Vojenská bezpečnosť vo svete v roku 2012 1.

Počet zobrazení: 4176

Ocuupy_sestričky.jpgV roku 2012 nedošlo vo vývoji medzinárodných vzťahov vo vojenskej oblasti k významnejším zmenám. Znovu sa ukázalo, že monopolárny spôsob usporiadania medzinárodných vzťahov nie je schopný riešiť existujúce a vznikajúce bezpečnostné problémy, predovšetkým také, ktoré majú globálny charakter, a prispieva k narastaniu nerovnovážnych procesov.

Pokračovali základné trendy, relatívne dlhodobo dané najmä dvomi procesmi, vnútri ktorých existujú viaceré ďalšie protirečivé momenty a aspekty:

– vytváranie nového usporiadania (systému) medzinárodnej bezpečnosti, kde postupne, ale len pomaly dochádza k vytváraniu multipolarity moci, ktorá je sprevádzaná úpadkom viazanej hegemónie USA ako aj pozície nimi vedeného Západu,

– pôsobenie globálnej krízy začiatku 21. storočia, ktorá ťažšie dopadá tiež na štáty Západu a sociálno-ekonomicky destabilizuje celý svet.

Väčšina expertov najmä na Západe predpokladá, že v najbližších dvoch či troch desaťročiach napriek pôsobeniu týchto trendov sa bude stav svetovej bezpečnosti meniť len pozvoľna a nedôjde v ňom k žiadnym dramatickým obratom. Naďalej však bude v medzinárodných vzťahoch pretrvávať turbulencia a napätie, budú prepukávať krízy a konflikty rôzneho charakteru vo viacerých regiónoch sveta. 

Džin vypustený z fľaše

Ak sa dôkladne zamyslíme nad scenármi, ktoré nedávno zverejnila spravodajská komunita USA v Globálnych trendoch 2030, nájdeme tam aj jeden, ktorý, zdá sa, pôsobí naplno už v súčasnosti. Ide o „Džina vypusteného z fľaše“, ktorý sa považuje za horší scenár (najhorším sú „Zadreté motory“).

Aj bez uvádzania rozsiahlych konkrétnych údajov možno povedať, že viditeľným trendom sociálno-ekonomického vývoja vnútri štátov, ale aj v rámci sveta medzi jednotlivými štátmi, skupinami štátov či regiónmi v posledných desaťročiach bolo narastanie nerovnosti bohatstva, najmä v oblasti príjmov. Táto situácia vedie k zvyšovaniu sociálneho napätia, ktoré má rôzne podoby.

Možno zaň označiť pomerne prekvapujúci vznik Hnutia Occupy v USA, ktoré vyrástlo z hnutia Occupy Wallstreet. Hnutie používa politický slogan We are 99 % (My sme 99 %), čo má vyjadriť, že len 1 % obyvateľstva USA má osoh z neoliberálnej globalizácie a dosahuje zisky na úkor „zvyšných“ 99 % ľudí, ktorí sú v role dobehnutých a oklamaných. Svoju podporu Hnutiu Occupy vyjadrili viacerí intelektuáli, umelci a iné verejne angažované osobnosti nielen v USA, ale aj po celom svete.

Krutým zvykom, ktorý sa dá tiež považovať za mrzké vyjadrenie trendu, že zlosť na sociálno-ekonomickú nerovnosť môže freudovsky sublimovať do násilia, sa stalo podpaľovanie áut počas silvestrovskej noci (ale aj inokedy) vo Francúzsku predovšetkým vo veľkých mestách. Podľa uverejnených mediálnych informácií bolo v poslednú noc roku 2012 podpálených takmer 1 200 áut.

Pociťuje sa aj delenie sveta na víťazov a porazených. Medzi porazených možno započítať napr. Grécko, ktoré sa dostalo do kolosálnych finančných problémov, riešených za silnej asistencie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky akože ináč než na úkor širokých vrstiev obyvateľstva. Neoliberáli i neokonzervatívci, ale aj extrémisti pri tom radi nadávajú Grékom do tučných a lenivých a pod., pričom neregistrujú, že zhruba tretina dlhu, ktorú Gréci vracajú, končí v nenásytných útrobách účtov (možno aj virtuálnych) bánk, ktoré sa dajú počítať za víťazov – v USA (najmä na Wall Street v New Yorku) a vo Veľkej Británii (City v Londýne).

Napätie kvôli sociálno-ekonomickej situácii narástlo v Španielsku, neutešená situácia je v Taliansku a Portugalsku. Aj v Nemecku ešte dlho nebudú prekonané rozdiely medzi „Ossi“ (obyvatelia bývalej Nemeckej demokratickej republiky) a „Wessi“ (obyvatelia západných spolkových krajín). Sny o strednej triede sa rozplývajú nielen v európskych postsocialistických štátoch, ale v celom západnom svete a hoci chudoba v ňom má iné podoby ako v „rozvojových“ štátoch, veľkej časti „bežných“ občanov sa tiež žije ťažšie než pred desaťročiami – čoraz viac sa žije z dlhov (kto sa nezadlžuje, je nepriateľom neoliberálnej globalizácie). K neutešenej sociálno-ekonomickej situácii treba pripočítať aj narastajúce demografické komplikácie, ktorých dôsledky sa budú zhoršovať.

Plody scenára organizovaného chaosu

Predčasné naplnenie „džinovského“ scenára súvisí aj s tým, že predstava USA o vytváraní organizovaného chaosu vo viacerých regiónoch sveta sa zrútila. Najťaživejšie sa to pociťuje na Blízkom východe. Napriek pádu Kaddáfího džamahíríje v Líbyi ani obyvateľstvo tohto štátu nemožno a asi hodne dlho nebude možné zaradiť medzi víťazov. Ťažko predpovedať, aké budú ekonomické „plody“ arabskej jari v Egypte, ale drvivá väčšina obyvateľstva nemá vyhliadky na zlepšenie svojho života a teda medzi víťazov sa tiež nebude zaraďovať. Situácia časti Palestínčanov sa blíži k humanitárnej katastrofe. Časť kritikov zahraničnej politiky USA vidí možný vývoj v tejto oblasti tak, že pokiaľ nové režimy zaistia ťažbu a transport ropy pre západné nadnárodné spoločnosti, nejakým tým „umierneným“ islamistom sa zase odpustia aj ich prehrešky voči kánonom západnej liberálnej demokracie, ľudských práv a pod., ktoré sú koniec koncov viacej v politických deklaráciách a v akademickej spisbe než v skutočnom živote.

Vzniká otázka, čo by malo byť víťazstvom pre afganský ľud? Načo bolo toľko obetí, tak zničená infraštruktúra a iné sprievodné znaky (collateral damage – vedľajšie škody) invázie USA po 11. septembri 2001, keď sila Talibanu sa ani po vyše 11 rokoch boja nezlomila? Skôr naopak, politickí realisti pripúšťajú, že po odchode inváznych vojsk USA a ich podporovateľov vláda v Afganistane bez spoluúčasti Talibanu nebude ani stabilná ani akcieschopná.

Funguje aj ďalší znak „džinovského“ scenára – USA už nebudú mať záujem pôsobiť ako „globálny policajt“. Na zmenu tohto pôsobenia USA na svetovú bezpečnosť sa však tiež nemusí čakať až do roku 2030. Po viacerých blamážach v zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu od začiatku 21. storočia už v mnohých štátoch nepočítajú s tým, že by USA boli schopné vyriešiť problémy, ktoré existujú vo vzťahoch medzi nimi či v regiónoch a na „strýka Sama“ sa už len málokde netrpezlivo čaká. Výnimky možno predstavuje asi iba Izrael, Južná Kórea, Taiwan, štáty združené v Rade pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (Cooperation Council for the Arab States of the Gulf, známa viac pod anglickou skratkou GCC - Gulf Cooperation Council) - Bahrajn, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty a niekoľko miništátov, čo sa prejavuje často aj pri hlasovaní v OSN.

Vo viacerých štátoch vzťah k USA príliš závisí od toho, aké politické sily sú pri moci. Za jeden z takých štátov aktuálne možno označiť Gruzínsko, kde po prehraných voľbách v októbri prišiel o moc M. Saakašvilli, ktorého úsilie o spojenectvo s Washingtonom bolo založené na militantnej rusofóbii. Tendencie k rusofóbii, ktoré iracionálne zosilňujú zahraničnopolitickú a bezpečnostnú orientáciu na USA, existujú vo viacerých postsocialistických štátoch a to nielen na území bývalého ZSSR.

Na základe pôsobenia týchto procesov urobíme stručnú charakteristiku vývoja vo vojenskej oblasti medzinárodnej bezpečnosti s dôrazom na dva okruhy problémov. Prvým je pôsobenie USA, ktoré je výrazne spojené s obomi destabilizujúcimi trendmi vývoja bezpečnosti na začiatku 21. storočia. Druhým bude stručný prehľad o najväčších ozbrojených konfliktoch a s nimi spojenými ďalšími krízovými situáciami.

(Pokračovanie)

Foto: David_shakbone, Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984