskusia ukázala, že väčšina delegátov snemu sa vyjadrovala za prehĺbenie emancipačných princípov politiky KDH.[32]

J. Klepáč sa na zjazde vyjadril, že niet vážnych vecných prekážok, aby nebolo možné dosiahnuť medzinárodnoprávnu subjektivitu SR, V. Oberhauser konštatoval, že „ekonomiku SR zachráni len plná suverenita (ďalšie styčné body s HZDS – pozn. I. L.). Úplný liberalizmus umožňuje voľný pohyb špinavých peňazí pre sociálne trhovú ekonomiku, ktorú podporuje KDH.“[33] J. Čarnogurský ako vždy stál na pozícii aj – aj. Vyslovil sa, že v prípade, ak by sa predsedníctva národných rád nedohodli na podpísaní trvalo právoplatnej zmluvy, malo by KDH ísť do volebnej kampane s programom voľnejšieho spojenia SR a ČR. Ale na druhej strane bol proti prijatiu deklarácie o zvrchovanosti v SNR, „lebo to by nás od prijatia suverenity skôr oddialilo“.[34]

Ďalšie stretnutie predsedníctiev SNR a ČNR sa konalo 11. – 12. novembra 1991 v Častej-Papierničke za prítomnosti prezidenta V. Havla. Predmetom rozpravy boli znovu kompetencie, ich nekonečné „dolaďovanie“, ale najmä procedurálne prijímanie zmluvy a jej charakter. Slovenská strana, zjednodušene povedané, naďalej trvala na stanovisku, že zmluva je trvalým zdrojom práva, česká strana to odmietala a chápala zmluvu len ako deklaráciu a pokladala ju len za akt najvyššej politickej sily. Inými slovami slovenská strana po historických skúsenostiach chcela mať „právnu istotu“, nie závislosť od danej konštelácie politických síl. Verejnosť proti násiliu sa zrejme stotožnila s českou stranou: „Najaktívnejší subjekt, ktorý kládol prekážky dohode, bolo KDH“ (P. Tatar, ODÚ-VPN).[35] Kresťanskodemokratické hnutie si v určitých prípadoch svojským spôsobom chcelo udržať svoju voličskú základňu.

 


[1] Národná obroda, 2. 8.1991.

[2] Kompetencie sa k vzájomnej spokojnosti nevyriešili ani neskoršie, a tak boli jednou z hlavných príčin neúspechu vtedajších vlád. Kompetencie znamenali moc a niekto sa jej nechcel vzdať, iní ju zasa programovo potrebovali.

[3] Národná obroda, č. 179, 8. 8. 1991. J. Čarnogurský prejavil obdivuhodný pokoj, ale aj zľahčovanie problémov, ktoré ďalej tleli a ich (ne)riešenie sa definitívne skončilo voľbami v lete 1992.

[4] Tamže.

[5] Národná obroda, č. 216 zo 14.9.1991.

[6] ZZS podporila okrem SNS aj Strana zelených, Slovenské národné demokratické hnutie, Zväz roľníkov Slovenska, Matica slovenská, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, nezávislé združenie ekonómov (NEZES), Konfederácia politických väzňov na Slovensku, Štúrova spoločnosť, Predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov, Asociácia slovenských vojakov, Združenie športových zväzov Slovenska, pridali sa aj členovia predsedníctva Literárnej únie.

[7] Národná obroda, č. 216 zo 14.9.1991.

[8] Národná obroda, 17.9.1991,

[9] Výbor iniciatívy ZZS: „Stanovisko ku kampani proti Občianskej iniciatíve Za Zvrchované Slovensko.“ Archív autora.

[10] „Za zvrchované Slovensko.“ Zasadnutie vrcholných orgánov HZDS 14. 9. 1991 Kremnica, pozri tiež – Vyhlásenie zo zasadania vrcholných orgánov HZDS 28. 9. 1991, Stará Myjava. Archív autora.

[11] Iba ak by sme dohodnutú spoluprácu po rozdelení a vzniku suverénnych ČR a SR (formou rôznych zmlúv) pokladali svojím spôsobom za realizáciu uvedených východísk zo strany HZDS.

[12] Slobodník, D.: Proti sedemhlavému drakovi... c. d., s. 79 – 80. Podobne sa vyjadril aj V. Mináč v citovanej úvahe z júla 1991.

[13] Národná obroda, č. 223, 23. 9. 1991.

[14] Tamže.

[15] Mikloško, F.: „Vychádzame zo zásady tvorby federácie zdola, od ktorej sa odvodzujú všetky naše pohľady. To je východisko...“ In: Národná obroda, č. 209, 6. 9. 1991.

[16] Tamže.

[17] Tamže.

[18] Národná obroda, č. 210 zo 7. 9. 1991.

[19] Niektoré spoločné rokovania predsedníctiev v Častej-Papierničke sa neskôr konali napríklad tak, že delegácie sedeli v rôznych miestnostiach a svoje stanoviská si oznamovali a vymieňali prostredníctvom písomných informácií. „Dopisovanie cez chodbu je vraj rýchlejšie.“ In: Národná obroda, č. 266, 13. 11. 1991.

[20] Národná obroda, č. 210, 7. 9. 1991.

[21] Nie je cieľom a v možnostiach predmetnej úvahy ani zámerom zachytiť a analyzovať ich komplexne. Sústredili sme sa len na tie, ktoré vyjadrujú charakter a peripetie poslednej kapitoly cesty k zvrchovanosti a suverenite SR.

[22] Národná obroda, č. 225, 25. 9. 1991.

[23] Prejav V. Mečiara. Stará Myjava, predstavenstvo HZDS, 28. 9. 1991. Archív autora.

[24] Národná obroda, č. 225, 25.9.1991.

[25] Tamže.

[26] Bližšie pozri – Národná obroda, č. 250, 24. 10. 1991. Prerušená „dražba“ kompetencií.

[27] Národná obroda, č. 250, 24. 10. 1991.

[28] V dobovom slangu dostal za svoje postoje vo verejnej mienke na Slovensku názov „Kalivoda“.

[29] Národná obroda, č. 250, 24. 10. 1991.

[30] Signalizuje tým symptómy z budúcich Milov, ale koalícia akoby to nevnímala. Alebo niekomu vyhovovalo, aby mohol vytvárať tlak a zvyšovať svoju cenu.

[31] KUBÍN, Ľ.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 50-52.

[32] Národná obroda, č. 264 11. 11. 1991.

[33] KUBÍN, Ľ.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 51.

[34] Národná obroda, č. 264, 11. 11. 1991.

[35] Tamže.

Priemer: 3.4 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama