Reklama

Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948

Ukážky z pripravovanej knihy; časť druhá: Ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska
Počet zobrazení: 1741
Tohto roku vyjde vo vydavateľstve Marenčin PT za prispenia Fondu pre podporu umenia nová knižka Ľuba Olacha Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948. Uverejnením niekoľkých ukážok by sme vám ju chceli čiastočne priblížiť.

Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948 (1.)
 

vavro_srobar.jpg„Pán minister, môžete mi povedať,“ požiadal ho Laci, „čo sa dialo po vašom príchode do Prahy?“   

„Do Prahy som prišiel v osudové okamihy 28. októbra 1918. Hlavné mesto Čiech bolo hore nohami. Oslavovalo kapituláciu Rakúska-Uhorska, aj keď do tej skutočnej chýbalo ešte pár dní. Po príchode do tohto krásneho mesta som hneď utekal do redakcie Národných Listov, kde pracoval Štefánek.“

„Už ťa čakáme tretí deň, povedal mi namiesto pozdravu. Ktosi nám doniesol správu, že sa sem chystáš.“

„Ja som to ale nikomu nehovoril!“

„My sme ťa aj tak čakali. Predpokladali sme, že prídeš na svadbu svojej dcéry. Poď, ideme do sídla revolučného Národného výboru, kde sa dejú tie správne veci.“

„Tam ma s nadšením privítali. Vzápätí ma kooptovali do jeho predsedníctva, ktoré ešte v ten deň predvečerom vyhlásilo prvý zákon o zriadení samostatného československého štátu a tiež vyhlásenie k československému národu, v ktorom okrem iného stálo:

„Tvoj odveký sen sa stal skutočnosťou. Československý štát sa dnešným dňom zaradil medzi mnohé samostatné, slobodné, kultúrne štáty sveta. Národný výbor, majúc dôveru všetkého československého ľudu, prijal do svojich rúk ako jediný a oprávnený a zodpovedný správca riadenie svojho štátu pod svoju záštitu...“

Medzi legendárnych piatich mužov októbra, Aloisa Rašína, Antonína Švehlu, Františka Soukupa a Jiřího Stříbrného, ktorí parafovali tento zákona a vyhlásenie k československému ľudu, sa dostal celkom zaslúžene aj Vavro Šrobár. Veď slovenskú myšlienku na spoločný štát s Čechmi presadzoval dlho. V tomto slávnom okamihu bol na mieste ako jediný zástupca Slovenska. Jeho podpisom sa do zahraničia vyslal jasný signál, že za spoločný štát s Čechmi sú aj Slováci. Nič na tom nemení ani fakt, že Slovenská národná rada v Turčianskom Svätom Martine vydala deklaráciu hlásiacu sa k spoločnému štátnemu životu s Čechmi až 30. októbra 1918, pričom vôbec nevedela, čo sa v Prahe deje. Na Slovensku v tom čase o týchto dejinných udalostiach nikto ani len netušil a nikto sa to nedozvedel ani na druhý deň. Keď sa slovenská politická reprezentácia v ten deň v Martine schádzala, išla tam v presvedčení, že monarchia existuje a oni sa chcú vyjadriť k jej ďalšej budúcnosti. Budapešť sa s obsahom Wilsonovej nóty oboznámila dvadsiateho prvého októbra a hneď na druhý deň o nej rokoval parlament. Požiadavku vyjednávať o ďalšom usporiadaní štátu s Národným výborom československým ako s rovnocenným partnerom považovalo celé maďarské politické spektrum za veľké poníženie. Vodca opozície Mihály Károlyi bol ešte ochotný uznať samostatný český štát, ale bez práva na Slovensko. A premiér Sándor Wekerle prízvukoval: „Chvalabohu, že naši Slováci sa ešte nevyjadrili, že sa chcú pripojiť k Čechom. Ba sú opačné náznaky.“ Je veľmi dôležité uvedomiť si práve tento aspekt vzniku republiky. Európa čakala na vyjadrenie Slovákov. A situácia bola o to nebezpečnejšia, že Budapešť v tých dňoch organizovala po hornouhorských mestách zhromaždenia, na ktorých sa obyvatelia vyjadrovali proti existencii česko-slovenského štátu. Dovoz a distribúcia českej tlače na Slovensko bola zakázaná. Jeho informačná izolácia sa tak výrazne podpísala pod zvláštny pokoj, ktorý v tom čase u nás panoval. Účastníci martinského zhromaždenia tak v každom prípade nesmierne riskovali. Ako napísal neskôr historik a Šrobárov blízky spolupracovník Štefan Janšák, „ak by sa v chaose, ktorý nastal po porážke rakúsko-uhorských armád v Taliansku a na Balkáne, podarilo maďarskej šľachte získať oporu vplyvných dohodových politikov, všetci deklaranti by putovali na šibenicu“. Atmosféra pred zasadaním Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 bola mimoriadne napätá, s ohľadom na očakávania predstaviteľov zahraničných mocností, ktorí čakali na vyjadrenie Slovákov. Vedenie Slovenskej národnej strany však neprišlo na zasadnutie s určitým návrhom deklarácie. Z toho vidieť, že s hmatateľným výsledkom nepočítalo. Návrh ukončiť stretnutie s prehlásením k národu predniesol oficiálne Ferdinand Juriga. S prvou verziou textu vystúpil Emil Stodola. Zvýrazňoval v ňom národnú samostatnosť a požadoval právo Slovákov na sebaurčenie. Proti tomuto návrhu vystúpil Ivan Dérer, ktorý neodporúčal prízvukovanie svojbytnosti Slovákov voči Čechom – to sa vraj vyrieši neskôr. Argumentoval najmä zložitou zahraničnopolitickou situáciou. S ďalším návrhom preto vystúpil Samuel Zoch. V skutočnosti ho mal pripravený už dopredu a niekoľkým účastníkom, ktorí tiež išli na zasadanie do Martina, ho čítal vo vlaku. V jeho návrhu sa už hovorilo, že „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Táto verzia zvíťazila. Hoci Samuel Zoch ako autor Martinskej deklarácie tvrdil, že termín „československý národ“ bol použitý z taktických dôvodov, na tejto platforme zotrval aj neskôr. Pravda, do vzniku nového štátu bolo ešte ďaleko. To si, samozrejme, dobre uvedomovali nielen v Národnom výbore v Prahe, ale aj v SNR v Martine. Slovenská národná rada však popritom dala svojmu členovi Vavrovi Šrobárovi splnomocnenie, aby ju zastupoval v Prahe, s povinnosťou podávania okamžitých správ o všetkých vážnejších veciach.

„Vieš, boli to šialené časy,“ premietal si v mysli tieto chvíle pri poháriku slivovice s MVDr. Ladislavom Horváthom. „Celé dni a noci sme preberali do svojej moci všetko, čo štát potreboval pre svoje fungovanie. Robili sme bez oddychu, do úmoru. Telefóny vyzváňali bez prestávky, ľudia neustále chodili za nami, hovorili nám, kde sa čo stalo. Poväčšine sme na to museli hneď reagovať, dávať príkazy a veľa razy vzápätí ich aj odvolať, keď sa ukázalo, že správa bola zmätočná. Môžem ti však povedať, že si spomínam na toto obdobie len v tom najlepšom a rád. Boli to hviezdne chvíle pre tých, čo im osud doprial, aby sa ich zúčastnili.“

„Nebáli ste sa vtedy, pán minister,“ spýtal sa ho Laci, „sadnúť si len tak z ničoho nič na ministerskú stoličku?“

„Keď mi predseda prvej československej vlády Karol Kramář oznámil, že ma menuje za ministra zdravotníctva, ohromene som sa na neho pozeral. Nechcel som tomu veriť. Pán predseda, povedal som mu po chvíli, to snáď nemyslíte vážne. On mi však jednoducho oznámil, že je to príkaz. Tým to bolo vybavené a z minúty na minútu som sa stal ministrom. Poviem ti však pravdu, radosť som z toho nemal. To ,lepšie‘ ma však ešte len čakalo, keď som sa 4. novembra 1918 stal predsedom dočasnej vlády pre Slovensko so sídlom v Skalici. Potom 7. decembra ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. To už prestali všetky žarty. Na tento post si robil nárok aj Milan Hodža, no nakoniec vláda poverila touto nevďačnou úlohou mňa. Zrejme zavážila skutočnosť, že sme na jar 1917 spolu s Františkom Votrubom a Antonom Štefánkom vycestovali do Prahy a zasiahli do tvorby pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českej delegácie v ríšskom parlamente. Vďaka tejto iniciatíve a porozumeniu agrárneho politika Antonína Švehlu bola v tomto dokumente zahrnutá aj slovenská vetva národa žijúceho v súvislom celku s historickou vlasťou českou. Mojím tuším prvým, ale veľmi dôležitým krokom bolo rozpustenie Slovenskej národnej rady. Mnohí ma za to odsudzovali, lebo nepochopili, prečo som to urobil. Išlo mi o to, aby som zabránil maďarskej vláde rokovať s predstaviteľmi tohto orgánu o autonómii Slovenska v rámci Uhorska, čo by bol pre zahraničie veľmi zlý signál. Maďari by to určite zneužili na argumentáciu, že Slováci si želajú žiť spolu s Maďarmi v jednom štáte. Zároveň som ale ponechal v platnosti všetky uhorské zákony, no s jednou výnimkou. Namiesto maďarčiny som vyhlásil za úradnú reč a vyučovací jazyk v školách slovenčinu. Raz o tom napíšem knižku, kde si to budeš môcť všetko prečítať, ale teraz sa už musím ísť zbaliť na cestu do Prahy. Nezabudni pozdraviť Leonu. Ozaj, ako sa má moja veľká neterka? Škoda, že zostala v Liskovej a neprišla s tebou. Rád ju nabudúce uvidím. Dúfam, že sa mi o ňu dobre staráš, lebo inak si ma nepraj!“
 

