Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)

Štúdia z publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Počet zobrazení: 1801

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.  

Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné. Prezentácia publikácie bude koncom mája, pozvánku na podujatie zverejníme v rubrike Podujatia.


 
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993


Rok 1991 – zmeny na domácej politickej scéne a ich vplyv na programové riešenie vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte

 

  1. Rozpory vo VPN a vznik HZDS

Rokovania o kompetenciách SR, ČR a ČSFR ukázali, že medzi zainteresovanými stranami existuje (napriek konsenzu pri hlasovaní o zákone) zásadná rôznosť pohľadu na filozofiu problému v prakticko-realizačnej rovine. Pre českú politickú stranu bol predseda vlády SR V. Mečiar málo prijateľný a ku koncu rokovania na rozdiel od ich začiatku v lete 1990 v Trenčianskych Tepliciach mali vážne výhrady voči nemu aj tí, čo ho do funkcie premiéra nominovali, t. j. vedenie VPN (F. Gál a spolupracovníci). Mečiarova popularita počas rokovaní na Slovensku mimoriadne vzrástla (napriek jeho niektorým silovým a neštandardným politickým metódam) a pre Gálovo vedenie nebol len pri rozhovoroch s českou stranou komplikujúcou osobnosťou, ale začínal byť konkurentom v samotnom hnutí VPN. Najmä po tom, ako sa vedenie VPN posúvalo doprava a profilovalo ako liberálny prúd. V samotnom hnutí začala rásť nespokojnosť s vedením. Je všeobecne málo známe, že už 20. októbra 1990 počas rokovaní o kompetenčnom zákone, ale najmä v dôsledku vzťahu VPN k jazykovému zákonu zišli sa v Trnave predstavitelia vyše 30 mestských a okresných rád nespokojných s politikou centra VPN. Požadovali národnejšiu orientáciu a pravicovejšiu politiku. Čoskoro sa objasnilo, že pod pravicovejšou politikou si predstavovali dôraznejší postoj voči „starým štruktúram“, a nie ekonomický program. Časť prítomných znovu oživila aj kauzu J. Budaja a dožadovala sa, aby sa vrátil do funkcií. Ako sme už uviedli, F. Gál už dávnejšie s uľahčením konštatoval, že prípad J. Budaja je uzavretý.[1] Trnavská iniciatíva, ako sa toto prvé kritické zoskupenie voči vedeniu VPN začalo označovať, bola pre vedenie hnutia vážnym signálom, že VPN ako široké antitotalitné demokratické občianske hnutie sa necelý rok po novembrovej zmene 1989, ktorej bolo lídrom, začína diferencovať. Pritom transformačný proces a najmä rýchla a radikálna ekonomická reforma v duchu koncepcie V. Klausa s jej sociálnymi dôsledkami sa ešte ani nezačali.[2] Trnavská iniciatíva opodstatnene vystrašila Gálovo vedenie VPN, a to nielen z hľadiska programovo-obsahového, ale aj z hľadiska mocenského a politického. Kritika sa personálne obrátila voči predsedovi KC VPN (Juraj Flamík) a predsedovi snemu VPN (F. Gál). Postupne sa začali objavovať požiadavky, aby sa predsedom KC VPN stal V. Mečiar. Rozpor medzi vedením VPN a vládou SR bol evidentný a dve mocenské centrá vedľa seba nie je dlhodobo udržateľný stav. V tom čase dobre informovaný denník Národná obroda, ktorý mal povesť, že nie je pod vplyvom žiadneho politického subjektu až na to, že „fandil“ osobnosti A. Dubčeka, už koncom roka 1990 a začiatkom 1991 priniesol informácie, že Praha odpisuje V. Mečiara a hľadá za neho náhradníka.[3]

Očakávalo sa, že po prijatí kompetenčného zákona napätie poklesne, ale situácia sa vyvíjala skôr opačne. Došlo iba k zásadnej zmene v optike kľúčového problému. Podľa českej tlače to už neboli vecné obsahové stránky deľby kompetencií a úprava federácie, ale osobnosť V. Mečiara a jeho metódy politickej praxe. Problém podľa nich už nie je v emancipačnom pohybe slovenskej spoločnosti, ale v osobe premiéra, v jeho mocenských ambíciách. Vecný problém sa tak personifikoval. Podobné stanovisko si postupne osvojuje aj F. Gál a vedenie VPN.[4] Ba čo viac, v prirodzenom úsilí o rovnoprávnosť a zvrchovanosť sa začína vidieť pôsobenie temných síl, ktoré ohrozujú našu príslušnosť k demokratickej Európe. Ostrej kritike sa podrobuje jazykový zákon podľa návrhu Matice slovenskej. A naopak: „Náš boj o jazykový zákon je bojom o vstup do 21. storočia. Je naplnením tézy o tom, že Slovensko nachádza svoju tvár, svoju identitu, že sa stáva demokratickou krajinou... Máme pocit, že pod pokrývkou boja o formuláciu jazykového zákona sa skrýva oveľa širší zápas... že za tézou o zvrchovanosti SR (v texte je chybne SNR – pozn. I. L.) sa ozýva téza o samostatnom Slovenskom štáte, ktorý by mal autoritatívnu podobu.“[5] Rozhlas a televízia podľa F. Gála vsugerúvajú dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením. Žiaľ, VPN nie je schopné ani sa len zamýšľať nad príčinami toho, že masy ľudí sa im zdajú byť iné ako v novembri a že médiá (aspoň ich časť) ich klasifikujú ako málo národné alebo vôbec nenárodné zoskupenie. F. Gál pokračuje: „Z dôverných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu.“[6] Ďalej si sťažuje, že oni, ktorí pracovali vo VPN, si znovu začali pripadať ako v prednovembrových časoch. „Bol to tuším Peter Zajac, ktorý vtedy povedal, že koaličný návrh jazykového zákona je v tejto chvíli na Slovensku asi tým, čím bola v Čechách Charta 77 – model správania úzkej skupiny intelektuálov, ktorých široká verejnosť jednoducho odmieta.“[7] Škoda, že po tomto chvíľkovom a vzácnom momente reálnej sebareflexie nenasledovala korekcia ich politických postojov v kontexte emancipačného pohybu a federatívnej prestavby.

