Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)

Štúdia z publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Počet zobrazení: 2175
Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.  

Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné. Prezentácia publikácie bude koncom mája, pozvánku na podujatie zverejníme v rubrike Podujatia.
 
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)

 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku  samostatných republík SR a ČR

 

1.2.1.   Seminár poslaneckých zborov FZ a SNR za VPN


Približne o mesiac po programovom vyhlásení vlády ČSFR sa 8. augusta 1990 konal v Bratislave seminár poslancov za VPN.[1] Pozvaných bolo 52 poslancov oboch snemovní FZ a 48 poslancov SNR. Stočlenný zbor (pravda, nie všetci sa na seminári zúčastnili) mal byť aktivizovaný pre plnenie programu Šanca pre Slovensko a cieľov aktuálnej politiky VPN.

V úvodnom veľmi stručnom vystúpení F. Gál konštatoval, že aj v povolebnom období vládne stále veľké spoločenské napätie. V jeho pozadí sú problémy, ktoré majú politický, ekonomický, sociálny, kultúrny charakter, ale niektoré z nich sa nesú na vzopätej vlne nacionalizmu. Charakteristické pre túto vlnu je jazykový zákon. Ak by boli voľby v túto chvíľu (t. j. mesiac po nich), situácia by bola trochu iná. Jediný subjekt, ktorému v tom čase vzrástli preferencie, bola SNS. Verejnosť proti násiliu začalo o situácii rokovať s KDH a DS, ktorých považovalo za koaličných partnerov, a so Stranou zelených. Podľa F. Gála spoločnosť vtedy prežívala „dramatické obdobie“.[2]

Druhým kľúčovým problémom bol podľa F. Gála stav hnutia VPN. Konštatoval: „Konečne začíname mať podobu organizovanej sily“ (deväť mesiacov po novembri ´89 – pozn. I. L.). Snem hnutia schválil návrh štruktúry hnutia, spôsob kreovania jeho vrcholných orgánov, pravidlá zakladania miestnych klubov. Posťažoval si, že napriek tomu, že hnutie voľby vyhralo a je vedúcou politickou silou na Slovensku, sú aktivisti VPN v podnikoch predmetom perzekúcií. S uspokojením konštatoval, že za kauzou J. Budaja je bodka a že prebiehajú rokovania s Občianskym fórom.

Peter Zajac sa vo vystúpení venoval najmä jazykovému zákonu. Odmietol návrh Matice slovenskej a tlmočil pripomienky VPN k zákonu o jazyku, ktorý chcela SNS predložiť do SNR. Hnutie sa preto rozhodlo pripraviť vlastný návrh. V rokovaniach s KDH, DS, Stranou zelených, Együtelles a MNI sa dospelo k zhode. Návrh zákona o jazyku podľa P. Zajaca musí byť demokratický, t. j. dodržiavať tri základné zásady: 1. stanoviť jazyk slovenský ako jazyk úradný, 2. v úradnom styku na Slovensku umožniť používať český jazyk ako rovnocenný, 3. umožniť používať svoj jazyk na zmiešaných územiach aj príslušníkom národnostných menšín.[3]

Ústredným a najobsiahlejším vystúpením sa na seminári prezentoval M. Čalfa, ktorý poslancov VPN miestami „školil“ v duchu rétoriky ako za „starých čias“, keď sa on sám formoval. Ako konštatoval, z diskusie nevyplýva, že VPN, ktoré vyhralo voľby, je na Slovensku vedúcou politickou silou, lebo problém zvyčajne nastolí iná politická sila – a VPN je v defenzíve nútené zaujímať stanovisko. „Politickú ofenzívu, program rozvoja Slovenska vo všetkých oblastiach musí nastoliť VPN, musí mať taký diapazón nastolených problémov, aby sa tam už nikto s ničím nevošiel. (...) VPN vládne, ak vládne, musí byť ovládané nejakou disciplínou, to sa nedá nič robiť.“[4] Ak sa snem VPN dohodne na určitej stratégii a presadzovaní otázky, potom poslanci VPN vo FZ a SNR „zámer musia presadiť“, politický zámer VPN musia poslanci akceptovať. Dokonca dodal, že v rozvinutých parlamentných demokraciách je tento princíp dovedený do dokonalosti „aj so sankcionovaním alebo odstúpením toho ktorého poslanca“.[5] M. Čalfa upozornil na to, že treba jasne povedať, čo sú absolútne priority z hľadiska československého štátu (bez pomlčky – pozn. I. L.) i z hľadiska Slovenska, a tie obsahovo nemôžu byť rozdielne. M. Čalfa videl absolútne priority v ekonomike, pričom zrejme narážal na rozhovory o kompetenciách, ktoré sa v tom čase začali v Trenčianskych Tepliciach. „Nuž ja som s pánom Mečiarom v dennom telefonickom spojení. Musím povedať, že nie sme vo všetkom zajedno, ale ja v tom nevidím žiadnu tragédiu.“ Konštatoval, že v Trenčianskych Tepliciach sa debatuje o pôsobnosti vlád a že on tiež chce povedať svoj názor: „Nastoľuje sa určitá otázka národného uvedomenia cez pocit zvrchovanosti republík. Hovorí sa, že sa má demontovať federácia existujúceho typu, hovorí sa, že sa má vybudovať autentická alebo reálna federácia.“ Podľa jeho názoru sa Česko-Slovensko vyvíjalo po roku 1918 v nejakých hraniciach a v rámci nich sa budovala ekonomika, budovala sa bez ohľadu na geografické hranice vo vnútri štátu. A tu je jadro problému. M. Čalfa pod geografickými hranicami vnútri štátu chápe Čechy a Slovensko a že teraz do tejto ekonomiky vnášame geografickú hranicu a presekávame geograficky republiku a jej ekonomiku na dve časti. „Nie je to taký jednoduchý proces a vôbec sa nevyrieši presunmi pôsobnosti z federácie na republiky.“ Z textu jeho vystúpenia vyplýva, že problém, ktorý sa tým nevyrieši, sú vzťahy Čechov a Slovákov a problémy rozvoja slovenskej ekonomiky. Napríklad konštatoval: „... myslím, že nad sily Slovenska je konverzia zbrojného priemyslu... Preto pre mňa (...) otázky prechodu pôsobnosti federácie na republiky a z republiky na federáciu nie sú absolútne prioritné. Prioritné je, aby sme dokázali naštartovať ekonomiku.“[6]

Keďže ideme do ekonomickej reformy, rozhodujúci je zisk, a my do tohto procesu vstupujeme s presunom pôsobnosti, pripomenul M. Čalfa. Tvrdil, že „tento krok je krok navyše. Zaťažuje nás a odvádza nás od riešenia toho, čo potrebujeme vyriešiť, podnik a jeho fungovanie v trhovom prostredí“.[7]

Inými slovami – emancipačný proces, štátoprávna úprava vzťahov Čechov a Slovákov, princíp rovný s rovným, autentická federácia a jej tvorba zdola atď., to všetko sa dostáva do rozporu s ekonomickou reformou a zásadami trhového hospodárstva.

Asi preto venoval M. Čalfa veľkú pozornosť V. Klausovi. Obhajoval ho a vysoko hodnotil, hoci, ako poznamenal, „je mimoriadne tvrdohlavý a mimoriadne ťažko sa s ním rokuje. (...) Klaus je jednotka OF (teda už nie V. Havel (!) – pozn. I. L.). Ukázali to voľby.“ A federálny premiér uzatvára, že vôbec už nestojí otázka, „že by mal z vlády odísť“. Klaus je za radikálny postup. Má síce „trochu nižší prah sociálnej citlivosti. Ak máme starý systém nahradiť novým, tak to urobiť rýchlo a radikálne, no a máme radikálnu formu ekonomickej reformy.“[8] A  v duchu predchádzajúcich úvah M. Čalfu dodajme, že v tom prípade úpravy vzťahov Čechov a Slovákov nie sú prioritné či presnejšie – sú brzdou rýchlosti a efektívnosti ekonomického rozvoja.

Pozornosť ďalších referujúcich sa sústredila najmä na ekonomickú reformu, ku ktorej najobšírnejšie vystúpil M. A. Húska. Venoval sa systémovej zmene vlastníckych vzťahov a podrobne analyzoval proces privatizácie. Konštatoval, že VPN chce ísť aj nad rámec volebného programu. Podľa neho ide o zmenu podielu štátneho vlastníctva, a teda jeho monopolu. „Zároveň ide o rýchle vytvorenie relatívne masívnej kapitálovej vrstvy obyvateľstva. (...) Ak sa podarí prilákať aj zahraničný kapitál, tak by negatívny vývoj ekonomiky nemal trvať dlhšie ako jeden – jeden a pol roka.“[9] Spoločným menovateľom vystupujúcich bolo: zmeny treba robiť rýchlo a potom to bude trvať len krátko. Bola to naivita, ilúzia a „transformačná netrpezlivosť“.[10]

Augustín M. Húska vo svojom vystúpení zdôvodňoval privatizáciu ako kompenzáciu za krivdy z obdobia znárodnenia a útlaku živnostníkov. Hovoril o veľkej a malej privatizácii, načrtol priebeh kupónovej privatizácie a dražieb. Na otázku, či na masové odovzdávanie štátneho majetku do rúk súkromného obyvateľstva máme nejaký vzor, odpovedal, že v takej podobe sa to nikde nerobilo, ale skupina ľudí z USA nám sľúbila, že nám sprostredkuje metódy privatizácie, ako sa uskutočnili v USA.

Do ponovembrového spoločenského života vstupuje teda fenomén privatizácie a čoskoro aj sociálne dôsledky ekonomickej reformy, ktoré ovplyvnia aj riešenie vzťahov Čechov a Slovákov. Časť ekonómov VPN, ktorá v tom čase prezentovala súhlasné stanovisko s koncepciou ekonomickej reformy V. Klausa, sa onedlho ocitne medzi zakladateľmi HZDS.


1. 1.  Rokovania o kompetenciách a kompetenčný zákon


Rokovania o úprave kompetencií medzi ČSFR, SR a ČR sa začínali v zložitej atmosfére a polemikách, v ktorých sa často zahmlieval alebo zanikal pôvodný zmysel trendov spoločenského vývoja a najmä prirodzená snaha a úsilie o svojbytnosť Slovákov a, žiaľ, existoval aj prirodzený údiv českej spoločnosti, že čo a prečo tí Slováci zas niečo žiadajú.

Výstižne to v máji 1990 charakterizoval Ludvík Vaculík v článku v Lidových novinách s názvom Naša slovenská otázka. Po skúsenostiach z „pomlčkovej vojny“ uvádza, že Česi nikdy nebudú schopní naplniť slovenské predstavy o podobe spoločného štátu a že by preto bolo lepšie, keby sa oba národy kultivovane rozišli. Odvoláva sa na list od M. Šimečku, ktorý mu napísal, že mladší slovenský braček vyrástol, chce svoju postieľku – a starší brat mu ju má dať. „Ale jak mladšího bratříčka známe, bude v létě chtít tou postýlku u okna a v zimě u pece. Žádnou postýlku bratře, domeček si měj!... Jisté je, že Slováci se budou od nás osvobozovat stále silněji... Už to vidím, jak nad každou záležitostí vedou boj: televize, rozhlas, železnice, pošty, kopaná, věda, vyslanci, festivaly... je třeba zmařit jejich zápas, jeho zbytečností.“[11] Pochopiteľne, článok vyvolal na oboch stranách veľké reakcie. Ako uvádza J. Rychlík myšlienka samostatnosti Slovenska bola prekvapivo sympatická viac mnohým Čechom, zatiaľ čo slovenská strana skôr ubezpečovala, že československý štát má byť zachovaný. V Čechách na článok reagovala najmä laická verejnosť. Príznačný bol ohlas jednej čitateľky: „Prosím o jedno, dotáhněte to do konce. Ať už máme pokoj.“ J. Rychlík konštatuje, že ak si v ohlasoch zo Slovenska väčšina žiada spoločný štát, teda nielen neunitárny, požadovala aj „zviditelnění Slovenska, tj. opět požadovala objektivně něco nemožného, respektive požadovala od společného státu to, co ji mohl ve skutečnosti dát jedině vlastní stát“.[12] V politickej praxi, v politickom živote snaha o splnenie tohto nesplniteľného po voľbách 1990 pokračovala v novej konštelácii slovenskej vlády.[13] Týmto úsilím bolo naplnené celé obdobie rokov 1990 – 1992 a svojím spôsobom potvrdilo prezentované nálady v českej spoločnosti. Tomuto úsiliu a jeho zdanlivo „paradoxným“ výsledkom je venovaná aj naša úvaha.

Ako uvádza J. Rychlík,[14] českí politici sa viac-menej s Vaculíkovým článkom nestotožnili. „Česká politika reprezentovaná předsedou vlády Petrem Pithartem se i nadále pokoušela najít se slovenskými politiky nějaký oboustranně přijatelný kompromis, který by Československo zachránil. To v delší časové perspektivě zbavovalo Pithartovu vládu opory širší české veřejnosti a nahrávalo pravicové opozici, která postupně začala vystupovat s heslem ,žádné další ústupky Slovákům´, respektive ,buď federace podle našich představ, nebo rozdělení federace na dva státy´.“[15]

Radikálne názory na riešenie česko-slovenských vzťahov formou rozdelenia a vznikom vlastného štátu v tom čase existovali aj na Slovensku (SNS), ale väčšinová verejná mienka ešte stále predpokladala, že sa nájde také riešenie, aby forma inovovanej federácie kompromisne uspokojila obe strany.

Onedlho po menovaní nových vlád sa 9. júla 1990 zišli staronový český premiér P. Pithart (OF) a nový predseda vlády SR V. Mečiar (VPN) aj so svojimi odbornými tímami v Luhačoviciach, aby prezentovali ochotu a pripravenosť rokovať o úprave vzájomných vzťahov v duchu programov, s ktorými víťazné strany VPN a OF išli do volieb. Prvé rokovania sa oficiálne začali 8. – 9. augusta v Trenčianskych Tepliciach.

O rozhovoroch informoval poslancov FZ a SNR za VPN v istom predstihu podpredseda vlády SR za toto hnutie J. Kučerák na spoločnom seminári. Konštatoval, že úvahy o rozdelení kompetencií „zodpovedajú zladeniu princípu svojbytnosti republík na jednej strane a česko-slovenskej vzájomnosti na strane druhej“. Pristúpilo sa na požiadavku slovenskej strany, „že celé odvetvové riadenie má prejsť na národnú úroveň“ s tým, že na federálnu úroveň budú delegované len nevyhnutné otázky. J. Kučerák zároveň dodal, že z uvedených úprav „vyplýva kopec rokovaní, ale nie na našej strane, ale skôr na strane českej, pretože oni sami nás upozornili na to, že my sme sa síce zhodli na vládnych úrovniach, ale oni asi budú mať dosť práce, aby presvedčili poslancov OF, ktorých poznám aj ja a názory mnohých sú centralistické“.[16]

Účastníci rokovania v Trenčianskych Tepliciach sa dohodli na potrebe posilniť právomoci republík podľa princípu: budovať federáciu zdola. Objavujú sa však už aj prvé nedorozumenia a rôznosť interpretácie výsledkov rozhovorov, čo bude ináč príznačné pre celé obdobie pokusu o inováciu federácie a spoločného štátu až po ich rozdelenie a zánik k 1. januáru 1993. V danom prípade slovenská strana chápala rozhovory ako záväzné, česká strana len ako nezáväzné konzultácie. Verejná mienka v Čechách začala na rokovania o prerozdeľovaní kompetencií reagovať podráždene ako na ďalší ústupok slovenskej strane. Pôsobila tu aj, a dlhodobo, skutočnosť, že české sa chápalo ako československé a naopak, a nie ako nové vymedzenie vzťahov v trojuholníku: federálna „strecha“ a subjekty ČR a SR. Presun kompetencií chápala ako stratu, ktorá rozbíja spoločný štát.

Dikcia uznesení z porád okolo kompetencií mala vždy neurčitý tvar („má sa urobiť“, „urobí sa“, „zabezpečí sa“). [17] Zatiaľ nie je známe, či sa prijaté rozhodnutia aj zrealizovali a najmä aký bol ich efekt, resp. „či sa ujali“ v činnosti republikových orgánov v čase od leta 1990 do leta 1992 a či celá prestavba a presun kompetencií nefungovali len vo „virtuálnej rovine“. Ako uvádza J. Rychlík, vo chvíli, keď sa pozornosť sústredila už na jednotlivé problémy, vyšlo najavo, že rokovania sú stále zložitejšie, pri jednotlivých problémoch stále zaznievali ubezpečenia o vernosti federácii a varovania pred netoleranciou, nacionalizmom a separatizmom.[18]

Na Slovensku tzv. Národný blok (združenie desiatich spoločensko-politických subjektov pod vedením SNS, ináč oficiálne označovaných ako „separatistických“), na svojom zasadaní 14. augusta 1990 v súvislosti s rokovaniami v Trenčianskych Tepliciach, kde sa zúčastnili aj zástupcovia KDH a sociálnej demokracie, vo vyhlásení konštatovali: „Budúcnosť Slovenska vidíme vo vytvorení svojbytnej, zvrchovanej a nezávislej Slovenskej republiky. Nesúhlasíme so závermi stretnutia predstaviteľov VPN a OF v Trenčianskych Tepliciach, ktoré bolo prezentované ako rozhodnutie dvoch národných vlád, týkajúce sa budúceho štátoprávneho usporiadania Slovenskej a Českej republiky.“[19]

Prekvapením bol postup KDH, ktoré sa na zasadaní zúčastnilo, hoci ešte v ten istý deň sa podobne ako aj sociálna demokracia od vyhlásenia dištancovali s tým, že na stretnutí sa zúčastnili len ako pozorovatelia. Napriek tomu F. Gál konštatoval: „Od tejto chvíle je mi však jasné, že táto reprezentácia Kresťanskodemokratického hnutia chápe integritu federácie, a napokon aj koalíciu s nami, ako nutné zlo.“[20]

Rokovanie o kompetenciách iniciovala de facto slovenská strana, usilujúc sa o naplnenie programu Šanca pre Slovensko. V kompetenciách videli záruku toho, že úprava vzťahov Čechov a Slovákov, resp. postavenie Slovenska po novembri 1989 nedopadne tak ako po roku 1918, 1945 a 1968. Česká strana, resp. jej časť, už prvé presuny kompetencií chápala ako demontáž spoločného štátu. Rokovania boli protirečivé, i keď intenzívne, dohodnuté sa čoskoro spochybňovalo a zase sa začínalo od proklamácií, že chceme spoločný štát, atď. Raz bol problém vo vyhláseniach V. Mečiara, potom v stanovisku odborníkov a tak dokola. Čiastkové dohody boli už onedlho spochybnené vyhlásením jednej z rokujúcich strán o nepochopení zmyslu a nesprávnej interpretácii výsledkov stretnutí. Dosť často sa stávalo, že politici museli zaujať stanovisko opakovaním všeobecných zásad, princípov a znovu sa vrátiť na východiskové pozície. Išlo vtedy o nesúlad v rokovaniach odborných komisií a útvarov štátnych orgánov, ktoré nastávali pri riešení konkrétnych problémov pri presunoch, delimitáciách kompetencií, vyplývajúcich zo všeobecných proklamácií a rozhodnutí na úrovni ústredných orgánov. Najčastejšie to bolo pri presunoch kompetencií z vyšších článkov riadenia na nižšie, málokedy naopak. V ČR išlo aj o nové útvary a ich kompetencie v rámci oddeľovania či vydeľovania českého z československého.[21]

Rokovaniami v Trenčianskych Tepliciach, boli predstavitelia českej strany, ale aj vedenia VPN, mierne povedané, zaskočení. Ako uvádza F. Gál (čo ušlo aj pozornosti niektorých historikov), už 14. augusta 1990 sa v Brne stretli predstavitelia OF a VPN, aby posúdili „dramatický program zmien a jeho hranice“. Formulovali tri princípy, od ktorých sa mali odvíjať rokovania: „... je v našom spoločnom záujme, aby sa svojbytné a silné republiky rozvíjali v rámci spoločnej federácie. Princíp druhý: rokovanie, ktoré bolo v Trenčianskych Tepliciach, nemožno chápať ako výsledok, rozhodnutie, ale výhradne ako začiatok diskusie. A princíp tretí: riešenia zásadného charakteru musia byť súčasťou politickej dohody, konsenzu všetkých tých politických strán a hnutí, ktoré nesú reálnu zodpovednosť v spoločnosti. (...) Rozišli sme sa spokojní, že sme našli riešenie, ktoré má pracovný charakter.“[22] Vôľa občanov a občianskych hnutí sa neberie do ohľadu. A najmä chceli pritlmiť, resp. odblokovať rozhodujúcu účasť republikových vlád (týkalo sa to najmä V. Mečiara) a zdôrazniť, že predstavitelia republikových vlád majú pracovať podľa dohôd politických hnutí, t. j. VPN a OF (presnejšie ich lídrov, ktorí dajú pokyny odkiaľ – pokiaľ). Na druhej strane F. Gál ešte v tom čase poznamenáva: „Málokto si vtedy uvedomil, že razantný postup premiéra V. Mečiara vyšiel z celkom jednoznačne definovaného východiska v programe hnutia VPN, ktorý sa pod názvom „Šanca“ uverejnil ešte pred júnovými parlamentnými voľbami. (...) VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. (...) Zastávame stanovisko, že pôvodnou základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou.“[23] Ako sa vraví – čierne na bielom. Vynára sa len otázka, čo ovplyvnilo Gálovo vedenie VPN, že uvedené pôvodné programové zásady a filozofia federácie a slovenskej štátnosti ustúpili do pozadia aj za cenu toho, že VPN sa roztrieštila a v priebehu dvoch rokov zišla úplne z politickej scény Slovenska...

Vývoj udalostí len sčasti potvrdil Gálovo tvrdenie, že sa z Brna 14. augusta 1990 rozišli spokojní, lebo našli riešenie. V daný moment oddialili hrozbu a zatiahli brzdu. A brzdili až po kompetenčný zákon, lenže problémy pokračovali ďalej. Program „Šanca“ bol v tom čase pre V. Mečiara a dôrazne národne orientovanú časť verejnej mienky na Slovensku zásadným argumentom.[24]

Po stretnutí 14. augusta 1990 v Brne, keď sa vedenie VPN spamätalo, k čomu vlastne v Trenčianskych Tepliciach došlo, sa nasledujúce rokovania uskutočnili:

  • 17. 8. 1990 Pražský hrad, zástupcovia vlád a OF a VPN – posúdenie rokovaní v Trenčianskych Tepliciach,
  • 10. – 11. 9. 1990 Piešťany – rokovanie zástupcov vlád ČR, SR a ČSFR, posúdili rozpracovanie záverov z Trenčianskych Teplíc a stav prác desiatich expertných komisií, ktoré boli tam vytvorené,
  • 25. – 26. 9. 1990 Svratka na Morave – rokovanie predsedníctiev SNR, ČNR, FZ ČSFR – dohoda o spoločnom prijatí Charty ľudských práv,
  • 27. 9. 1990 Kroměříž, vlády ČSFR, ČR a SR – posúdenie prípravy privatizácie.

Zhruba o mesiac došlo k vážnym komplikáciám. Podľa J. Rychlíka vláda SR schválila 23. októbra 1990 nový návrh kompetenčného zákona, ktorý vznikol pravdepodobne v legislatívnom odbore vlády SR, bez ohľadu na stav doterajších rokovaní o kompetenčnom zákone od porady v lete 1990 v T. Tepliciach.[25]

Podľa J. Rychlíka to bol vlastne návrh a konkretizácia ústavného zákona o československej federácii z roku 1968. Z údajov, ktoré sa dostali do tlače, mali mať republiky napr. právo uzatvárať vlastné medzinárodné zmluvy, mala sa obnoviť funkcia štátnych tajomníkov. Návrh vychádzal zo zásady, že predovšetkým republiky musia niesť zodpovednosť za svoj hospodársky a sociálny rozvoj (je to stále pôvodná filozofia federácie, ktorú obsahoval aj program VPN „Šanca“). Vláda poverila V. Mečiara, aby návrh prerokoval s českou vládou. Predsedníctvo českej vlády poznalo návrh zrejme ešte skôr ako ho schválila vláda SR, pretože o ňom rokovala ešte o deň skôr, t.j. 22. októbra 1990. Podľa predsedníctva českej vlády návrh menil základný charakter federálnej vlády, ktorá sa mala stať zo skutočnej exekutívy (vtedajší stav) len tvorcom koncepcie a harmonizátorom. Vláda ČR návrh zákona odmietla. V. Mečiar pricestoval do Prahy a pri rokovaní tvrdil, že kompetencie sú záležitosťou republík. Vláda ČR to striktne odmietla a V. Mečiar musel pristúpiť na trojstranné rokovanie. Od 25. októbra 1990 prebiehali rokovania medzi ministrami všetkých troch vlád.[26]

Politické konzekvencie z iniciatívy V. Mečiara vyvodila slavkovská deklarácia. Dňa28. októbra 1990 sa v Slavkove uskutočnili politické rokovania za účasti V. Havla, M. Čalfu, V. Klausa (nový predseda OF od 13. októbra 1990) P. Pitharta, F. Gála, J. Čarnogurského a V. Mečiara. Prezidentov hovorca M. Žantovský oznámil, že cieľom porady nebolo rokovanie o detailoch kompetencií, ale skôr vyjadrenie vôle k spolunáležitosti oboch národov. Podobné vyhlásenia pri každom krízovom strete počas rokovania o kompetenciách zaznievali často. Teraz však predstavitelia centralistického chápania štátneho útvaru, v ktorom žili Česi a Slováci, boli dôslední. V deklarácii k 72. výročiu vzniku Československej republiky sa okrem iného hovorí: „Sme spolu predovšetkým preto, že každý z našich národov má dosť dôvodov na to, aby sa sám cítil slabý. (...) Potvrdzujeme našu pevnú vôľu zachovať a ďalej rozvíjať federatívne usporiadanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. (...) Budeme energicky čeliť všetkým pokusom o narušenie celistvosti a zvrchovanosti nášho štátu...“ Autori deklarácie vyzývajú občanov: „Nech sa nikto nenechá zviesť demagógmi a politickými dobrodruhmi, ktorí by radi zmenili povahu terajšieho zápasu o demokraciu. (...) Bráňme, chráňme a rozvíjajme českú a slovenskú federáciu.“[27]

Po Slavkove sa napätie dočasne zmiernilo. Rokovania o kompetenciách do novembra 1990 prebiehali väčšinou na úrovni predsedov národných vlád a parlamentov, ale v záverečnej fáze, keď – ako sa hovorí – išlo do tuhého, vstupuje do hry „federál“, menovite M. Čalfa, ktorý sa usiluje, a prevažne úspešne, o zvýraznenie úlohy federálneho centra ČSFR podľa zásady proklamovanej ešte v programovom vyhlásení vlády ČSFR a na seminári poslancov zákonodarných zborov VPN v lete 1990, že republiky sú síce dve, ale štát je len jeden.

Čalfov postoj nemohol byť pre slovenskú stranu prekvapením, skôr prekvapilo to, že tak razantne vstúpil do hry až teraz. Veď ešte 28. augusta 1990 v odpovedi na požiadavku A. Dubčeka, aby ho informoval o prvých rozhovoroch v Trenčianskych Tepliciach 8. – 9. augusta 1990, Čalfa uvádza, že podľa stanoviska prítomných členov federálnej vlády V. Valeša a M. Rychetského zástupcovia vlády SR prišli s požiadavkou „úplného zrušení výkonných kompetencí federální vlády v oblasti ekonomiky. (…) Jde v podstatě o vytvoření dvou oddělených národních ekonomik na geografickém základě.“ Zástupcovia vlády SR argumentovali, že je to potrebné najmä vzhľadom na nárast separatistických tendencií na Slovensku, ktoré smerujú buď ku konfederácii, alebo k rozbitiu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zdôrazňujeme, že išlo o zástupcov slovenskej vlády (predseda V. Mečiar) a písal sa ešte len 8. – 9. august 1990.

Čalfa a federálna vláda si osvojili návrhy M. Valeša a F. Rychetského, aby sa utvorili trojstranné komisie expertov, ktoré do 31. septembra 1990 podajú návrhy na nové vymedzenie kompetencií vrátane ich celkového ekonomického dosahu. Komisií bolo deväť.[28]

Záverečné rokovania sa uskutočňovali:

  • 9. 11. 1990 porada v Luhačoviciach ako podnet na vstup federálnej vlády do rokovaní o deľbe kompetencií,
  • 10. – 11. 11. 1990 na porade v Harmónii V. Mečiar upozornil, že ultimátum federálnych orgánov by mohlo viesť k nedohode, účastníci konštatovali, že dohoda je možná len ako kompromis všetkých strán,
  • 12. 11. 1990 po porade v Prahe vystúpil v ČTV M. Čalfa a o. i. konštatoval, že právomoci federálu „sú výrazom suverenity nášho štátu, ktorý historicky vznikol nie z delegácie právomocí vyššiemu celku, ale zo spoločnej vôle Čechov a Slovákov. Z tejto skutočnosti vyplýva pôvodná neodvodená legitimita nášho štátu vrátane jeho medzinárodne uznaných hraníc.“ V. Mečiar oponoval: „Včerajšie vystúpenie pána premiéra Čalfu bolo najhoršie, aké som od neho počul.“[29]

Počas záverečných rokovaní M. Čalfa presadil zásadu, že hospodárstvo ČSFR tvorí jeden celok, že Česko-Slovensko je jediným subjektom medzinárodného práva (slovenský návrh pôvodne umožňoval republikám uzatvárať medzinárodné zmluvy, teraz to bolo možné len s federálnymi časťami iných štátov), nerastné zdroje, lesný fond, vodné toky, zdroje energie, liečivé zdroje a iné, ktoré sa podľa pôvodného návrhu mali presunúť do vlastníctva republík, sa vracali späť do vlastníctva federácie (reálne vlastne odtiaľ ani nestihli prejsť). Čalfa a Klaus trvali na jednej emisnej banke, Čalfa tvrdo hájil právo federácie na vlastné vysielacie frekvencie atď.

Do rokovaní často vstupoval aj V. Havel, ale jeho zákonodarné iniciatívne návrhy sa nestretávali vždy s porozumením nielen v slovenskej, ale ani v českej časti politickej reprezentácie. Iniciatívy A. Dubčeka sa ujali najmä pri hľadaní konsenzu medzi jednotlivými stranami. Jeho pozícia bola sťažená nekorektnými atakmi na jeho osobu zo strany časti českých politikov, ktorí negovali význam roku 1968 a jeho úsilia o federáciu a demokraciu. Niektorí poslanci (napríklad A. Hrnko v SNR) poukazovali na pozitívny význam filozofie federácie z roku 1968 (voľná federácia) aj pre obdobie po roku 1989. Rokovania politikov sa okrem kompetencií zamerali aj na prípravu troch ústav a na jazykový zákon. Pochopiteľne, všetky tri fenomény sa vzájomne ovplyvňovali a spolu súviseli s úsilím o nové, historicky spravodlivé postavenie Slovenska v stredoeurópskom priestore (ich podrobnejšia analýza nie je predmetom tejto úvahy). Odrážal sa v nich, t.j. v príprave ústavy a jazykového zákona, jeden a ten istý problém: utvoriť podmienky na svojbytnosť a zvrchovanosť národa, na zachovanie jeho identity a civilizačného posunu v rámci európskych integračných väzieb, aj keď v aktuálnej politickej rozprave nebola táto skutočnosť v popredí. Postupom času sa misky rozhodujúcich váh budú stále viac nakláňať v prospech vlastnej štátnosti.[30]

Nakoniec sa ani po rôznych peripetiách a ultimátach nenašlo definitívne riešenie, ktoré by uzavrelo rozpravu o československých vzťahoch, ale našiel sa aspoň konsenzus. Dňa 12. decembra 1990 poslanci oboch snemovní schválili tzv. kompetenčný zákon, ktorý v podstate len novelizoval ústavný zákon o čs. federácii č. 143/1968 Zb. Jeho dočasná úprava mala platiť do prijatia nových ústav národných republík a federácie.

Za zákon hlasovalo v SĽ 117 poslancov, proti bolo 12 a 7 sa zdržalo hlasovania, v SN bolo za 62 poslancov, 4 boli proti a 4 sa zdržali.[31] V posledných dňoch pred jeho schválením nebola núdza o dramatické udalosti. V. Mečiar hrozil, že ak sa zákon neprijme, SNR vyhlási zvrchovanosť svojich zákonov nad zákonmi FZ, poslanec za Liberálnodemokratický klub vyzval občanov, aby boli pripravení na možný zánik federácie, pravicoví českí poslanci odmietali kompetenčný zákon, odvolávali sa na občiansky princíp Československa, poslanec Kroupa (ODA) tvrdil, že republika vznikla ako unitárny štát a vznikol aj jeden československý národ atď. [32] Aj z toho bolo evidentné, že vzťahy Čechov a Slovákov budú aj naďalej predmetom kontroverzných diskusií a riešení.

Kompetenčný zákon riešenie vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte neuzatváral, ale robil ich závislými od prijatia ústavy (ústav). Súčasne prebral z určitej letargie a pasivity verejnú mienku a národná otázka neschádzala „z programu dňa“. Po konkrétnej obsahovej stránke kompetenčný zákon predsa len obmedzoval právomoci federálnych orgánov, ale v porovnaní s očakávaniami podľa programu „Šanca“ a rokovaniami v Trenčianskych Tepliciach, zostal niekde na pol ceste. Narušil tabu centralizácie vtedajšej federácie, ale k federácii utváranej zdola ako k demokratickej a v tom čase ešte emancipačne prijateľnej sa nedostal. To do značnej miery vyvolávalo pochybnosti o schopnosti federácie ako takej utvoriť v konštelácii daných politických síl priestor pre svojbytnosť jej národov, rozvoj ich potenciálov a rovnoprávnych vzájomných vzťahov. J. Rychlík, komentujúc vzájomné kompromisy pri dohode troch vlád o kompetenčnom zákone, k tomu dodáva: „…i když je třeba říci, že to byla spíše slovenská strana, která ustoupila soustředěnému federálnímu a českému tlaku.“ [33] K tomuto korektnému hodnoteniu je však ešte potrebné dodať, že k federálnemu a českému tlaku sa v závere pripojila aj liberálna časť vedenia VPN (F. Gál a ďalší), ktorá sa akoby spamätala z úletu sympatií k svojmu volebnému programu „Šanca“ a z dôvery k predsedovi vlády V. Mečiarovi. Čoskoro urobila všetko pre to, aby dosiahla jeho odvolanie z funkcie. Ale to už je nová fáza slovenskej cesty k samostatnosti, ktorá aktom odvolania V. Mečiara výrazne zmenila a urýchlila jej dosiahnutie.

Už rok 1990 poukázal na hĺbku problémov v spolužití Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, rozdielnosť chápania jeho opodstatnenia, ako aj možnosť (nie ešte politickú nevyhnutnosť) ich riešenia spôsobom, ktorý sa presadil v roku 1992.

(Pokračovanie)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)

 


[1] Poslanecký seminár, Bratislava 8. – 10. 8. 1990. KC VPN. Redakčne neupravený a rozmnožený súbor prednášok zo seminára. Archív autora.
[2] GÁL, F.: Úvodné vystúpenie na poslaneckom seminári. Materiál nie je očíslovaný. Archív autora. Bližšie ku kauze J. Budaj a lustrácií pozri ONDRUŠ, V.: Atentát na nežnú revolúciu. Bratislava : Ikar, a. s., 2009.
[3] Poslanecký seminár, d. vystúpenie P. Zajaca. Návrh sa v ďalších diskusiách stal kameňom úrazu a vzbudzoval emócie. Bol v protiklade s návrhom Matice slovenskej.
[4] Poslanecký seminár, vystúpenie M. Čalfu, s. 1.
[5] Tamže, s. 2. Slovenská spoločnosť je podľa M. Čalfu zaujatá jazykovým zákonom, znepokojená tabuľou odhalenou J. Tisovi, ale nediskutuje sa s takou naliehavosťou o konverzii zbrojárskeho priemyslu. Akoby svojím dôrazom na disciplínu a akcieschopnosť upozorňoval poslancov, že nie celé hnutie VPN súhlasí s líniou vedenia (...a o trištvrte roka sa VPN rozpadá – pozn. I. L.).
[6] Tamže, s.4. Okrem toho po odstránení federálnej centralizácie podľa M. Čalfu vzniká v Prahe pražský centralizmus. Ako je to v Bratislave, nie je mu známe.
[7] Tamže, , s. 4.
[8] Tamže, s. 6.
[9] Poslanecký seminár, vystúpenie A. M. Húsku k ekonomickým problémom. Ďalej vystúpili R. Filkus, M. Kováč, L. Košťa, L. Kováč, J. Kučerák, L. Snopko, M. Zemko, S. Stračár a ďalší. Menovaní patrili v tom čase spolu k nediferencovanému prúdu KC VPN.
[10] Počas pôsobenia vo Federálnom zhromaždení 1990 – 1992) sa autor tejto štúdie s podobným javom stretával častejšie a klasifikoval ho ako transformačnú netrpezlivosť, t. j. netrpezlivosť po majetku.
[11] Citované podľa RYCHLÍK, J.: Rozdelenie Československa1989 – 1992, c. d., s. 142.
[12] Tamže, s. 143. Podľa autora bol na Slovensku článok vnímaný skôr ako výbuch českého nacionalizmu a výraz neochoty splniť slovenské požiadavky, respektíve slovenskú predstavu pojmu spoločný štát.
[13] Predsedom novej vlády SR po voľbách v lete 1990 sa stal V. Mečiar, ktorý bol vo vláde národného porozumenia M. Čiča ministrom vnútra a popularitu si získal ako razantný a pracovitý politický nováčik. Pre českú vládu i verejnú mienku však predstavoval neštandardný typ politika zo Slovenska. V. Mečiar nepatril k pôvodnému intelektuálnemu okruhu VPN okolo F. Gála, ale prišiel z regionálneho prostredia (Trenčín). Ďalšími členmi vlády okrem iných boli ministri (poslanci) M. Kováč, M. Kňažko, R. Filkus, A. M. Húska, ktorí pôsobili najmä v ekonomike a v zahraničnej politike.
[14] Rychlík, J.: Rozdelenie Československa1989 – 1992, c. d., s. 144.
[15] Tamže.
[16] Tamže, z vystúpenia J. Kučeráka na seminári.
[17] J. Rychlík poznamenáva, že zápisy z porád a rokovaní sa nenašli ani v žiadnom slovenskom archíve, hoci – podľa P. Pitharta – slovenská strana údajne zápisy robila. Bližšie pozri: RYCHLÍK J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 163. Pozri ďalej list M. Čalfu A. Dubčekovi.
[18] RYCHLÍK J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 168.
[19] Text vyhlásenia pozri – Gál, F.: Z prvej ruky, c. d., s. 83.
[20] Tamže., s. 85.
[21] Podrobnejšie pozri napr. Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d.; Slobodník, D.: Proti sedemhlavému drakovi..., c. d.; Bunčák, J. a kol.: Politická zmena v spoločenskej rozprave. Bratislava : VEDA, 1996; Kubín, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d.
[22] Gál, F.: Z prvej ruky, c. d., s. 81 – 82.
[23] Tamže, s. 81 – 82 a 86. F. Gál síce ešte na schôdzkach klubu poslancov VPN vo FZ v tom čase vyhlasoval, že V. Mečiar je aj „môj predseda vlády“ a obhajoval ho, ale netrvalo dlho a V. Mečiar sa už stával pre neho prekážkou.
[24] K autorom programu „Šanca“ sa prihlásili zatiaľ P. Zajac a M. A Húska, ale kolektív autorov bol širší, ibaže v ponovembrovej eufórii a skúsenostiach z „pomlčkovej vojny“ a najmä z obavy o výsledok volieb pri upadajúcich predvolebných preferenciách z leta 1990 zrejme niektorí autori nedomysleli dosahy téz tohto programu na ďalší vývoj vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte (alebo: veď po voľbách, keď ich vyhráme, uvidíme, ako bude?!).
[25] Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 169 – 170. Autori ako Ľ. Kubín a kol. (c. d.) a Bunčák J. a kol. (c. d.) existenciu nového kompetenčného zákona z iniciatívy vlády SR (V. Mečiar) neuvádzajú. Ale text deklarácie zo Slavkova (28. 10. 1990) a neočakávané aktivity federálnej vlády (M. Čalfa) v záverečnej fáze úpravy pôvodného návrhu kompetenčného zákona, ktorý sa začal spracovávať po porade v lete 1990 v Trenčianskych Tepliciach, nasvedčujú o jeho existencii, resp. presnejšie o možnosti existencie obdobných úvah na Slovensku, o jeho potrebe.
[26] Opis situácie podľa Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 169 – 171.
[27] Text deklarácie pozri – Gál, F.: Z prvej ruky, c. d., s. 83.
[28] List predsedu vlády ČSFR M. Čalfu z 28. 8. 1990 A. Dubčekovi. Archív autora. RYCHLÍK, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d. s. 163, uvádza, že o porade z 8. – 9. 8. 1990 v podstate neexistuje žiadny archívny zdroj, slovenská strana si však údajne robila zápis. V prílohe listu M. Čalfu sa však uvádzajú niektoré podrobnosti o zložení komisií a termínoch ich práce podľa záznamov pracovníka slovenskej delegácie, M. Hrica z Úradu vlády SR. Spomenutý list tiež ukazuje na to, že samotná myšlienka kompetencií sa na federálnej úrovni od samého začiatku stretla s nevôľou a nepochopením.
[29] Kubín, Ľ.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 91, 94 – 95.
[30] Aj príprava ústavy a jazykový zákon prezentovali, podobne ako kompetenčný zákon, rozdielnosť filozofie úpravy spoločného štátu na báze rovného s rovným, aby sa čoskoro ukázalo, že tento princíp v rámci dvojfederácie dvoch rôzne veľkých a historicky sa rozvíjajúcich národov, napriek ich blízkosti a vzájomnej nekonfliktnosti, je nereálny.
[31] Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 173, 177, 179.
Po hlasovaní o kompetenčnom zákone predseda SNR F. Mikloško pozval poslancov FZ v jeho priestoroch na halušky. V neformálnej diskusii výmena názorov pokračovala (nie všetci českí poslanci pozvanie prijali), českí kolegovia chápali zákon ako maximum, na ktoré mohli pristúpiť, väčšina slovenských zasa, že je to slušný začiatok pre definitívnu úpravu vzájomných vzťahov.
[32] Bližšie pozri Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s. 171 – 181; Bunčák, J.: Politická zmena v spoločenskej rozprave, c. d., s. 113 – 114; Kubín, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 91 – 101 a denná tlač.
[33] Rychlík, J.: Rozdělení Česko-Slovenska1989 – 1992, c. d., s 173.

Priemer: 3 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama