Vojna, mier, človek

Nad životnou púťou a postojmi Karola Schwarza
Počet zobrazení: 3146

karol-schwarz.jpgV utorok 11. 3. 2014 sa verejnosť a najmä rodina naposledy rozlúčili s pánom Karolom Schwarzom (28. 11. 1920 Rudno nad Hronom  – 1. 3. 2014 Bratislava), generálom v. v., veteránom druhej svetovej vojny.

Oslovili ma priatelia: napíš niečo pri tejto príležitosti. Presvedčili ma dva dôvody. Prvý: životnú púť ukončil človek, ktorý pre Slovensko (v akejkoľvek podobe a hraniciach) doslova riskoval život. Druhý: som jeho blízky príbuzný. Sám si uvedomujem, že Karol Schwarz si aj bez rodinkárstva zaslúži zápis do našej národnej a občianskej pamäte. Ale ako pritom neskĺznuť do všeobecných fráz? Začriem preto do širších súvislostí.

V tomto roku si pripomíname 100 rokov, ktoré ubehli od začiatku globalizácie – v lete roku 1914 vypukla vojna, ktorá až do roku 1939 niesla predovšetkým názov Veľká vojna. Musel prísť ďalší konflikt, aby dostala Veľká vojna číslovku 1. Rozdiel medzi svetovými konfliktami bol dvadsať rokov, jedno štandardné ľudské pokolenie. Deti, čo sa rodia hneď po prvej svetovej vojne, majú akurát ten správny vek pocítiť „radosti“ svetovej vojny druhej. Aj náš hrdina.

V týchto marcových dňoch sa zamýšľame nad trištvrtestoročnicou vyhlásenia vojnovej slovenskej štátnosti. Dočasnej štátnosti z milosti Hitlera. Dodnes jej niektorí obdivovatelia hovoria o nevyhnutnosti pred maďarskou a poľskou rozpínavosťou, dones niektorí tvrdia, že v čase všeobecného vojnového nedostatku Slovensko netrpelo biedou, dodnes niektorí prinajmenšom zľahčujú smrť desaťtisícov slovenských občanov len preto, že boli Židia. V tom čase vtedajší slovenskí „štátnici“ svoju vďačnosť Hitlerovi prejavujú aj vojenskou pomocou na východnom fronte. Samozrejme, zoči-voči smrtiacim guľkám sa dajú zastupovať mládencami a mužmi z povinných odvodov.

Jedným z nich je aj Karol Schwarz. „Od 1. októbra 1940 do 30. októbra 1943 príslušník slovenskej brannej moci, v ktorej dosiahol hodnosť poručíka pechoty a absolvoval Vojenskú akadémiu. Účastník bojového nasadenia na východnom fronte v rokoch 1941 a 1943“. Toľko strohé údaje vojenských historikov. Slovenský vojak na Východnom fronte však neplnil rozkazy bez rozmýšľania. Mnohí z nich sami sebe kládli otázky. Prečo som  tu? Čím mi ublížil jednoduchý ruský, ukrajinský a iný mužík či bezbranná žena? Za aké ciele a záujmy bojujem? Prečo a pre koho riskujem svoj život? Na rozdiel od politikov doma na Slovensku dochádza k iným záverom: môj bojový post je na opačnej strane! Množia sa prebehnutia a prechody frontu. Koncom októbra 1943 odpor slovenského vojaka proti vojne vyústil dobrovoľným prechodom väčšej časti prvého bojového sledu 1. pešej divízie na stranu Červenej armády v priestore Olgievky, Grigorievky a Askánie Novej na Ukrajine. Medzi nimi aj Karol Schwarz. Zaujímavá súvislosť. Bolo to práve v deň 25. výročia Martinskej deklarácie – 30. októbra 1943.

Ako sa píše v Histórii 2. československej samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR, ktorej jedným zo spoluautorov je aj už generál Schwarz: „krátko po prechode preletela éterom a sovietskou tlačou zdravica Iľju ERENBURGA "BUĎTE VÍTANÍ SLOVÁCI“ ..... Nemci donútili Slovákov, aby pozdvihli ruku proti svojmu staršiemu bratovi – Rusku. Slováci sú však čestní a hrdí ľudia. Ich svedomie im ukázalo cestu. Prešli na stranu Červenej armády a dnes idú do boja proti odvekým utlačovateľom, spoločne so svojimi bratmi Čechmi. Idú po boku Ruska. ..... Fašisti sa neudržali na Volge, neudržia sa ani na Dnestri, neudržali sa na Kaukaze, neudržia sa ani v Karpatoch. Priatelia Slováci, buďte vítaní! Čoskoro Vás uvíta vlasť, Bratislava, Praha, obnovené, slobodné, demokratické a šťastné ČESKOSLOVENSKO“.

Opäť stručné údaje vojenského historika. „Po prechode na stranu sovietskej Červenej armády sa stal príslušníkom čs. zahraničnej armády v ZSSR. Slúžil v 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde v ZSSR, 3. čs. samostatnej brigáde a v náhradnom pluku 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Ako veliteľ samopalného práporu sa zúčastnil bojov v Karpatsko-duklianskej operácii.“ Strohé slová, ktoré nevypovedajú veľa o jeden a pol roku života. Viacerí spolubojovníci, ktorí neskôr napísali spomienky, pripomínajú jeden osudový okamžik K. Schwarza počas výcviku 2. parabrigády, v ktorej bol zaradený ako veliteľ roty. Nacvičovali sa ostré streľby, terče boli prestrieľané, poručík Schwarz prikázal ich oblepiť papierom. Použili noviny. Bohužiaľ s fotografiou Kalinina. Styčný sovietsky dôstojník to považoval za velezradu  a žiadal ho postaviť pred poľný súd. Našťastie to dopadlo dobre. Pripomína to vo svojej knihe „Bojisko voňalo olovom: zo zápiskov a spomienok frontového typografa“ P. Turzo. Spomínajú to aj Vilém Sacher v knihe „Dukla bez legiend“ a hneď po vojne vydané spomienky veliteľa brigády V. Prikryla: "Pokračujte v horách".

Nasleduje azda najťažšia etapa oslobodzovacej púte – boje o Duklu a Dukliansky priesmyk. Parabrigáda je najprv nasadená do pozemných bojov na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Tomu povstaniu, od vypuknutia ktorého si pripomenieme 70 rokov v auguste. Tomu povstaniu, ktorému niektorí tiežslováci nevedia prísť na slušné meno. Tomu povstaniu, ktoré zachránilo demokratickú česť a národnú slušnosť celého slovenského národa. Boje z poľskej strany Duklianskeho priesmyku sú ťažké a krvavé. Zraneniam sa nevyhol ani K. Schwarz. Ale získal aj trvalé priateľstva tamojších obyvateľov. Prichádza rok 1945 a československí vojaci od východu tiahnu Liptovom a Turcom. Konečne 9. máj 1945. Karol Schwarz zostáva slúžiť aj v mierových časoch. Spravodlivosť je tak ako všetko ľudské, prelietavá. V päťdesiatich rokoch nútene zvlieka uniformu a venuje sa práci na hospodárskom poli a profesii ekonóma zostáva verný až do odchodu na dôchodok.

Svoje osloboditeľské poslanie a úctu k všetkým živým i padlým spolubojovníkom považuje za celoživotnú a každodennú povinnosť. Aktívne pracuje v Zväze protifašistických bojovníkov, využíva každú príležitosť zastať sa či brániť každého obrancu vlasti pred fašizmom a inými neduhmi. Snaží sa, aby odbojári dostali od spoločnosti aj adekvátne ohodnotenie. Či už v roku 1968, alebo od roku 1990. Dostáva sa mu po mnohých rokoch aj osobného ocenenia, vojenských zásluh, je povýšený na generála vo výslužbe. Na začiatku tohto tisícročia sa stáva predsedom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Možno si poviete, nie je zbytočnosť spomínať na časy pred siedmimi desiatkami rokov, na obdobie, ktoré je už históriou?  Bohužiaľ, zdá sa, že nie. A nie je to len zdanie. Súčasný v demokratických voľbách zvolený predstaviteľ povstaleckého kraja, kraja, kde pred sedemdesiatimi rokmi jeho obyvatelia zaujali odmietavé stanovisko k „slovenskému národnému blahobytu“ na úkor každodennej čestnosti a povedali jasné nie pokračovaniu života v klamstve a pretvárke, to dokazuje. Opäť sú ohrozované hodnoty za ktoré bojoval Karol Schwarz. Tie hodnoty boli a sú všeplatné a všeľudské a nič na nich nemôže zmeniť ani volanie po prehodnotení niektorých našich dejinných aktov. Či sa nikdy nepoučíme z histórie? Z obetí našich rodičov?.

Život pána Karola Schwarza je priam učebnicovým príkladom ľudskosti, láskavosti, ohromnej vôle vedome a aktívne prekonávať nástrahy, ktoré do cesty každodenného osobného a spoločenského šťastia kladie nerozum, neúcta, neľudskosť. Aj keď prekážky často prichádzajú z najvyšších úrovní. Vedel sa s tým vyrovnať určite aj preto, že človek, ktorý často hľadel smrti do očí vie oceniť život a jeho krásy a jeho zmysel. A tešiť sa z mierového spokojného života.

Česť jeho pamiatke! A dostatok zodpovednosti a rozumu našej a nasledujúcim generáciám!

Úvodné foto: Zdroj www.mosr.sk
Druhé foto: Rodinný archív

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984