Ako sa čoskoro ukázalo, tzv. trnavská iniciatíva bola tou rozbuškou, ktorá ventilovala dlhší čas narastajúcu nespokojnosť členskej základne VPN s jej politikou a vedúcimi osobnosťami. Veď už v ich prvom vyhlásení z 20. októbra 1990 žiadali odvolať vedenie VPN. A keďže trnavská iniciatíva vo svojich aktivitách pokračovala (konzultácie s inými zložkami VPN v regiónoch atď.), vedenie VPN hľadalo riešenie. Situáciu komplikoval aj rozpad OF a vznikala otázka, ako ďalej s VPN. F. Gál urobil dosť „originálny“ a jednostranný záver: „Základné postuláty hnutia nestratili platnosť, radikálne sa však zmenila samotná realita, ktorá sa bráni zmenám.“ Teda na vine je realita, nie ich postuláty, aj keď sa im realita bráni. O aké postuláty ide? – „Občiansky charakter VPN, liberálna politická platforma a funkcia VPN pri spoločenskej kontrole moci.“[8] Národný pilier a sociálny rozmer radikálnej ekonomickej reformy sa do základných postulátov nedostali, no naďalej trvajú na tom, že majú právo na spoločenskú kontrolu moci. A to bolo ďalším kameňom úrazu vo vzťahu VPN – predseda vlády V. Mečiar, ktorý sa čoskoro stal dôvodom verejného konfliktu a ich vzájomného rozchodu. A záver podľa F. Gála? VPN sa pretvorí na stredopravý liberálny prúd a na politickú stranu. Čo sa týka predstaviteľov trnavskej iniciatívy, F. Gál v nich vidí tých, na ktorých sa vraj akosi nedostalo pri deľbe kresiel moci a prestíže...[9]

V januári 1991 sa vedenie VPN pripravovalo na februárový snem. „V koordinačnom centre VPN – ako uvádza F. Gál – sme mali jednotný postoj. Mečiar je britký premiér, ale spraviť z neho ,vodcu´, by bola tragédia (...) koncentrácia moci v rukách V. Mečiara ako horúceho kandidáta na funkciu predsedu slovenskej rady VPN mi pripadala veľmi nebezpečná pre jeho impulzívne a často nepredvídateľné konanie.“[10] Keďže lídri VPN podobne ako v novembri 1989 aj naďalej odmietali vstúpiť do riadiacej politickej sféry, iba ju chceli permanentne kontrolovať, dávať jej svoje pokyny a predstavy, preto nevyhnutne dochádzalo k rozporom pri výkone práce. Predseda vlády bol v každodennej „operatíve“ a pri takomto zasahovaní boli konflikt a napätie logickým dôsledkom, najmä keď sa kontrola spájala s dirigovaním.[11]

V. Mečiar vedeniu VPN vytýkal ústup od programu Šanca pre Slovensko a príklon k politike tých zložiek českej politiky, ktorá sa usilovala zachovať pre „federál“ čo najviac kompetencií a v nárokoch slovenskej strany videla rozbíjanie spoločného štátu (téza M. Čalfu: síce dve republiky, ale jeden štát). Verejnosť proti násiliu bola od čias novembra '89 silne naviazaná na politiku Pražského hradu i OF a videla v nich mocenskú oporu. Keď sa na sneme OF už 13. októbra 1990 jeho predsedom stal V. Klaus, bol to vlastne svojím spôsobom koniec rôznych ilúzií V. Havla o nepolitickej politike atď. Klaus vniesol do českej politiky tvrdú realitu formujúcej sa trhovej ekonomiky, a to podľa možnosti rýchlo a bez prívlastkov (napr. sociálna a pod.). Z toho sa odvíjal aj pohľad na Slovensko a „voľnú federáciu“, ktorá sa tvorí zdola. Úsilie o svojbytnosť Slovenska a jeho emancipačný pohyb sa dostanú čoskoro do rozporu (dočasného) s transformáciou spoločnosti na základoch trhu v podmienkach, keď bude dominovať silnejšia a ekonomicky vyspelejšia časť spoločného štátu a prioritou bude jej vlastná efektívnosť.

Posledný snem Občianskeho fóra bol 21. februára 1991. Pôvodné OF sa stalo Občianskym hnutím (OH, predseda J. Dienstbier) ako stredový prúd. V ďalšom období jeho politický vplyv a sila slabne. Pravicová zložka bývalého OF sa v apríli 1991 transformovala na Občiansko-demokratickú stranu (ODS, predseda V. Klaus) a postupne sa stávala hlavnou politickou silou, určovala smer vývoja v ČR s dosahom aj na SR a existenciu spoločného štátu. P. Pithart sa hlásil k OH, jeho vláda sa postupne stávala menšinovou. Pri pokuse pokračovať v česko-slovenských rozhovoroch narážal na odpor pravicových ministrov a väčšiny poslancov ČNR.[12]

V takejto situácii sa zišiel 23. – 24. februára 1991 v Topoľčanoch snem VPN. Aj keď F. Gál tvrdí, že „snem VPN prebehol vcelku pokojne“, nebolo to tak. Nervozita, zákulisné rozhovory a lobovanie za jedného z kandidátov na funkciu predsedu VPN (Gál – Mečiar) silne ovplyvnili zjazd, ba možno povedať, že mu dominovali.[13] F. Gál v súperení o post predsedu hnutia síce vyhral pomerom hlasov cca 160:100, ale skoro 40 % v prospech V. Mečiara bolo pre vedenie VPN vážnym signálom. Tak kompetenčný zákon, ako aj snem VPN boli – obrazne povedané – polovičným riešením a predznamenávali pokračujúce rozpory.

Po sneme mediálna vojna pokračovala a napätie rástlo. Ďalší zlom vo vývoji nastal:

  • 3. 3.1991, keď namiesto V. Mečiara v jeho pravidelnom bloku príhovorov v televízii vystúpil M. Kňažko a oznámil, že vedenie VPN chcelo cenzurovať (kontrolovať) prejav Mečiara pred jeho prednesením,
  • 4. 3. 1991 – zasadanie vedenia VPN odmietlo tvrdenie M. Kňažka, ako aj to, že charakterizoval KC VPN ako sympatizantov a reprezentantov niektorých politických síl federálu,
  • 5. 3. 1991 v nočných hodinách na zasadaní slovenskej rady VPN priaznivci V. Mečiara po búrlivej diskusii opustili rokovanie a v budove Obvodného úradu Ružinov založili platformu VPN – Za demokratické Slovensko (VPN-ZDS).

V hnutí teda aj formálne vznikli dve zoskupenia, deliaca čiara išla po osi plnenia najmä národného piliera programu „Šanca“, k tomu sa neskôr pridáva aj sociálny fenomén. Znovu vzniká dilema, či sa bude uskutočňovať politika na Slovensku (resp. voči Slovensku), alebo či to bude autentická slovenská politika v polohe vzťahu rovný s rovným.

Málo známy dvojtýždenník vysokoškolákov Echo uverejnil 5. marca 1991 článok, v ktorom tvrdil, že politická situácia na Slovensku je hrozivá, pripravuje sa ľavicový puč za samostatnosť Slovenska. Pripraviť ho mal – pochopiteľne, kto iný? – V. Mečiar so svojimi komunistickými prívržencami (dokonca sa spomína aj A. Dubček, známy v tom čase ako zástanca spoločného štátu, Milan Čič predseda vlády národného porozumenia po novembri ´89 a iní) a dobrodruhmi z radov odtrhnutého krídla VPN. Predprípravou puču mali byť manifestácie, ktoré skutočne plánoval (a verejnosť bola o tom informovaná) známy extrémista S. Pánis so svojou Slovenskou národnou jednotou pri príležitosti 42. výročia vzniku Slovenského štátu. Autor článku v Echu porovnáva údajne pripravovaný puč s februárom 1948 a jeho vyvrcholenie malo byť 14. marca 1991.[14] Argumentáciu autora článku prevzal hovorca prezidenta ČSFR M. Žantovský. M. Žitný, autor článku, dostal vo večernom televíznom vysielaní (12. 3. 1991) nebývalý priestor, aby to oznámil verejnosti. Šokoval tým verejnú mienku najmä v Čechách, no aj na Slovensku. V. Mečiar, hlavná postava údajného puču, bol v tom čase na dvojdňovej zahraničnej návšteve, zato však do Bratislavy práve onoho 14. marca 1991 zavítal na návštevu V. Havel. Jeho príchod medzi extrémistov a prívržencov S. Pánisa vyvolal podráždenie zídeného davu, ktorý to chápal ako provokáciu. Manifestujúci sa správali nedôstojne (pokrikovali a pokúšali sa o inzultáciu), za čo ich odsúdil F. Mikloško a po návrate domov aj V. Mečiar. A výsledok? Ďalšie zhoršenie vzťahov a pohoršenie českej verejnosti voči Slovákom, ale aj voči V. Mečiarovi ako rozbíjačovi spoločného štátu. Udalosti z marca 1991, najmä údajný puč, sprevádzala hystéria časti tlače, podľa ktorej v pozadí všetkého stáli zložky KGB a cieľom bolo pripútať nás k Rusku. A. Dubček, aj keď mal byť údajne do puču zapletený, reagoval okamžite: „Zabráňme psychóze strachu, emócie a vidín.“[15]

Dňa 16. marca 1991 oznámila VPN, že Mečiar a Kňažko už nereprezentujú vo vláde hnutie VPN a 23. marca 1991 VPN-ZDS zase vyhlásila, že zostáva súčasťou VPN a bude sa pokúšať vyriešiť krízu. Dňa 17. marca 1991 sa ešte stretli V. Mečiar, J. Čarnogurský, F. Mikloško a F. Gál v Lánoch s prezidentom V. Havlom a rokovali o ústavách, ale už o tri dni F. Mikloško sondoval v jednotlivých profederálnych stranách možnosť vytvoriť v SNR novú vládnu väčšinu bez VPN-ZDS. Keď sa taká možnosť 23. apríla 1991 naskytla, Predsedníctvo SNR (nie plénum, ako to malo byť podľa platných pravidiel) odvolalo V. Mečiara z funkcie predsedu vlády.[16] Nahradil ho J. Čarnogurský (KDH). Naplnil sa tým predpoklad, o ktorom písala Národná obroda (3. 1. 1991), že Praha hľadá nástupcu za Mečiara. Mimoriadny snem VPN v Košiciach 27. apríla 1991 potvrdil rozdelenie Verejnosti proti násiliu. Z VPN-ZDS na jar 1991 vzniklo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a VPN sa začala posúvať doprava.

V Bratislave sa 24. apríla 1991 na protest proti odvolaniu V. Mečiara konala veľká demonštrácia a na večer časť demonštrantov rozbila na kancelárii predsedu SNR F. Miklošku okná. Odvolanie V. Mečiara a jeho popularita diferencovala Slovensko. Protestné demonštrácie sa konali skoro po celom Slovensku. V. Mečiar bol v tom čase najpopulárnejší politik, mal imidž obhajcu slovenských národných záujmov, ako aj záujmov občanov Slovenska v čase sociálno-ekonomických zmien v začiatkoch transformačného obdobia.

Ani po odvolaní V. Mečiara nebola Gálova VPN schopná nominovať za predsedu vlády člena svojho hnutia (stále chceli len kontrolovať a dirigovať, no nie priamo vykonávať a zodpovedať za realizáciu uznesení), a to už od samotnej novembrovej zmeny. A tak sa po M. Čičovi a V. Mečiarovi sa, v rozpore s výsledkami parlamentných volieb (1990), stal premiérom predseda KDH Ján Čarnogurský.

Zmenu premiérov na Slovensku, presnejšie odvolanie V. Mečiara, široko komentovala aj zahraničná tlač a, pravdaže, tiež česká. „V pozadí pádu Vladimíra Mečiara, veľmi populárneho slovenského premiéra, sú hlboko zakorenené rozpory medzi Prahou a Bratislavou o vývoji ekonomickej reformy.“[17] O novom slovenskom premiérovi sa píše, že jeho najnovšie vyhlásenie (aj keď ako prvý vyslovil vlani hrozbu slovenskej nezávislosti) o potrebe Slovenska zotrvať v čs. federácii vyvolalo v Prahe nádej, že nebude súťažiť s Mečiarom na poli vysoko výbušnej otázky slovenskej nezávislosti. „Nemožno si predstaviť väčší kontrast ako medzi plachým a asketicky vyzerajúcim Čarnogurským a extrovertným Mečiarom s býčou šijou, idolom radových Slovákov.“[18] Podľa rakúskej tlače zosadenie Mečiara vyostrilo krízu na Slovensku, „teraz sa bude so Slovákmi hovoriť lepšie, usudzujú Česi. Ale uznáva sa, že ako to tam teraz vypadá, odchodom populárneho Mečiara sa situácia vyostrila.“[19] – „Mečiar neodišiel, to je ilúzia. V opozícii bude ešte nebezpečnejší. To je nočná mora nového premiéra, s ktorou sa musí tvrdo popasovať,“ píše zase Jiří Hanák v Lidových novinách.[20]

Situácia sa skutočne neupokojila. Zatiaľ ešte platformu VPN-ZDS (mečiarovci) už 23. marca 1991 na stretnutí v Martine podporilo 398 priaznivcov z 33 okresov a troch bratislavských obvodov (v SR spolu 44). Najviac sympatizantov bolo zo stredného Slovenska. V. Mečiar sa prihlásil k programu „Šanca“, za riešenie aktuálnych problémov občanov, za návrat hnutia k verejnosti.[21]

Alexander Dubček na otázku, ako hodnotí súčasný stav v občianskom hnutí VPN, odpovedal: „VPN sa po topoľčianskom sneme podľa môjho názoru posunulo doprava. Odklonilo sa od predchádzajúcej politiky stredu a v tom sú podľa môjho názoru príčiny súčasného stavu.“ Konštatoval, že ak sa budú v hnutí utvárať dva prúdy, pôvodný stredný a ďalší, zastrešovať by ich mal program Šanca pre Slovensko, ktorý sa ešte zďaleka nevyčerpal.[22]

Zhodou okolností na sneme SNS zvolili nového predsedu, ktorým sa stal poslanec SNR J. Prokeš (nahradil poslanca FZ V. Mórica). Súčasne sa konštatovalo: „SNS stojí na pozíciách radikalizmu v tom, že neustúpi od svojho základného cieľa, vytvoriť samostatnú Slovenskú republiku. Dosiahnuť ho však chce parlamentnou cestou a demokratickými metódami.“[23]

Výrazný myšlienkový a politicko-programový posun v názoroch na riešenie „slovenskej otázky“ v kontexte vtedajšej situácie sa zaznamenal u členov spoločenských národne orientovaných iniciatív, ktoré postupom času čoraz výraznejšie ovplyvňovali verejnú mienku na Slovensku. Pozorne vnímali a reagovali na svár a nezhody politických subjektov a ich predstaviteľov, najmä vo vzťahu k českej politike a iniciatívam V. Havla. A keď videli, ako ťažko sa inštitucionálne zabezpečuje princíp „rovný s rovným“ v spoločnom štáte, tvorba demokratickej federácie zdola, ako ťažko sa rodil kompromisný zákon o kompetenciách, vypracovali návrh Deklarácie o štátnej suverenite Slovenska. Na jej tvorbe spolupracovali okrem iniciatívy 61 krokov k identite Slovenska aj Spolok slovenskej inteligencie Korene, Štúrova spoločnosť, Syntéza 90 a Slovenské národnodemokratické hnutie. Deklaráciu uverejnil Literárny týždenník (1. 3. 1991) a denník Pravda (4. 3. 1991).[24] Zdôrazňovala, že Slovenská republika je suverénny štát, ktorý vzniká na základe neodňateľného samourčovacieho práva slovenského národa. Dôvodila tiež štátnym jazykom a zvrchovaným právom rozhodovať o svojom osude. Slovenská republika by po vyhlásení zvrchovanosti mala navrhnúť Českej republike štátnu zmluvu o spolupráci v duchu zásad, na ktorých sa obe republiky dohodnú. Podľa D. Slobodníka inteligencia združená okolo tohto programu videla reálne len dve formy štátnosti: buď konfederáciu s požiadavkami vyslovenými v Deklarácii, alebo samostatný štát, „teda rozdelenie republiky“.[25]

Autori deklarácie sa programovo odpútali od fenoménu federácia a blížili sa, resp. nevylučovali ani stanovisko Slovenskej národnej strany. Pochopiteľne, že F. Mikloško sa vyhýbal zaradeniu Deklarácie na rokovanie SNR, P. Pithart sa postavil rozhodne proti, D. Burešová (predsedníčka ČNR) to klasifikovala ako spochybňovanie funkcie parlamentného štátneho zriadenia ČSFR a žiadala o urýchlené prijatie zákona o referende Federálnym zhromaždením. Vládnuce politické strany a tlač uvedené iniciatívy značkovali rôznymi nálepkami, dehonestovali a podceňovali. Ako zdôraznila Národná obroda: „Budúcnosť federácie nezávisí iba od rokovaní v Lánoch.“ Upozorňuje na potrebu zapájať do rokovaní všetky opozičné strany a hnutia, ktoré majú zastúpenie v parlamente. Rokovania by mali brať do úvahy aj hlas občana, vyjadrený okrem iného aj v aktivitách spomínaných iniciatív.[26]

Ako ukázal ďalší vývoj, aj keď sa situácia výraznejšie po odvolaní V. Mečiara nezmenila, J. Čarnogurský bol oficiálnou politikou prijatý s istou úľavou, ale zároveň aj opatrne. Jeho výroky o „hviezdičke“ a časté zahmlievanie problematiky, resp. menenie stanovísk vyvolávali dokonca obavy. Verejnosť v Čechách, ale i na Slovensku (a to už Mečiar bol mesiac odvolaný) bola rozrušená, ba až v šoku, keď vyšlo najavo, že ČNR prerokovala na neverejnom zasadaní 22. mája 1991 krízový program vlády Českej republiky pre prípad rozdelenia ČSFR. P. Pithart konštatoval, že za vypracovanie krízového scenára nesie zodpovednosť odvolaný V. Mečiar.[27] „Zásadná zmena slovenskej vlády teda nijako nezmenila naliehavosť a potrebu krízového programu pre prípad rozdelenia ČSFR.“[28] J. Čarnogurský označil udalosť za nový moment, ale zdôraznil, že citlivo budeme zvažovať, či takú správu máme pripraviť.[29] Utvárajúce sa Hnutie za demokratické Slovensko reagovalo razantnejšie, keď konštatovalo, že krok ČNR je akoby „ďalším pokračovaním politickej línie neochoty k partnerstvu so Slovenskom“.[30] Úvahy o katastrofických scenároch delenia spoločného štátu v rozprave o česko-slovenských vzťahoch sa zjavujú z českej strany aj naďalej.[31]

Ani nie mesiac po tom, ako sa J. Čarnogurský stal predsedom vlády, v besede v redakcii Národnej obrody uverejnenej pod  názvom Úspech tolerantnej línie, zaujal stanovisko k vtedajšej situácii. Okrem iného uviedol: „Môj vzťah k realizácii národnej myšlienky je kladný a myslím, že som to už aj verejne vyjadril. Myslím si, že trend na Slovensku naozaj smeruje k zvyšovaniu hodnoty štátoprávneho postavenia Slovenska. Práve preto, že kráča týmto smerom, nepovažujem za svoju úlohu urýchľovanie tohto trendu, ale skôr naopak. Urýchľovanie by mohlo nadobudnúť podobu voľného pádu. Veľmi sa obávam, aby sme sa nedostali do situácie, ako bolo Slovensko napríklad v apríli, máji 1945 do politickej strategickej porážky a izolácie. Moja hlavná námietka voči bývalému premiérovi Mečiarovi spočíva v tom, že podľa môjho názoru on viedol Slovensko do takejto situácie.“ Podľa J. Čarnogurského znepriatelili by sme si všetky okolité národy, najmä Čechov, vznikol by vonkajší tlak a my by sme sa ocitli v ekonomickom kolapse. Ak chce Slovensko dosiahnuť svoju šancu, musí postupovať krok za krokom, systematicky. Tadiaľ vedie ústavná cesta. Vyhlásenie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska by bolo podľa premiéra porušením ústavy. Slovensko sa nestane zvrchované tým, že by ju SNR prijala. V návrhu sa hovorí aj o vlastnej armáde, ale branci budú aj naďalej rukovať aj do Čiech. Keby sme to chceli zmeniť, musel by podľa premiéra „začať ozbrojený boj“. Deklarácia? Načo by nám bola, bolo by to iba akési pechorenie, ktoré by nás dostalo do izolácie. Schodnejšia sa mu vidí cesta, ktorú začalo KDH a vláda, t.j. štátna zmluva.[32]

Ako uviedol premiér, na porade v Lánoch dosiahli o štátnej zmluve dohodu, ale spor bol vraj v tom, že kým slovenská strana používa termín „štátna zmluva“, česká hovorí o dohode. A o týchto rozdieloch a s tým súvisiacimi dôsledkami začne (ako aj pri kompetenčnom zákone) priamo nekonečná rozprava a porady. A zase po rôznych hradoch a zámočkoch, po republike, a výsledkom tejto „umiernenej“ krokovej taktiky, ktorá trvala skoro rok, presnejšie 10 mesiacov, bude – nedohoda z Milov (február 1992). A nedošlo k žiadny premiérom avizovaným ozbrojeným bojom, ale k „zamatovému“ rozchodu.

Medzitým na jar 1991 prebiehalo konštituovanie nového politického subjektu – Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré sa rýchlo dostalo do centra úsilia o nové riešenie vzťahov Čechov a Slovákov. HZDS vzniklo ako opozičný politický subjekt a jeho špecifikum bolo, že sa nestalo opozičným v dôsledku prehratých parlamentných volieb, že by mu azda voliči nedali svoj hlas a dôveru, ale naopak, vzniklo z dôvery veľkej časti pôvodných členov VPN a ďalších občanov ako výsledok nesúhlasu s politikou vtedajšieho vedenia VPN. V opozícii bolo jeden rok a tri mesiace a ten, kto do hnutia vstupoval, nemohol rátať s rôznymi možnosťami a výhodami, ktoré účasť vo vládnych stranách alebo hnutiach umožňuje. Zdôrazňujeme, že my opisujeme skutkový stav z rokov 1990 – 1992, a nie vývoj v ďalších rokoch. V. Mečiar v tomto období dosahoval vyše 60%-nú popularitu a hnutie (pozri ďalej) tiež bolo pri výskumoch preferencií na prvom mieste.

Zakladajúci snem HZDS sa konal v Banskej Bystrici 22. júna 1991.[33] Hlavný prejav predniesol predseda HZDS V. Mečiar. Prejav nemal charakter, aký mávajú opozičné hnutia. Obsahoval pozitívny prístup k riešeniu problémov Slovenska z hľadiska programových zásad hnutia a mal sebavedomý štátnicko-politický rozmer a optimistický tón.[34]

Prejav V. Mečiara sa vyhol bolestínskemu charakteru, málo sa zaoberal čerstvou minulosťou a upriamil pozornosť na aktuálne problémy sociálno-ekonomického vývoja Slovenska. S istým zveličením išlo nielen o pohľad tieňového premiéra, ale aj akoby o pohľad „gazdu“, ktorý sa stará o svoje, aby prosperovalo. Ocenil úlohu VPN: „Verejnosť proti násiliu splnila svoju funkciu v období povalenia totality. Táto občianska iniciatíva mala nesporne obrovský význam a prínos pre rozvoj spoločnosti.“ Dopustila sa aj chýb, ktoré viedli k tomu, že sa časť hnutia z nej oddelila a založila nové – Hnutie za demokratické Slovensko. „Základné príčiny boli v tom, že sme odmietli pravicové smerovanie hnutia VPN, odmietli sme odklon od občanov a ich potrieb... Ak Verejnosť proti násiliu bola nástrojom boja proti totalite, HZDS (...) je otázkou garancie a istoty demokratického rozvoja Slovenska na veľa rokov dopredu.“[35] Ak V. Mečiar po rozdelení VPN hovoril že „mimoriadne voľby sú nevyhnutné“, F. Gál charakterizoval predčasné voľby „ako cestu do katastrofy“.[36]

Do centra pozornosti postavil V. Mečiar občana (jeho potreby, právne garancie) a v tejto súvislosti problémy ekonomiky a jej stav a problémy ďalšieho vývoja. Osobitne upozornil na to, že začala rásť nezamestnanosť, ktorá je dvakrát vyššia ako v ČR a nie je pod kontrolou, „ľudia chcú žiť z práce, nie z podpôr“.[37] Ekonomické záujmy a problémy Slovenska: „sa prenášajú do otázky kompetencií a tie do otázok štátoprávneho usporiadania. Kompetenčný zákon z roku 1990 tak, ako bol prijatý v decembri, nebol nikdy plne naplnený (...) chýbajú právne a ekonomické podmienky a podnety v rukách vlády SR.“[38]

Keďže snaha o dosiahnutie federatívneho usporiadania na báze rovného s rovným a tvorba federácie zdola sa stretli v českých krajoch s nepochopením, HZDS prichádza s návrhom na konfederáciu. Podľa zástancov federácie zhora je to vlastne úsilie o rozpad spoločného štátu. Mečiar dôvodil, že sa neusiluje o rozpad spoločného štátu, lebo predsa spoločný štát je aj konfederatívne usporiadanie, t.j., že sa vytvárajú dva štátne celky Slovenská republika a Česká republika a oni sa stávajú nositeľmi medzinárodnej suverenity a môžu odovzdať napríklad v oblasti zahraničnej politiky časť koordinačnej činnosti spoločným orgánom. Ale základné oprávnenie na výkon týchto činností je ich. A prevahu zákonodarstva získavajú zákony republík. Vytvoria sa okrem toho orgány, ktoré môžu vykonávať kompetencie v spoločnom rozsahu. Úvaha o konfederácii bola okrem iného ovplyvnená prebiehajúcou integráciou Európy: teda „či pôjdeme cez Prahu, alebo priamo do integračných zoskupení (...) či tam pôjdeme ako región, alebo pôjdeme ako rovnocenní partneri“. Odmieta stanovisko J. Čarnogurského (ktoré v Prahe vďačne kvitovali), že to stačí riešiť o 15 – 20 rokov. Snaha vystúpiť „z čakárne dejín“ (I. Kružliak) bola evidentná ako snaha stať sa Európou uznaným národom s vlastnou štátnosťou. V rámci úvah o konfederácii, ktorá by sa na báze zmluvy vytvárala medzi ČR a SR, sa Mečiar vtedy zároveň dištancoval od programu SNS, „ktorá vyžaduje vytvorenie slovenského štátu – kedykoľvek, kdekoľvek a podľa možnosti okamžite; k takému programu sa v SNR naši poslanci nepridávajú“.[39]

Ustanovujúci snem prijal o. i. Program Hnutia za demokratické Slovensko (ďalej len Program) a na záver Vyhlásenie ustanovujúceho snemu HZDS k súčasnej politickej situácii (ďalej len Vyhlásenie).[40]

Program sa hlási k prvému programu VPN Šanca pre Slovensko a aktualizuje ho o nové skutočnosti a výzvy, ktoré priniesol ďalší politický vývoj (rozdelenie VPN), prvé kroky ekonomickej reformy (nezamestnanosť) a úsilie o nové štátoprávne usporiadanie. Ak program „Šanca“ vychádzal zo známych piatich pilierov, program hnutia ho po negatívnych skúsenostiach s kreovaním federácie zdola doplnil o šiesty pilier – „zahraničnopolitický program“ a fenomény „konfederácia“, „štátna zmluva“, „integračné procesy“. Vychádza z uplatnenia práva Slovákov na „sebaurčenie“ ako prirodzeného práva každého národa a pripomína, že: „prehlbovanie demokracie u nás je organicky späté s procesom zavŕšenia slovenskej štátnosti, ktorá sa musí vyjadriť vo zvrchovanom medzinárodnom postavení Slovenskej republiky“, pričom „štátoprávne usporiadanie sa dá uskutočniť viacerými formami, ale najpriechodnejšou je forma konfederácie dosiahnutá pomocou štátnej zmluvy medzi oboma národnými republikami“. Odmieta sa tvrdenie, „že konfederatívne chápanie medzinárodného postavenia oboch republík musí viesť k rozbitiu spoločného zväzku. Zakrývajú sa ním unitaristické záujmy, ktoré sú pre nás vzhľadom na nerovnovážny stav našich ekonomík, ako aj pre kultúrne osobitosti oboch národov neprijateľné.“ Dokumenty snemu upozorňujú na negatívne tendencie vo vývoji hospodárstva, ktoré nadobúdajú vážne rozmery (rast nezamestnanosti, ktorú ekonomické centrum nemá pod kontrolou, pokles výroby a životnej úrovne, zbrojný priemysel atď.).[41]

Plastický a konkrétnejší pohľad na hnutie v čase jeho zrodu nám podávajú výsledky ankety účastníkov snemu: „Aké si, Hnutie za demokratické Slovensko?“[42] Z jeho výsledkov uvádzame:

Motívy vstupu delegátov snemu medzi členov HZDS boli:

  • pozitívne – identifikácia s programovými cieľmi HZDS,
  • negativistické – zakladal sa na sklamaní a nespokojnosti s doterajším vývojom (vo VPN a SR),
  • zakladajúce sa na charizmatickom obdive vedúcich osobností HZDS (najmä V. Mečiara a M. Kňažka).

Sociálne postavenie delegátov: 4,5 % podnikateľov, 11 % zamestnancov a podnikateľov popri zamestnaní, 72,6 % zamestnancov, 5,5 % nezamestnaných a 4,2 % študentov a dôchodcov.

HZDS bolo teda, použijúc modernú terminológiu, hnutím prevažne strednej vrstvy, ale odráža už začínajúcu sa diferenciáciu spoločnosti v začiatkoch ekonomickej transformácie (podnikatelia a nezamestnaní).

V popredí problémov, ktoré zamestnávali delegátov, boli ekonomické a s tým súvisiace sociálne otázky (životná úroveň); na úrovni regiónov ich vnímali ako prioritné. Na úrovni regiónov je oveľa slabšie vnímaný problém štátoprávneho usporiadania než na úrovni celospoločenskej. Zdá sa, že delegáti, ktorí sa výrazne identifikovali s hnutím ako so „svojím, naším“, prejavujú menej pochopenia pre kooperáciu s inými politickými subjektmi. Najmenej, resp. skoro vôbec nie s Együttelés, potom s VPN a vtedy sčasti aj s SDĽ. Ústretovejší boli voči KDH, aj keď sa objavili sťažnosti na jej totalitu na miestnej úrovni. Relatívne najústretovejší boli voči sociálnej demokracii, zeleným a DS. Čo sa týka budúcnosti hnutia boli veľmi optimistickí, preferovali hnutie pred premenou na politickú stranu. Rozdielnosť bola v orientácii na charakter členskej základne: jedni preferovali orientáciu na širšie heterogénne hnutie, iní na vyhranenú sociálnu skupinu obyvateľstva. Už vtedy bolo otázne, či v čase, keď sa mení sociálna (a dodajme aj demografická) štruktúra obyvateľstva, možno stavať politické zoskupenie s ambíciami väčšieho počtu získaných hlasov v parlamentných voľbách na vyhranenej skupine či vrstve obyvateľstva.

Delegáti snemu boli veľmi optimistickí, čo sa týka budúcnosti hnutia i volebných výsledkov (cca 40 – 70 %), niektorým sa zdala aktivita predstaviteľov hnutia málo razantná, vyzývali k väčšej tvrdosti a odvážnosti, iná, väčšia časť odporúčala vniesť do vystupovania viac tolerancie, overovania faktov, diplomacie a pod. Členovia neprijímali bez výhrad všetko, čo sa im predkladalo. V začiatkoch v hnutí ešte existoval voľnejší názorový priestor. Rôznosť pohľadov bola aj v iných otázkach: lustrovať – nelustrovať, viac národného – ubrať národného, federácia – konfederácia... Hnutie sa vo svojich začiatkoch v praktických otázkach ešte len profilovalo, ale jednotné bolo v tom, že treba hľadať optimálne varianty spoločenského pohybu.
(Pokračovanie)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)


 

 


[1] Genéza vývoja VPN je dôležitá aj preto, že vznik HZDS, ktoré sa utváralo v jej prostredí a z jej členskej základne, sa vysvetľuje zúžene len ako snaha V. Mečiara vytvoriť svoj politický subjekt, ktorý bude nástrojom jeho osobných ambícií.

[2] Pozri – Kubín, L.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 40; Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 161.

[3] Národná obroda  z 11. 12. 1990. CIBULA, I.: Praha odpisuje Mečiara; Národná obroda, z 3. 1. 1991. CIBULA, I.: Praha hľadá Mečiarovho náhradníka.

[4] Znovu zdôrazňujeme, že uvedené neznamená, že v danom tlaku a atmosfére boli všetky kroky a počiny V. Mečiara bezproblémové

[5] GÁL, F.: Z prvej ruky, c. d., s. 89.

[6] Tamže, s. 92.

[7] Tamže.

[8] Tamže, s. 117 a 122.

[9] Tamže, s., 118. Základné postuláty VPN hodnotíme z hľadiska aktuálnych potrieb tej doby, v ktorej sa mali uplatniť.

[10] GÁL, F.: Z prvej ruky, c. d., s. 131 a 121.

[11] Knihu spomienok Z prvej ruky, z ktorej citujeme, písal F. Gál skoro súbežne so situáciou, ktorú opisuje, prežíva ju a hodnotí. Rukopis odovzdal do tlače 11. 2. 1991, t.j. počas príprav snemu VPN a dodatok 8. 4. 1991, t.j. po sneme a počas marcových udalostí, teda vzniku platformy Za demokratické Slovensko (ZDS) a prípravy odvolania V. Mečiara.

[12] Podľa RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 182 – 183.

[13] Autor tejto šúdie sa na zjazde zúčastnil ako poslanec VPN vo Federálnom zhromaždení za Klub Obroda Slovenska spolu A. Dubčekom a M. Čičom. A. Dubček vyvinul úsilie o zmierenie oboch prúdov a stlmenie ich rozporov, ale neúspešne.

[14] Ľavicovým pučom za samostatnosť. Echo, č. 5, 11. Týždeň 1991. Pozri tiež Bunčák, J.: Politická zmena v spoločenskej rozprave, c. d., s. 114 – 115. Klub Obroda Slovenska (predsedom KOS bol I. Laluha), ktorý mal byť hlavným organizátorom puču, podal na generálnu prokuratúru odvolanie. Po čase mu bolo oznámené, že podozrenia z Echa sa síce plne nepotvrdili, ale autori boli vedení obavou o budúcnosť Slovenska. Archív autora.

[15] Národná obroda, 15. 2. 1991.

[16] Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 185.

[17] Financial Times  – pozri Národná obroda, z 27. 4. 1991.

[18] Tamže.

[19] Denník AZ, cit. podľa Národná obroda z 27. 7. 1991. Denník Kuriér uznáva, že ak by sa konali voľby, tak 43 % voličov by dalo hlas Mečiarovej platforme Za demokratické Slovensko.

[20] Lidové noviny, č. 98, podľa – Národná obroda 27. 4. 1991.

[21] Národná obroda, č. 71 z 25. marca 1991.

[22] Tamže.

[23] Tamže.

[24] Bližšie pozri Slobodník, D.: Proti sedemhlavému drakovi...,c. d., s. 79 – 82. Ako aj denná tlač (Koridor a iné). Text deklarácie vypracovali M. Ferko, J. Chovanec, M. Tkáč.

[25] Slobodník, D.: Proti sedemhlavému drakovi...,c. d., s. 80.

[26] Národná obroda, 11. 5. 1991.

[27] Národná obroda, 4. 6. 1991

[28] Bunčák, J. a kol.: Politická zmena v spoločenskej rozprave, c. d., s. 120.

[29] Národná obroda 5. 5. 1991.

[30] Národná obroda 25. 5. 1991.

[31] Rudé právo 7. 11. 1991 prinieslo správu, že podľa objednávky Štátnej banky československej z 2. 9. 1991 sa mali pre prípad rozdelenia ČSFR natlačiť zmenky na privatizačné kupóny minimálne v hodnotách 10-, 20-, 50-, 100-tisíc korún v tlačiarni Technického ústredia spojov v Prahe. Oficiálne sa správa dementovala, ale v januári 1994 ju M. Čalfa dodatočne potvrdil. Pozri – Bunčák, J. a kol.: Politická zmena v spoločenskej rozprave, c. d., s. 121.

[32] Národná obroda, 15. 5. 1991. Premiér J. Čarnogurský sa o. i. v besede vyjadril aj o ekonomike a plne podporil ekonomickú reformu bez zmäkčovania. Ďalší dôkaz o odtrhnutosti novej vlády od realít Slovenska!

[33] Na zjazde sa zúčastnilo 323 delegátov zo 41 okresov Slovenska. Len jeden okres (Dunajská Streda ) nemal ešte organizačnú štruktúru. Delegátom snemu bol predložený prvý program HZDS, stanovy hnutia a rokovací a volebný poriadok. Za predsedu hnutia bol zvolený V. Mečiar (304 hlasov), R. Filkus získal 6, M. Kňažko 6, M. Kováč 4 a R. Zelenay 3 hlasy. Podpredsedami hnutia sa stali M. Kováč (ekonomika – 205 hlasov), A. M. Húska (sociálna a humanitná oblasť – 224 hlasov), M. Kňažko (medzinárodné vzťahy – 323 hlasov, ako jediný plný počet hlasov), R. Filkus bol neskôr zvolený za predsedu Rady hnutia. Pozri – Zápisnica. Zakladajúci snem HZDS, Banská Bystrica 22. jún 1991 (archív autora). Na rozdiel od VPN veľká pozornosť sa na sneme venovala budovaniu štruktúry hnutia (klubová báza). Vedúca skupina lídrov bola v začiatkoch hnutia jednotná (V. Mečiar, M. Kňažko, M. Kováč, A. M. Húska, R. Filkus), rozpad ich jednoty a súčasne aj hnutia prichádzajú neskôr po vzniku SR od roku 1993. Aj keď vznik HZDS bol prijatý väčšinou občanov ústretovo a s nádejou, predsa len vyhlásenie V. Mečiara, že v krátkom čase môžu získať 100-tisíc členov, bolo – mierne povedané – nadhodnotené.

[34] Prejav V. Mečiara na zakladajúcom sneme HZDS 22.6.1991. Prameň – archív autora.

[35] Mečiar, V.: Vystúpenie na zakladajúcom sneme HZDS 22. júna v Banskej Bystrici. Archív autora. Po odvolaní V. Mečiara z funkcie predsedu vlády V. Havel konštatoval, že bolo úplne regulárne a vraj prebehlo ústavným spôsobom. Po stretnutí s Jánom Čarnogurským konštatoval, že mal z neho veľmi dobrý dojem a že obnovená vláda bude lepšie pracovať „a bude mať zreteľnejšiu a zároveň reálnu politickú koncepciu a že v tej chvíli to bola jediná možná alternatíva politického vývoja na Slovensku“ (Národná obroda, č. 100, 29. 4. 1991). Ale reakcia obyvateľstva signalizovala na niečo iné. Splnilo sa však jeho konštatovanie, že „bývalý slovenský premiér nebol zmietnutý z politickej scény, ale môže sa na nej v plnej miera zúčastňovať“ (Národná obroda, č. 100, 29. 4. 1991). Je zaujímavé, že tak ako V. Havel pri komentovaní odvolania V. Mečiara ani samotný V. Mečiar vo svojom vystúpení nespomenuli hlavnú bezprostrednú príčinu týchto udalostí: rôznosť pohľadov na kompetencie SR, ČR a ČSFR.

[36] Národná obroda, č. 100, 29. 4. 1991.

[37] Prejav V. Mečiara na sneme HZDS, s. 10. Archív autora.

[38] Tamže s. 16 – 17.

[39] Tamže, s. 19 – 20 a 22. Ako sa hovorí, zadné dvierka zostávajú pri takejto formulácii pootvorené.

[40] Program Hnutia za demokratické Slovensko. Bratislava : Danubiaprint, š. p., 1991. Vyhlásenie ustanovujúceho snemu Hnutia za demokratické Slovensko k súčasnej politickej situácii na Slovensku. Archív autora.

[41] Pozri: Program, s. 5 – 7 a Vyhlásenie, s. 1 – 2. Archív autora.

[42] Skupina sociológov (J. Košta a kol.) uskutočnila anketový prieskum delegátov snemu s nasledujúcim výsledkom: z 540 dotazníkov sa vrátilo 310 (57 %) vyplnených, nižšia návratnosť sa vysvetľuje nabitou atmosférou snemu, keď pozornosť účastníkov snemu sa koncentrovala na samotný priebeh snemu. Prameň: Aké si Hnutie za demokratické Slovensko? Sonda do niektorých politických postojov účastníkov I. snemu HZDS v Banskej Bystrici 22. júna 1991, 12 strán a prílohy. Archív autora.

Priemer: 3.4 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama