Vtedy na Východe – 12. časť

Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“

Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť
Vtedy na Východe – 7. časť
Vtedy na Východe – 8. časť
Vtedy na Východe – 9. časť
Vtedy na Východe – 10. časť
Vtedy na Východe – 11. časť

Arthur Miller: „... chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“

Nedeľa, 24. decembra 1989

Kresťanské Vianoce
Smena na nedeľu vyšla s ilustráciami slovenských betlehemov
Varíme s novomanželmi vianočnú kapustnicu
Televízia vysiela priame prenosy zo vzbury väzňov v Leopoldove

Pred kamerou stojí vzrušený Róm. Má tridsať rokov, z toho dvanásť prežil v base. Kradol a zabil. Za svoj zbabraný život obviňuje režim. Žiada slobodu. Aktivisti VPN sú na strane väzňov. Upokojiť väzňov sa vybral predseda slovenskej vlády.

Bratislavská ulica pod Hradom je tichá a zasnežená. Napriek revolúcii prišli Vianoce. Generálova žena tiež varí kapustnicu. Dcéra lúpe uvarené zemiaky na šalát, syn čistí kapra, žena zopár šupín odloží pod každý tanier na sviatočný stôl. Pre šťastie. Z rádia vyhrávajú vianočné koledy. Tento rok ich hrajú od rána do večera. Konečne slobodne. Narodí sa nám Spasiteľ. Už nikdy žiadne sviatky zimného slnovratu. Aj z televízie, aj z rádia prichádzajú kresťanské Vianoce. 

Generál je v myšlienkach ďaleko od vianočných príprav. Sedí v pracovni a hľadí z okna na tichý biely dvor. Sem-tam vyjde niekto s vedrom plným smetí. Zájde do rohu dvora ku kanviciam, v snehu zostávajú stopy. Ticho sa do nich ukladá nový sneh. V byte rozvoniava údenina. Kapustnicu varia podľa rodinného receptu. Údené koleno, veľa sušených hríbov, sušené slivky, údená domáca klobása a kyslá kapusta zo suda. Nakoniec cibuľová papriková zápražka, roztlačený cesnak so soľou, trochu korenia a trochu majoránu.

Okolo generálových nôh sa obšmieta zlatý kokeršpaniel. Poškrabká ho za ušami a pozrie do oddaných očí. Pes túžobne otočí hlavu k vchodovým dverám a trasie sa. Generál pochopí. Vstane, zhodí domáce papuče, obuje si vibramy a oblečie vetrovku. Pes radostne skučí.

„Idem s Michailom Sergejevičom,“ oznámi generál rodine.

Pes sa narodil v čase, keď v Moskve pochovali posledného generálneho tajomníka. Dostal meno podľa nového. Bol obľúbený.

Zvezie sa so psíkom výťahom. Tehlový dom s rovnakými trojizbovými bytmi, v ktorom žije so svojou rodinou už dvadsaťpäť rokov, je tichý. Na chodbe pri výťahu cítiť vône vyprážaného kapra, ale najmä kapustnice a údeniny.

Pred vchodom odopne generál psovi obojok, ušúľa snehovú guľu a hodí. Pes nadskočí od radosti, zametá chvostom, váľa sa v snehu. Vyberú sa smerom k cintorínu a potom vyššie, na Slavín.

Generál si potrebuje prevetrať hlavu

Od sedemnásteho novembra má v nej rozohranú veľkú partiu. Zatiaľ všetky ťahy vychádzajú podľa plánu. Figúrky na šachovnici sa nepohybujú samé. Sú pod kontrolou. Každý nový impulz hry musí generál s malým operatívnym tímom vyhodnotiť. Bez spojenia niet velenia. Generál má na všetkých rozhodujúcich postoch rozostavených spravodajcov. Spravodajcovia vysielajú svoje bystré „očká“ i „uchá“.

Generál patrí do novej generácie, už to nie je iba syn z chudobných pomerov s vysokou školou politickou. Ani politika pre neho nie je ideológiou, červenou bibliou, slepou vierou, ale takmer matematicky vypočítateľným umením narábať s mocou.

Na začiatku novembra dostal od kontrarozviedky správu o porade v Pentagóne. Takú istú, ako minister národnej obrany. Zišli sa zástupcovia Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov, odboru Americkej ústrednej spravodajskej služby pre záležitosti východnej Európy, Rady bezpečnosti a vybraných oznamovacích prostriedkov vrátane rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Dopodrobna študovali modelové situácie, ktoré im pripravili výskumné pracoviská. Do projektu nového rozdelenia sveta vrazili už miliardy dolárov, teraz sa pripravujú na záverečný úder.

Generál a jeho spolupracovníci vedeli, čo sa chystá. Generálny tajomník komunistickej strany Miloš Jakeš neklamal, keď hovoril, že naši tam v Amerike nasadzujú životy. Šlo do tuhého. Generál predložil Jakešovi správu o stretnutí v Pentagóne, získanú s nasadením krku. A odpoveď?

Generála neprekvapila bezradnosť najvyššieho šéfa strany a štátu. Vždy bol taký. Ovplyvniteľný, nepriebojný, netúžiaci po moci. Daj ma, panebože, kam ma dať chceš, len ma ticho polož. Vzorový aparátnik. Chudobné dedinské detstvo, baťovská škola, súdruhovia si ho všimli, poslali do straníckych kurzov, potom na vysokú školu politickú, odtiaľ na kurz do Moskvy. A z Moskvy do funkcií. Moskva si svojich vždy umiestnila, lebo politika sa od skončenia druhej svetovej vojny robila v Moskve. Až nástupom Gorbačova sa všetko zmenilo. „Eto vaše delo,“ povedal Gorby. Ale to nejde, najprv obsadiť východný blok a potom zdvihnúť ruky. Bezradný bol nielen Jakeš a ostatní náčelníci v socialistických štátoch, bezradné zostali celé politbyrá. Chystal sa veľký tresk.     

Generál mal celkom inú výbavu ako aparátnici na ústrednom výbore. Bol kybernetik. Vedel, že kto neskoro reaguje, stráca možnosť ovplyvniť vývoj. Jediným riešením je predbehnúť protivníka. Vymyslieť vlastnú hru a vnútiť ju súperovi.

Udalosti, ktoré prebiehali vo východnej Európe, považoval generál za ukončenie tretej svetovej vojny. V tejto vojne nepadali výstrely, ale bojovalo sa na mnohých frontoch. Bojovalo sa o trhy. Zbraňou novej generácie boli nové technológie. Dve veľmoci štyridsať rokov určovali stav sveta. Jedna z nich stratila pozície a pod sústredeným premysleným tlakom padala. Nezvratne. Zostávala už iba ústupová cesta pred konečnou porážkou. Tlak bolo treba vedieť ustrážiť, aby nevybuchol nekontrolovane. Preto nielen za oceánom, nielen v Moskve, ale aj tu doma sa stretávajú tímy odborníkov a modelujú možný vývoj.

Generál so spolupracovníkmi zakresľujú mapy a sledujú hru. Národná trieda, falošná smrť študenta, citový výbuch, ktorý vyvolala. Pražský disent pripravoval akciu na desiateho decembra, na Deň ľudských práv. Na zmenu réžie potreboval generál moment prekvapenia, preto začiatok akcie naplánovali na sedemnásty november. Nečakane. Hlava disentu Václav Havel bol pod kontrolou, ale nie v Prahe, rovnako mnohí ďalší sa vybrali na víkend do svojich chalúp. Generálovi chlapci ich potom rozvážali po bytoch, povzbudzovali ich, aby to tak nenechali, aby konali. Generál na chvíľu spozornel, keď osemnásteho  novembra, ešte skôr, ako sa správa o mŕtvom študentovi dostala do éteru, v pražskom Realistickom divadle vystúpila akási pani. „Som Jana Šmídová, sekretárka z ilegálnych Lidoviek,“ predstavila sa.

Počula správu o smrti Martina Šmída zo Slobodnej Európy.

„Môj syn sa volá Martin Šmíd, študuje na technike a je živý a zdravý,“ oznámila prítomným. „Živý a zdravý je i jeho spolužiak, menovec Martin Šmíd,“ upresnila.

V sále Realistického divadla bol v tej chvíli už aj Václav Havel a Michael Žantovský. Na okamih to vyzeralo, že sa hra s mŕtvym nepodarí. No potom zareagoval Žanťák: vraj to má overené, že jeden študent menom Martin Šmíd je mŕtvy.

Našťastie. Generál a jeho spolupracovníci si vydýchli.

V Realistickom divadle sa držala tryzna za živých. Najmenej jedna osoba, matka Martina Šmída  určite vedela, že drží tryznu za živého-mŕtveho. Ale určite nebola jediná.

Udalosti sa začali  šíriť akoby samospádom. Bijú naše deti, zhrozili sa všetky matky v Československu.

Ale generál a jeho najbližší spolupracovníci vedeli, že nič nie je náhodné.

Štátna bezpečnosť nechala politických oponentov konať. Vedela o každom ich kroku. Nezasahovala. To stačilo. Chvíľami bolo veľmi ťažké udržať na uzde politikov. Potrebu zmeny pociťovali azda všetci, otázkou bola iba miera zmeny. Kde sú hranice, po ktoré možno ustúpiť? Kto bude vodca ústupovej armády?

To boli ťažké otázky a ešte ťažšie sa hľadali na ne odpovede.

Po generálnom štrajku sa začala hra o zloženie vlády a o pozíciu prezidenta. Prezident Gustáv Husák bol starý, chorý, ale skúsený muž. On vedel, že nastal mocenský boj. Nikdy nepodliehal citom, akoby ich ani nemal. Ani vtedy nie, keď v protokoloch Barnabitskej komisie našiel odkaz prezidenta Novotného prokurátorovi: „Drž tú sviňu poriadne!“ Tou sviňou v očiach Novotného bol on, povstalec a politik, ktorý všetkých prevyšoval inteligenciou. Preto ho chceli zničiť! Usilovali sa. Ale nezlomili ho. Vrátil sa z väzenia, a nezanevrel na stranu, hoci ho dala zavrieť, hoci mu zničila rodinu a takmer ho pripravila o život. Pre neho bola politika vášeň a vždy musel rátať s rizikom. Prijímal ho. Ale už nikdy nechcel prehrať. Preto si vždy všetkých preveroval, aj na vlastnú päsť. A dokázal predvídať, mal silný politický inštinkt.

Stál po boku Dubčeka až do chvíle, kým nezistil, že Dubček je už v očiach Moskvy mŕtvy muž. Tanky boli v Československu a Husák vedel, že sem neprišli na „odpust“. Krajina aj vtedy hľadala vodcu. Vodcu posväcovala Moskva. Husák dostal príležitosť, príležitosť dokonale využil. Chladnokrvne previedol krajinu z výnimočného stavu do normálu. Necítil radosť občanov, necítil ich nenávisť ani opovrhnutie. Robil politiku a do politiky city nepatria.

V tejto chvíli je už starý a chorý, no ešte stále mu to jasne myslí. Na porade medzi štyrmi očami generálovi oznámil, že je ochotný z funkcie prezidenta odstúpiť. Mal iba jednu podmienku.

„Predsedom federálnej vlády musí byť Slovák.“

Tým vlastne povedal, čoho sa najviac obáva. Dubčekovho návratu. Nešlo ani tak o osobnú pomstu či antipatiu. Bol to opäť politický ťah.

Po okupácii Československa sovietskymi tankami vylúčili zo strany nielen Dubčeka, ale aj štyristotisíc ľudí. Tí majú svoje rodiny. A niekto tých štyristotisíc ľudí vylučoval. Aj oni majú svoje rodiny. Ak sa otvorí táto Pandorina skrinka, v krajine nastane tichá občianska vojna, dôvodil Husák. Preto na Hrad nemôže prísť nikto zo šesťdesiateho ôsmeho. Najlepším kandidátom by bol podľa neho premiér Adamec.

Komunistická strana však vyhlásila, že jej kandidátom je občan českej národnosti, ktorý nie je príslušníkom žiadnej politickej strany.

Ktosi v strane začal hrať na vlastnú päsť. Stavili na profesora Zdeňka Mlynářa. Generál vedel, že Jakeš tento návrh konzultoval v Moskve, obaja mali dobrý kontakt s Gorbačovom, Jakešovi bol partnerom, keď robil poľnohospodárstvo, Zdeňkovi Mlynářovi spolužiakom na právnickej fakulte v Moskve.

Mlynář bol múdry muž, hlava pripravovaných politických zmien na jar roku 1968. Venoval sa politickým systémom. Keď ho zo strany vylúčili, odišiel do akadémie vied, venoval sa svojej záľube, študoval chrobáky. No politiky sa nevzdal. Bol to on, kto právne koncipoval Chartu 77. Na rozdiel od Havla sa  nedal zavrieť a dobrovoľne odišiel  do Rakúska. Pomohol mu kancelár Bruno Kreisky. Prednášal potom politické systémy na univerzite v Innsbrucku.

Racionálne uvažujúca časť vedenia komunistickej strany stavila na Mlynářa. Generál vedel, že nebolo ľahké presadiť tento návrh proti Biľakovi a jeho ľuďom. Nenávisť voči Adamcovi bola však väčšia, preto sa to podarilo. No strana bola názorovo rozčesnutá.

V tejto situácii Občianske fórum prišlo s nápadom kandidovať za prezidenta Václava Havla. Na stretnutí Občianskeho fóra, z ktorého mal generál v rukách zvodku z ôsmeho decembra, čítal: V užšom kruhu sa zišli priaznivci Václava Havla. Doslovný prepis ich diskusie: 

Václav Havel: „Teraz som pochopil, ako ma furt strašia tým, že to je na päť rokov a že neexistuje žiadna dočasnosť a úcta k prezidentskému úradu. Teraz som pochopil tú intrigu, pretože ten Císař by tu sedel...“

Vladimír Hanzel: „Vašku, ale to je v poriadku, z ústavného hľadiska áno.“

Stanislav Milota: „Z akého?“

Vladimír Hanzel: „Z ústavného. Jičínský, ako furt...“

Václav Havel: „A teraz som dostal nový list historikov, kde zase toto hovoria, áno. A oni proste teraz hrajú na to, že vedia, že tam nechcem byť dlho, hrajú na moje city a hovoria: Budeš tam na päť rokov. Uvedom si to! Aby tam mohli dostať toho Císařa. Ibaže to je... alebo teda Dubčeka...“

Vladimír Hanzel: „Ak môžem niečo povedať, Vašku, súvisí to s tým, ako som ti hovoril: Oni ťa zámerne balamutia, áno. Jičínský je veľmi chytrý. Ale on to tak vysvetlí, že niet inej možnosti. Keď sa priamo pýtaš – či nejde odstúpiť – tak on ti vysvetlí, že to nejde.“

Václav Havel: „Ale klame. To nie je pravda.“

Vladimír Hanzel: „Oni zámerne manipulujú, udávajú nepravdivé informácie, málinko posunuté. To je to, čo som ti hovoril, že vlastne ty si teraz izolovaný, nedostaneš sa veľmi von a oni ťa kŕmia nejakými vecami a tebe nezostáva iné, ako im v podstate veriť...“

Jiří Křižan: „Ja mám taký pocit, že ak má vládnuť v OF akási demokracia, tak považujem to, čo stále robí Obroda – a tá historická komisia, čo urobila teraz ten papier – za rozvracanie, pretože bolo plénom schválené a ukončené...“

Alexander Vondra: „Ale jedno ti poviem, tento nápad – ešte aby som to dopovedal –, tento nápad s tým, aby ten prezident bol skutočne na tú dobu prechodnú, ja som to už tu hovoril celý včerajšok.“

Václav Havel: „A ja to hovorím furt!“

Alexander Vondra: „A Jičínský to torpédoval, ako mohol: vraj toto v ústave nie je možné!“

Stanislav Milota: „Ale je to možné!“

Petr Pithart: „To je proste taká jeho právnická...“
Alexander Vondra: „Ale to nie je právnická vec!“

Václav Havel: „Nie je, Petr, nebuď taký dôverčivý!“

Alexander Vondra: „Ja toho Jičínského týždeň sledujem!“

Generál premýšľal nad rozložením síl. Odporcovia režimu neboli rovnakí, spájal ich spoločný nepriateľ. Teraz sa zasypané priepasti odkrývali. Dubčekovi prívrženci z Klubu za socialistickú prestavbu Obroda, ktorí nemali možnosť hlasovať o kandidátovi na prezidenta, sa ozývali.

Zvodka 9. decembra: Václav Havel aktivitu historickej komisie a Zdeňka Jičínského hodnotil ako premyslenú intrigu, Havel vyriekol slovo sprisahanie: temné sily už nemali zvrátiť ponovembrový vývoj k status quo ante, ale nasmerovať perestrojkový kurz.

Impulzom k obavám z perestrojkového obratu bola televízna beseda zástupcov politických strán a hnutí vysielaná 7. decembra v noci.

Besedu viedol Miroslav Pavel, Adamcov poradca, a Občianske fórum predstavil ako jednu z mnohých politických síl – nie ako hegemóna. Najprudšiu vlnu nevôle OF zožal Zdeněk Mlynář, signatár Charty 77 a exilový politológ z Innsbrucku, ktorý pravdepodobne prijal výzvu KS, aby hájil jej záujmy.

Televízny okrúhly stôl vyvolal v rozhodujúcom grémiu OF rozčarovanie a podozrenie. Havel ho 8. decembra dopoludnia  charakterizoval v kruhu najbližších známych:  „To je súčasť veľkého sprisahania a to sprisahanie má svoje vedomé i nevedomé tykadlá i tu medzi nami a je to absurdné. Ale musíme sa držať pohromade – Saša Vondra, Jirka Křižan, Petr Miller a ja a Petr Pithart. A zachraňovať. Čo sa dá, keby náhodou tykadlá... To nie je priame osočenie Zdeňka Jičínského, ale predsa len podvedome pracujú mechanizmy, ktoré ho prepájajú s tou Obrodou. On je bezvadný na tie všetky ústavnoprávne  veci. On by mal sedieť v nejakej komisii a operatívne navrhovať a písať. On im napísal tie zmenené ústavné články, pretože neboli schopní vedieť, ako sa to má vybrať, tá vedúca úloha strany z ústavy. On to mal všetko napísané. Na tieto odborné práce je úplne skvelý, ale v operatívnom politickom rozhodovaní je poplatný podozrivým vplyvom.“

Keď generál čítal tento záznam, uvedomil si slabinu Občianskeho fóra. Nastávalo trieštenie. Aj medzi nimi sú priehrady. Kto koľko sedel, kto bol v strane, kto odišiel do emigrácie.

Ak by mala komunistická strana schopného vodcu, v tejto chvíli by mohol generál rozohrať novú hru. Lenže on poznal stav ťažko chorého organizmu strany. Dvadsať rokov politiku zmrazovali, až zostali úplne na ľade. Moskva prestala udávať smer a Praha žiaden nemala. Okrem toho jediného: nedopustiť, aby sa pohlo s vybudovanou štruktúrou.

V starej štruktúre bol postavou v pozadí aj nový predseda federálnej vlády Marián Čalfa. Súdruhovia mu dôverovali, bol predsedom straníckej organizácie na úrade vlády. Schopný právnik. Do novej funkcie sa dostal najmä preto, lebo bol Slovák. Za predsedu federálnej vlády ho navrhol Adamec. Tým si otvoril cestu v priamych voľbách kandidovať za prezidenta. Dubček by bol z hry von.

Zvodka z 8. decembra, rokovanie krízového štábu OF a VPN.

Miroslav Kusý: „Inak myslím, že nie je treba hovoriť o osobe Čalfu. Ten je na Slovensku tiež veľmi neprijateľná osoba.“

Eda Kriseová: „Počúvajte, to musí zatiaľ byť.“

Vladimír Hanzel: „Tu je problém s docentom Komárkom.“

Waltr Komárek: „No nie, mne sa s tým Čalfom do vlády nechce. Mne je osobne neprijateľný, morálne.“

Ján Čarnogurský: „Ako je to vo vláde? Tam sa hlasuje? Teraz blbo sa pýtam ako právnik. Ale ako to je? Hlasuje sa, alebo rozhoduje predseda, keď dôjde k sporu o nejakej otázke?“

Václav Valeš: „Môže sa hlasovať, ale pozrite sa...“

Niekoľko osôb hovorí naraz.

Václav Havel: „Ja neviem, nakoľko viete, že máme koncepciu – ktorú všetci prijali – silného politického kabinetu, to jest všetci tí podpredsedovia tej vlády – ktorá je tým, kto to kočíruje. Tým skôr, že by bol aspoň dočasne zatiaľ slabý predseda vlády, ak by to bol Čalfa, tak je to slabý, sporný muž a musel by mať silný politický kabinet, v ktorom by si bol ty a docent Komárek a podobne a ktorý by bol tým skutočným rozhodcom, tým centrom tej vládnej moci. A bol by napojený na dobrých ministrov, ktorí by sa tam dostali.“

Eda Kriseová: „Je to slabý kráľ, silná šľachta.“

Jiří Dienstbier: „No iste, no.“

Ján Čarnogurský: „Ja si myslím, že Čalfu sa nemusíme obávať. Jednoducho on nedokáže sa presadiť.“

Václav Havel: „On vyhnije. Vyhnije.“

Jiří Dienstbier: „Ja si myslím, že keď bude väčšina vo vláde v poriadku, tak...“

Eda Kriseová: „On sa podkope totiž sám.“

Petr Pithart: „On to vzdá o chvíľku.“

Václav Valeš: „Uvedomte si, že ten Čalfa bez silného ministra pre tento úsek hospodárstva alebo podpredsedu vlády nemôže vládnuť.“

Petr Pithart: „On to vzdá sám. On na to príde.“

Václav Klaus: „To je práve ten vtip v tomto celom.“

Vladimír Hanzel. „Ale pár dní by mal vydržať.“

Petr Pithart: „Pár dní by to mal vydržať.“

Ďalší záznam mal generál z 9. decembra, z Úradu predsedníctva vlády ČSSR.

Delegácia OF a VPN má schôdzku s designovaným premiérom Mariánom Čalfom.

Marián Čalfa: „Nepovažujem sa za zástupcu komunistickej strany, za vykonávateľa jej vôle, ale za odborníka, ktorý bude dôsledne dbať na nestrannosť a ktorého primárnym cieľom je ustanovenie funkčnej a výkonnej vlády, ktorá dovedie spoločnosť k slobodným voľbám.“

Bol to profesionálny úradník bez morálnych zábran. Vhodný do prechodného obdobia. Ten nespôsobí žiaden kolaps, pomyslel si generál.

Úradníka Čalfu si všimli aj v Občianskom fóre. Generál čítal v podrobne zachytenom zázname:

Radim Palouš: „Čalfa ma prekvapil zdatnosťou. Ja som si nerobil o ňom taký dobrý obraz. Mňa prekvapil zdatnosťou a rýchlosťou úsudku. Ja tým nehovorím, že som teraz jeho priaznivec, ale prekvapilo ma to.“

Zaujímavý zápis mal generál zo stretnutia úzkej skupiny OF. Prítomní rozoberali pozvanie od Čalfu. Ten od vymenovania za premiéra federálnej vlády ušiel peletónu Adamcovej skupiny, ale aj generálovmu malému operatívnemu tímu. Už ho mohli iba sledovať. Predstaviteľom Občianskeho fóra po kuriérovi odkázal, že sa chce stretnúť s Václavom Havlom. Medzi štyrmi očami. Dokonca si pozval špecialistov z Dánska, aby odstránili odpočúvacie zariadenie v jednej miestnosti úradu predsedníctva vlády. Havel Čalfovo pozvanie prudko odmietol. Navrhoval, že príde v delegácii. Čalfa trval na svojom. Medzi štyrmi očami, alebo nijako. Tak si vyberte!

Václav Havel: „Občianske fórum vyjednáva so zástupcami štátnej moci iba v delegácii a rozhovor zaznamenáva na magnetofónovú pásku. Je principiálnym odporcom kabinetnej politiky.“

Petr Pithart: „Prosím ťa, veď kto hovorí, že s ním musíš jednať? On ti chce niečo povedať a ty si to môžeš vypočuť s tým, že na to neodpovieš, kým sa neporadíš s nami, a potom môže prísť k druhému rokujúcemu kolu. Ja by som si ho vypočul.“

A potom 15. decembra generálovo očko sledovalo herca Jiřího Bartošku. Viezol Havla do vládnej budovy. Čalfa si myslel, že ho prijíma v miestnosti zbavenej odpočúvacieho zariadenia. Ani dánski odborníci nedokázali prekonať mozog autora šifrovacieho zariadenia. Preto si generál mohol pokojne prečítať záznam rozhovoru medzi štyrmi očami.

Marián Čalfa: „S komunistickou stranou – nečitateľnou a nezrozumiteľnou – nepočítam, tá ma nezaujíma. Nech si Mohorita hovorí, čo chce, nech si Urbánek hovorí, čo chce, nech zjazd dopadne, ako chce, tú stranu  cítim ako odpísanú. Teraz už hovorím za seba a za vládu a strana nech sa škvarí, v čom chce. Keď sa obrodí na tom zjazde, tak môže zvládnuť ten klub komunistických poslancov, ktorý v tom parlamente hnevá, odvolať ich, niečo im nariadiť a tak. Keď sa neobrodí, Čalfa na nich kašle. Ak sme sa už dostali do tejto fázy, keď sme ustanovili vládu a dokázali sa na niečom dohodnúť, tak sa musíme správať štátnicky. A, pán Havel, vy už tiež, pretože vy už nie ste iba disident, ale stali ste sa politikom a veľmi významnou persónou, ste teda číslom jeden v tejto dobe! My sa musíme správať ako štátnici, ktorí riešia situáciu Československej republiky, a nie vaše predstavy čistého alebo nečistého parlamentu.“

Václav Havel: „Parlament v tomto zložení ma nikdy za prezidenta nezvolí.“

Marián Čalfa: „Ale zvolí, veď tí poslanci nie sú malí jardovia a dobre si spočítajú, čo im hrozí, keď sa vzoprú. Federálne zhromaždenie nedokáže obštruovať, nikdy si to nemohlo vyskúšať, a my ho využijeme práve v tomto zložení, v ktorom je zvyknuté odhlasovať všetko, čo sa mu autoritatívne predloží. Ja sa postarám o to, aby komunistickí poslanci ukončili všetky aktivity spojené s priamou voľbou prezidenta a úplne sa podrobili vôli českého a slovenského demokratického hnutia. Zariadim, aby bol za nejakého odstúpivšieho poslanca kooptovaný do parlamentu Alexander Dubček. Malo by sa to stať 19. decembra, keď sa obidve snemovne FZ zídu, aby si vypočuli programové vyhlásenie vlády. V programovom vyhlásení vyzvem poslancov, aby v záujme politickej stability a rýchle postupujúcej demokratizácie zvolili do konca roka 1989 Havla za prezidenta republiky. Plán vyústi o necelé dva týždne – 28. decembra voľbou Dubčeka za predsedu FZ a Václava Havla za prezidenta republiky. Dokážete si, pán prezident, predstaviť, že 1. januára o desiatej hodine doobeda pred národ predstúpite vy a začne nový rok?“

Okamih bolo na páske ticho. Potom Čalfa pokračoval: „Ešte jedna maličkosť. Nemôžete sa zatiaľ stať prezidentom, pretože ste trestaný človek. Po Husákovej abdikácii prechádzajú na mňa právomoci prezidenta, a tak vám udelím milosť.“

Pri odchode Marián Čalfa: „Myslíte, že počas tej dočasnej doby do volieb nevyvstane otázka Čarnogurský versus ja? Môj pád a Čarnogurského vzostup?“

Václav Havel: „Vaše akcie v našich očiach rastú, ak porastú ďalej, je šanca, že to vydržíte s Čarnogurským v spolupráci až do volieb a po voľbách bude pan Vopička predsedom federálnej vlády.“

Generál sa musel smiať, zakaždým, keď si zápis prečítal. Výrok hodný dramatika.

Ďalší zápis z 15. decembra, ateliér Josku Skalníka, prítomní najbližší spolupracovníci Václava Havla: Jiří Bartoška, Vladimír Hanzel, Eda Kriseová, Jiří Křižan, Miroslav Kvašňák, Stanislav Milota, Petr Pithart, Alexandr Vondra.

Václav Havel: „Som v absurdnej situácii, pretože som viedol kabinetné rokovanie medzi štyrmi očami s Čalfom. A podľa môjho pocitu, možno som hlúpy, ale podľa môjho pocitu to bolo doteraz vôbec najdôležitejšie jednanie, aké bolo vedené. A veziem strašne dobré správy od toho Čalfu. A paradoxnosť môjho postavenia spočíva v tom, že som odporca kabinetnej politiky a že to celé sa musí totálne utajiť, nie pred ŠtB a odpočúvačmi – na tom tak nezáleží – ale pred našimi ľuďmi a pred verejnosťou, alebo tou časťou verejnosti, ktorá nás podozrieva z kabinetnej politiky. Dohovoríme sa, ako to urobíme. Pre túto chvíľu by som vás prosil, aby ste všetko, čo vám poviem, držali v sebe ako hrob, všetci, a nikomu to nepovedali.“

Aj na magnetofónovom zázname cítiť medzi Havlom a ostatnými odstup. On sa správa o poznanie autoritatívnejšie ako pri predchádzajúcich rozhovoroch.

Václav Havel: „Zajtra, šestnásteho decembra, prednesiem v televízii prejav, v ktorom okrem iného oznámim, že som ochotný byť prezidentom iba pod podmienkou, že bude vedľa mňa stáť vo vysokej štátnej funkcii Dubček. Čalfa sa s textom prejavu oboznámi dopredu, aby mohol podľa neho upraviť text programového vyhlásenia vlády. Zároveň zariadi, aby bol dopredu nahraný prejav vysielaný v najsledovanejšom čase po hlavnej spravodajskej relácii. Podpredseda vlády Čarnogurský odcestuje šestnásteho decembra na Slovensko, kde sa postará o to, aby bol Dubček v nejakom volebnom obvode už osemnásteho decembra kooptovaný do FZ ako poslanec. Kooptácia musí byť verejne interpretovaná v súlade s televíznym prejavom, v ktorom Havel predstaví svojho rivala ako politického partnera. Bude povedané, že Dubčekov vstup do parlamentu je prvým krokom priblíženia najvýznamnejšieho slovenského politika k Václavovi Havlovi. Zatiaľ sa nemá oznámiť, že sa má stať Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia.“

Petr Pithart: (opatrne) „Hrozí reálne nebezpečenstvo rozkolu medzi vedením komunistickej strany a komunistickým poslaneckým klubom vo Federálnom zhromaždení. Je pravdepodobné, že po zjazde, ak sa uskutoční 20. a 21. decembra, začne obrodená Komunistická strana Československa odvolávať svojich poslancov a kooptovať za nich tých straníkov, ktorí vyjdú víťazne zo zjazdu. Môže sa stať, že koncom roka nebude parlament spôsobilý zvoliť prezidenta. Nové vedenie strany bude svojich starých poslancov vydierať.“

Václav Havel: „Čalfa ich bude tiež vydierať, ale argumentmi o poznanie silnejšími, než aké bude mať k dispozícii komunistická strana. On bude reprezentovať vôľu spoločnosti a národa, oni rozkladajúcu sa štruktúru!“

Podľa tohto záznamu sa zdalo, že Čalfa myslel skutočne na všetko.

Plán vymyslel sám? S kým spolupracuje? Ako je možné, že o tom generál nevie? Generál mal všetky záznamy spoľahlivo uložené. Pamäť a predstavivosť mu ponúkala riešenia. Kľúčová postava je v tejto chvíli prezident. Kráľ na šachovnici. Prezident ako symbol. Bude ním Dubček? Adamec? Havel?

Ak by sa prezident volil priamo, vyhral by Dubček. Ak by sa volil v parlamente, vyhral by Adamec. Havel je z hry von, komunistický parlament ho nezvolí, myslel si dlho generál.

Tu však prišlo iné riešenie. Veľmi, veľmi reálne. Kto bude prezident, ten určí hranice. Tlak neustane, ale prechod nebude prudký.

Generál so psom, hlboko ponorený do úvah, prešiel už Horským parkom a teraz sa pomaly vracal dolu do mesta. Na križovatke s Havlíčkovou cez cestu prebehla mačka, pozametala chvostom sneh a Michail Sergejevič sa pustil za ňou. Vysoko dvíhal labky, krbáľal sa a bojovne štekal.

„K nohe,“ velil generál, ale pes bol odviazaný z reťaze. „K nohe! Michail Sergejevič, k nohe!“ opakoval prísne.

Pes sa nerád zastavil na Mišíkovej, pred vilou Alexandra Dubčeka. Chlapci v záhrade oproti slúžili, už sa ani neusilovali zahladiť po sebe stopy. Z komína domčeka stúpal dym.

Generál poznal všetky Dubčekove návštevy.

„Tí Česi nás chcú zase osrať,“ počul generál zo záznamu hlas Dubčekovho priateľa. „A naša vépéen im v tom výdatne pomáha. Saša, vydáme vyhlásenie.“

Preto generála devätnásteho decembra neprekvapila správa ČTK.

Alexander Dubček: „Mne a rovnako pánu Václavovi Havlovi, nám obidvom ide o blaho ľudu. On i ja sme kandidátmi na prezidenta. Je to pre mňa veľká česť, chcem povedať, že nemôžeme a nestojíme s pánom Václavom Havlom proti sebe, ale vedľa seba. V tom je i zvláštnosť tohto volebného obdobia. Za seba poviem – vyhrať môže iba jeden. A tým je ľud tejto zeme. Tým je a bude vedená snaha pri záverečných fázach práce parlamentu a volieb prezidenta.“

Dubček sa nevzdával, ani keď za ním prišli vyslanci s Čalfovým plánom. Tlak sa zvyšoval, dvadsiateho decembra 1989 šiel Havel do Košíc. Cestou sa zastavil v Bratislave, chcel  osobne prehovoriť s Dubčekom. Ten sa ale ospravedlnil, že je chorý. Mal prísť na letisko, neprišiel. Havel letel normálnou linkou. Riaditeľ letiska na požiadanie Havlových ľudí porušil letový poriadok. Z letiska Havlovi muži naskákali do áut a šli za Dubčekom do vily na Mišíkovej.

Václav Havel: „Ak vám, pán Dubček, rozumiem, tak vy máte takú peknú myšlienku, že vy reprezentuje ten minulý a neúspešný pokus o slobodu a ja ten nový úspešný. A teda že vy ako predseda parlamentu budete prijímať môj prezidentský sľub.“

Alexander Dubček: „O tom, kto bude prezident, musí rozhodnúť ľud tejto krajiny.“

Václav Havel: „Iste, ale to sa môže stať až po slobodných voľbách.“

Alexander Dubček: „Federálne zhromaždenie môže už teraz prijať ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta.“

Václav Havel: „Ten navrhujú komunistickí poslanci, pretože chcú zdržovať vývoj.“

Alexander Dubček: „Rozhodnúť musí ľud.“

Zdalo sa, že Dubček neustúpi. Cítil podporu ulice, nemal prečo rezignovať.  

Poobede po návšteve však Alexandra Dubčeka pozvali na Jiráskovu do sídla VPN, kam inak nechodieval. Bol psychicky dosť otrasený. Opakoval, že o prezidentovi by mal rozhodnúť ľud. Hovoril, že v postupoch VPN sa nenaplňuje história. Dvadsiati piati členovia KC VPN ho prehovárali, aby prijal funkciu predsedu federálneho parlamentu. Dubček sa rozplakal.

„Dostali nás,“ búchal po stretnutí na Jiráskovej vo svojej vile do stola Dubčekov priateľ. „Ale je to robota Slovákov. Slováci zradili.“

Čalfov plán sa napĺňal, generál už iba pozorne sledoval. Nebol iba politik, ale aj kombinátor, kybernetik. Nemal na koho staviť, jeho úloha sa zúžila. Sledovať vývoj a v prípade nutnosti zasiahnuť. .

Mačka opäť vybehla z ktorejsi záhrady a generálov pes zúrivo vrčal.

„Michail Sergejevič, späť,“ zavelil jeho pán prísne. V otvorenom okne na poschodí vily mrazivý vzduch previeval záclonu. Domáci vetrali. O chvíľu sa spoza záclony vynorila prekvapená tvár. Domáci pán v bielom frotírovom kúpacom plášti hľadel z okna. Generál ho poznal, kývol mu na pozdrav.

„Šťastné a veselé, pán Dubček,“ zavolal.

„Aj vám,“ odpovedal. V týchto dňoch sa zdravili mnohí neznámi ľudia.

Generál uviazal Michaila Sergejeviča na obojok a už pokojne kráčali domov. Čakala ich štedrovečerná hostina. Generálova vo funkcii posledná.