Reklama

Vladimír Petrík: Upratovanie myšlienok

K výstave v Slovenskom dome v Prahe
Počet zobrazení: 2033

Upratovanie myšlienok. Pod týmto názvom bola na prelome rokov 2016 – 2017 v Slovenskom dome v Prahe výstava obrazov a grafických listov akad. maliara Vladimíra Petríka. Bola to jeho prvá výstava usporiadaná na pôde tejto inštitúcie v Prahe. Poukázala na duchovnú svojbytnosť umenia a jeho nezávislosť na časopriestorových limitoch našej existencie.

v._petrik_pohlad_do_vystavy.jpg
Pohľad do výstavnej siene.

Kolekcia Petríkových obrazov  a grafík s rozmanito variovanými figuratívnymi a nefiguratívnymi motívmi evokujúcimi „hodnoty“ medziľudských vzťahov, aranžovanými v rozličných  zostavách, obklopujúcimi nás sťa mlčanliví svedkovia ľudského bytia a konania,  pripomenula, že všetko čo sa v nich odohráva, je odrazom života. Jeho obrazy sú rezonancie  života vo farbe a tvaroch, tak ako sa objavujú napr. v hudobných tónoch a rytmoch, väčších, či menších muzikálnych dielach, skladbách evokujúcich zložitosť menadrov ľudských vášní i osudov. Na to, aby sme im dokázali porozumieť, je potrebné utriediť, upratať si myšlienky, a takéto upratovanie zároveň prináša rekapituláciu dosiahnutého – v živote a tvorbe umelca, ktorý sa dostal v rámci svojej umeleckej cesty na vrchol tzv. stredného veku. Dá sa povedať, že v jeho prípade ide o pohľad na podoby života, tak ako sa odohrávajú v duši človeka. Spolu so záznamom mysle, maliarových pocitov, v rozmedzí dimenzií vlastného vnútorného sveta. Svoju úlohu tu zohrávajú aj súradnice samoty, ktorá vyviera zvnútra na povrch niekedy až eruptívne, akoby chcela upozorniť na neúprosný fakt – že život sám sa nám nie raz vymyká z rúk. Tak pri pohľade na tieto obrazy plné „vlastných pohľadov“ na život máme dojem, že ide o svet plný paradoxov, ktorý je v nich zaznamenávaný.

v._petrik_organ_-_organ_akryl_2014_140x105cm_praha_archiv_l.p.jpgOrgan – orgán, akryl, 2014, 140 x 105 cm.

Raz je to svet skutočnosti prenesený do obrazu „z vonku“, na druhej strane zasa votkaný do reality maliarovho „súkromného“ sveta plného rozjímania o tom, aký vlastne je a aký by mohol byť. Akým ho chce vidieť on sám. Bez toho, aby upadal do sentimentálneho,  odťažitého vajatania nad reflektovaním vlastných bolestí. Svet Petríkových obrazov je svetom dráždivých farebných konfigurácií, no zároveň harmonizovaných, upokojujúcich, ako to býva v prípade vášní. Je to iný svet než svet všednej reality, svet, ktorý je s ňou a z nej vyplývajúcou skúsenosťou konfrontovaný. Sú to obrazy, ktoré svoju výtvarnú presvedčivosť a čistotu zastierajú pred nami prekvapujúcimi šiframi, akýmisi inotajmi, tajomnými tvarmi, farebnými kontrastmi a formami, ktoré majú – ako vždy v dejinách umenia – svoje opodstatnenie. 

Dá sa povedať, že Petríkové obrazy a grafické listy prinášajú výpoveď, ktorá sa vyznačuje vlastným významovým prvkom. Ten je osnovaný na novofiguratívnych a nefiguratívnych východiskách. Realita a mágia tu splývajú do kompozícií a útvarov zložených zo znakov, deformovaných objemov, akýchsi archetypálnych útvarov, sýtych farieb a gestických línií. Badať v nich čosi z odkazu ĺ art brut a umenia neoexpresionizmu. Tvar preberá na seba úlohu rozkladania reálne videných objektov sveta, líniu jeho odhaľovania. Určujúcu úlohu pri formovaní tejto výpovede však zohráva imaginácia a citlivosť, pričom vedľa snahy zjednodušovať a zovšeobecňovať, určovať zásady novej objemovosti sa realita v poetike samotného diela interpretuje aj ako absurdita. Petrík na ňu poukazuje panoptikálnosťou svojej výtvarnej kreácie, využíva svet fantastických  bytostí, vegetácie, predmetov, ktoré antropomorfizuje a tieto neskutočné výtvory vo výsledku hovoria pravdu o skutočnom svete, ktorú im maliar kladie takpovediac do úst.

v._petrik_klicenie_akryl_92x73cm_praha.jpgKlíčenie, akryl, 92 x 73cm.

K jeho filozofickým motiváciám patria morálne kritériá, preto jeho absurdita je tragickým, ale tiež komickým dôsledkom nemorálnosti života jednotlivca, alebo komunity. Sú to obrazy, ktoré  hovoria o nespútanosti, končiacej návratom do východiska. Sú to pomyseľné výkričníky, ktoré prenikajú do priestoru, kde vždy niečo z niečoho vychádza, a nič sa nerodí z ničoho, evokujúc princíp foriem a rytmov odpozorovaných z prírody vytvárajúcich priestor pre vyžarovanie vlastnej energie. Všetko, čo je v týchto dielach ukotvené, súvisí so skutočnosťou, s poznatkami pripomínajúcimi nám neustále, že každá prítomnosť je v klíčiacej forme obsiahnutá v minulosti. Napriek tomu, že svet ideí, ktorý orientoval naše túžby a nádeje smerom do budúcnosti sa často rúca, je umelecká tvorba tohto umelca prísľubom výpovede, ktorá prináša kladnú odpoveď na otázku, či umenie je ešte stále schopné, resp. či dokáže získať a získavať svoj vzťah k morálnym pravidlám života, jeho poriadku a „rádu“, alebo nie.

Vladimír Petrík (1953) pochádza z Bratislavy a výtvarnému umeniu sa venuje od malička. Absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave (1969 – 1973, prof. G. Štrba). V rokoch 1973 – 1979 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení monumentálnej maľby (prof. R. Dúbravec, F. Gajdoš, D. Castiglione). Pochádza z pomerne rozmernej generačnej vrstvy mladých umelcov, ktorá sa stretla už na strednej škole a viacerí potom pokračovali v štúdiu na VŠVU v Bratislave a FAMU v Prahe (Stanislav Flak, Peter Darnády, Friedrich Hoffstädter, Alena Snopková, Jaroslav Kuba, Ivan Kostroň, Peter Breza  a i.). Napriek tomu, že sa v tom čase ocitol v okruhu smerovaní, ktoré – povedzme si úprimne – maliarstvu už nedávali veľkú nádej na prežitie v rámci aktuálnych dobových tendencií výtvarného umenia, kráčal sám, ďalej s obrazom v centre svojho záujmu. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie.

v._petrik_hniezdo_akryl_2015_80x65cm1narchiv_l.p.jpgHniezdo, akryl, 2015, 80 x 65cm.

Dnes, keď svet znovu objavuje obraz ako maliarsky fenomén, Vlado Petrík patrí k tým, ktorých treba oceniť najmä za to, že nezaváhali keď sa ono „byť maliarom“ prestávalo nosiť. Nezaváhal vtedy ani potom. Ostal sám sebou. Nikdy ho nelákala účasť na rôznych manifestačných prezentáciách toho ktorého hnutia či názorového pnutia. Jeho maliarske vystúpenia na verejnosti možno hodnotiť ako príchod „lyricky mrazivej poézie“, maľbu harmónie a kontrastov. Na základe toho možno jeho tvorbu zaradiť v rozpätí slovenského výtvarného umenia 20. storočia do kontextu expresívnej lyriky. Expresívno-lyrický kontrapunkt je základ, ktorý sa dá z Petríkových obrazov vyčítať na prvý pohľad. Poučený na priekopníctve novofiguratívnych tendencií, alebo úsilí predstaviteľov transavantgardy 80-tych rokov minulého storočia patrí k tým, v ktorých obrazoch sa skrýva nepokoj, no zároveň vznešená citlivosť, elegancia. Potvrdzuje to sériou svojich obrazov, v ktorých sa rozpráva akoby sám so sebou, kde kráča ruka v ruke poézia s fantáziou, znalosť výtvarného remesla so sklonom k metafyzickej nadsádzke zobrazeného motívu, prisudzujúc vlastný primát snahe o znásobenie pocitu vyrastajúceho z útrob umelcovej duše.

Foto: Archív autora

Priemer: 3 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama