Vrchol filharmonickej a „začiatok“ opernej sezóny

Slovenská filharmónia siahla po zriedka používanom rozhodnutí a do programu svojej sezóny 2016/17 zaradila aj koncertné predvedenie celej opery.  Dramaturgia si vybrala Elektru Richarda Straussa, dielo, ktoré sme v opere SND mohli sledovať v rokoch 1980 – 1984 (malo 20 repríz), a ktoré predstavuje jeden z vrcholov modernej opery. Hoci malo premiéru už v roku 1909, skladateľ (ktorý sa po nej vrátil k umiernenejšiemu neoklasicizmu) štyri roky po podobne koncipovanej Salome vytvoril v nej vrcholné dielo hudobného expresionizmu. Dvorný Straussov libretista Hugo von Hoffmanstahl vychádzal pri koncipovaní diela zo Sofoklovej  tragédie Elektra, v ktorej je táto postava viac exponovaná než v Aischylovej trilógii Oresteia. Aj vďaka Straussovej  hekticko-nervnej hudbe postava dcéry, snažiacej sa pomstiť smrť svojho otca Agamemnona vraždou matky a jej milenca, nadobúda až patologické kontúry.

Dielo naštudoval v zahraničí mimoriadne úspešný mladý dirigent Juraj Valčuha, ktorý je momentálne šéfdirigentom operného divadla San Carlo v Neapole, kde v apríli uvedie práve Straussovu Elektru. Je šťastím, že umenie takého kvalitného dirigenta sme mohli opäť (po minuloročných BHS) zažiť aj v Bratislave. Orchester SF pod jeho vedením hral vysoko nad svoju obvyklú normu, dirigent z neho vedel vydolovať zvukovú pestrosť Straussovej hudby. Rovnako tak i nepokoj, tušenie drámy a napokon drámu samu dokázal vyjadriť v celej šírke dynamickej, od zriedkavých lyrických scén po exaltované dramatické vrcholy. Skvelé bolo aj spevácke obsadenie počnúc niekoľkými členkami filharmonického zboru, ktoré sa mohli uplatniť síce v drobných, ale nesmierne náročných sólach, cez vždy spoľahlivého Petra Mikuláša (Orestés), bez nôt s náznakmi mimicko-gestickej hry spievajúceho predstaviteľa Aigistha Jana Vacíka, v hĺbkach démonickú a vo výraze rozorvanú interpretku Klytaimestry Denisu Hamarovú, po dramatickú, s pekným zábalom tónu spievajúcu Máriu Porubčinovú (Chrisostemis) a až vražedne ťažký part Elektry bez problémov spievajúcu Maidu Hundelingovú. Dielo kladúce mimoriadne nároky nielen na interpretov (orchester i spevákov), ale aj na poslucháčov, tak odznelo vo výbornej interpretácii a za búrlivej odozvy početného publika. Po Straussovej Salome by si aj jeho Elektra zaslúžila aj javiskové predvedenie.

Kvôli finančným problémom  opera SND presunula svoju prvú premiéru sezóny z jesene až na február 2017. Takže v istom slova zmysle až uvedenie Pucciniho Triptychu bolo akoby novým štartom pre súbor. Tri krátke opery – naturalistický Plášť odohrávajúci sa na bárke kotviacej na parížskej Seine, s mysticizmom koketujúca Sestra Angelika (slobodná matka za trest umiestnená v kláštore) a k fraške sa blížiaci komický opus Gianni Schicchi opierajúci sa o pár veršov z Danteho Komédie – sa zvyknú hrať aj jednotlivo, resp. v rôznych kombináciách. Teraz na Slovensku po prvý raz odzneli ako celok, v ktorom režisér Roman Polák nie celkom odôvodnene vymenil poradie prvých dvoch opier. Vcelku ako úspešnú môžeme charakterizovať javiskovú podobu  oboch okrajových diel, len Plášťu chýbal kontrast v atmosfére medzi zdanlivo len erotickou drámou na palube a kresbou prostredia mimo nej pomocou epizodických postáv. Zrejme to súvisí aj s menej vhodným scénografickým riešením tejto časti. Niektoré výhrady kritiky by možno režisér dokázal vyvrátiť (zdanlivo nelogické jednotné oblečenie mníšok, priveľa pohrávania sa s lodným lanom a pod.) a dá sa povedať, že šiel v súlade so skladateľom po „dolovaní“ emócií, po veristickej tvrdosti v zobrazení života periférie i po aj dnes aktuálnom výsmechu z honby za majetkom. Ak proklamoval, že jednotiacim prvkom troch miniopier mu bol motív smrti a tiež rodiny, dalo by sa uvažovať ako o spoločnom menovateli  aj  o rôznych podobách lásky, alebo, ako je tomu v tradičnej interpretácii v Taliansku, ako o troch častiach Danteho veľdiela, v ktorom je Plášť Peklom, Angelika Očistcom a Schicchi Nebom. „Ľavicový“ operný inscenátor či kritik by zasa akcentoval „triedny“ pohľad na morálku mocných (pokrytecké ľpenie na rodovej cti šľachty v Angelike, za príbuzenskou láskou sa skrývajúce pachtenie po majetku v Schicchim) a na sociálnu nerovnosť, o ktorej v Plášti spievajú prístavní robotníci. Inscenácia má výborné hudobné naštudovanie dirigenta Rastislava Štúra, ktorý talianskej (najmä veristickej) opere dobre rozumie a celú záľahu kvalitných speváckych výkonov (hodnotíme len druhú premiéru) takých skúsených interpretov (Šlepkovská, Fischerová, Tolstov, László, Ďurčo, Horniaková),  ako aj tých, ktorí ešte na javisku SND nie sú natoľko udomácnení (Porubčinová, Ballová, Šebestová, Weisová, Kropáčková atď.). Dúfame, že vydarená inscenácia sa dožije veľa repríz a nezostane v tieni nasledujúcich premiér opier Vivaldiho, Halévyho a Mozarta.