V médiách dominuje politika, ktorá nasleduje po pravde

Počet zobrazení: 6000

bacisin_v.jpgPolitika je dnes nasýtená tým, čo nasleduje za pravdou. V teórii médií a politológii sa to, čo nie je pravdou, ale čo nasleduje za ňou, označuje ako politika po pravde (post-truth politics), kde sa diskusia vo väčšine prípadov týka emócií (nezohľadňujúcich detaily politického života) a ignoruje, že tvrdenia nezodpovedajú faktom. Dá sa povedať, že politika nasledujúca po pravde pracuje s emóciami, ktoré nemajú skoro žiadnu väzbu na fakty. Používa mnohonásobné emocionálne silné tvrdenia a úplne ignoruje vzájomne protirečivé fakty, ba dokonca vzájomne sa vylučujúce tvrdenia.

Termín post-truth
 

Tento termín je z pera blogera Davida Robertsa, ktorý ho použil v internetovom médiu Grist 1. apríla 2010. Politológovia tvrdia, že preto, aby bola politika, ktorá nasleduje za pravdou, úspešná, je potrebná dvadsaťštyrihodinová kombinácia televízneho spravodajstva, nerovnováha v pokrývaní udalostí a veľký rast úlohy sociálnych sietí, na ktorých prebieha diskusia o správach.

Politika nasledujúca po pravde, alebo éra nasledujúca po pravde, sú pojmy, ktoré sa stali populárne tohto roku vo svete, ale aj na Slovensku. Oxfordský slovník anglického jazyka nazval slovo post-truth slovom roka. Vo svete sa tento pojem stal známy hlavne vďaka kampani pri referende za vystúpenie alebo zotrvanie Veľkej Británie v Európskej únii. Médiá prinášajúce informácie využívajú najmä tie okolnosti, pri ktorých sú objektívne fakty menej významné, ale dôležité je apelovanie na emócie a osobné postoje, presvedčenia, názory.

Hlavnou črtou politiky nasledujúcej po pravde je to, že účastníci určitej komunikačnej kampane pokračujú v opakovaní informácií, dokonca aj vtedy, keď nezodpovedajú faktom v reálnom svete či médiách, prípadne sa vôbec nezhodujú s faktami, ktoré prinášajú nezávislí experti.

Vedie to k tomu, že trh zdrojov informácií je rozdrobený na kúsky prostredníctvom sociálnych sietí, kde sa súčasne stretávajú pravdivé, ale aj lživé informácie. Väčšina z nich neprešla rukami editora, teda profesionála, ktorý v štandardných médiách pozerá na to, či zverejňované informácie zodpovedajú kritériám pravdivosti alebo prinajmenej vyváženosti. V prípade sociálnych sietí lož, klebety a fámy sa rozširujú s rýchlosťou svetla. Lož, ktorú rozširujú politici a ich priaznivci môže nahrádzať pravdu.

Napríklad v rámci kampane vo Veľkej Británii  Vote leave niekoľko ráz vyhlásila, že členstvo krajiny v Európskej únii  stojí 350 miliónov britských libier týždenne. Neskôr sa toto tvrdenie posilnilo pozmeneným tvrdením, že Veľká Británia priamo týždenne prevádza členským krajinám Európskej únie tú istú sumu. Médiá tento fakt neoverovali, bez ohľadu na to, že bol označený za predpojatý a nepravdivý. Sociálne siete úspešne rozširujú konšpiračné teórie. Konšpiračné teórie vyvolávajú hnev, ale aj uspokojenie ľudí, ktorí tvrdia, že za všetkým sú sionisti, médiá, elity a podobne. Existujú aj médiá, ktoré sa špecializujú na publikum, ktoré je dokonca ochotné za podobné bludy platiť.

Dva typy nasledujúce po pravde
 

Existujú dva typy nasledujúce po pravde. V prvom prípade hovoria politici jedno a hovoria druhé. Politici môžu vystupovať za slobodné trhy, ale súčasne podporovať dotácie, alebo presne naopak. V druhom prípade sa jednoducho ignorujú dôkazy.

Manipulácia emóciami má veľmi silný vplyv na ľudí. Emócie môžu prekryť fakty. Práve preto „moderní“ politici vo svojich vystúpeniach radi používajú slová ako napríklad „negatívny“, alebo „pozitívny“, „dobrý alebo zlý... A tak by sme mohli pokračovať v dvojiciach podobných slov. Tie umožňujú vyhnúť sa kritike. Avšak politici, ktorí klamú, sa často vnímajú ako tí, čo len kritizujú.

Prečo je podobný typ ovplyvňovania natoľko efektívny? Je to vďaka tomu, že vplyv na vlastnú ideológiu človeka sa odohráva prostredníctvom apelovania na jeho emócie a pocity.

Ak niekto pozná zvláštnosti ľudského správania, môže ovplyvňovať jeho poznanie (poznatkové mapy). V politike nasledujúcej po pravde sa dajú spoznať nasledovné postupy ovplyvňovania. Určité udalosti sa vysvetľujú tak, že niektorú z nich môže politik obviniť. Ak je ekonomická kríza, obviniť sa z nej dá predchádzajúca vláda, alebo nejaké krajiny. Ak sa politici snažia vysvetliť okolnosti rôzneho druhu, svoju pozornosť a pozornosť publika médií zameriavajú na jeden faktor. Tento faktor posilňujú do stavu kulminácie. V skutočnosti by však médiá mali vedieť, že udalosti sa odohrávajú súčasne pod vplyvom určitého množstva okolností, reálnych faktov, procesov, v určitom racionálnom kontexte. 

Jeden a ten istý príbeh sa dá porozprávať dvomi spôsobmi. V jednom príbehu sa dajú vykladať len fakty. V druhom príbehu bude dôraz na emócie. Ľudia si vyberú príbeh, ktorý ich núti prežívať, nadchnúť sa, byť nespokojnými. Niektoré fakty môžu byť zveličené, iné môžu byť vynechané. Môže to znamenať aj to, že ľudia nechcú vedieť niečo, čo je pravda, ale to, čo nasleduje po pravde.

(Autor pôsobí na Akadémii médií)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984