X X X
 

Počas pohodlnej cesty rýchlikom do Prahy si driemajúc v duchu zaspomínal na to, ako to bolo po jeho vymenovaní za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Po živelnej vzbure slovenského obyvateľstva v novembri 1918, ktorá bola akousi predčasnou oslavou konca dlhotrvajúcej uhorskej nadvlády, sa ukázalo, že definitívne začlenenie Slovenska do Česko-slovenskej republiky sa dá uskutočniť len s pomocou armády. Prvé české vojsko sa na Slovensko dostalo úplne náhodou. V okresoch Holič, Kúty a Malacky vypukli nepokoje. Cigáni a lumpenproletariat využili bezvládie a začali lúpiť, drancovať panské veľkostatky a tiež ohrozovať obyvateľov týchto miest. Preto sa radniční páni rýchlo dohodli a požiadali kolegov v Hodoníne o ochranu. Tí im takmer okamžite vyhoveli. Nadporučík Ripka s desiatimi dôstojníkmi a stodvadsiatimi vojakmi 25. kroměřížskeho náhradného pešieho pluku sa druhého novembra vybral na Záhorie urobiť poriadok. Z tohto náhodného aktu sa nakoniec stalo vojenské oslobodzovanie Slovenska. Už štvrtého novembra obsadil Malacky a s bratislavskou maďarskou posádkou sa dohodol na demarkačnej línii, ktorá siahala až po Devínsku Novú Ves. Slovenské obyvateľstvo žiadalo o pomoc proti maďarským gardám aj v ďalších regiónoch. Preto nadporučík Ripka dostal ďalšie posily. Postupne oslobodil trnavský kraj až po železničnú čiaru Žilina – Bratislava. Začal formovať aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Postup českých vojsk a slovenských oddielov sa v podstate nestretával s odporom, a tak v relatívne krátkom čase obsadilo toto vojsko značnú časť západného a stredného Slovenska.

Maďarské vojsko sa však na nemilé prekvapenie rýchlo spamätalo a úspešne zaútočilo. Českí velitelia totiž nerátali s tým, že Maďari, Nemci, ako aj Židia sa nechceli stať občanmi štátu, v ktorom stratia svoje výsadné postavenie a kde sa bude hovoriť rečou, ktorej poväčšine nerozumejú. No a práve zlomiť ich odpor som dostal za úlohu ja. Nadšený som tým teda nebol. Veľmi rýchlo som zistil, že podobrom to nepôjde. Preto som pristúpil k drsnejším metódam. Moji nepriatelia ma potom nazvali diktátorom. No situácia na Slovensku bola kritická. Po protiofenzíve maďarské vojská znovu obsadili Trnavu, Senicu, Martin, Vrútky, Žilinu, ako aj celé severné Slovensko. V podstate celá krajina bola pod ich vládou, takže inakšie sa postupovať nedalo. Pravda, Maďari mali veľmi uľahčenú situáciu. Veď k pätnástemu novembru som mal k dispozícii len 1150 československých vojakov – a to na celé Slovensko bolo žalostne málo.

Preto predseda vlády Dr. Karel Kramář, na moje dôrazné naliehanie, napísal Dr. Edvardovi Benešovi do Paríža alarmujúci list, v ktorom ho žiada o okamžité vyslanie talianskej československej divízie na Slovensko. Podčiarkol v ňom, že naša prestíž na Slovensku veľmi utrpela a nemáme dosť síl vyhnať maďarské vojská z obsadených území. Tie príležitosť náležite využívali. Drancovali, kde prišli, a robili si, čo chceli. Keďže bolo jasné, že príchod našich vojakov z Talianska bude nejaký ten týždeň trvať, situáciu sa snažil zachrániť Dr. Milan Hodža. Začal vyjednávať s maďarskou vládou, aby získal čas. Hrozilo totiž, že maďarská vláda zorganizuje na Slovensku plebiscit. Ten by pravdepodobne dopadol v prospech nej. To by pri mierových rokovaniach mohlo veľmi ohroziť pričlenenie Slovenska k Česku a tým vznik Československa. Pravda, tieto rokovania viedol bez súhlasu vlády v Prahe, za čo bol neskoršie ostro kritizovaný.
                                                                                   

X X X                                                                         
 

Maďari si mysleli, že aj napriek prehratej vojne sa im Uhorsko podarí udržať v takej forme, ako bolo predtým. Keď videli, že sa ich predstava pod tlakom utláčaných národov rúca, začali s diplomatickou ofenzívou. Jednotlivým národom ponúkali autonómiu s nádejou, že tie na to pristanú, čo potom využijú na mierových rokovaniach v Paríži. Po ich úspešnom skončení rátali s tým, že sa všetko vráti do starých koľají a oni im budú naďalej vládnuť. Rumuni aj Srbi ich zákerné návrhy odmietli. Vedeli, že papier znesie veľa. S Maďarmi už mali svoje neblahé skúsenosti.

Trochu iná bola situácia na Slovensku. Jeho zástupca Dr. Milan Hodža na istú dobu, počas decembrových vyjednávaní, podľahol ich lákavým hlasom. Odhodlal sa k nezáväznému rokovaniu. Odcestoval do Budapešti so súhlasom predsedu SNS Matúša Dulu a ďalších popredných slovenských národných predstaviteľov. K tomuto kroku ho viedla aj žiadosť maďarskej vlády – rokovať s československou vládou o prevzatí všetkej politickej moci na Slovensku. Ich žiadosť nebola viazaná na podmienku integrity Uhorska. Hodža však v Pešti nechcel rokovať len sám. Trval na tom, aby za ním prišiel predseda SNS Matúš Dula a ďalší slovenskí činitelia. Nakoniec ich do hlavného mesta Uhorska pricestovalo šesť, na čele s predsedom SNS. Po neho poslala maďarská vláda osobitný salónny vlak. Cieľom slovenskej delegácie bolo oklamať maďarskú vládu a jednať s ňou čo najdlhšie. Podľa možnosti až do príchodu československého vojska na Slovensko. Za Károlyiho vládu viedol maďarskú delegáciu minister Oszkár Jászi. Rokovania boli, pochopiteľne, neúspešné. Preto delegácia z Budapešti odišla. Zostal tam len Dr. Milan Hožda ako splnomocnenec česko-slovenskej vlády. Nakoniec 6. decembra 1918 podpísal s Albertom Barthom, ministrom vojny maďarskej vlády, dohodu o dočasnej demarkačnej čiare. Po jej zverejnení v maďarských novinách stávali, ako sa doslovne vyjadril Dr. Vavro Šrobár, všetkým Slovákom vlasy na hlave. Hodža svoj súhlas s touto dočasnou demarkačnou čiarou už nikdy celkom nevysvetlil.

Je zaujímavé, napísal neskoršie Dr. Šrobár, že Hodža zdôvodňoval svoj podpis tým, že chcel Slovensko zachrániť pred rabovaním maďarským vojskom. To sa naozaj správalo ako horda Húnov. No v čase, keď dohodu podpisoval, už bola na svete nóta, ktorú na rozkaz hlavného veliteľa dohodových vojsk maršala Focha maďarskej vláde doručil podplukovník Vyx. V nej sa písalo, že maďarské vojsko sa má zo slovenského územia bezpodmienečne stiahnuť. V texte nóty je výslovne uvedené:

Československý štát Dohoda uznala za svojho spojenca a jeho armádu za spojeneckú. Československý štát má právo zaujať slovenské územie už aj preto, že ako spojenec je účastníkom vybavenia podmienok prímeria, vzťahujúcich sa na zaujatie územia bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie.“

Fochova nóta bola teda celkom jasná aj predsedovi maďarskej vlády Károlyimu. Doteraz je záhadou, prečo Hodža za tejto situácie vôbec nejakú dohodu o demarkačnej línii podpísal.  

Laci pri popíjaní kávy a fajčení neodmysliteľnej cigarety svojej Leone vysvetľoval, „že nie všetko, čo strýko Vavro povie o Hodžovi, musí byť pravda. Sú to dávni rivali a tak ich reči aj vyzerajú. Strýko mu vyčíta, že v časoch, keď išlo o všetko, o vznik Československej republiky, hral na dve strany. Vyhlásil to na verejnom ľudovom zhromaždení v Liptovskom sv. Mikuláši na základe knižky Magyararország Kálváriája, ktorú napísal maďarský predprevratový politik József Kristóffy. Ten vo svojej publikácii uvádza, že Dr. Milan Hodža patril medzi posledných záchrancov monarchie. Tvrdí, že ešte v septembri 1918 sa v memorande adresovanom cisárovi Karolovi podieľal na koncipovaní pasáže o novom postavení národností v Uhorsku. Jeho cieľom bola záchrana monarchie. Súčasne však pripúšťa, že pracoval aj v opačnom tábore, teda s českými poslancami, ktorí chceli jej pád. Čiže ešte krátko pred 28. októbrom 1918 hral na dve strany. Údajne tiež ako prvý otvoril otázku autonómie Slovenska. Jeho veľkou chybou bolo, že s ministrom Albertom Barthom uzavrel spomínanú nevýhodnú dočasnú hraničnú dohodu, aj keď na to nemal od československej vlády súhlas. Keďže spojenci na nátlak ministra zahraničia Edvarda Beneša už koncom novembra schválili pre nás výhodnejšiu južnú hranicu Slovenska. Otázkou preto zostáva, prečo to urobil. Z nevedomosti, alebo...“
 

X X X


„Našim Talianom,“ rozpomínal sa Šrobár na tie hektické časy ďalej, „trval príchod na Slovensko dosť dlho. Prví vojaci prišli až koncom decembra. Konečne sa boh vojny Mars začal prikláňať k nám a maďarské vojská sme z nášho územia pomaly vytláčali. Vypätá situácia bola na východnom Slovensku. Tam takmer neexistovala slovenská inteligencia. Obyvatelia miest a dedín boli proti okupácii československým vojskom. Aby to bolo ešte neprehľadnejšie, územie Spiša, ako to v histórii urobili už niekoľkokrát predtým a aj potom, začali obsadzovať Poliaci. K tomu bývalý župný úradník Dr. Dvorčák 14. decembra 1918, v dohode s maďarskou vládou, vyhlásil Východoslovenskú republiku. Tá sa, samozrejme, neskoršie mala pripojiť k Maďarsku. Jej existencia však trvala len pätnásť dní, do obsadenia Košíc československými legionármi, čo sa stalo 29. decembra.“

Útok legionárov na Bratislavu sa začal 30. decembra. Po bezvýznamných šarvátkach v Devínskej Novej Vsi a na niektorých ďalších miestach, prišli z Bratislavy parlamentári, žiadajúci, aby vojaci obsadili mesto lebo rozpŕchnuté maďarské bandy rabujú v meste a ľudí ohrozujú na živote. Legionári 33. pluku na rozkaz hlavného veliteľa československých vojsk na Slovensku generála Luigiho G. Piccioneho vstúpili do Bratislavy bez boja 2. januára 1919. 

Potom sa nástojčivo začala natískať otázka, kde zriadiť hlavné mesto Slovenska. „Zdalo sa mi,“ spomínal si Šrobár, „že by to mala byť Nitra. No keď som si ju v lete 1917 prišiel pozrieť, zarazilo ma, že v tomto meste slovenčinu nepočuť ani náhodou. Nie, hovoril som si v duchu, aj keď z historického hľadiska by mala na to nárok, v súčasnej situácii, keď Nitru úplne ovládajú Maďari, to nejde. Moje presvedčenie utvrdila aj jedna nepríjemná príhoda. Keď som si v kaviarni pýtal po slovenský dve deci vína a kávu, čašník na mňa vôbec nereagoval. Bol som pre neho vzduch. V decembri 1918, po odchode vlády zo Skalice do Žiliny,“ premietal si Šrobár dejinné udalosti, „sa ukázalo, že toto mesto nemá dostatočné kapacity na ubytovanie vládnych úradníkov, a to ani vtedy, ak by sa časť z nich ubytovala v Martine. Preto zostala v podstate len jediná možnosť – a tou bol vtedajší Pressburg. Bolo to naše jediné väčšie mesto okrem Košíc, tie však boli na druhom konci Slovenska, a tak nepripadali do úvahy. No ani tu sme to nemali ľahké. Situácia bola ťažká, dusná. Výstižne mi o tom napísal Dr. Blaho, ktorý mi do Prahy poslal tridsiateho novembra z Uhorskej Skalice list, v ktorom písal:

Podkopná práca Maďarov je hnusná, rozvetvená a drzá. Chytáme špicľov, ale stále vysielajú nových! Pašujú do našich obcí cukor, uhlie, ač sami ho nemajú. My, čo sme doma, sme duševne, telesne zničení. Nedostatok našich ľudí: zbývá tých pár jednotlivcov, na ktorých sa všetko, ale všetko shrnulo! Ovšem ďalej na východ ešte horšie: samé nedorozumenia s našim vojskom, trpkosť a sklamanie. Ľud neplatí dane, nechce zemiaky vyberať, ale len brať a deliť. Predstav si procesie žiadateľov, hromženie, vojakov - lumpov okolo mňa. Boj medzi našim ľudom a mnohými prebitými spasiteľmi. Tak ťažko sa rodíme. Vavro, len železný centralizmus nás vytrhne.“

Keď som županovi Samuelovi Zochovi oznámil, že prijímam jeho pozvanie a do Pressburgu prídem 4. februára 1919 s celou vládou, nastali prvé vážne komplikácie.“

Zo spomienok na vzrušujúce chvíle po príchode do Pressburgu, teraz už Bratislavy, ho vyrušil hlas v amplióne na stanici v Břeclave, ktorý oznamoval, že rýchlik do Brna, Českej Třebovej, Pardubíc a Prahy po nastúpení hneď odchádza. Ako sa tak pozeral von oknom, zbadal, že sa k jeho vagónu približuje predavač s párkami a pivom. V tom momente pocítil hlad. Neváhal, rýchle stiahol okno, dal mu za hrsť drobných a vypýtal si pivo a k tomu dva páry pražských párkov a rožky. Takmer vzápätí sa vlak pohol a len-len, že sa mu z pohára nevylialo pivo. S chuťou sa pustil do jedla, pričom mu prišlo na um, že keď štvrtého februára 1919 prišiel s vládou do Bratislavy, tak na stanici v podstate nič nefungovalo. Už druhý deň totiž prebiehal v meste generálny štrajk, takže bol veľký problém nielen sa niekde dobre najesť, ale bol aj nedostatok ubytovacích kapacít. Súkromníci ich nechceli ani za slušný peniaz ubytovávať a v hoteloch chýbal personál. K štrajku sa okrem železničiarov pridali tiež čašníci, ako aj ďalší personál hotelov. Generálneho štrajku sa zúčastnilo do dvadsaťtisíc robotníkov a štátnych zamestnancov, ktorí boli prevažne maďarskej a nemeckej národnosti.

„Pán župan,“ oslovil som oficiálne Samuela Zocha po príchode do Bratislavy, „vidím, že na stanici vládne anarchia. Aká je situácie v meste?“
„Pán minister,“ pevným hlasom mi odpovedal, „je to zlé. Povedal by som, že situácia začína byť kritická. Na oficiálnej recepcii, ktorá bude večer na počesť príchodu slovenskej vlády, sa odmietol zúčastniť zástupca Alžbetínskej univerzity. Vraj by to urážalo jeho vlastenecké cítenie. Dal som preto univerzitu zatvoriť a zamestnanci sú pod policajným dozorom. Toto pobúrilo maďarských aj nemeckých sociálnych demokratov, akademickú komunitu a ďalšie vrstvy bratislavského obyvateľstva. Sú tiež nespokojní s tým, že pod maďarskou vládou mali väčšie platy, než aké dostávajú teraz, a nezamestnaní majú len minimálnu podporu. Okrem toho pod tlakom maďarskej propagandy, ktorá im neustále zdôrazňuje, že Slovensko a, samozrejme, aj Bratislava, sa k Maďarsku vrátia, nemajú veľa chuti podporovať pripojenie svojho mesta pod cudziu nadvládu. Problém je aj v tom, že v súčasnosti Slováci v Bratislave tvoria len približne dvadsať percent obyvateľstva. Gro tvoria Maďari a Nemci, v menšej miere Židia a tiež ďalšie národnosti. Napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam som všetko stopercentne zabezpečil. Vaše privítanie v meste, ako i recepcia, bude také, aké má byť. Za to ručím.“

„To som rád,“ optimisticky som mu povedal, „lebo z psychologického hľadiska je veľmi dôležité, aby naši nepriatelia videli, že sa ich nezľakneme a napriek ich úsiliu nakoniec všetko zvládame.“

„Dovoľujem si vás ale upozorniť, pán minister,“ nedal mi vydýchnuť, „že tie skutočné problémy nás ešte len čakajú. Štrajk, ktorý sa včera začal, je pre nás naozaj vážnou hrozbou. Musíme ho zlomiť aj za cenu tvrdého postupu, inakšie prehráme.“

„Jednoznačne s vami súhlasím, pán župan,“ podporil som ho v jeho odhodlaní, „ale teraz poďme do mesta, nech sa na vlastné oči presvedčím, ako nás ľud privíta, a teda akú podporu tu vlastne máme.“

Napriek všetkému to bola veľká paráda, zahrúžil sa znovu do spomienok minister. Popoludní hralo pre mimobratislavských účastníkov pražské Národné divadlo Predanú nevestu a večer pre vládu a jej hostí. Najviac však na ľudí zapôsobilo skladanie prísahy bývalého 72. pluku na zachovanú originálnu Hurbanovskú zástavu, ktoré sa uskutočnilo na druhý deň predobedom. To mnohým, aj mne, vtedy prebiehali po celom tele zimomriavky. Skvelý bol aj koncert na oslavu Pavla Országha Hviezdoslava. Majstrovským ťahom od župana Samuela Zocha bolo, že na zabezpečenie poriadku povolal niekoľko tisíc Sokolov z Moravy, a tak sme sa vyhli provokáciám, ktoré naši nepriatelia pripravovali. Mesto bolo ozdobené československými zástavami, v továrňach sa nepracovalo, obchody boli zatvorené... Vládu prišlo pozdraviť veľa delegácií, ale napríklad zástupcovia maďarskej univerzity, ktorej členom bol aj Dr. Vojtech Tuka, neskorší predseda vlády Slovenského štátu a podľa odtajnených maďarských archívov pravdepodobne aj maďarský agent, to ignorovali. No nie nadarmo sa hovorí, že po hodoch býva bruchabolenie.

Bratislava vrela. Väčšina železničiarov na Slovensku boli Maďari. Tí nevedeli po slovensky a ani nechceli zložiť prísahu novej republike, a tak prišli o zamestnanie. To vyvolalo obrovské problémy so železničnou dopravou. Na staniciach nemal kto slúžiť, preto vlaky premávali len sporadicky a s veľkým meškaním. Nakoniec nám prišli vypomôcť Česi. Bez nich by sme sa položili. Ešte raz by som to nechcel zažiť. Viselo to všetko na tenkom vlásku. Ani mnohí naši ľudia neverili, že to zvládneme. Zo začiatku skoro nič nefungovalo –  a to som si myslel, že horšie už byť nemôže. No dosť bolo spomienok, o chvíľu som na Wilsonačke (hlavné pražské nádražie), takže sa musím pripraviť na vystupovanie. Mám tu  toho veľa čo povybavovať. Dúfam, usmial sa v duchu, že aj keď je dnes trinásteho marca, budem úspešný. Teším sa tiež na stretnutie s pánom prezidentom. Od neho sa vždy niečo nové naučím či dozviem.
 

X X X
 

Na Slovensku, ako aj v Bratislave, väčšina úradníkov vrátane sudcov nechcela zložiť sľub vernosti novému štátu. Okrem toho narastali problémy aj s talianskou posádkou vrátane jej veliteľa plukovníka Richarda Bareccu. Ten evidentne nadŕžal Maďarom. Chodil medzi nich a o Slovákoch a Čechoch sa opovržlivo vyjadroval ako o barbarských národoch. Na jeho osobu prichádzalo čoraz viac ponôs. Vyústilo to až do takej polohy, že legionárski dôstojníci prišli za ministrom Šrobárom so sťažnosťou na plukovníka Bareccu. Uviedli, že ich pred maďarským obyvateľstvom provokačne ponižuje a uráža. Vojenská česť im nedovoľuje tieto urážky znášať. Preto žiadajú jeho odvolanie z postu veliteľa talianskych vojsk v Bratislave. Inakšie si s ním svoje účty vyrovnajú sami.

„Eržika,“ oslovil svoju sekretárku Šrobár, „ihneď mi zavolajte vládneho referenta Lehotského. Povedzte mu, že chcem s ním hovoriť v naliehavej záležitosti, takže ho netrpezlivo očakávam.“

„Áno, pán minister, hneď to zariadim.“

„Zdravím vás, pán Lehotský, posaďte sa. Čo sa to tam medzi tými oficiermi robí? Je to naozaj také vážne?“

„Pán minister, plukovník Barecca vyhlásil v Bratislave výnimočný stav, lebo vraj dostal správy, že maďarské vojsko je len tri dni pochodu od mesta a chystá sa nás obsadiť. Podľa mojich informácií je to všetko len jeho hra. Za tým väzí snaha strhnúť všetku moc na seba. Ak mu to dovolíme, tak sa vydáme do jeho rúk a budeme proti nemu bezmocní. Potom z Bratislavy radšej odíďme!“

„No to snáď nie! Jeden „plukovníček“, aj keď teraz velí talianskym vojskám, ktoré nás ochraňujú, nám doma rozkazovať nebude! Ak je to tak, ako hovoríte, postarám sa o to, aby tu už dlho nevyskakoval. No najskôr si ešte vypočujem jeho verziu.“

„Pán minister, hlási sa plukovník Barecca. Môžem ho uviesť? Áno?“

„Pán plukovník, „chladne sa mu bez okolkov prihovoril minister Šrobár, „mám na vaše správanie sa voči našim dôstojníkov samé sťažnosti. Okrem toho, miešate sa do slovenských vnútorných záležitostí, čo vám vôbec neprislúcha. Podľa inštrukcií Ministerstva národnej obrany Československej republiky vydaných pre okupačné vojsko na Slovensku, máte pomáhať úradom, ale nestarať sa do jeho politickej správy, čo vy ale nerobíte. Čo mi na to poviete?“

Barecca mal prchkú a výbušnú povahu, a tak sa mnohokrát neovládal. Vavrovi Šrobárovi uštipačne pripomenul, že je členom armády najkultúrnejšieho národa v Európe a že on je aj na Slovensku povinný chrániť kultúru proti svojvôli našich vojakov. To bolo už na ministra veľa. Ani on nebol žiadny baranček. Vyprevadil ho von so slovami, že dúfa, že v Bratislave sa viacej neuvidia. Po jeho odchode zavolal ministrovi obrany Klofáčovi. Požiadal ho, aby v čo najkratšom čase prevelil Richarda Barecca niekam ďaleko od Bratislavy a namiesto neho nech z Moravy príde aj so svojím štábom generál Piccione. Jeho urgencii minister vyhovel. Predišlo sa tak veľkým nepríjemnostiam, ak by ho naši dôstojníci nebodaj napadli a zranili.

Udalosti sa ale ďalej dramatizovali. Deviateho a desiateho februára prišla za ministrom Šrobárom delegácia maďarských a nemeckých zástupcov, aby s ním hovorila o požiadavkách robotníkov, za ktorých sú ochotní ukončiť štrajk. Rokovania, aj keď sa odborárom v rámci možností snažilo jeho ministerstvo vyhovieť, boli nakoniec neúspešné. A o to im vlastne išlo. Chceli si pripraviť pôdu na nastávajúce udalosti. Veď vo svojom memorande z desiateho februára štrajkujúci vyslovili želanie „nemecko-maďarsko-slovenského“ obyvateľstva, uplatniť si svoje právo na sebaurčenie prostredníctvom ľudového hlasovania. Je len samozrejmé, že takémuto aktu sa československá vláda rozhodne bránila. Požiadavka plebiscitu, ako aj rozhodnutie nerešpektovať novú vládu, boli politicky nereálne. No práve takto si chceli organizátori zlepšiť svoje vyhliadky na úspech pri organizovaní generálneho štrajku a zároveň obviniť z neúspechu rokovania Šrobárovo ministerstvo.
 

X X X
 

Leona s obľubou chodila na návštevu k svojmu strýkovi do Bratislavy. Okrem toho, že ho mala rada, tešila sa aj na možnosť kúpiť si veci, ktoré sa inde nedali kúpiť, a trochu si užiť aj veľkomestského života. Popritom sa ho večer, keď mal trochu času a chuť, na všeličo povypytovala. 

„Strýko Vavro, otec mi hovoril,“ odvolávala sa Leona na jeho slová,“  že Maďari počas štrajku chystali puč. Naozaj hrozilo, že obsadia mesto?“

„Áno. Situácia bola napätá do prasknutia. Maďari sa spoliehali aj na podporu talianskych veliteľov. Vedeli, že medzi nimi a legionárskymi dôstojníkmi sú veľké rozpory, preto ich drzosť rástla. Delegátmi štrajkujúcich robotníkov boli v drvivej väčšine Maďari a Nemci. Tí sa obrátili na veliteľa posádky plukovníka Bareccu, toho minister obrany ešte nestihol odvolať, aby dvanásteho februára povolil usporiadať manifestáciu. Ten mi následne oznámil, že garantuje pokojný priebeh zhromaždenia s tým, že ručí za to, že proti štátu nebudú žiadne demonštrácie. Vedel som, že to je jeho ďalšia provokácia, ale nemohol som nič robiť. Keby som túto akciu nepovolil, vypukla by v meste vzbura a potom by Maďari v zahraničí tvrdili, že obyvateľstvo povstalo proti pripojeniu mesta pod Československo. A to som nemohol pripustiť.“

(Pokračovanie)

Priemer: 5 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama