Reklama
Reklama

Verejnoprávnosť podľa mainstreamu

Počet zobrazení: 1877

Topmediálnou udalosťou uplynulých dní sú personálne a programové zmeny v RTVS. Začalo sa to „rituálnymi tancami“ pred pol rokom, keď kandidáti na šéfa verejnoprávnej RTVS prezentovali pred verejnosťou svoje koncepcie. Už vtedy bolo nad slnko jasnejšie, že prioritne nejde o profesionalitu kandidátov, ale o to, čo najviac prekádrovať kandidátov, predovšetkým tých, ktorí ideologický neladia s hlavným mediálnym prúdom. Cieľ bol jasný: nepohodlných kandidátov, v tomto prípade Jaroslava Rezníka mladšieho, onálepkovať, dehonestovať, pokiaľ možno ešte pred samotnou voľbou mediálne popraviť.

Vyšlo to len čiastočne, prvá voľba nebola úspešná, rozhodlo až druhé kolo. „Podpásovky“ typu spolupráca s agentúrou Sputnik, s ktorou spolupracuje množstvo prestížnych agentúr a svetových médií, či frekvencia výskytu lídra SNS Andreja Danka v agentúrnych správach len dotvárali kolorit voľby.

Voľba mala ešte jeden nečakaný dôsledok. Celá opozícia a časť koalície Most-Híd sa zjednotili na odchádzajúcom šéfovi RTVS Václavovi Mikovi, o ktorom sa začalo uvažovať div nie ako o zjednotiteľovi opozície. Dnes sa jeho politický kapitál pomaly pretavuje do možnej, skoro by sa dalo povedať „poloohlasovanej“ kandidatúry na post primátora Bratislavy. Poďme si teda pozrieť, aká miera verejnoprávnosti vládla RTVS v čase, keď ju viedol Václav Mika.

Najprv by sme si však mali definovať, čo je to verejnoprávnosť. Nechcem čitateľov zaťažovať odbornými  poučkami, preto predostriem svoj výklad. Verejnoprávnosť je schopnosť médií verejnej služby poskytnúť divákom či poslucháčom nestranné, vyvážené a profesionálne spracované spravodajstvo a publicistiku. Aká bola skutočnosť?

Monopol na verejný diskurz sa skoncentroval v jedných rukách, v osobe jedného moderátora, bez šancí akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať dramaturgiu jeho relácie, výber tém či hostí. Michal Havran, lebo o ňom je reč, si do svojej relácie pozýva predovšetkým svojich kamarátov, často v jeho reláciách nie je názorový oponent a ak je, tak sa len v malých odtienkoch odlišuje od línie moderátora, alebo je pod silnou presilovkou traja na jedného. Čo je však najpodstatnejšie, dlhodobo a priam ostentatívne ignoruje jeden vplyvný názorový prúd, alebo, inak povedané, ani zďaleka nedáva priestor všetkým relevantným názorom a osobnostiam.

Táto skutočnosť sama osebe by nebola až taká neprijateľná, ak by skutočne nedržal vo svojich rukách monopol na verejný diskurz. Ak už je jeho osoba nedotknuteľná posvätná krava, priestor verejnoprávnej RTVS si priam pýta riešenie, aké tu bolo za čias riaditeľa Štefana Nižňanského. Vtedy Pod lampou Štefana Hríba bolo aspoň alternované Večermi na tému, ktoré moderoval Milan Blaha, respektíve Jozef Hübel. Vďaka tomu sa RTVS podarilo aspoň na čas vrátiť jej verejnoprávny charakter.

Ďalším veľkým problémom verejnoprávnej RTVS je relácia Sobotné dialógy. Treba zdôrazniť, že nemám názor, že verejnoprávne médiá by mali okrem kontroly exekutívy aj v nejakej väčšej miere poukazovať na reálne úspechy vlády či jej predstaviteľov. O čom som však hlboko presvedčený, je skutočnosť, že moderátor hlavnej diskusnej relácie má dodržiavať voči svojim respondentom elementárnu úctu, čo je však najdôležitejšie, nikdy sa nesmie stať hovorcom, či ešte horšie – „veľmi agresívnym predstaviteľom“ tých najextrémnejších opozičných síl. Moderátor tejto relácie Branislav Dobšinský v tomto minimálne tesne po voľbách v marci 2016 fatálne zlyhal. Jeho žurnalistický aktivizmus prekonal všetky hranice a v slušnom verejnoprávnom médiu by určite na hodinu skončil.

No a nemôžeme sa nakoniec vyhnúť ani perličke: zrušenie, respektíve reorganizácia investigatívnej relácie Reportéri sa stala onou poslednou rozbuškou pre podráždený krik obrancov slobody slova. Čo ma však pobavilo najviac, tak práve dočasné zrušenie tejto relácie sa dávalo do priameho vzťahu s neobjektívnou reportážou Reportérov o Matici slovenskej. Kiež by Matica mala naozaj taký vplyv. Skutočnosť bola, samozrejme, iná. Dôvodom boli súdne spory, ktoré zaťažovali RTVS a hrozili veľkými škodami. Paradoxom bolo aj to, že redakcia musela po skončení poslednej relácie Reportéri (15. 1. 2018) odvysielať oznam súvisiaci s úplnou inou kauzou, (s reportážou nazvanou Pomalá spravodlivosť odvysielanou 4. 12. 2017), v ktorom sa ospravedlnila za „neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby, vedenej na Okresnom súde Prievidza ako Michal Hollý, člen predstavenstva ČSOB Leasing, a. s“. Na viaceré nedostatky Reportérov poukazovala aj Rada pre vysielanie a retransmisiu (orgán kontrolujúci objektívnosť, nestrannosť a pravdivosť informácií), keď v roku v 2017 uložila RTVS v spojitosti s týmto formátom sankciu upozornenie na porušenie zákona za reportáž Truc akcia? odvysielanú 16. 10. 2017, popritom začala aj správne konanie voči vysielateľovi za reláciu odvysielanú 3. 4. 2017, takisto za porušenie objektivity a nestrannosti. Podobne sa tak stalo i so správami RTVS a History.sk. Nehovoriac o žalobách občanov a organizácií na súdoch!

Som presvedčený, že investigatívnu reláciu by verejnoprávne médium malo mať. Ale jeho tím by mali tvoriť skúsení profesionáli, ktorí idú po skutočných kauzách, „nevaria z vody“ a ich cieľom je hľadať skutočnú pravdu, a nie škandalizovať či  dehonestovať ľudí s inými názormi.

Na záver  malá osobná skúsenosť s hlbokou nekvalitou žurnalistov pôsobiacich vo verejnoprávnych médiách. Nedávno som bol na jednej konferencii, ktorá bola venovaná 25. výročiu vzniku SR. Novinár verejnoprávnej TASR v podstate ani slovom nespomenul obsah mojej prednášky, zato ma (nekvalifikovane) skádroval až „po tretie koleno“. Konkrétne ma označil za kontroverzného člena inštitúcie, v ktorej som nikdy nepôsobil. Smutné je, že jeho hlbokú neprofesionalitu ďalej bezducho replikovali mnohé ďalšie médiá, čo však len svedčí o hlbokom úpadku nášho mediálneho mainstreamu.

Zároveň na tomto príklade možno jasne ukázať, ako vlastne takéto médiá fungujú. V konečnom dôsledku nie je vôbec podstatné, čo mediálne nepohodlná osoba povie, alebo spraví. Mediálni kádrovači a krágľovači k danej osobe prilepia hanlivý prívlastok, čím chcú natrvalo sproblematizovať akúkoľvek jej činnosť. Ak takéto metódy používa tá najhlbšia žurnalistická žumpa – v poriadku, ale ak touto metódou pracujú aj médiá verejnej služby, tak je to skutočne na pováženie.

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 5 – 6/2018

Priemer: 4.6 (53 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama