Reklama

Už nemožno mlčať

Počet zobrazení: 1717

Súc znechutený politicko-spoločenskou, ekonomicko-ekologickou a kultúrno-hodnotovou situáciou dneška (nielen u nás, ale celosvetovo) sa človek môže utiahnuť do súkromia a venovať sa len svojim koníčkom. O chuť zapojiť sa do diskusie k závažným otázkam dneška nás oberá aj skutočnosť, že naše myšlienky sa dostanú len k mizivému percentu našich spoluobčanov a mocní tohto sveta si z kritických názorov nič nerobia, jednoducho ich ignorujú, alebo odbavia floskulami o konšpirátoroch, zapredancoch, extrémistoch alebo stúpencoch bývalého režimu. A tu sme pri najväčšom nedostatku toho, čo ešte dnes zotrvačne nazývame demokratickým systémom. Nemusíme sa báť, že nás zavrú na psychiatriu, môžeme si vykrikovať, koľko len chceme, aj tak nás nikto nepočúvne. Tu sa naša sloboda končí. Čas od času sa ozývam so svojimi postrehmi na stránkach Slova alebo Literárneho týždenníka, ktoré si prečítajú najviac dve tisícky Slovákov. No po poslednej skúsenosti – článku v divadelnom časopise SND Portál, znova nemôžem mlčať.

rodaci_1.jpg

Ide o rozhovor s autormi výbornej hry Leni (Valeria Schulczová a Roman Olekšák), ktorí koncom minulej sezóny pripravili pre činohru SND ďalšiu hru s názvom Rodáci. Na odpovediach oboch zaiste talentovaných autorov ma zaráža ich poklonkovanie pred hodnotami „Západu“ a nekritické pripisovanie všetkých našich dnešných neduhov komunistickému režimu (ktorý, pravda, poznajú len „z druhej ruky“). Uvediem niekoľko príkladov.

Autorka tvrdí, že „my občania postkomunistických krajín máme dejinnú priepasť v schopnosti kritického myslenia“. Neviem, koho mala pani Schulczová na mysli, lebo pokiaľ ide o „prostý ľud“, ten bol v čase bipolárneho sveta ohlupovaný rovnako na oboch stránkach „železnej opony“. Obyčajný Talian alebo Angličan bol presvedčený, že za 40 rokov vlády KSČ boli u nás všetky kostoly pozatvárané a moji spolužiaci, emigranti z roku 1968 museli občanom „slobodného sveta“ vysvetľovať, že aj u nás existujú vysávače, chladničky a elektropráčky. A pokiaľ ide vzdelané vrstvy, tie aspoň na západnom Slovensku v dosahu viedenskej televízie vedeli oveľa viac o živote v kapitalizme než tamtí o živote u nás. Nám bol pravda „Západ“ neoficiálne (prostredníctvom disidentov a propagandy) prezentovaný ako spoločnosť duchovného rozkvetu na rozdiel od reálneho socializmu uprednostňujúce materiálno pred duchovnom. Až po roku 1989 sme sa mohli presvedčiť, že je to presne naopak.

Olekšák zasa prišiel s názorom, že ľuďom, ktorí dokážu trocha kriticky myslieť, sa nadáva do intelektuálov, slniečkárov, elít a kaviarne. Ja to vidím úplne obrátene. Tí, ktorí nie sú ochotní memorovať oficiálne poučky o európskych hodnotách (ktoré okrem iného úplne ignorujú fakt, že svoje hodnoty môžu mať aj iné regióny sveta), sú bez možnosti serióznej výmeny názorov označovaní za konšpirátorov, extrémistov, boľševikov a Putinových agentov. Pritom títo „intelektuáli“ sa ako čert kríža boja hovoriť o konkrétnostiach, stačia im paušálne tvrdenia. Ešte ani raz sa nepokúsili označiť za lož informáciu, že USA stálo 5 miliárd implantovanie „demokracie na Ukrajine“, alebo že nie je pravdou, že v Odesse stúpenci Majdanu upálili zo štyridsať názorových protivníkov.

V závere svojho vstupu Olekšák hovorí o devalvácii vzdelania na Slovensku. K nej naozaj došlo, ale až potom, čo sme získali „slobodu“, a nie, ako to on naznačuje, ako následok minulého režimu. Ako je to so vzdelaním v krajinách, kde vládnu „európske hodnoty“, by sa tiež dalo polemizovať. Nikto nechce spochybňovať kvalitu tamojších špičkových vzdelávacích ustanovizní ani zamlčiavať široké možnosti mladých ľudí v ich túžbe po vzdelaní. Ale moja vysokoškolsky vzdelaná neter pracuje vo Francúzsku ako kontrolórka nepovolených predmetov na letisku a jej kolegami sú vyštudovaný psychológ a jazykovedec. Jednoducho autori sa vo svojej zaslepenosti domnievajú, že nijaký problém súčasnosti nie je dôsledkom krízy dnešného liberálno-demokratického modelu spoločnosti, ale vinníkom je vždy onen „mŕtvy kôň komunizmu“, do ktorého intelektuálna pravica s takým pôžitkom kope.

Obom autorom ďalej vadí, že totalita sa začala veľmi relativizovať. Možnosť cestovania po svete je (najmä pre študentov) neoceniteľnou výhodou. Ale sloboda názorov je len formálnou záležitosťou. Pravda, intelektuálov skôr zaujíma, že môžu experimentovať, že im nikto neschvaľuje inscenované texty alebo výstavné objekty. Väčšinu populácie však skôr trápi strach zo straty zamestnania, nedosiahnuteľnosť práva a narastajúca zločinnosť. Aj tá je však podľa slniečkárov zrejme dôsledkom toho, že diktatúra nás zbavila zodpovednosti za svoj život a za spoločnosť, v ktorej žijeme. Najmä druhá časť vety nijako nemôže platiť pre súčasný liberálny kapitalizmus, v ktorom je jedinec všetko a spoločenský prospech nič.

Neviem, aký je komplexný obraz slovenskej mentality v najnovšej hre spomínaných autorov, no predpokladám, že nie je nijako lichotivý. Isteže nemožno ospravedlňovať naše neduhy poukazom na neduhy iných. Ale neustále sypanie si popola na hlavu za to, akí sme len zlí a netolerantní, ako podliehame zvodom extrémizmu, nepovažujem za správnu cestu . Máme plné ústa boja proti rezíduám či možným návratom k fašizmu, ale nie sme schopní ho (spolu s krajinami „európskych hodnôt“) odsúdiť na poslednom Valnom zhromaždení OSN, len aby sme neurazili našich „demokratických Ukrajincov“, ktorí svojim fašistom stavajú pomníky. Čítali ste o tom azda v denníku Sme, alebo ste to zaznamenali zo spravodajstva STV? Autori majú pravdu v tom, že nenávisti je na Slovensku (ale aj v celom súčasnom svete) priveľa. Len nepresne poukazujú na vinníkov tohto stavu. Je to ich nevedomosť alebo zámer?

Foto: www.snd.sk

Priemer: 4.7 (45 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama