Vírusy v inkubačnom čase

Niekde som čítal, že násilie, vulgárne vyjadrovanie, agresivita sú ako chytľavá choroba, prenášajú sa z človeka na človeka, usádzajú sa kdesi v hlbinách mozgu, v pokoji rezistujú, vyčkávajú na príhodnú chvíľu. Vírus je to dotieravý, dobiedzavý, najľahšie sa zavŕta do závitov dieťaťa či adolescenta. Len ťažko odhadnúť inkubačný čas, kedy prepukne navonok, kedy zalomcuje ako zimnica ľudským chrakterom. Často tomu pomôže impulz z vonkajšieho prostredia, arogancia dospelých, negatívne príklady. A tých je navôkol nadostač!

Rinú sa na nás zo všetkých strán – z ulíc, krčiem, z rodinných a príbuzenských výstrelkov, médií, najmä z internetu a televízií. Psychológovia, psychiatri sa navzájom sporia, či a aký dosah má televízne násilie či televízna hrubosť na dušu mladých ľudí, na ich správanie a smerovanie v živote; názory sa rôznia, podajedni tvrdia, že vplyv médií je takmer nulový, dieťa si aj samo dokáže vybrať medzi dobrom a zlom, k nim sa pridávajú aj sami televízni tvorcovia, mediálni analytici, neraz bezbrehí zástancovia slobody prejavu; iní zastávajú stanovisko, že v niektorých prípadoch treba programy regulovať a tretí si myslia, že obsahová úroveň, predovšetkým komerčných televízií, je pre detského diváka neúnosná. Za dlhé desaťročia diskusií sa protagonisti dohodli na jednom: televízia nepochybne ovplyvňuje vývoj mladej generácie, nik však nedokáže zmerať, do akej miery, dokonca sa objavujú názorové rozhrania, či je vplyv negatívny alebo pozitívny.

Aké sú teda fakty?

Svetový výskum Nielsen Media Research uvádza, že v západnom svete priemerné dieťa alebo adolescent pozerá takmer tri hodiny denne televíziu (na Slovensku sa uvádzajú dve hodiny). Do tohto času však nie je zarátaný čas strávený pri videách a internetových hrách (štúdia z roku 1998 tvrdí, že je to spolu šesť hodín a tridsaťdva minút). V ďalšej zahraničnej štúdii sa konštatuje, že „na desiatich až dvadsiatich percentách reálnych násilných skutkov sa podieľajú médiá“. Dôvody sú jednoznačné: väčšina televíznych programov obsahuje násilie, v detských programoch dominuje násilie, násilie sa vyzdvihuje a ostáva nepotrestané. „Dobrí“ chlapíci zabíjajú „zlých“ chlapíkov (filmy s americkým hercom Stevenom Segalom), pokladá sa to za mravnú normu. Mnohé deti chcú byť ako ich „dobrý“ chlapík. Násilie sa často objavuje i v televíznom spravodajstve, a nie je ho málo.

Výsledky pôsobenia televízneho násilia, nekontrolovanej vulgárnosti na deti a adolescentov nie sú v nijakom prípade povzbudzujúce. Po prvé, vzrušuje a rozrušuje to ich dušu, premkýna ich nervozita, v horšom prípade nasleduje neuróza (rozrušenie nemusia spôsobovať iba vulgárne a sexistické programy, ale aj zábavné, komediálne, dokonca aj športové). Po druhé, v malom a mladom divákovi môže násilie vyvolať stratu zábran. Jednoducho sa pozerá na nepretržitý tok násilia, vníma to ako niečo dovolené, legitímne, čo mu umožní vyriešiť problém alebo dosiahnuť cieľ. Po tretie, presila násilia môže spôsobiť absenciu citu, emocionálneho prežitku; brutalitu začne akceptovať ako každodennú súčasť života. A po štvrté, privedie ho to k imitovaniu toho, čo vidí. Môže sa to stať deťom, ktoré nevedia rozlíšiť dobro a zlo.

A vyústenie? Alkohol, drogy, násilie voči druhým, traumy, zlé výsledky v škole, záškoláctvo, chabé fyzično, obezita, nespavosť, fajčenie, nekontrolovaná sexualita, krádeže, lúpeže, týranie slabších a zvierat, vraždy, recidíva trestných činov.

Pozrime sa z tohto pohľadu na vysielanie niektorých našich komerčných televízíí. TV JOJ je producentom najväčšieho počtu tzv. reality šou, formátov zatracovaných, poskribovaných, ale aj žiadaných, chválených – prinášajúcich vysoku sledovanosť. Nie je tajomstvom, že práve za tieto programy dostáva vysielateľ od Rady pre vysielanie a retransmisiu najviac sankcií súvisiacich s ohrozovaním výchovy maloletých. Z ostatných týždňov spomeniem pokutu vo výške 10 tisíc eur za reláciu Slnko, seno, slanina odvysielanú 10. augusta 2013 o 11.14 h, v ktorej odznelo aj toto (materiál Rady zo 17. 12 2013):

Ivan: Keď ja som debil a ty si lump. Choď do p... (vypípané), aj tebe jednum šľahnem ty, po tej sprostej gebulu, ty ožrala (vypípané)... (...) Však sú tu ľudia do p... (vypípané), sa správaj jak človek. Ohováraš tu ľudí do p... (vypípané).

Anka: Ivan, tu sa biť nebude, sedni si!

Ivan: Do p... (vypípané). Ta o desťtisíc ty hráš, alebo oni hrajú.

Dana: Zákerná sviňa!

Ak niečo také sledujú deti (program bol označený piktogramom 12), môžeme sa za ne, obrazne povedané, pomodliť. Neviem totiž, kto z nich zmyje vedrá toľkej slovnej špiny?! Generálny riaditeľ JOJ-ky František Borovský v rozhovore pre www.strategie.sk síce sľubuje skvalitnenie vysielania (Stať sa trhovým lídrom je drahé, 20. 12. 2013), slúžiť na to majú aj nedávne zásadnejšie personálne zmeny, výsledok však podmieňuje skončením šialených dostihov medzi elektronickými médiami, „v rámci ktorých sa na trhu preplácajú herci, štáby, akvizície a ďalšie veci. Ak výsledkom bude, že sa trh znormalizuje, tak je to dobré“.

Žeby od prezentácie násilia a vulgárnosti závisel mediálny trh? (Žiaľ, prieskumy sledovanosti to niekedy naznačujú a poukazuje na to aj rebríček najvyhľadávanejších výrazov na Google a You Tube Slovensko – do prvej desiatky patria napríklad Vyvolení a spevák Rytmus.) A nebodaj aj uplatňovanie zákona o štátnom jazyku v televíznom prostredí? Generálny riaditeľ si v rozhovore totiž ťažkal na rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu v spojitosti s uvedením programu s českým dabingom (v tom zmysle, že jej verdikty je zbytočné komentovať, pokladá ich za porovokáciu), na základe ktorého uložila televízii po opakovanom zákonnom upozornení pokutu 200 eur (165 eur spodná hranica, 6 638 eur vrchná hranica sadzby). O čo išlo? Televízia odvysielala zahraničnú reláciu Ty schudni a ty priber s dabingom v českom jazyku –  podľa zákona  o štátnom jazyku český dabing môže byť iba v programoch vyrobených do 31. decembra 2007. A to v tomto prípade nebolo! Copyright je z rokov 2008 a 2009. Svojou „troškou do mlyna“, ako bojovníčka za „ukrivdených“, prispela už tradičným komentárom aj publicistka Miroslava Kernová (o mediach.com): „Ak by ste nevedeli, tak istá čeština na obrazovke je nezákonná a iná je v poriadku. Napríklad ak vidíte starú Sanitku v češtine, tak tá je OK, v novej však už asi nie. To, ktorá je tá správna, vedia na licenčnej rade a ešte lepšie tí, ktorí schválili nezmyselný jazykový zákon.“ Zákony sa nám môžu páčiť, resp. nepáčiť, etika, spoločenský záujem však káže rešpektovať ich, či už ide o riaditeľa televízie, člena Rady alebo redaktorku. Faktom je, že diváci dostávajú prostredníctvom satelitu či „káblovky“ presilu českých programov. Nejde o to, čeliť im, ale poskytovať najmä žiakom a študentom alternatívy v slovenskom jazyku. Veď mediálny priestor je jedným zo základných prostriedkov na výučbu slovenčiny. A nielen pre mladých ľudí. Pozrime sa na záľahu jazykových prehreškov v našich médiách, na slovné „skvosty“ redaktorov a moderátorov: prechyľovenie ženských priezvisk, „potvorenie“ krstných mien, vidím Adel, a nie Adelu, Janyho, a nie Jána, poangličťovanie inojazčných mien – Yuri namiesto Jurij, Brezhnev vodka namiesto Brežnev, nehovoriac o množstve ďalších banálnych gramatických a štylistických chýb, vrátane toho, keď moderátor v priamom prenose odovzdávania cien Krištáľového krídla (STV1, 19. 1. 2014) osloví športovkyňu Danku Bartekovú ako predsedkyňu (správne má byť predsedníčku)  zväzu...

A keďže som sa už predtým dotkol etiky, na záver uvediem ešte jednu informáciu: na niektorých televíznych staniciach v čase pauzy vysielajú isté spoločnosti divácke telefonické súťaže s rozličným zameraním, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou napĺňajú definíciu neférového telenákupu. Zadania úloh obsahujúnejednoznačné a nepresné inštrukcie, nejasné návody, napríklad namiesto spočítajte číslice na obrazovke uvedú spočítajte čísla (medzi číslom a číslicou je zásadný rozdiel), čím celý hlavolam zneistia a každý výsledok označia za nesprávny; pritom dostanú od ľudí desiatky telefonátov – a za každý zinkasujú dve eurá.

Takže nezabudnime... televízia je náš priateľ a spoločník, ale aj sofistikovaný výrobca súhlasu a manipulátor verejnej mienky.

Vyšlo v LT 3 – 4/2014
Ilustračné foto: Emil Polák