Vizionár multipolarity svetovej politiky
Zo svetovej politiky a diplomacie 26. júna 2015 odišiel po ťažkej chorobe Jevgenij Primakov, jedna z najvýraznejších osobností, ktorý v nej pôsobil v čase veľkých zmien na konci 20. storočia.
Jevgenij Primakov začínal ako vedecký pracovník a neskôr sa stal novinárom. Po akademickom pôsobení „medzinárodniara“ – orientalistu, arabistu a ekonóma – vstúpil do vysokej politiky. Po rozpade ZSSR sa stal šéfom výzvednej služby a bol ministrom zahraničných vecí a premiérom Ruskej federácie. Bol jedným z posledných velikánov, keď v medzinárodných vzťahoch a diplomacii prevažujú trpaslíci, ktorí sú politickými nominantmi. Zanechal mimoriadne silný odkaz pre budúcnosť, ktorý si vážia nielen jeho stúpenci, ale aj odporcovia. Takmer päťdesiatročné pôsobenie J. Primakova v rôznych oblastiach medzinárodných vzťahov postupne prerástlo do globálneho, celoplanetárneho charakteru. V teórii i praxi svetovej politiky zostane zapísaný predovšetkým ako jeden z vizionárov, otcov vytvárania jej multipolárneho usporiadania v 21. storočí.
V ruskej diplomacii, ale aj politike ho už dávnejšie označili za patriarchu. Považuje sa za jednu z osobností, ktorá sa svojou autoritou, myslením a konaním zaslúžila veľkým dielom o vyvedenie Ruska z hlbokej krízy a obnovenie jeho statusu svetovej veľmoci.
* * *
Jevgenij Maximovič Primakov sa narodil 29. októbra 1929 v Kyjeve. Detstvo a mladosť prežil s rodinou matky v Tbilisi. Nastúpil na Vojenské námorné učilište v Baku, ale pre chorobu ho musel opustiť. V roku 1953 absolvoval arabské oddelenie Moskovského inštitútu orientálnych štúdií. Ukončil ašpirantúru na Ekonomickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity (1956). V roku 1969 sa stal doktorom vied a o tri roky neskôr profesorom. Od roku 1979 bol členom Akadémie vied ZSSR. Pracoval v akadémii a po veľmi krátkom čase sa stal spravodajcom v zahraničnom vysielaní rozhlasu. Po mnohých stupienkoch žurnalistickej a akademickej praxe sa dostal až do vysokej politiky a k zastávaniu kľúčových štátnych funkcii svetovej veľmoci.
Žurnalisticky i akademicky v jeho činnosti dominovala oblasť Blízkeho východu, kde niekoľko rokov aj pôsobil. Osobne sa poznal s mnohými významnými politikmi blízkovýchodných štátov – v časoch irackých kríz v roku 1991 a 2003 bol vyslaný na rokovania so Saddámom Husajnom. Publikoval viacero vedeckých a odborných prác o histórii, politike a ekonomike na Blízkom východe – posledná z nich s názvom „Dôverne: Blízky východ na scéne a za kulisami“ vyšla v druhom vydaní v roku 2012.
Do najvyššej úrovne politiky sa dostal po dlhoročnej novinárskej a akademickej práci, keď pôsobil aj v zahraničí, relatívne neskoro – vo svojich šesťdesiatich rokoch, keď sa stal členom ÚV KSSZ a kandidátom Politbyra. V roku 1989 ho zvolili aj za poslanca Najvyššieho sovietu ZSSR a predsedu jeho Sovietu národností. Patril k spolupracovníkom M. Gorbačova, hodnotenie pôsobenia ktorého pre ZSSR, ale aj pre medzinárodné vzťahy je značne kontroverzné.
* * *
J. Primakov mal záujem na zmene politiky ZSSR, najmä v súvislosti s tým, že pri svojich pobytoch v zahraničí, predovšetkým na Blízkom východe, zistil, v čom je neefektívna a ako by mohla pôsobiť účinnejšie. Krátko pred rozpadom ZSSR ho vymenovali za šéfa „civilnej“ rozviedky.
Po rozpade ZSSR ho B. Jeľcin ustanovil do funkcie riaditeľa Služby vonkajšej rozviedky (oceňujú sa jeho zásluhy na zachovaní kontinuity a akcieschopnosti tejto organizácie), kde zotrval až do januára 1996, keď sa stal ministrom zahraničných vecí. Vykonával štátne funkcie v časoch, keď azda už ani nemohlo byť horšie. Štát bol ekonomicky, politicky i sociálne rozvrátený. V Kremli ho neprijímali vždy s nadšením a nemal za svojím chrbtom ani podporu vlasteneckých elít, ktoré boli v tom čase veľmi oslabené.
Pracoval oddane, bez veľkého halasu, chladnokrvne, profesionálne a zodpovedne za osud štátu, ľudu, národa. Zostal jedným z posledných, ktorí aj v týchto podmienkach presadzovali národné záujmy a uvažovali strategicky a perspektívne. Chcel vytiahnuť štát z bahna, v ktorom sa ocitol v dôsledku pôsobenia neoliberálov a oligarchov, neúspechov a prechmatov v čečenskej vojne a iných prejavov úpadku.
V lete 1998 sa hospodárska situácia v Rusku dramaticky zhoršovala a v auguste došlo k štátnemu bankrotu RF. Kremeľ bol demoralizovaný – šéf prezidentskej administratívy (mimochodom zať prezidenta) sa plný zúfalstva pokúšal nájsť niekoho, kto povedie vládu a bude prijateľný aj pre Štátnu dumu, ktorá predchádzajúceho nominanta odmietla.
Ekonomicky a politicky polomŕtvy Jeľcin sa obrátil na J. Primakova. Ten spočiatku jeho ponuku odmietol, ale keď mu komunisti prisľúbili podporu, funkciu prijal. Schválenie J. Primakova Štátnou dumou za premiéra znamenalo zvláštne zadosťučinenie, možno na poslednú chvíľu, pre skupinu, ktorú v Rusku označujú ako „gosudarstvennikov“ (voľne preložené držiteľov štátnosti). Išlo o hrśtku nielen odborne kompetentných, ale aj vlastenecky uvažujúcich predstaviteľov, ktorí zostali na vysokých pozíciách v štátnej moci (aparáte) aj po udalostiach z roku 1991 a nasledujúcich zmien. Snažili sa zachovať fungovanie štátu v zmenených podmienkach a riešiť problémy tak, aby z nich malo osoh obyvateľstvo, ale aby Rusko zostalo aj dôležitým aktérom svetovej politiky.
Odporcovia J. Primakova najmä z radov oligarchov a prozápadných neoliberálov hovorili preto aj o akomsi „komunisticko-primakovskom revanši“. Nevzdali sa intrigovania – báli sa najmä toho, že sa mu podarí aj vo vnútornej politike dosiahnuť také úspechy, resp obrat, aký uskutočnil v zahraničnej politike. Dosiahli, že po deviatich mesiacoch vykonávania funkcie premiéra ho B. Jeľcin odvolal.
Pri odvolaní z funkcie premiéra mal neobyčajnú podporu obyvateľstva v časoch, keď sa Rusko nachádzalo vo veľmi zložitej, kritickej situácii a hľadalo z nej cestu von ako vnútro- tak aj zahraničnopoliticky. V jednom z výskumov, ktoré sa v tom čase uskutočnili, až 81 % opýtaných odpovedalo, že nesúhlasia s tým, že J. Primakov bol odvolaný z postu predsedu vlády, lebo ekonomicky krajinu stabilizoval.
* * *
Vo voľbách v decembri 1999 sa stal poslancom Štátnej dumy. V roku 2001 sa vzdal poslaneckej funkcie a začal vykonávať funkciu predsedu Obchodno-priemyselnej komory. Vo funkcii bol do roku 2011, keď z nej odstúpil s odôvodnením, že ju vykonával dve obdobia.
Do diania vo svetovej politike vstúpil predovšetkým tým, čo sa označuje za „otočku nad Atlantikom“. Dňa 24. marca 1999 letel ako premiér Ruskej federácie na oficiálnu návštevu do Washingtonu. Počas letu mu zatelefonoval viceprezident USA A. Gore, že sa rozhodlo o bombardovaní Juhoslávie. Po tejto správe J. Primakov prikázal posádke lietadla zmeniť trasu letu, otočiť sa a vrátiť do Moskvy.
Tento krok v podmienkach, keď sa zdala pozícia Washingtonu vo svetovej politike neotrasiteľná, bol bezprecedentný – išlo vlastne o prvé otvorené vyjadrenie nesúhlasu s konaním USA od čias rozpadu bipolarity a ZSSR. Primakovova akcia vyvolala veľa diskusií. V Rusku sa hodnotí ako o prelom, ktorý vrátil dôstojnosť jeho diplomacii. Oceňuje sa však aj to, že išlo o veľký krok smerom k obnoveniu národnej hrdosti a sebavedomia Rusov, ktoré v „jeľcinovskom“ období upadali z ekonomických, politických, vojenských, kultúrnych i iných príčin.
Idea vytvárania multipolarity svetovej politiky sa v činnosti J. Primakova špecificky spája s rozvinutím spolupráce medzi RF, ČĽR a Indiou v čase, keď bol ministrom zahraničných vecí. Okrem toho dbal na zlepšovanie vzťahov s významnými západnými štátmi, ale na základe vzájomnej rovnosti.
Až v roku 2001 prišiel J. O´Neill z Goldman Sachs s ideou BRIC. Je príznačné, že J. Primakov sa nikdy sa nehádal o autorstvo tejto koncepcie – videl ju v celkom inom rozmere ako stúpenci neoliberálnej globalizácie.
V čase, keď bol ruským ministrom zahraničných vecí, sa rozvinuli aj vzťahy RF a NATO. Podpísalo sa aj Základné ustanovenie (akt) o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi RF a NATO. Na jeho základe sa vytvoril Spoločný stály výbor RF-NATO, ktorý sa v roku 2002 zmenil na Výbor RF-NATO. Aj v týchto podmienkach vystupoval však J. Primakov ostro vystupoval proti politike USA a NATO na Balkáne, ale aj v iných častiach sveta a videl nebezpečenstvá, ktoré z toho povstanú.
Udržal si národné aj sociálne cítenie. Nestal sa členom Komunistickej strany RF, ale nerozišiel sa s ňou a s jej ideami tak surovo, teatrálne a zištne ako mnohí iní bývalí komunisti, ktorí prebehli do iných strán a robili „postsovietske“ kariéry bez akýchkoľvek škrupúľ.
Na mimoriadne silnú osobnosť J. Primakova a jeho charakter poukazuje aj to, že sa nesnažil udržať sa, či získať najvyššie štátne funkcie za každú cenu. Po odvolaní z funkcie predsedu vlády uvažoval aj o tom, že bude kandidovať v nasledujúcich prezidentských voľbách, ale v novovzniknutej situácii po náhlom odstúpení prezidenta B. Jeľcina sa tohto plánu vzdal. Ako poslancovi mu navrhovali funkciu predsedu Štátnej dumy, ktorú neprijal.
S J. Primakovom odišla z ruskej politiky asi aj jedna z posledných osobností sovietskej éry. Vo svojom pôsobení rešpektoval, že beh dejín sa zvrátiť nedá, ale s ich smerovaním spokojný nebol. Patril k odporcom politického, ale najmä ekonomického liberalizmu, kritizoval jeho uplatňovanie aj v súčasnom Rusku a v činnosti jeho vlády.
* * *
V podmienkach veľkých deformácií, manipulovania a iracionality, ktoré nám dnes prezentuje hlavný prúd mediálno-politického informovania, pripomenieme, že v roku 2015 už zreteľne vidíme, že rozpad svetového socializmu neviedol ku koncu komplikácií svetovej ekonomiky, politiky ani bezpečnosti. Naopak, nič podstatné sa nevyriešilo a starostí len pribúda, či už pre malé štáty, ale aj veľmoci – čo je do značnej miery výsledkom bezohľadnej politiky USA a ich spojencov. Jedným zo spôsobov riešenia týchto problémov je upevňovanie a rozvíjanie multipolarity v medzinárodných vzťahoch, ku ktorej položil základy práve J. Primakov.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite
Ilustrácia: obálka knihy, Ottovo nakladateľstvo 2010
