Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993

Štúdia z publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989
Počet zobrazení: 2612

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 


Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné. Prezentácia publikácie bude koncom mája, pozvánku na podujatie zverejníme v rubrike Podujatia.




 

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993[1]. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR
 

Úvodná poznámka (historické reminiscencie)
 

Slovenská otázka ako úsilie o zavŕšenie základnej národno-emancipačnej etapy vlastnou demokratickou štátnosťou, ktorá mala vytvoriť žiaduce podmienky na zachovanie nielen identity, ale aj rozvoj a prosperitu národa, sa vynára v 20. storočí ako bájny Fénix pri každej zásadnejšej historickej udalosti v našich moderných dejinách. Tak to bolo v rokoch 1918, 1938, 1945,1968 a tiež zakrátko po novembri 1989.

image.jpgIvan Laluha v období, ktorému sa venuje vo svojej štúdii.

Roky 1990 – 1992 boli poslednou kapitolou nášho emancipačného úsilia. Jeho výsledkom bol vznik zvrchovanej, demokratickej a samostatnej štátnosti – Slovenskej republiky k 1. januáru 1993, ktorú okamžite uznala väčšina štátov Európy a sveta a stala sa členom OSN. Spolu s Českou republikou ako jeden z nástupníckych štátov prevzala na seba po ČSFR uzavreté dohody a zmluvy. K tomu sa zaviazala uzneseniami NR SR ešte pred svojím vznikom 3. decembra 1992.

Posledná kapitola vzniku Slovenskej republiky bola plná dramatických zvratov a presunov, ale nakoniec ako sme sa zamatovo rozišli s predchádzajúcim komunistickým režimom, tak sme sa zamatovo rozišli aj v prípade slovensko-českých štátoprávnych vzťahov. V praktickej rovine to bol prechod od federácie k dvom samostatným, suverénnym štátnym útvarom – ČR a SR. Transformačné zmeny celej spoločnosti boli tiež jednou z príčin, ktoré dynamizovali rozdelenie spoločného štátu.

Vznik SR prebiehal v mimoriadne vhodných medzinárodných súvislostiach po rozpade mnohonárodných štátnych útvarov ZSSR a Juhoslávie. Tie boli na rozdiel od pokojného rozdelenia federácie v Česko-Slovensku sprevádzané dramatickými konfliktami a vojnami.
 

1. November 1989 – začiatok úsilia o zmenu postavenia Slovenska v spoločnom štáte
 

V novembri 1989 sa komunistický režim rozsypal ako domček z kariet. Novembrová zmena otvárala široký priestor pre demokraciu a kvalitatívne zmeny vo všetkých oblastiach spoločenského a ekonomického života.

Napriek nespokojnosti s režimom žiadne politické zoskupenia či osobnosti nemali pripravený komplexný program zmeny (azda až na jednotlivcov, čo vyplývalo skôr z ich konkrétneho života či profesie, ako z cielenej programovej osnovy), respektíve s ním v prvých dňoch nevystúpili. Skôr sa vedelo, čo sa nechce, proti čomu sú výhrady, a nie to, čím a ako to nahradiť. Požiadavky disidentských skupín ešte počas roka 1989 usilovali prevažne o to, aby nastal verejný dialóg a diskusie o neúnosnom stave.

Toto konštatovanie však nevylučuje, že v interných diskusiách úvahy o zmene spoločnosti a jej charaktere neprebiehali. Čo je však evidentné, prevažná časť obyvateľstva, ktorá manifestovala na námestiach (podľa niektorých odhadov bolo medzi nimi 50 – 60 % radových členov KSČ, resp. KSS), sa predovšetkým dištancovala od režimu vlády jednej politickej strany a jej vedúcej úlohy zakotvenej v ústave. Ostatné požiadavky mali všeobecne demokratický charakter. Populárny slogan „Ahoj, Európa!“ vyjadroval snahu o otvorenie hraníc a nadviazanie umelo a silou prerušených kontaktov s Európou, presnejšie západnou Európu a svetom.

Politickou kuriozitou bolo, že napriek uvedenému sa na novembrových námestiach neobjavovala požiadavka proti socializmu ako systému a jeho nahradenie systémom napríklad predmníchovskej republiky, t. j. systémom založeným na kapitalistických zásadách, pochopiteľne súčasných. Z jednotlivých požiadaviek skôr rezumuje zaver, že iš1o o odmietnutie predchádzajúceho normalizačného režimu.

Aký bol teda pôvodný autentický zmysel novembra podľa tých, ktorí manifestovali na jeho sychravých námestiach? V tejto súvislosti sa odvolávame a upozorňujeme na menej známu a málo využívanú monografiu amerického historika Jamesa Krampfla[2], ktorý na základe analýzy pomerne veľkého súboru archívnych prameňov z regiónov Čiech, Moravy a Slovenska (v tomto smere je to ojedinelá publikácia o novembri 1989) posudzuje novembrové udalosti v zmysle vystúpení a požiadaviek občanov ,,ako úsilie o ideál ľudskosti“ v širšom zmysle slova. Konštatuje, že z rozboru dochovaných odkazov o občianskej angažovanosti v roku 1989 a na začiatku 90. rokov „vyjde obraz prekvapujúco idealistickej revolúcie, ktorá bola zároveň sociálna, politická a do istej miery aj náboženská“.[3] Nesúhlasí so závermi F. Foureta, ktorý tvrdil, že napriek všetkému „hurhaju a hluku“ z východnej Európy v roku 1989 nevzišla ani jediná nová myšlienka.[4] Krampfl naopak tvrdí, že ak by aj nové myšlienky možno nevzišli, „rozhodne tam boli“. Azda najpútavejšia bola spomínaná idea ľudskosti, „s ktorou logicky súviseli ďalšie revolučné zásady, ako nenásilie a demokracia. Česi a Slováci neodmietli komunistický režim preto, lebo bol socialistický, ale preto, že bol slepo byrokratický a ,neľudský´ a dodáva, že občania kládli požiadavky ľudskosti nielen vládam, ale aj politickej a hospodárskej administratíve na všetkých jej úrovniach.“[5] Zároveň uvádza, že viera v príchod ,,novej spoločnosti“ bola v roku 1989 nesmierne rozšírená a dokonca vzniká otázka – do akej miery boli napokon ideály novembra nové.[6]

november.bmp_.jpg

Autor vo svojich úvahách vychádza predovšetkým z výskumov prvého obdobia po 17. novembri 1989 v regiónoch a z postojov radových občanov. Aj keď to autor priamo neuvádza, podľa výsledkov pramenného materiálu mimo centier „nežnej“ evokuje myšlienku o existujúcej a dosť intenzívnej a hlbokej vnútornej previazanosti (aspoň vo veľkej časti niektorých demografických a sociálnych skupín v regiónoch) obrodného a reformného pohybu v roku 1968 s rokom 1989 (socializmus s ľudskou tvárou a nádej a hľadanie nového ideálu sociálne spravodlivejšieho a humánnejšieho systému a usporiadania pomerov, v ktorých radový občan žije). V každom prípade existovali rozdiely vo vnímaní novembrových dní v centre a vo veľkej časti regiónov. Zároveň prudký posun v požiadavkách nastoľovaných ústrednými skupinami a zložkami, ktoré sa v centrách utvárali, a ich akceptácia širokou verejnosťou, či už pasívna, alebo aktívna, ukazuje, že mienka a postoje účastníkov novembrových udalostí neboli konkrétnejšie vyprofilované, boli teda pomerne ľahko tvarovateľné moderátormi mítingov a ďalším vývojom v centrách novej moci (kauza voľby prezidenta republiky či kauza dohody V. Havla s predstaviteľom normalizačnej nomenklatúry M. Čalfom a iné). Z analýzy autora tak vyplýva konštatovanie, že predstavy a očakávania občanov od novembrovej zmeny v rôznych regiónoch Československa sa zrejme aspoň v prvom období v mnohých smeroch odlišovali až natoľko, že vysvetľujú mnohé frustrácie občanov zo zmien, ktoré prišli v ďalšom transformačnom pohybe a ktoré sa medzi staršou generáciou prejavujú až do dnešných dní.
 

1.1. Česko-slovenské vzťahy v agende politických strán a hnutí, voľby 1990
 

November ´89 ešte bezprostredne otázku vzťahov Čechov a Slovákov nepokladal za prioritnú. Krampfl dokonca konštatuje, že aktéri Novembra 1989 od centier až po vzdialené regióny v tom čase „mysleli v rámci ‚československého spoločenstva´ a podľa toho aj konali“.[7]

Prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu z 20. novembra 1989, keď uvádza problémy, ktoré spoločnosť znepokojujú, ako ekonomika, ekológia atď., naznačuje aj narastajúce napätie „medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, medzi národmi a národnosťami“.[8] Druhé vyhlásenie z 21. novembra 1989 sa už venuje len udalostiam zo 17. novembra 1989.[9] Vzťahu Čechov a Slovákov sa v prijateľnej všeobecnej rovine dotkol V. Havel v pozdrave účastníkom demonštrácie na Námestí SNP 22.  novembra 1989. Vyjadril presvedčenie, že federalizovaná totalita se změní v demokratickou federaci, že budeme žít jako dva svéprávné bratrské národy, které budou žít v duchu svých tradic a jejich přátelství bude skutečně autentické“.[10] Alexander Dubček v prejave na Námestí SNP 23. novembra 1989 sa okrem iného prihlásil k podpore myšlienok a postojov hnutia VPN k demokracii a ľudským právam. V programovom vyhlásení Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov 25. novembra 1989 z dvanástich požiadaviek na desiatom mieste sa uvádza: „Žiadame dôslednú demokratickú federáciu Čechov a Slovákov, zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.“[11] A v komuniké zo spoločného stretnutia zástupcov Občianskeho fóra a VPN 29. novembra 1989 sa uvádza, že ich spoločným cieľom je „změna Československa na demokratickou federaci, ve které budou Češi a Slováci spolu s ostatními národnostmi žít ve vzájemném přátelství a porozumění“.[12]

Čoskoro sa však ukázalo, že česko-slovenské vzťahy nie sú také bezproblémové, ako sa spočiatku po 17. novembri 1989 ukazovali, a že všeobecne akceptovaná téza o premene totalitnej federácie na demokratickú či autentickú, a jej realizácia v praxi skrýva v sebe také veľké množstvo rôznych záujmov a výkladov, že to postupne bude ohrozovať samotnú existenciu federácie a spoločného štátu.

Už okolnosti voľby prezidenta republiky ukázali prvé napätie a rozdielnosti v českej a slovenskej spoločnosti. Návrh na referendum o voľbe prezidenta česká strana i VPN odmietli, hoci neskôr pri sporoch o zachovanie spoločného štátu sa ho vehementne dovolávali. Na Slovensku okolnosti spojené s voľbou prezidenta vyvolali veľa otáznikov a nespokojnosti, na popularite utrpela aj VPN. Až vďaka rozvážnosti a zmyslu pre konsenzus a dobré spolužitie oboch národov, ako aj ústupčivosti zo strany A. Dubčeka sa dospelo k dohode. Sľub V. Havla, že v lete 1990 prenechá kandidatúru na prezidenta A. Dubčekovi však splnený nebol.

Koordinačný výbor VPN v januári 1990 zaujal stanovisko k vývoju na Slovensku. Autori konštatujú, že na Slovensku rastie spoločenské napätie. Keď sme na námestiach zvonili zväzkami kľúčov, boli sme za jedno. Ďalej sa konštatuje, že „niektorí“ sa snažili vniesť rozkol medzi Slovákov a Čechov pri voľbe prezidenta alebo zneužiť amnestiu na šírenie strachu a rozdeliť spoločnosť na dva tábory. Začala sa „kádrová“ vojna, výmena skompromitovaných, ale dochádza aj k neúmernému radikalizovaniu hnutia. Nepriamo sa za zdroj napätia považujú tí, čo sa nechcú zmieriť so zmenami po novembri 1989.[13] Novembrová zmena, zjednodušene povedané, začala prechádzať od slov k činom.

Začala sa utvárať občianska spoločnosť a pluralitný politický systém. Vznikajú nové politické subjekty, občianske organizácie a iniciatívy, ktoré sa vo svojich výzvach a programových cieľoch vyjadrujú aj k riešeniu vzťahov Čechov a Slovákov. Politické subjekty vznikali nadväzujúc na tradície obdobných strán ešte z čias pred nástupom komunistického režimu (SDSS, DS, SNS a v podstate i Kresťanskodemokratické hnutie). Vznikajú však i nové, ktoré odrážajú aktuálne problémy a potreby súčasného stavu spoločnosti, ako napr. Strana zelených a predovšetkým samotné hnutie VPN. Programové ciele strán trpeli v tom čase ešte všeobecnosťou, deklaratívnosťou, slabým teoretickým zázemím vznikajúcich politických subjektov a slabou profiláciou. Ich zázemie a rezervoár voličov neboli ešte vykryštalizované. Vymedzovali sa najmä voči predchádzajúcemu systému tzv. reálneho socializmu, ale najmä jeho normalizačnému obdobiu.[14] Vedúca skupina VPN okrem už uvádzaných stanovísk všeobecného charakteru k federácii uverejnila programové ciele VPN pod názvom Predstava o krajine.[15] Už názov akoby hovoril, že epicentrum problému nie je konkrétne Slovensko, ale krajina, ktorá sa nazýva Slovensko. Obsahové zameranie „Predstavy“, najmä však typológia a štylizácia problémov poukazujú na videnie sveta, ktoré nemohlo na začiatku roku 1990, ba ani v rokoch budúcich vyvolať väčší záujem spoločnosti. Radový občan z reálneho životného prostredia, v ktorom mal svoje aktuálne sociálne problémy a možno aj minimum národného povedomia, ostal k „Predstave“ neutrálny.

Na druhej strane nemožno uprieť to, že tento druh filozofujúcich úvah má svoje opodstatnenie. Obsahuje „síce neučesané“ úvahy v kontexte Tatarkovej „obce božej“ alebo Sorosových postojov, na ktorých sa autori odvolávajú. Zaujímavo chápu VPN ako nové politikum, ktoré sa neuskutočňuje „ako forma politického nátlaku na obyvateľstvo, ale ako tlak občanov na správu a moc“, čo vykonáva VPN. [16]

Azda s najväčším záujmom sa očakávalo konštituovanie Kresťanskodemokratického hnutia, ku ktorému prešla aj časť pôvodných sympatizantov VPN. Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) malo najsilnejšiu tradíciu disidentského odboja proti totalite a vzhľadom na charakter slovenskej spoločnosti aj stabilné konzervatívne politické a volebné zázemie.

Na ustanovujúcom sneme KDH 17. februára 1990 v Nitre bol za jeho predsedu zvolený J. Čarnogurský. Na sneme vystúpili aj zahraniční Slováci, ktorí sa dožadovali štátnej samostatnosti Slovenska. J. Čarnogurský zrejme aj v tomto kontexte vyhlásil: „Sme za to, aby Slovensko pri budúcej integrácii vystupovalo ako samostatný subjekt...“, ale „v súčasnosti sme za federáciu – v budúcnosti môžeme prijať a realizovať aj iné rozhodnutia.“[17] Táto účelová neurčitosť bola pre KDH typická aj pre ďalšie obdobia.

Ústredný výbor Demokratickej strany (bývalá Strana slovenskej obrody) prijal svoje programové zásady 29. marca 1990. Nadväzujúc na svoje povojnové postoje z rokov 1945 – 1948 konštatoval, že strana „v usporiadaní štátu trvá na zväzku dvoch rovnoprávnych republík so zvrchovanosťou ich národných rád a štátnou mocou členenou na nezávislé národné rady, vlády a súdy“.[18] V ďalšej časti zásad sa DS prihlásila k obhajobe súkromného vlastníctva, ale aj za sociálne orientované trhové hospodárstvo a za spoločnú cestu do mierovej a jednotnej Európy. V oblasti štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov sú to postoje a formulácie dosť neštandardné, ale i protirečiace si, no rozhodne prekračujú rámec vtedajšieho oficiálneho chápania federácie a skôr vyznievajú v prospech silných národných subjektov so zvrchovanosťou. Praktická politika DS tomu však nezodpovedala.

Ustanovujúci zjazd Strany zelených ako celoštátnej politickej strany prijal program, v ktorom sa tento subjekt deklaruje ako štátotvorná strana usilujúca sa o vybudovanie sociálne spravodlivého právneho štátu a federácie.[19]

Jedinou politickou stranou na Slovensku, ktorá už v marci 1990 vystúpila s programovou požiadavkou dosiahnuť vytvorenie suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky, bola Slovenská národná strana. Hlásila sa k minulým tradíciám slovenskej politiky a Slovenskej národnej strany ešte z prvej polovice 20. storočia. Jej zakladajúce zoskupenie sa začalo utvárať a formovať v Bratislave už v decembri l989.[20] Nadväzovala kontakty s národno-štátne orientovanými zahraničnými Slovákmi. V SNS existovalo viacero skupín, jedna z nich nadväzovala na národniarske tradície z medzivojnového obdobia, preferujúc tradície HSĽS, ako aj na tradície vojnovej Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945.[21]

Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) sa začala utvárať hneď po novembri 1989. Ideovo nadväzovala na tradície medzivojnovej sociálnej demokracie, ktorá bola plne orientovaná na česko-slovenskú vzájomnosť v zmysle teórie klasického čechoslovakizmu. S komunistickým organizačným intermezzom sa vyrovnala pomerne rýchlo, ale predmníchovské ideové dedičstvo si udržiavala ešte pomerne dlho.

V rámci prechodu k občianskej spoločnosti a demokracii sa vo verejnom živote okrem politických hnutí a strán v rokoch 1989 – 1992 objavuje a pomerne rýchlo vzniká značný počet občianskych organizácií, resp. zoskupení a iniciatív, ktoré svojimi aktivitami reagujú na akútne spoločenské udalosti a stávajú sa súčasťou širšieho spektra politického systému. Nový fenomén občianskych združení či spoločenských  iniciatív sa orientoval najmä na úpravu štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, ale väčšinou už v kontexte historických skúseností a sklamaní datujúcich sa od čias Clevelandskej a Pittsburskej dohody až po súčasnosť. A preto v diskusii k námetom na ich úpravu (či federáciu, a ak áno, akú) pristupujú z aspektu emancipačného úsilia, nevylučujúc, ba postupne stále dôraznejšie žiadajúc jeho zavŕšenie utvorením vlastnej zvrchovanej, ale demokratickej štátnosti. Tak ako sa to odohralo v prípade absolútnej väčšiny národov Európy, ibaže o pár desiatok rokov skôr. Do širších európskych kontextov však už predpokladali väčšinou vstup s vlastnou subjektivitou. Menšia časť týchto organizácií a iniciatív bola na pozícii dovtedajšieho klasického federatívneho usporiadania s určitými úpravami v rámci spoločného štátu, ktorého zachovanie bolo alfou a omegou riešenia. V úvodnej fáze síce niektoré z nich sympatizovali s pochybnou tézou „silná federácia a silné republiky“, ale nie nadlho. Explóziu občianskych združení a iniciatív chápeme aj ako reakciu na sformalizovaný politický a verejný život v predchádzajúcom systéme.[22]
 

1. 1. 1. Pomlčková vojna
 

Rozbuškou, ktorá vniesla do verejnej rozpravy, na stránky novín a do ďalších médií tému česko-slovenských vzťahov a nutnosti ich úpravy, bola tzv. pomlčková vojna. Vo verejnej rozprave už zostala táto téma prioritnou počas celého obdobia rokov 1990 – 1992 až do rozdelenia spoločného štátu. Počas prvých rokov transformačných zmien, spojených s mnohými ekonomickými a sociálnymi problémami, často poslúžila ako zástupný, náhradný problém. Rozpútal ju, zrejme nechtiac, prezident V. Havel, keď bez predchádzajúcej dohody alebo aspoň avíza vedeniu Federálneho zhromaždenia sa predpoludním 23. januára 1990 dostavil do FZ, ktoré podľa vopred schváleného programu prerokúvalo návrh ústavného zákona o rekonštrukcii zastupiteľských zborov, a žiadal o okamžité vystúpenie (čo sa aj stalo) v pléne, aby mohol predniesť svoje návrhy na zmenu štátnych znakov a názvu štátu. Z názvu Československá socialistická republika navrhol vypustiť „socialistická“, čo sa, pochopiteľne bez problémov akceptovalo. Do nového štátneho znaku zakomponoval českého leva, slovenský dvojkríž na troch vrcholoch a moravskú orlicu. To však vyvolalo výhrady, pretože takáto podoba štátneho znaku by znamenala, že Československo sa skladá z troch častí – Čiech, Moravy a Slovenska. Moravu by potom bolo potrebné povýšiť na tretí subjekt federácie alebo spolu so Slovenskom znížiť na úroveň provincie. (Takéto úvahy sa už v minulosti občas vyskytovali.) Na Slovensku však ešte väčší rozruch vyvolal novoupravený názov štátu. Časť slovenskej verejnosti očakávala názov v zmysle jeho historickej opravy, keď podľa dohôd pri zakladaní štátu sa mal jeho názov písať so spojovníkom, to jest Česko-Slovenská republika. Spojovník zvýrazňoval Slovensko v zahraničí ako jednu z dvoch súčasti nového štátu. Po roku 1918 prišlo z Prahy rozhodnutie, aby sa spojovník nepoužíval, a zabudlo sa naň rovnako, ako sa zabudlo napríklad aj na slovenský snem. V názve štátu bez spojovníka sa teda, napriek opačnému očakávaniu, videlo nebezpečenstvo návratu k unitarizmu. Na Slovensku táto otázka vyvolala okamžitú reakciu a SNR 1. marca 1990 prijala absolútnou väčšinou hlasov návrh, aby nový názov štátu bol Federácia Česko-Slovensko.[23]

Celá kauza „pomlčkovej vojny“ trvala dva mesiace. Historik A. Hrnko na margo spojovníka konštatoval: „Názov Československo bez spojovníka je pozostatkom čechoslovakizmu, ktorý mal pred svetom zatajiť existenciu slovenského národa.“[24] Reakcie na vypustenie spojovníka boli možno preexponované, ale po toľkých nedodržaných sľuboch aj opodstatnené. Koncom marca l990 FZ schválilo dokonca dva rôzne názvy republiky, čo uvedené stanovisko a obavy potvrdzovalo. Prvá verzia – Československá federatívna republika – sa mala používať v Českej republike a v kontakte so svetom a druhá verzia – Česko-Slovenská federatívna republika – bola určená pre Slovensko.

Na Slovensku to, pochopiteľne, vyvolalo pocity sklamania a rozhorčenia. Na druhý deň protestovala vláda SR aj SNR, vyjadrili ľútosť nad tým, že sa neprijal návrh SNR z 1. marca 1990. Požadovali, aby názov odzrkadľoval federáciu dvoch suverénnych republík.[25]

Proti prijatiu dvojakého názvu štátu sa v Bratislave 30. marca 1990 konala veľká manifestácia, ktorú zorganizovala Slovenská národná strana a Štúrova spoločnosť.[26] Manifestácia patrila k prvým prejavom zásadnej polarizácie na slovenskej politickej scéne. Zatiaľ čo organizátori manifestácie smerovali pri úvahách k zvrchovanosti Slovenska ako reakcii na neochotu zviditeľniť Slovensko v názve štátu ako jeho rovnoprávnu súčasť, Verejnosť proti násiliu a KDH v spoločnom vyhlásení odsúdili prejavy extrémneho nacionalizmu vyvolané prijatím dvojjazyčného názvu štátu: „...nemôžeme mlčať k demagogickým spôsobom, akým sa nastoľujú také závažné otázky, ako je ďalší osud slovenskej štátnosti.“[27] Začínajú sa vyhraňovať dva pó1y: jeden reprezentovaný v tom čase vládnymi koaličnými stranami na Slovensku (VPN, KDH), ktoré fungujú v súlade s centrálnou vládou a prezidentom, a druhý, ktorý tvoria Slovenská národná strana, občianske združenia a vznikajúce občianske iniciatívy, vyjadrujúce nesúhlas s niektorými krokmi oficiálnej politickej reprezentácie.[28]

Napriek oficiálnej obhajobe dvojjazyčné označenie spoločného štátu nevydržalo ani mesiac. Po verejnej rozprave a nespokojnosti s jeho znením 30. apríla 1990 a s prispením konsenzuálneho postupu pri jeho zmene zo strany A. Dubčeka bol prijatý návrh nového ústavného zákona č. 101/1990 zb., podľa ktorého názov Československá federatívna republika sa mení na Česká a Slovenská Federatívní Republika v českom jazyku a Česká a Slovenská Federatívna Republika v slovenskom jazyku. Pod týmto názvom spoločný štát pretrval do konca svojej existencie v roku I992.[29]

Časť verejnosti na Slovensku bola nespokojná aj s niektorými ďalšími aspektmi národnej a národnostnej otázky. Iš1o najmä o problematiku maďarskej menšiny a situáciu na juhu Slovenska.

Napríklad už 3. marca 1990 sa v Šuranoch stretli zástupcovia Matice slovenskej z obcí a miest so zmiešaným obyvateľstvom na juhu Slovenska. Prijali Memorandum Slovákov južného Slovenska, v ktorom upozornili slovenské národné orgány na aktivity maďarskej menšiny politického charakteru, na obmedzovanie suverenity slovenských národných orgánov a hrozbu maďarskej autonómie. Žiadali ústavné zakotvenie slovenskej republiky ako národného štátu, ktorý by bol súčasťou demokratickej federácie Čechov a Slovákov, ale súčasne sa vyjadrili za suverenitu slovenského národa. A tiež za zákon o slovenčine ako štátnom jazyku na Slovensku. Táto problematika sa stala v neskoršom období aktuálnou témou celoslovenského charakteru.[30]

Mnohé požiadavky, ktoré sa v tom čase sporadicky objavovali v dokumentoch emancipačne orientovaných, resp. v takzvaných radikálnych alebo dokonca „separatistických zoskupení“, ako ich pomenúvala dobová tlač oficiálnej a provládnej orientácie, sa postupne stávali stále frekventovanejšie a splývali (resp. si ich osvojujú, aj keď niekedy v modifikovanej úprave) so stanoviskami politikov a politických subjektov, ktoré predstavovali budúci reálny dominujúci vývoj a stav slovenskej spoločnosti.

Spočiatku – na jar 1990 – mali na posilňovanie národného povedomia a identity vplyv aj mnohí zahraniční Slováci a ich organizácie, najmä z USA. Pripomínalo to v istom zmysle, i keď s oveľa menšou intenzitou, niekdajšiu podporu od slovenských krajanských spolkov v USA pri vzniku Česko-Slovenskej republiky v roku 1918; ich výsledkom boli najmä Clevelandská a Pittsburská dohoda.[31]

Už prvé mesiace po novembri 1989 signalizovali, že vzťahy Čechov a Slovákov a ich štátoprávne usporiadanie nie sú optimálne a ani zďaleka nie sú bez vnútorných pnutí bazálneho charakteru (nedokonalá federácia a prežívajúci asymetrický model v riadení ekonomiky, nespokojnosť s nedostatočným vyjadrením toho, že štát sa skladá z dvoch rovnoprávnych národných celkov atď.). Už v tomto prvom ponovembrovom období vznikajú symptómy deliaceho pohybu medzi oboma spoločnosťami, ktorý sa čoskoro rozvinul naplno. Vládnuce politické elity na Slovensku – aj keď nesedeli vo vláde, ale de facto vládli – nezvládli situáciu. Bol to začiatok procesu, ktorý jeden z účastníkov prvých aktivít novembrovej zmeny J. Mihálik charakterizoval ako zlyhanie.[32] Ďalšie udalosti to onedlho potvrdili.

(Pokračovanie)

Foto: Ivan Dubovský

 


[1] Štúdia sa zameriava na programovo-politické súvislosti rozdelenia federácie na dva samostatné štáty. Nepredstavuje syntetizujúci pohľad na predmetnú problematiku vzťahov Čechov a Slovákov v rokoch 1989 –  1992.
[2] KRAPFL, J.: Revolúcia s ľudskou tvárou. Bratislava : Kalligram, 2009.
[3] Tamže, s. 23.
[4] Tamže. Citované podľa Dahrendorf, R.: Reflections on the Rvolution in Europe. New York : Times Books, 1990, s. 27.
[5] Tamže, s. 23.
[6] Tamže, s. 24.
[7] Tamže s. 22.
[8] ŽATKULIAK, J. (ed.): November 1989 a Slovensko. Bratislava : Nadácia M. Šimečku a HÚ SAV 1999, s. 325.
[9] Tamže, s. 329.
[10] Tamže, s. 340.
[11] Tamže, s. 358.
[12] Tamže, s. 381. K neštandardnému pohľadu na problematiku vzťahu Čechov a Slovákov v prvom období po novembri 1989 pozri – Slovenské národné noviny, č. 46/2014 z 15. 11. 2014. BUDAJ, J.: Slovensko malo zostať českou provinciou.
[13] Tamže, s. 464.
[14] KOŠTA, J. – GREGOR, P.: Politické strany na Slovensku a ich programy v rokoch 1990 – 1994. Výskumná štúdia. Bratislava 1995. Archív autora.
[15] Verejnosť, roč. druhý, č. 9 z 30. 1. 1990. ZAJAC, P. – BÚTORA, M – LANGOŠ, J. – MIKLOŠKO, F. – TATÁR, P. – KUČERÁK, J. – PIŠÚT, J. – GRENDEL, L. – SZIGETI, L. – NAGY, L.: Predstava o krajine (k programovým cieľom VPN).
[16] Tamže. Vzniká len otázka, či v realite zlyhal občan alebo VPN ako nové politikum, resp. forma (prostriedok) tlaku občanov na správu a moc, ak sa ich predstavy nezrealizovali. Alebo oboje? A ak áno, prečo?
[17] Podľa Slovenské národné noviny, roč. 28, č. 14/2013 z 13. 4. 2013, s. 5. MULÍK, P.: Keď sa otvárali dvere slovenskej štátnosti.
[18] Demokratická strana. Programové zásady Demokratickej strany. Archív autora.
[19] Program a stanovy Strany zelených. Oblastný koordinačný výbor Strany zelených, Banská Bystrica marec 1990. Archív autora.
[20] Slovenské národné noviny, roč. 28, č. 14/2013 z 13. 4. 2013, s. 5. MULÍK, P.: Keď sa otvárali dvere slovenskej štátnosti.
[21] KOŠŤA, J. – GREGUŠ, P.: Politické strany na Slovensku..., c. d., s. 4.
[22] Zložitejšia je ich obsahová klasifikácia a ich všeobecne akceptovateľný názov. Väčšiu časť, ktorá vyvodzovala fundamentálne závery z historických skúseností, by nebolo možné nazvať výlučne ako národnú, lebo tento prvok sa nachádza aj v tej menšej časti združení, ktoré preferujú spoločný štát. Občianske iniciatívy, ktoré smerovali k zvrchovanosti a samostatnosti SR, chápeme ako pronárodné a emancipačné, a tie, ktoré sa snažili o úpravu federácie v rámci spoločného štátu, ako tradičné alebo profederálne.
[23] ŽATKULIAK, J.: November 1989 a Slovensko, c. d., s. 492.
[24] Smena, z 22. 3. 1990.
[25] SLOBODNÍK, D.: Proti sedemhlavému drakovi. Bratislava : Svornosť, s. r. o., 1998, s. 26.
[26] Tamže, s. 26.
[27] Podľa Slovenské národné noviny, roč. 28, č. 14/2013 z 13. apríla 2013, s. 5. MULÍK, P.: Keď sa otvárali dvere slovenskej štátnosti.
[28] Občianska iniciatíva časti inteligencie „Korene“ vznikla práve 30. 3. 1990 v kontexte protestnej manifestácie voči dvojjazyčnému názvu republiky. SLOBODNÍK, D.: Proti sedemhlavému drakovi, c. d. s. 26.
[29] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, II. zv. Bratislava : Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 30.
[30] Analýza postojov maďarských strán nie je predmetom tejto práce.
[31] Predseda Sloveny v New Yorku v rozhovore v marci 1990 zdôraznil, že „národný rozmer je ešte aj dnes podvedome spojený s nacionalizmom, klérofašizmom a separatizmom. Nové občianske iniciatívy a politické strany však nemajú inú alternatívu, ako vychádzať z princípu svojbytnosti. Ak sa k slovenskému národnému programu neprihlási demokratické hnutie, využijú to sily opačného zamerania.“ Kladne sa vyjadril o budúcom európskom dome, ale zdôraznil: „Záleží len na našom národe, či doň vstúpi pod vlastným menom.“ Smena, z 27. 3. 1990. (Citované podľa Literárny týždenník 26. 1. 2013.) Autor si zároveň posťažoval na nízky stupeň národného vedomia a potreby zbaviť sa vnútornej neistoty a uvedomiť si, kto sme.
[32] MIHALÍK, J.: Spomienky na zlyhanie. Bratislava : Príroda, a.s., 1993.

Priemer: 4 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama