Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)

Štúdia z publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Počet zobrazení: 2180

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993.  

 

Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné. Prezentácia publikácie bude koncom mája, pozvánku na podujatie zverejníme v rubrike Podujatia.
 


Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)

 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku  samostatných republík SR a ČR


1.1.2. Program Šanca pre Slovensko
 

Na jar 1990 došlo zdanlivo neočakávane k výraznému poklesu popularity VPN. Signalizoval to prieskum verejnej mienky z 27. – 29. apríla 1990, t. j. zhruba 5 týždňov pred prvými slobodnými voľbami, ktoré sa považovali za plebiscit o rozchode so starým režimom a ktoré mali predstavovať víťazstvo lídrov a hnutia novembrovej zmeny. VPN sa však v preferenciách ocitla na 5. mieste (9,6 %), dokonca za KSS (13,6 %), ktorá sa prebojovala na 2. miesto za KDH (24,7 %). Okrem problémov a nedostatkov v začínajúcom sa transformačnom procese (jeho legislatívna a spoločenská nepripravenosť) podpísala sa pod to „vlažnosť“ VPN počas „pomlčkovej vojny“ a jej celkový postoj k slovenskej otázke v súvislosti so snahami o novú úpravu československých vzťahov v rámci spoločného federatívneho štátu.

Verejnosť proti násiliu z uvedeného debaklu z prieskumu verejnej mienky vyvodila „opatrenia“, ktoré ju de facto zachránili a urobili z nej dokonca jednoznačného víťaza volieb. [1]

  1. Zostavili (upravili) kandidátku svojich nominantov tak, že do jej čela postavili najpreferovanejšie osobnosti z prieskumu (Dubček, Čič a ďalší).[2]
     
  2. Prepad preferencií primäl vedenie VPN k vypracovaniu volebného programu Šanca pre Slovensko. Už samotný názov napovedal o hlavnom zameraní jeho obsahovej náplne: mal komplexný charakter, základ tvorilo päť pilierov programu: občiansko-politický, národný a národnostný, sociálno-ekonomický, ekologický a duchovno-mravný. Realizácia programu mala byť pri smerovaní od totality k demokracii cestou k novej kvalite života obyvateľov Slovenska. Cieľom bol – Nový dom Slovenska. V kontexte vtedajšej konkrétnej situácie program predstavoval azda najlepší, aj keď miestami vnútorne protirečivý dokument VPN. Vo veľkej miere vyjadroval pôvodné očakávania, nádeje, ale i ilúzie občanov – účastníkov novembrovej zmeny, ktorí si ešte neuvedomovali všetky sociálno-politické dôsledky tejto svojím spôsobom nevyhnutnej zmeny v nových geopolitických súvislostiach. (A ešte asi ani nemohli.)[3]

    kandidatka_vpn_90.jpg
    „Upravená“ kandidátka VPN. Foto: Ivan Dubovský

Program „Šanca“ už predznamenával čiastočne najmä radikálne transformačné zmeny v hospodárskej oblasti: obnova trhového hospodárstva s rýchlym účinným a dôsledným odštátnením súčasnej podnikovo-hospodárskej sféry, najmä s prechodom na rôzne formy účastinných spoločností, nevyhnutnosť voľného pohybu kapitálu a pracovných síl. Zdrojmi zo zahraničia je potrebné vytvoriť podľa programu inde vo svete obvyklé legislatívne záruky, skorý prechod na trhové ceny, zníženie zásahov štátu, ktorý má trhovú ekonomiku doplniť len takými činnosťami, ktoré pre podnikateľskú sféru nebudú príťažlivé a vyžadujú si značné náklady (doprava, kultúra a iné).[4] Program (mal charakter skôr proklamatívny), obsahoval žiaduce zmeny, vedúce k rozvoju celej spoločnosti vo všetkých sférach, ktoré sú ešte aj dnes viac ako po dvadsiatich rokoch stále aktuálne.

Osobitné miesto v programe „Šanca“ zaujíma národný a národnostný pilier. Jeho spracovanie a obsahová náplň vyvolali pozitívny ohlas a pozdvihli renomé VPN, ktorá sa dočasne dostala do čela riešenia akútnej otázky vzťahov Čechov a Slovákov. Mnohé tézy v tejto časti programu boli nové, v predchádzajúcom období sa v agende VPN tak jasne neobjavili, alebo sa nedeklarovali vôbec.

V programe sa uvádza: „VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. Jej stelesnenie (t. j. slovenskej štátnosti – pozn. I. L.) vidíme v spoločnej demokratickej federácii s rovnako suverénnym českým štátnym útvarom. Federáciu chápeme ako súčinnosť, ako navzájom prospešné spojenie. (...) Pôvodnou základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou‚ delegovanou‛.“[5] Obe národné republiky by si mali spravovať svoje záležitosti samy a vo federálnej právomoci by mali ponechať úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré nevyhnutné a presne dohodnuté funkcie. „Cieľom nášho federatívneho modelu sú silné republiky, kompetentné republikové vlády a parlamenty.“ Predbiehajúc udalosti, boli to práve kompetencie republík, okolo ktorých sa čoskoro po voľbách rozprúdil intenzívny spor.

Program sa prihlasuje k spolupráci s krajinami Európskeho spoločenstva a zdôrazňuje potrebu väčšej samostatnosti Slovenska v styku so svetom a zahranično-zastupiteľské styky aj na úrovni Slovenska.[6]

Proklamuje sa spolužitie v autentickej federácii, ktoré bude vzájomnou voľbou. A „dovŕšenie federácie, ktoré povedie k posilneniu oboch národných identít, oboch parlamentov a vlád, teda neznamená rozbíjanie spoločnej štátnosti, ale naopak dôsledné naplnenie samého zmyslu spojenia dvoch celkov. Dvoch celkov, problémom ktorých nebudú spory o tom, čo im kto pridelil či odovzdal – lebo budú hospodáriť samostatne.“[7] Tu sa už program dostáva do vnútornej protirečivosti, respektíve – mierne povedané – do nereálnej oblasti.[8]

Program však zase prejavuje realizmus v tom, keď súčasne upozorňuje: „Nemáme ilúzie o tom, že vždy nájdeme plné pochopenie na českej strane.“ VPN, ako sa konštatuje v programe, má plné pochopenie pre rozvoj českej štátnosti a je v záujme oboch partnerov, „aby sa ,české´ nestotožňovalo s ,československým´, ale tvorilo len jeho súčasť – obdobne ako predstavuje ,slovenské´ v ,česko-slovenskom´.“[9] V zásadnom protiklade k programu autentickej federácie, považovanej Verejnosťou proti násiliu za najlepšiu formu dlhodobého spolužitia Slovákov a Čechov v spoločnom štáte, s ktorým hnutie išlo po prepade predvolebných preferencií v apríli 1990 do júnových volieb 1990, bol z hľadiska budúcnosti program Slovenskej národnej strany. Ten vychádzal z práva národov na sebaurčenie, a toto právo nemožno slovenskému národu uprieť, nemožno ho obmedzovať ani delegovať na iný národný či štátny subjekt. V tomto kontexte v bode 9 program žiada „presadzovať budúcnosť Slovenska ako zvrchovanú, slobodnú, národno-štátnu samostatnú republiku v spoločenstve európskych národov“. V bode 10 sa konštatuje: „Dosiahnuť paritné zastúpenie Slovákov vo všetkých výkonných federálnych orgánoch.“[10] Programové vyhlásenie tiež proklamuje potrebu uzákoniť slovenský jazyk ako štátny a úradný jazyk bez výnimky, aby Slováci ako štátotvorný národný subjekt nemohli byť utláčaní na území Slovenska.[11]

Slovenská národná strana v tomto programovom vyhlásení nežiada okamžitú realizáciu samostatnosti Slovenskej republiky. Hovorí o nej ako o presadzovanej budúcnosti. Najprv však žiada dosiahnutie paritného zastúpenia Slovákov vo všetkých výkonných federálnych orgánoch. Vývoj po voľbách bol však dynamický a riešenie slovenskej otázky formou zvrchovanej štátnosti sa zrealizoval skôr.

Program KDH pre voľby 1990 v štátoprávnej oblasti nadväzoval na prejav J. Čarnogurského na zakladajúcom sneme hnutia vo februári 1990. Predvolebný program proklamuje suverenitu Slovenska, zrušenie výlučnej pôsobnosti federácie, ktorá neumožňovala českým a slovenským národným orgánom plne rozhodovať v otázkach ich zahraničnej politiky, obrany, menovej politiky a rozšírenia pôsobnosti republík na riadenie hospodárskych úsekov, ktoré doteraz podliehali výlučne federálnej vláde.[12] Program KDH potvrdil jeho pôvodnú tézu o samostatnom postavení Slovenska, ale realizáciu odsúva takisto do budúcnosti.

Formulácie programu KDH v tejto oblasti neboli jednoznačné a jeho konkrétna politika bola ešte viac nevyspytateľná, resp. veľmi flexibilná a celý čas oscilovala medzi principiálnym postojom (zvrchovanosť, samostatnosť) a kompromismi s centrálnou vládou v Prahe, a to najmä pri spoločných postojoch proti tzv. opozičným, resp. radikálnym silám na Slovensku (SNS, neskôr HZDS). Už čoskoro po voľbách sa to potvrdilo.

Sklamaním bol celkový politický zástoj a vývoj Demokratickej strany, o ktorej sa, najmä po návrate M. Kvetka na Slovensko a prevzatí funkcie predsedu DS, predpokladalo, že nadviaže na pôsobenie a miesto strany v slovenskej politike v rokoch 1945 – 1948. Demokratická strana však čoskoro odišla zo scény. Ako kuriozitu uvádzame, že táto strana sa vyjadrila za odstránenie monopolov v celom národnom hospodárstve a za rozvoj malých a stredných podnikov (návrat k počiatočným fázam slovenského kapitalizmu?).

Komunistická strana Slovenska vo svojom programe v štátoprávnej oblasti si predstavovala „Slovensko ako súčasť federácie dvoch suverénnych národných republík“ a žiadala „zaručenie národnej a etnickej svojbytnosti“.[13]

Strana zelených vo svojom programe, ktorý sa prednostne venuje svojej špecifickej agende, o. i. uvádza: „Zaistiť rovnaké právo pre naše národy a všetky národnosti v rámci federatívneho usporiadania republiky.“ Ďalej navrhujú decentralizáciu, priamu demokraciu a autonómiu regiónov.[14]

Strana slobody mala vo svojom programe zakotvenú požiadavku konfederácie. V predvolebnej agitácii sa sústredila na vysvetľovanie rozdielu medzi federáciou a konfederáciou, ich plusov a mínusov. Po konštatovaní, že federácia je zväzok štátov na báze jednej ústavy a riadený jednou štátnou mocou, vymedzuje konfederáciu ako útvar, ktorý vzniká spojením dvoch vlád alebo viacerých štátov na základe medzinárodnej zmluvy. Rozdelenie kompetencií medzi centrálne orgány a orgány republík býva rôzne, federácie sú viac či menej centralizované, v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike je centralizácia podľa ich názoru veľmi vysoká.[15]

Voľby a predvolebná kampaň (jar 1990) primäli tak staré (už existujúce), ako aj novovzniknuté subjekty na politickej scéne Slovenska, aby si dôslednejšie (na rozdiel od novembrových dní 1989) ujasnili svoj vzťah k otázke štátoprávneho usporiadania vzťahu Čechov a Slovákov.


1.1.3. Výsledky volieb z 9. júna 1990
 

Víťazom volieb do SNR a oboch komôr FZ z 9. júna 1990 sa stala Verejnosť proti násiliu, a to víťazstvom pomerne jednoznačným. Vo voľbách do SNR získala 29,35 % hlasov, na druhom mieste bolo KDH s 19,21 %, ďalšie poradie: SNS – 13,94 %, KSČ – 13,35 %, Együttelés – 8,66 %, DS – 4,4 %, Strana zelených – 3,49 %.
 

Tabuľka č. 1: Preferencie a voľby do SNR z 9. júna 1990[16]

volby_90_1a.jpg

Tabuľka č. 2: Výsledky volieb do FZ (9. jún 1990)[17]
volby_90_2.jpg

Tabuľka č. 3: Voľby do SNR (9. jún 1990) podľa hlavných politických strán a hnutí v členení podľa krajov[18]

volby_90_3.jpg
Együtteles 8,6 % (údaje podľa krajov neboli k dispozícii).

Zaujímavé a výpovedné je porovnanie výsledkov volieb s predvolebnými preferenciami z 29. apríla 1990. Po uverejnení už spomínaného programu Šanca pre Slovensko a po určení predvolebných lídrov podľa prieskumu popularity stúpli hlasy pre VPN za necelých 6 týždňov o 19,7 %, čím sa VPN dostala vo voľbách na prvé miesto.

Druhým prekvapením volieb bola SNS. Zásluhou svojho programu v národnej otázke vzrástol počet jej voličov oproti preferenciám o 11,8 %. Najväčší pokles zaznamenala obnovená DS (víťaz z roku 1946): o 8,9 %. Výsledok signalizoval jej ústup zo slovenskej politickej scény, čo potvrdili voľby v roku 1992, keď úplne prepadla. Strana zelených zaznamenala úbytok o 6,9 % a v nasledujúcich voľbách taktiež neuspela. Napriek svojej obsahovej náplni  v ďalšom vývoji už nehrala významnejšiu úlohu. Pokles hlasov o 5,5 % zaznamenalo aj KDH, ale napriek tomu naznačilo stálosť a významnú úlohu v slovenskej politike pre ďalšie obdobie. Výsledok KSS (13,35 %) naznačil, že po obrode („zmene“) budú jej prívrženci patriť k stáliciam politickej scény, podobne ako politické subjekty, ktoré zastupujú problematiku maďarskej menšiny.

Rozchod so starým režimom nebol až taký manifestačný, ako sa predpokladalo, resp. ako sa interpretovali výsledky volieb. V oficiálnych kruhoch najväčšie znepokojenie vyvolal nárast voličov SNS (za KDH zaostávala cca o 5 %) a v podstate mala rovnaký počet sympatizantov ako KSS. Je symptomatické, že jej preferencie v nasledujúcom období začali klesať, čo súviselo so vznikom HZDS.

Sympatie k programu Šanca pre Slovensko (autentická federácia), nárast voličov SNS a len mierny pokles KDH naznačovali, že vo voľbách 1990 okrem rozchodu so starým systémom už viac než sa oficiálne pripúšťalo intervenoval aj národný faktor, otázka postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Výsledky volieb teda naznačili, že skrytý potenciál ďalšej dynamiky vývoja slovenskej politickej scény i spoločnosti bude súvisieť s problematikou národno-emancipačného procesu, ktorý bude stále viac spätý s existenciou zvrchovanosti a štátnosti. A svojou intenzitou bude paradoxne prekrývať aj samotný problém transformácie spoločnosti, jej tempo a akceptovanie špecifík na Slovensku, ako aj v Čechách. Vedenia VPN, KDH a ani Praha si tieto skutočnosti dostatočne neuvedomovali.

Voľby do snemovní Federálneho zhromaždenia (tab. č. 2) sa v podstate skončili obdobne: zvíťazila VPN (SĽ 35,4 %, SN 37,2 %). Len ako potvrdenie konštatovania o výraznom podiele reformátorov z roku 1968 a členov KSČ na víťazstve VPN uvádzame: volebnými lídrami VPN do Snemovne národov FZ za Bratislavu boli H. Kočtúch, za Západoslovenský kraj A. Dubček a za Stredoslovenský kraj V. Mečiar. Do Snemovne ľudu FZ bol okrem J. Langoša a L. Kováča lídrom aj M. Kováč.

Na druhé miesto sa vo voľbách do SN i SĽ dostalo KDH, ale jej odstup od VPN bol výrazný (pri SĽ – 13,6 % a SN až 19,21 %). Oproti voľbám do SNR sa v snemovniach FZ na treťom mieste umiestnila KSS a štvrté miesto obsadila SNS. Ako sme uviedli, v SNR to bolo naopak, rozdiel bol nepatrný 1 – 3 %.

Novým predsedom vlády SR sa stal bývalý minister vnútra V. Mečiar (VPN), predsedom SNR F. Mikloško (VPN), predsedom federálnej vlády M. Čalfa (VPN) a staronovým predsedom FZ A. Dubček (VPN). Za prezidenta republiky bol opätovne zvolený V. Havel (OF). Pôvodní lídri VPN (Gál, Zajac, Bútora atď.) do najvyšších výkonných i zákonodarných funkcií opäť nevstúpili, hoci počet zástupcov VPN (pôvodne len V. Ondruš) sa zvýšil. V Čechách sa stalo víťazom volieb Občianske fórum, a to výraznejšie ako VPN na Slovensku.


1. 2. Programové vyhlásenie federálnej vlády a transformácia

 

Dňa 3. júla 1990 premiér M. Čalfa vo Federálnom zhromaždení predniesol programové vyhlásenie vlády ČSFR, ktoré predstavovalo v podstate ucelenú koncepciu prístupu k transformácii spoločnosti vrátane riešenia vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte.[19] Programové vyhlásenie federálnej vlády de facto po prvýkrát po novembrovej zmene 1989 oficiálne „nalialo čistého vína“ a deklarovalo konkrétne kroky prechodu k trhovej ekonomike a pluralitnej občianskej spoločnosti v kontexte integračných trendov v Európe. Výsledky volieb v lete 1990 mu na to dávali opodstatnenie.

Transformácia ekonomiky a predpokladaná úprava federácie a vzťahov Čechov a Slovákov obsiahnutá v programovom vyhlásení federálnej vlády súčasne avizuje možné spory a signalizuje rôznosť výkladu volebného programu VPN Šanca pre Slovensko. Programové vyhlásenie prednesené M. Čalfom totiž obsahovalo až protichodné vyjadrenia ku koncepcii takzvanej autentickej federácie a k riadeniu spoločného štátu Čechov a Slovákov z jedného centra. Centrálne riadenie malo podľa M. Čalfu zefektívniť transformačný proces a dynamizovať ekonomiku podľa princípov trhovej ekonomiky. Štruktúra a najmä východiská programového vyhlásenia M. Čalfu sú dosť neštandardné a nesú výrazne pečať aj jeho osobného videnia problematiky.

Na úvod M. Čalfa konštatuje, že vo voľbách väčšina obyvateľstva hlasovala „pre dôstojný život slobodného človeka užívajúceho plody civilizácie v zdravom životnom prostredí“. A keďže sa to nedá stihnúť za dvojročné volebné obdobie, pôjde najskôr o vytvorenie podmienok, aby sme sa k cieľu dostali rýchlo a plynulo. Dosiahnutie tohto cieľa podmieňuje zapojenie krajiny do svetových a európskych integračných procesov, a to si zas vyžaduje „vykonanie veľmi zložitého ekonomicko-sociálneho manévru“.[20]

Programové vyhlásenie dopĺňa M. Čalfa veľmi konkrétne z pohľadu hlavného manažéra centrálnej inštitúcie. Zložitý ekonomicko-sociálny manéver je u neho predovšetkým kreovanie spoločnosti podľa vzoru západných krajín na princípoch trhovej ekonomiky a občianskej plurality podľa neoliberálnych zásad. Projekt ekonóma a už bývalého podpredsedu prvej federálnej vlády ČSFR V. Komárka bol v tom čase odsunutý do úzadia.[21] Rozprava v spoločnosti o možných alternatívach (napríklad o sociálnodemokratickom modeli, ktorý prevládal v tom čase vo veľkej skupine krajín Európy, resp. o konsenze medzi neoliberálnym a sociálnodemokratickým modelom, podľa ktorého de facto začínali fungovať a ešte stále fungujú štruktúry európskeho spoločenstva) sa nekonala. Aktéri novembrovej zmeny ju v prvých dňoch manažovali pod egidou všeobecne prijímaných hesiel ako demokracia, prekonanie starého režimu, sloboda atď. ako samozrejmosť.[22] Ako sa však čoskoro ukázalo, vývoj išiel neoliberálnym smerom.

Východiskom je takéto konštatovanie M. Čalfu: „Naším cieľom je radikálny zvrat v spôsobe hospodárenia. Jedinou cestou k tomuto cieľu je všeobecná demokratizácia spoločnosti a liberalizácia ekonomiky spojená so zavedením trhového hospodárstva.“ Za kľúčové kroky ekonomickej reformy považuje vláda podľa M. Čalfu privatizáciu podstatnej časti existujúceho štátneho a rozvoj súkromného sektora, liberalizáciu cien a zahraničného obchodu, voľnú tvorbu cien, odbúranie dotácií základných potravín, prelomenie diktátu domácich výrobcov, vytváranie priaznivé podmienky pre zahraničných investorov na území ČSFR, podporu súkromne hospodáriacich roľníkov.[23]

V časti, ktorá je venovaná sociálnym súvislostiam ekonomickej reformy, konštatuje, že pred voľbami sa všetky politické sily v krajine prihlásili k trhovej ekonomike, ale aj k myšlienkam sociálnej spravodlivosti, a že vláda v súlade s vôľou ľudu sa bude usilovať o sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Proklamuje zriadenie služieb zamestnanosti a pomoc tým, ktorí budú na to odkázaní.[24] Znova hovorí o vypracovaní troch ústav, v ktorých by sa mali vymedziť vzájomné právomoci republík a federácie tak, „aby zodpovedali svojbytným záujmom oboch našich národov a prípadným potrebám vytvorenia krajinského zriadenia“.[25] K česko-slovenským vzťahom sa Čalfa konkrétnejšie vyjadruje v ďalších častiach prejavu v kontexte úsilia o vstup do EÚ a najmä v súvislosti s vymedzením kompetencií a riadenia federácie a vlád ČR a SR. V spoločnosti európskych národov by „mohli Česi a Slováci vystupovať ako svojbytné a rovnoprávne republiky.“ Dnes však považuje za neoddiskutovateľné, že „Česká a Slovenská Federatívna Republika ako jeden štát (zdôraznil I. L.) musí mať spoločnú hospodársku, sociálnu a ekologickú stratégiu a nástroje na jej presadenie, jednu menu, jednu armádu, zahraničnú politiku a jednotnú štatistiku. Je to prirodzená oblasť pôsobenia federálnej vlády.“ Bude fungovať jednotný trh, jednotná legislatíva, pracovné právo, sociálne zákonodarstvo atď.[26]

Program Šanca pre Slovensko kládol veľký dôraz na pôsobenie SR v medzinárodných vzťahoch. M. Čalfa uzemnil tendencie k zvrchovanosti Slovenska konštatovaním: „Chceme, aby sa na formovaní zahraničnej politiky podieľali i republikové vlády“ a že federálne ministerstvo zahraničných vecí mieni rozšíriť svoje pôsobenie v Bratislave, kde sa budú tiež utvárať zahraničné konzuláty, kultúrne strediská a misie.[27] M. Čalfa aj v tomto prípade striktne dodržiava zásadu: síce dve republiky, ale jeden štát.

Do sféry pôsobenia republikových vlád by malo patriť „v čo najkratšej dobe organizačné zabezpečenie – prevedenie riadenia strojárstva, elektrotechniky a ťažby i spracovanie rúd s výnimkou uránu – z federálnej úrovne na republikové orgány. Do pôsobnosti federácie bude spadať iba problematika palív, energetiky, hutníctva, spojov a dopravy. Samozrejme i úlohy v oblasti ekológie.“ Rátalo sa s odstránením prílišného centralizmu pri riadení štátnej správy.[28] To je zhruba vecný obsah a rámec rokovania o kompetenciách. Poukazuje na potrebu prekonať predstavy, že štát plne zodpovedá za zárobky, zdravie, dôchodky alebo bývanie obyvateľov. Dôjde k znižovaniu výroby v útlmových odvetviach, k rušeniu neefektívnych podnikov atď. Sociálne zabezpečenie bude spočívať na systéme fondov oddelených od štátneho rozpočtu. Federálny rozpočet bude mať svoje vlastné zdroje, a tým sa bude líšiť od predstáv republík, že sa bude tvoriť presunmi z ich rozpočtov. A to všetko by malo fungovať podľa základnej tézy M. Čalfu: „Prosperujúce republiky potrebujú silnú federáciu a silná federácia môže vyrásť z vôle silných republík.“[29] Nesúlad medzi filozofiou úpravy federácie podľa programu Šanca pre Slovensko a programovým vyhlásením federálnej vlády je evidentný.

(Pokračovanie)

Prvá časť:
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)

 

 


[1] Okrem preferencií politických strán a hnutí sa respondenti vyjadrovali aj k osobnostiam vtedajšieho politického života. Podľa známosti (t. j. podľa ich poznania) a podľa prejavených sympatií boli na prvom mieste A. Dubček a na druhom M. Čič. V oboch kategóriách sa do prvej desiatky dostalo veľa bývalých členov KSČ (reformátorov a vylúčených z roku 1968 (Dubček, Kusý, Kočtúch, Košťa, Mečiar, Stračár) alebo takých, čo sa prihlásili k novembrovej zmene 1989 (ako Čič, Schuster, Weiss, Mináč). Z lídrov VPN to boli Budaj, Kňažko, Čarnogurský, Mikloško, Ondruš. V kategórii sympatie bol Gál na 23. mieste. Bližšie pozri – Centrum pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN. Správa z výsledkov výskumu verejnej mienky v dňoch 27. – 29. apríla 1990 Zdroj – archív autora. Tiež LALUHA. I.: Alexander Dubček politik a jeho doba. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 2000, s. 162 – 166.
[2] Z celkového zoznamu 32 kľúčových kandidátov, ktorí boli súčasťou predvolených materiálov nového programu Šanca pre Slovensko, bolo 15 bývalých členov KSČ, z toho 11 vylúčených v roku 1970 a 4 členovia akceptujúci novembrovú zmenu.
[3] Šanca pre Slovensko. Program hnutia Verejnosť proti násiliu. Bratislava apríl 1990. Archív autora.
[4] Tamže s. 8 a 9. Tieto aspekty programu sme uviedli ako príklad určitej netrpezlivosti, ktorou sa program vyznačuje bez ohľadu na legislatívu a (ne)pripravenosť príjemcu (občana).
5] Tamže, s. 5.
[6] Tamže, s. 7.
[7] Tamže, s. 5.
[8] Svedčí o tom aj skutočnosť, že v jednom z nedatovaných variantov programu (bol spracovaný s určitými odchýlkami obsahom a formy, nevieme posúdiť s akým cieľom) sa okrem iného v časti „VPN a národný blok“ uvádza: „Pevnosť koncepcie nášho národného programu bola za krátke trvanie hnutia podrobená niekoľkým neľahkým skúškam. Jednou z nich je vznik politickej aktivity za rozbitie spolužitia Slovákov s Čechmi a Moravanmi.“ Tamže, s. 14.
[9] Tamže, s. 6.
[10] Slovenská národná strana. Programové vyhlásenie. Bratislava: Výkonný výbor SNS, vydavateľstvo Anima 1990, s. 1 – 2.
[11] Tamže, s. 6.
[12] Hlavné zásady volebného programu KDH, predvolebný materiál TSNP 200 307341-90, Bratislava 1990. Archív autora. Bližšie pozri tiež: KUBÍN, Ľ. a kol.: Dva roky politickej slobody. Bratislava : Nadácia RaPaMa, 1992, s. 8 – 9.
[13] Tamže, s. 8.
[14] Program a stanovy, Strana zelených. Oblastný koordinačný výbor SZ, Banská Bystrica marec 1990, s. 10. Archív autora.
[15] Strana slobody. Federácia a konfederácia. Predvolebný materiál. „Voľte č. 1 Strana slobody.“ Archív autora.
Paradoxné je však to, že táto centralizácia bola prebraná z predchádzajúceho systému vlády jednej strany a jej riadenia spoločnosti a ekonomiky vo federácii. Schematické, ale zároveň zjednodušene opísaná príčina nedorozumení pri pokuse o úpravu vzťahov Čechov a Slovákov a prechod z asymetrického modelu na symetrický nastoľuje kardinálnu otázku, či je vo federácii vôbec možné také vyváženie kompetencií medzi dvoma subjektmi, ktoré ju tvoria – pričom jeden z nich dlhodobo váhou svojej ekonomiky a vôbec rozsahom svojho územia, počtom obyvateľov atď. ťahá za kratší koniec – aby obe strany boli spokojné a federácia fungovala efektívne bez pocitov „doplácania“ z oboch strán? Vyžaduje to vysoký stupeň empatie a solidarity, ktoré v čase prechodu na trhový mechanizmus a v širších strategických súvislostiach, resp. pri intenzívnom vstupe nezávislých vonkajších premenných vyvoláva ekonomický egoizmus a, obrazne povedané, postoj „bližšia košeľa ako kabát“. A či je vesta dobre zapnutá, sa stáva irelevantným.
[16] RYCHLÍK, J.: Rozdělení Československa 1989 – 1992. Praha 2012, s. 149; LALUHA, I.: Alexander Dubček politik a jeho doba, c. d., s. 162 – 165.
[17] RYCHLÍK, J.: Rozdělení Československa 1989 – 1992, c. d., s. 149.
[18] KUBÍN, Ľ. A kol.: Dva roky politickej slobody, c. d., s. 22 – 23.
[19] Programové vyhlásenie vlády ČSFR, prednesené jej predsedom JUDr. Mariánom Čalfom 3. júla 1990. Tlačovina. Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Archív autora.
[20] Tamže, s. 1 – 2.
[21] Bližšie pozri KOMÁREK, V.: Ohrožená revoluce. Bratislava : Bradlo, 1991.
[22] Tak ako sa svojho času stotožnilo české s československým a vyvolalo problémy, ktoré sú predmetom našej témy, tak sa teraz stotožnilo slobodné a demokratické s neoliberálnym, čo vyvolalo a vyvoláva problémy od vzniku SR až dodnes.
[23] Programové vyhlásenie vlády ČSFR..., c. d., s. 7 – 8.
[24] Tamže, s. 15 – 19 a ďalšie.
[25] Tamže, s. 3. Vyjadrenia k federácii sú všeobecné a „krajinské zriadenie“ bolo reminiscenciou na prekonané a vývojom odmietnuté štátoprávne riešenie z obdobia I. ČSR.
[26] Tamže, s. 5.
[27] Tamže, s. 43.
28] Tamže, s. 6, 8, 12, 26.
[29] Tamže, s. 6.

Priemer: 3 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama