Reklama

Útecha z politiky

Esej (nielen) o filozofii Egona Bondyho
Počet zobrazení: 2079

Okrem známych charakteristík Bondyho diela a tvorby, ako filozof, básnik, spisovateľ, ale aj búrlivák s ďalšími filozofickými a umeleckými prívlastkami, sa Bondy predstavil aj ako učenec. Učinil tak na jeho žiadosť autor state v dvojdielnom dokumente Fišer alias Bondy Českej televízie, ktorý režíroval Jordi Niubó. Začiatok dokumentu sa odohrával na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vstúpiť do sveta Bondyho myslenia, činov a diela nemožno zrejme inak, ako postupoval on, iba in medias res. Ako učenec, vzdelanec prijímal výzvy doby. Nesubstančná ontológia je jej príbeh, inak nemožno pochopiť ani názov jeho knihy Príbeh o príbehu, ktorú písal v Bratislave. Vráťme sa však k jeho prednáškam na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Ponúkol prístup, v ktorom sa odrazila kombinácia klasickej európskej a čínskej vzdelanosti obohatená o indickú a islamskú vzdelanosť. Tao s ručením obmedzeným neexistuje. Neviem si predstaviť, aby naše fakulty v súčasnosti ponúkali takúto potrebu. Komentuje sa Huntington, ale Bondy je principiálne iný. Pre Fišera alias Bondyho je vzdelanie a poznanie niečím, čo umožňuje tvorivo, teda onticky participovať na tomto svete. V postsokratovskom svete, v ktorom sme sa ocitli, dnešné elity propagujú efektivitu za každú cenu, ktorú dôverne poznal už Aristoteles. Voľný čas je hodnota, ku ktorej sa budeme po neoliberálnej skúsenosti vracať a potrebovať ju ako dúšok čistej, pramenitej vody. Je to skúsenosť, o ktorej, samozrejme, starí Gréci vedeli. Bondy však tvoril v druhej polovici dvadsiateho storočia. Žil – a stále žijeme – v porevolučnej dobe, podľa jeho názoru najvýznamnejšej udalosti dvadsiateho storočia, ruskej revolúcii, a stále hľadáme konsolidáciu spoločnosti. Bondyho dielo nám tento nedokončený príbeh nielen približuje, ale v istom zmysle nás provokuje, aby sme v ňom pokračovali. Najmenej, čo čakal, bola reštaurácia kapitalizmu, hoci ju svojou kritikou privolával. Každá reštaurácia sa však končí, Bondy jej chcel predísť. Jeho cestou bola ontológia, paradoxne odbor filozofie, ktorý bol v dvadsiatom storočí najžiaducejší a efekty ktorého budú nasledujúce generácie kriticky posudzovať. Aj jeho pobyt na Slovensku po roku 1989 bol zápasom o pochopenie doby práve v tomto kontexte. V istom zmysle bol jej aktérom, ale viac teoretikom i kritikom. Je zvláštne, že tento spôsob reflexie, ktorý je živnou pôdou politiky, podlieha stálemu redukcionizmu.

Knižka o tom, ako sa mi filozofovalo, je, samozrejme, nenahraditeľným sprievodcom Bondyho myslením. Najmä keď ukazuje, ako sa dnes vo svete diplomacie zvykne hovoriť, vlastnú cestovnú mapu svojho myslenia, svojich objavov. Niekedy sa zdá, akoby Bondy bol Maxvellovým démonom, ktorý pootvára dvierka revolúcii. Asi tu treba začať s nesubstančnou ontológiou, jeho slávnou Útechou z ontológie. Démonom bol samotný Bondy, pootváral dvierka pojmom, ktoré podporovali jeho koncept nesubstančnej ontológie. Bol to celoživotný zápas, jeho slovami príbeh nesubstančnej ontológie, ktorý ukončil ontologickým románom s príznačným názvom Príbeh o príbehu. Mimochodom, paralelne v tom istom čase sa zvádzal ten istý zápas o charakter metodológie vedy. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Václav Černík poukazoval na nedostatočnosť Maxwellovej podmienky nomickosti, ktorá požadovala, aby zákon bol invariantný, nezávislý od okolností času a priestoru. Táto podmienka však podľa Černíka nestačí, nedokážeme sa vyhnúť dichotómii zákona a podmienok. Za riešenie považoval rozlúštenie problému tvaru zákona, princíp nomickosti. Bondy sa však usiloval interpretovať nesubstančnú ontológiu ako invariant filozofického myslenia. Všeobecná metodológia vedy a filozofia sa v tomto momente doslova prekryli. Obaja videli riešenie v marxizme. Bondyho talent sa prejavil už v Otázkach bytia a existencie, diplomovej práci, ktorá vyšla knižne v nakladateľstve Československej akadémie vied. Útechu z ontológie napísal v roku 1962, obhájil ju ako kandidátsku prácu a takisto vyšla v nakladateľstve Československej akadémie vied. Je nepochopiteľné, ako mohol byť tento text obvinený z propagácie náboženstva a následne jeho autor odhalený ako pôvodca tzv. plazivej kontrarevolúcie z roku 1968.

Východiskom Útechy je pochopenie ontotvornej povahy ľudskej činnosti. Synonymom nesubstančnosti je teda revolučnosť. Kapor, dážďovka, ani améba samovraždu nespáchajú. Inak je to u bytosti, ako je človek, kde už táto väzba napovedá, že osud existencie závisí od toho, aké je bytie ako také, bytie vôbec, ontologická realita (Útecha z ontológie). V Postpríbehu, v práci, v ktorej rekapituloval svoj nielen filozofický život, priblížil objav nesubstančnosti. Stalo sa mu to ako nočnému strážcovi v Národnom múzeu, kde premýšľal nad Nagardžunovou tézou, že nirvana je samsara. Ak nirvana nie je stavom odtrhnutosti od sveta, niečím transcendentným, ale je týmto svetom samotným, potom nemenná substancia tam nemá miesto. Nesubstančnosť tak vylučuje teizmus i mechanický materializmus. To bola otvorená cesta k dialektickému materializmu. Bondymu sa vrátila týmto objavom úcta k budhizmu i marxizmu. V Úteche čítame pochvalné vety na marxizmus, ale aj rýchle očakávanie beztriednej spoločnosti. Nesubstančná ontológia mala byť cestou k jej priblíženiu a urýchleniu. Aj jeho filozofická cesta bola „urýchlená“. Substanciu odmietol už v ročníkovej práci v roku 1959 a v zrýchlenom tempe odštátnicoval a obhájil diplomovú prácu Otázky bytia a existencie. Vnútorne však Nágardžunu a indickú filozofiu neopustil, naopak po obdive k čínskej kultúrnej revolúcii a Maovi rozšíril svoj záujem o filozofiu čínsku.

Sám považuje svoju filozofiu za rukavicu hodenú smrti. Ak si nezmyselným záverom nezmyselného života, teda konečne si to povedzme na rovinu a do všetkých dôsledkov; ak taká nie si, potom odhaľujme všetkou silou, čím vlastne si (Postpríbeh). To je leitmotív Útechy popísaný literárnym a filozofickým jazykom. Ak sa dostaneme na pôdu filozofie, tak potom platí aj to, že to bolo vyrovnávanie s Heglovým kategoriálnym dedičstvom. Aj Príbeh o príbehu sa začína interpretáciou protikladov, samozrejmosťami abstraktného myslenia až po ontickú rovinu bytia, kde bez logiky nemožno urobiť ani krok. Aj najelementárnejšia jednotlivina má množstvo stránok, kvalít, funkcií, vlastností, ktoré sa môžu meniť iba v dôsledku svojej vlastnej jednoty, svojím vlastným napätím, „bojom“, bez toho, aby boli „hýbané“ zvonka. A to sa týka aj spoločenských kategórií, nielen mikrosveta či kozmu. Práve ten je podrobený logike dôsledkov, ktoré vyplývajú z predpokladov prípadnej nerozčlenenosti, ale aj dôsledkom rozčlenenosti. A potom tu je náš vesmír, čo je termín čiastočne antropomorfný, ale náš vesmír je, naopak, partikularistický. Úvaha o modeloch vesmíru nie je a nebola samoúčelná, dokazovala iba, že náš „pluralistický“ vesmír nie je jediným vesmírom, jedinou možnou formou existencie vesmíru. Vývojové štádium partikularistického vesmíru môže prebiehať nekonečnými peripetiami, galaxie môžu nekonečnekrát zaniknúť a znova vznikať, až dôjde k tomu, že jednotliviny nadané uvedomelým konaním prevezmú vedenie vesmíru do svojich rúk. To sú dnešné diskusie o ceste na Mars... Alebo povedané logicky: ak by sa substrát, ktorý je materiálom tohto vesmíru, nemenil, potom by sa ani vesmír sám, pokiaľ je rozčlenený, nemohol meniť a trčal by vývojovo na mieste. Potom vznikajú prirodzene problémy ďalšieho druhu: napríklad tie, ktoré sa týkajú otázky možnosti prevzatia riadenia vesmírneho vývoja. Vesmírny vývoj sa riadi sám, tak ako sa riadil predtým. Čo je však nad tým? Zákonitosť? Bondy rozohráva priam infinitezimálnu logiku možností: až k spoločenským a, nota bene, aj politickým súvislostiam. Ľudstvo dostáva príležitosť k neobmedzenej akcii. Prirodzene, že je tu neprehliadnuteľný prvok možnej obavy. Logika však v tomto prípade opatrnosť vylučuje a Bondy to neskôr urobí, ako môžeme čítať v Listoch Júlii. Kozmologický optimizmus, existencia človeka, blanokrídly hmyz a problém „kolektívnej samovraždy“. Bondy súvislosť vidí, dnešná mediálna ponuka môže nabádať k úvahám, pre Bondyho to bolo možné, ale iba v spoločnosti, ktorá individuačný proces nasmerováva k spoločenskému oslobodeniu človeka, k beztriednej spoločnosti. Tak ako procesu individuácie vďačíme za svoju individuálnu ľudskú strasť, vďačíme mu za všetko, čo je v nás cenné, a ľudská spoločnosť mu vďačí za všetky úspechy, ktoré dosiahla (Útecha).

Materialisti za žiadnych okolností nemôžu prijať koncepciu inteligibilnej hmotnej substancie. Substanční materialisti, vydávajúci neinteligibilitu substancie za jedine možnú, obhajujú najprimitívnejší model, v ktorom „hmotu osebe“ stotožňujú s najmenšími stavebným kameňmi kozmu. Argumentuje sa potom tým, že takéto partikuly nemajú žiadne vedomie. Koncepcia, ktorá chápe vesmír ako nadradený, patrí už k pokusom o odstránenie substančného modelu.  S. Weinberg v knihe Ako vysvetliť svet, objav modernej vedy, vydanej v rok 2015, dupľuje tieto argumenty. Možno nie sme dosť bystrí, aby sme pochopili fundamentálne fyzikálne princípy. Alebo môžeme naraziť na javy, ktoré sa principiálne nedajú začleniť do jednotného rámca všetkých vied. Hoci celkom dobre môžeme dospieť k pochopeniu procesov, ktoré sú zodpovedné za vedomie, ťažko si vieme predstaviť, ako by sme aj v budúcnosti opísali fyzikálnymi termínmi vlastné uvedomelé pocity. Keď sa mnohostranné vedecké princípy, ktoré sme objavili a stále objavujeme, podobným spôsobom redukujú, môžeme si byť istí, že kráčame po ceste k fundamentálnej fyzikálnej teórii (Weinberg). Málokomu sa podarilo jasnejšie ukázať v tomto kontexte na rozdiel spoločenských a prírodných vied. Bondy bránil filozofiu, dokonca aj s debatami, ktoré sa týkajú inteligibility substancie. Zrušiť takúto filozofiu by bolo určite prospešné, avšak nemožno to učiniť tak, že filozofiu vyhlásime za zrušenú, a že jej pozostatky prenecháme exaktným vedám, či prípadne rozprávkam a bláznom. Ak má byť filozofia zrušená, musí byť už uskutočnená v živote realizovaným filozofickým poznaním, resp. filozofickým poznávacím procesom, že budeme skutočnosť poznávať nie v dielach jednotlivých ufúľaných mysliteľov, ale sami vo svojej uvedomelej schopnosti myslieť, a nie pred myslením utekať, schopnosti poznávať, a nie ohlupovať sa autosugesciou, dobovými senzáciami (mániou technických vymožeností, športu atď) alebo davovou hypnózou. To vyžaduje také spoločenské usporiadanie, v ktorom to bude možné, t. j. v beztriednej spoločnosti (Útecha). V tomto zmysle môžeme hovoriť o Bondyho programe.

Ontologicky rovnocenný svet je možný, ale iba ako Sloboda. Keď Petr Uhl dostal otázku o Bondym, obviňovanom zo spolupráce s ŠtB, poznamenal, že slobodnejšieho človeka ako on nepoznal. To sú prirodzene detaily, ktoré ho obklopovali, ale nemali a nemajú ani najmenší vzťah k téme pravdy v dejinách. Ktorý režim si prizná, že sa mýli, že je falošný?

Júliiných otázkach sa však dostáva do pozície, v ktorej zisťuje, že človek nie je to, o čo ide, tým je ontologično samo. Samozrejme, s dôsledkami. Z etiky sa stáva veda o kentauroch a z druhej strany jej základom je irónia a sebairónia. Vo vyspelých priemyselných spoločnostiach sme sa v našom historickom a spoločenskom vývoji dostali k tomu, že kategória individuálnej slobody (predovšetkým občianskej a politickej) sa dostala z chimérickej podoby do polohy ekonomickej kategórie, individuálna sloboda sa stala výrobnou silou. Keď čítame Knižku o tom, ako sa mi filozofovalo, nemôže našej pozornosti ujsť skutočnosť, ktorú Bondy nezatajuje, naopak ju ilustruje, keď spomína ako spoločenské a politické pomery bezprostredne ovplyvňovali jeho myslenie. V každom prípade to boli impulzy, ktoré jeho ontologické reflexie posúvali logicky ďalej. Vždy mu išlo o prehlbovanie a zintenzívňovanie pohľadu na vec. Takže jeho vývoj, ako ho približuje, opísal veľkú krivku: od Engelsa cez vyvrátenie všetkých doterajších ontológií až k zážitku hlbokej istoty, ktorú právom môže ktokoľvek označiť za náboženskú skúsenosť, až k otázke po eschatologickom čase a k vízii teomorfne pôsobiacej ontologickej reality, „poznajúcej partikulárie“. To, čo vidíme v našom živote, je filozofia bez Boha a bez nevyhnutnosti, ale filozofia zabezpečujúca ontologické zakotvenie hodnotám a ľudskému životnému usilovaniu. Nepopieram ani zmysluplnosť. (Postpríbeh)

Neodvolateľné sú však dôsledky pre politiku: ani tam neexistuje privilegovaná substancia, vyšší účel, v mene ktorého možno konať autoritatívne či vykorisťovať, ale týka sa to aj ďalších substancií, ako sloboda, spravodlivosť, pokrok, náboženstvo, demokracia. Ale platí to aj o limitoch existencie. Kde je rozdiel medzi masovou výrobou zvierat na porážku, vyhladzovacími tábormi pre menejcenných podľudí a manipulovaním v spoločnosti? Kríza slobody sa začala, keď nemeckí socialistickí robotníci pálili červené zástavy pred palácom cisára Wilhelma. Nádejný pokus o prekonanie neslobody, Maova kultúrna revolúcia, sa neskôr zvrhol.

Bondyho Príbeh o príbehu je testom, akousi skúškou správnosti, ale aj dopracovaním, domýšľaním nesubstančných predpokladov jeho ontológie. V diskusiách a stretnutiach, ktoré v Bratislave vtedy absolvoval, si permanentne overoval i preveroval dôsledky tohto konceptu.  Ako workoholik a nepokojný duch to, samozrejme, konfrontoval s každodennými udalosťami doby.

Fatálna esej „Prozatimní bilance“, text, ktorý som prepisoval z kazety na Silvestra a Nový rok 1997 – 1998, a iba Ľudo Zupko vie, čo znamenalo prepisovanie Bondyho, priniesla niekoľko podnetov, ktoré potom zapracovával do ontologického románu Príbeh o príbehu. Odvrhol termín ontologická realita, pretože aj ten asocioval substančnosť, a nahradil ho termínom ontologická situácia. Išlo mu o to, aby vysvetlil tenziu, ktorá je daná v identite protikladov, čiže ako toto čosi vzniká a aký je charakter a ontologický status toho, čo vzniká. Je to ono slávne baumanovské, niekde je sila, ktorá prinesie nové usporiadanie?

Júliiných otázkach sa dopracoval k postbiologickým formám organizácie ontologického substrátu, k artificiálnym bytostiam. Boli to sedemdesiate roky dvadsiateho storočia, dnes je to už aj ekonomický a politický fenomén. Ruský kozmonaut Baturin (jeden z tvorcov ruskej ústavy z roku 1993) sa vyjadril k otázke letu človeka na Mars. Plánuje sa, že sa uskutoční v rokoch 2030 – 2040. Baturin je presvedčený, že prvá úspešná výprava bude nie skôr ako po roku 2101. Podľa jeho názoru kozmonautom bude umelý človek. Skutočný vedecký prielom sa uskutoční v oblasti life science. Mimochodom, prvú kozmickú vojnu očakáva Baturin v polovici dvadsiateho prvého storočia, ale Rusko nebude ňou postihnuté, pretože nebude disponovať príslušnou kozmickou technikou... Pravda, artificiálne možno chápať aj ako predmetné aufheben, teda ako artificiálnu formu existencie v tom zmysle, že ontologická evolúcia sa odohráva ako produkovaná, že sa odohráva v axiologickom priestore ako biofilná kultúra. Artificiálna inteligencia uvoľňuje novú singularitu, ktorá v Bondyho predstavách získava eschatologickú dimenziu (má zmysel žiť), axiologicky ju vyjadruje ontodicea. Netrúfam si domýšľať, ako uvažuje Mark Zuckerberg, ale tréning s Bondyho ontológiou uvoľňuje predstavivosť a nestráca so zreteľa sociálno, ktoré bolo v Bondyho Úteche modelovo na začiatku. Bol predsa marxista. V podobnom duchu ako Bondy uvažuje Steve Hawking a varuje pred nebezpečenstvom, ktoré prináša umelá inteligencia, ktorá ohrozuje ľudstvo, a fyzik varuje pred zánikom ľudstva. Odporúča vedcom a politikom, aby boli opatrní.

Globalizáciu považoval za pokračovanie kolonializmu a imperializmu. Opieral sa o Marxove názory z Grundrisse, že triedy a triedny boj začínajú až po „jedinej revolúcii v ľudských dejinách“, zavedení strojovej výroby, kapitalizmu. Uvedomelý triedny boj vzniká až od začiatku 19. storočia. Pred polovicou 19. storočia sa utvorili dve tradície: „anarchistická“ a „organizátorská“. Dnes sú nepoužiteľné.  Akcieschopnosť globalizátorov podlieha korózii, ustupovať jej trvalo nemožno. Treba postupovať nepretržitými postupmi, bez ohľadu na ich porážky. Krachujú antiimperialistické snahy islamu, skrachoval pokus o obhájenie socializmu, Afrika sa ničí tribalizmom a rastie šovinizmus a xenofóbia aj medzi najbližšími národmi (Juhoslávia).  Globalizátori majú v rukách zbraň najsilnejšieho kalibru: preventívne vyhladzovacie vojny. Najväčším hendikepom síl, ktoré sa proti globalizátorom stavajú, je teoretická a ideová nepripravenosť. Zdrojom revolučnej aktivity dnes je kultúrna a etnická pluralita súčasnosti. Za súčasnej situácie sa nesmie presadzovať uniformita cieľov. Po budúcom revolučnom zvrate majú byť pre všetky etnokultúrne oblasti záväzné jasné a nepriestrelné legislatívne opatrenia brániace obnove ziskovo využívaného vlastníctva výrobných prostriedkov. Je to revolúcia strojovej výroby, ktorá postupne mení celé kolektívne vedomie ľudského rodu. Zbaviť sa skupiny svetových globalizátorov pomôžu symbolickí analytici a ďalšie skupiny profesionálov schopných uskutočniť socialistickú globalizáciu. Hlavným momentom Príbehu o príbehu bolo poznanie, že na istom stupni zložitosti sa začne určitá štruktúra správať podľa vlastného algoritmu. Kapitalizmus je štruktúra, ktorá sa požiera sama. Je dôležité preto vymodelovať štruktúru s perspektívou vytvoriť humánnu spoločnosť. Bondy si želal, aby v tejto štruktúre boli zahrnuté všetky ľudské vlastnosti, pozitívne i negatívne, lenivosť i megalománia, ale môžu tam byť aj pozitívne činitele, napríklad ekológia. Čo sa však oproti minulosti zmenilo, je sémantika revolúcie,  potrebná je zmena revolučnej paradigmy. Nemožno sa spoľahnúť na pauperizované vrstvy, do spoločenskej štruktúry by sa nemalo zasahovať „racionálne“. Laissez faire, laissez passer nie je európsky vynález, do Európy ho priviezli misionári z Číny a prostredníctvom Leibniza sa ho zmocnili liberáli. No aby sa planéta nezrútila, treba urobiť opravu. Ale nevymýšľať, neprojektovať. Možno to budú riešiť artificiálne bytosti. Má to byť štruktúra, ktorá sa mení sama. Ak je štruktúra nasmerovaná na zisk, potom pokrivený obraz spoločnosti vzniká automaticky a intenzívne. Bondy preto navrhuje takú štruktúru spoločnosti, ktorej cieľovým zameraním je zabezpečenie prestíže tých, ktorí majú spoločnosť v rukách. Dnes to nie sú stredné vrstvy. Bondy bol skeptický aj voči priamej demokracii zakotvenej v obidvoch ústavách, ktoré spomína, v americkej i sovietskej. To Bondy vysvetľoval na Laurinskej anarchistom z Prahy, ktorí „vítali“ dlažobnými kockami rokovanie Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu v Prahe. Bondymu sa predtým páčilo ekofeministické šamanenie Starhawkovej v Seattli v roku 1999...

Totalitarizmus považoval za prázdne slovo. Triedny, kapitalistický charakter I. sveta sa nezmenil. Tí, ktorí žijú v reálnom socializme a nie sú s ním spokojní, si musia uvedomiť, či si želajú obnovenie kapitalizmu (Neusporiadaná samovrava). To sú vety, ktoré Bondy písal v roku 1984. O tridsať rokov neskôr ich pripomínal. Spoločenské zákonitosti sú všeobecné, stretávame sa s nimi v určitej celkom konkrétnej situácii. Ak túto skutočnosť nereflektujeme, sme odsúdení k úplnej nevedomosti (Neusporiadaná samovrava). Bondy sa zamýšľa nad Marxovým 18. bruimairom Ľudovíta Bonaparta a odtrhnutosť parlamentu od reálneho sveta komentuje úplne jasne ako parlamentný kreténizmus, ktorý napadnuté obete začaruje do vymysleného sveta a okradne o všetku súdnosť, o všetku pamäť, o všetko chápanie drsného vonkajšieho sveta (Neusporiadaná samovrava). Pre Bondyho to bola II. internacionála. Ale neplatí to len na ňu, ako sme zistili dnes. Možnosti, ako viesť boj za oslobodenie spoločnosti, ľudí, sú dané podmienkami historickej epochy. To je jeden z najtrpkejších príkladov platnosti Heglovho pohľadu na to, že sloboda je poznaná nevyhnutnosť. Za istých okolností je to podľa Bondyho platná téza. A keby aj nedošlo k III. svetovej vojne, bude dosť podnetov pre to, aby sa aj v krajinách I. sveta čoraz viac stávala z buržoáznej demokracie fraška a zásterka totalitarizmu so všetkými jeho ohavnosťami, počínajúc monopolným ohlupovaním obyvateľstva – pretože toto ohlupovanie je najstrašnejšou zbraňou vládnucej triedy nového typu: nikdy doteraz v dejinách nebola premyslenejšia a postavená na vedeckých základoch (Neusporiadaná samovrava). Neveril nádeji, že by problém dokázali vyriešiť chartisti.

O nedemokratických pomeroch v Charte sa rozpísal Bondy v poznámke k „Bezejmennej“. Týka sa jednej z najcitlivejších otázok, vzťahov Čechov a Slovákov. Charta sa stala tieňovým establišmentom. Bola polovica osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia... Za Bondym prišla „delegácia“ asi 44 či 49 mladých „od lopaty“, ako im hovorili, s tým, že by chceli napísať otvorený list vedeniu Charty, ibaže to nedokážu naformulovať. Bondy ich požiadal, aby mu to vysvetlili, ľahko to urobili, mali to prediskutované. V podstate išlo o vážne znepokojene nad úplnou stratou demokratických vzťahov v Charte, odtrhnutie od vedenia, nekontrolované a svojvoľné konanie a to, že sa publikujú vyhlásenia, ktoré s nikým neboli diskutované ako kolektívne stanoviská všetkých ch artistov. Chlapci si pamätali, že v starom republikánskom Ríme sa predsa len snemovalo a existoval úrad, ktorý chránil záujmy „jednoduchého ľudu“, hoci nevedeli, ako sa to volalo (mali na mysli asi tribunál), a želali by si, aby sa podľa toho Charta správala. Mimochodom, aj Per Uhl bol znepokojený pomermi  v Charte, ako spomína Bondy. Uhl sledoval situáciu „zvnútra“. V tejto situácii sa na „chlapcov“, ktorí list podpísali, tlačilo, aby ho odvolali. Klasický postup všetkých establišmentov. Vtedy už väčšina signatárov, ktorí sa neuchýlili do emigrácie, boli práve chlapci a dievčatá z undergroundu, ich výzva, aby sa zišlo fórum (vtedy sa prvýkrát použilo toto slovo) Charty sa stretla s podporou. Bolo toho veľa, čo sa chcelo „strane a vláde“ povedať. Momentom, ktorý Bondy spomína, bol postoj Charty k tomu, čo sa volalo „Právo na dejiny“. Tenorom „stanoviska“ bolo, že komunisti chcú zbaviť národ pamäti, zamlčovalo sa, že tu boli habsburgovci, za ktorých dochádzalo k prosperite, ale inak to bolo so Slovákmi, ktorí mali iných kráľov. Čo bolo vtedy domysliteľné, hoci expresis verbis nenapísané, že Česko a Slovensko k sebe nepatria, že vznik Československa bol historický lapsus. Táto úvaha vtedy bola chápaná ako niečo neuveriteľné. Keď sa zišlo fórum asi 250 až 300 ľudí z celej republiky, stáli sme s Uhlom ako pred koncilom, tvrdí Bondy. Havel otvoril rokovanie arogantne, po štyroch hodinách sa začalo prijímať záverečné hodnotenie. Fórum prijalo všetky pripomienky, ale väčšina bodov bola preklenutá frázami bez obsahu. Zo sľubov sa nesplnilo nič, iba Hrádeček sa viac zabarikádoval a Československo sa rozdelilo, smutne podotýkal Bondy pri spomienke na túto udalosť (Bezejmenná). Počiatok úvah o rozdelení Československa a reštaurácii kapitalizmu tak možno podľa Bondyho datovať do polovičky osemdesiatych rokov. Ako v prípade rozpadu Juhoslávie, aj tu mala iniciatívu bonnská diplomacia.

Bondy v Príbehu o príbehu, nehovorí o tom, ako testuje príbeh, svoj príbeh, ale informuje, oboznamuje nás o záveroch, výsledkoch svojho testu. Neprehľadnosť situácie, v ktorej sme sa ocitli, našiel v „existenciálnom rozmere ontológie“. Dnešná situácia je omnoho neprehľadnejšia než situácia v 20-tych až 30-tych rokoch dvadsiateho storočia, kedy vznikala existenciálna filozofia a rozhodne je horšia ako v 50-tych a 60-tych rokoch. Ide o stratu všetkej nádeje. Základným životným pocitom sa stala po zásahu NATO v Juhoslávii v roku 1999, ktorý je taký samozrejmý, že o ňom ani netreba hovoriť (Príbeh o príbehu, 53). Jediné východisko je rýchlo si zvyknúť, k čomu prispievajú všetkými silami masmédiá, showbusiness, reklama i priamo vedecky programovaná ideová predpríprava globalizácie: pretože všetci sme celkovo v akútnom ohrození, veľmi rýchlo sme si osvojili prirodzenú sebazáchovnú taktiku „zachráň sa, kto môžeš“, buď pripravený na to, že sa dokážeš prispôsobiť na všetko, čo ti bude servírované, od brainwashingu po genocídu, aj s chlpmi. Dobre dávkované informácie o ekonomickej, ekologickej a demografickej situácii nás vychovávajú k tomu, že jediné možné je nechať všetko v rukách mocných (globálnej finančnej oligarchie), ktorí nás celkom zreteľne poúčajú o tom, že žiaden odpor vlastne nebude úspešný. Masová fatalita dochucovaná drobnými príležitosťami ku carpe diem sa neobjavuje po prvýkrát. Jej dôsledky sú však vždy viac než negatívne, i keď mocní a vládnuci si pritom myslia, že všetko zvládajú (Príbeh o príbehu).

Bondyho názor na rozpad Sovietskeho zväzu a dnešnú politiku vôbec sa stotožňoval s hľadiskami maďarského rusistu Ákosa Szilágyiho a odporúčal ho preto študovať. Tomuto významnému znalcovi Dostojevského diela vydal knihu Stár Boris a stároviči Kalligram v roku 1999. Je to pohľad na mediatizáciu politiky, teda výkon politickej moci, politického boja, politickej činnosti, ktorá je použitím tradičných politických prostriedkov, úsilí a cieľov na obrazovke. Štáty, strany, politické posolstvá a politici existujú iba vtedy, keď sa uskutočňujú vo svete. Tento spôsob politickej praxe mení samotnú politiku, jej existenciu. Politika ako divadlo, politická polemika ako show či športový prenos, politická popularita ako index sledovanosti. Tým sa zmenil pojem politiky. Pravda, politika ako osobitná činnosť bola mediatizovaná vždy, či ako slovo, písmo, v tlači, v rétorických žánroch, v listoch, nariadeniach, rozkazoch, v žánroch politických opatrení. Ale predsa len, aj keď písmo a slovo majú vlastný simulačný imaginárny priestor, nepodarilo sa im úplne odtrhnúť od politickej verejnosti takým spôsobom, aby vytvorili samostatnú, komplexnú, nezávislú realitu, v ktorej sa politické udalosti, činy a rozhodnutia odohrajú a pritom existujú iba vďaka obrazovke. Moc na obrazovke už neslúži na získanie súhlasu, ale oproti tradičnej dobe, v ére posttypografickej politiky, v žánroch masovej politickej kultúry môže fungovať len esteticky. Proti tejto verzii politiky sa Bondyho podvedomie búrilo. Spomínal svoje sny, keď sa mu v spánku premietal film iba s titulkami. Už Max Weber, ako uvádza Ákos Szilágyi, spozoroval, že čím viac sa strany usilujú pôsobiť na masy a čím je ich byrokratická štruktúra nepružnejšia, tým podružnejší je obsah reči a tým dôležitejšie je jej emocionálne pôsobenie. Je zvláštne, že tu sa dostala do hry nepolitická realizácia politiky, ktorú Bondy počas každého vystúpenia, ktoré malo politicky relevantný význam, pranieroval. Najviac humanitárne bombardovanie Belehradu. Nadbytok elektronického obrazu je pre zlú politiku, ktorá sa nevie popasovať s ničím, alebo sa podujíma na niečo vopred nezvládnuteľné, priam dobrodením, lebo televíznej realite dodáva atribúty reálnosti a faktickosti. Elektronický obraz nemá charizmu. Charizma, tradícia a racionalita sa môžu uplatňovať už len ako atrakcie estetizovanej politiky, ktorá môže nie politicky, ale predsa len zohrávať určitú funkciu legitimizovania politiky. Ak táto funkcia nadobudne estetický význam, môže kdekoľvek, bez ohľadu na politický systém, za predpokladu, že na danom mieste vznikla moderná alebo postmoderná spoločnosť masového konzumu, legitimizovať politiku. Situácia v strednej a východnej Európe sa od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia blíži tomuto stavu. Napriek všetkým predmoderným črtám môžeme vo východnej Európe hovoriť o mediatizácii politiky. Do konca ani roky po zmenách režimov v tejto časti Európy nemožno celkom pochopiť bez mimoriadne dôležitej mediatizačnej úlohy, akú techno-telemédiá zohrali pri zmene režimov. Okrem priameho prenosu vojny v Zálive a Berlusconiho „telekracie“ treba doplniť zoznam o televíznu revolúciu v Rumunsku v roku 1989 alebo moskovský televízny puč roku 1991. Kým ešte podľa T. Carlylea technologická revolúcia tlače vedie priamo k liberálnej demokracii, potom podľa filozofov médií (napríklad Paul Virilio) posttypografická revolúcia vedie rovno za politickú demokraciu (Szilágyi). Politici sú dnes odsúdení na mediatizáciu politiky a v nej na mediatizáciu samých seba, čo znamená istú sebadeštrukciu a pekne to zapadá do procesu sebadeštrukcie modernity do postmodernity. Ak by sme podľa jedného z najznámejších teoretikov demokracie I. Shapira zaujali tento postosvietenský postoj, ktorý vedie prirodzene k prijatiu ľavicovo orientovanej sociálnodemokratickej politiky, tak by sme akceptovali stanoviská takých mysliteľov, ako Rorty či Lyotard. A tak, keď nás Lyotard ubezpečuje, že keď sa vzdávame osvietenského naratívu, ešte to nemusí znamenať, že upadáme do barbarstva. Ale nikdy nám nevysvetlil, že by sme mali veriť, že k tomu nedôjde. Prijatie postosvietenského postoja snáď u ľudí povzbudí toleranciu k odlišnostiam, ale rovnako rýchlo môže viesť k prijatiu fašizmu. Ak odmietneme myšlienku, že možno o niečom povedať, že je to pravda, potom sotva nájdeme kritérium, ktoré by umožnilo považovať jeden typ politickej praxe či režimu za nadradený inému. Ak sa neprijme nejaká verzia pravdivého poznania v politike, nebudeme schopní vypracovať uspokojivé kritériá pre posudzovanie politickej legitimity. V tom mal Bondy jasno, za najdemokratickejší režim doteraz považoval soviety. Tak aspoň argumentoval pri okrúhlom stole prvého čísla časopisu Alternatívy.

Bondy si bol vedomý sily techno-telemédií a ako pravidelný návštevník filmového klubu 902 na Pedagogickej fakulte, ale aj ďalších bratislavských filmových klubov soptil nad pomalosťou slovenského spoločenského pohybu v porovnaní so svetom, hoci aj Prahou, ako dodával. Akceptoval rozdiel medzi postmodernou simuláciou a modernou mágiou obrazu (a tým aj od modernej estetizácie politiky, v ktorej bol, ako vieme, na čele fašizmus a ktorá sa naplno rozvinula v konzumnej spoločnosti). Postmoderná situácia nepodnecuje na iracionálne konanie, neuvádza masy konzumentov do pohybu, naopak „ušetrí“ im konanie, účasť na formovaní histórie, keď na obrazovke esteticky zväčšuje a modeluje skutočné, ale v čase a priestore zmenšené, zostrihané revolúcie, občianske vojny a štátne prevraty. História na konci dvadsiateho storočia, ktorá sa rozletela na miliardy faktov, viditeľná a počuteľná vo svojej konkrétnosti, zachytená a znova prehrávaná v podobe elektronického obrazu, táto „posthistorická história“ mení modernú vieru v tvorivú silu Slova na čosi naivné a anachronické. To bol dôvod prečo sám kriticky hodnotil Príbeh o príbehu ako neplnocenný útvar, s ktorým otvorene vyjadroval nespokojnosť. Permanentne sa vracal k Rusku, on, kto predvídal zánik Sovietskeho zväzu a tisíce sovietologických pracovísk po celom svete, naopak, z neho žilo. Potom, ako sa Sovietsky zväz vyparil, začal vnímať Rusko ako fakt, ako úspešne simulovanú krajinu. Simulované je súkromné vlastníctvo, trh, kapitalizmus, parlamentarizmus, pluralitná demokracia, ale aj „fašistické“, „červené“ a „červenohnedé“ nebezpečenstvá, ktoré ich ohrozujú, simulované sú voľby s viacerými stranami, voľba prezidenta a všeličo iné. To, čo nie je simulované, je hospodársky úpadok Ruska, ktorý nemá obdobu v súčasných časoch, jeho involúcia, decivilizácia, archaizácia; dvojkoľajnosť postmodernej produkcie peňazí a archaického naturálneho hospodárstva; Rusko Gazpromu, Sibněftu a Jednotnej energetickej sústavy; nukleárny arzenál; zabývanie sa kleptokraticko-kriminálno-korupčných klanov v štáte; kolektivistický charakter spoločnosti  – to všetko uviazlo v priestore intelektuálneho tárania. Modernú, charizmatickú, tradicionalistickú, racionálnu legitimitu moci podporujú a čiastočne nahrádzajú nové, postmoderné typy finančnej a televíznej legitimizácie. Legitímny je ten štát, ktorý ovláda finančné a obrazové toky a ktorého najhlavnejšiu mediatizáciu tvoria peniaze a obraz, dokonca peňazo-obraz a obrazo-peniaze. Gorbačov, tento veľký sovietsky pokrytec a jeho epigóni v strednej a východnej Európe od Klausa po Dzurindu sú nemými svedkami rozpadu anciene régime. Ešte nikdy sa neudialo v európskych dejinách niečo také podobné, aby sa systém rozpadol takýmto spôsobom, nehistoricky, odovzdane, krotko, náhliac sa svojmu osudu. To, čo však vzniklo ako pozostatok, antisvet, ťažko opísať bez kategórií korupcie, kriminality a kleptokracie. Je to systém KKK, komplexný vzorec, v Rusku v mamuťom meradle, na Mečiarovom Slovensku v konských rozmeroch. Preto Bondyho považujem za politického filozofa... a človeka, ktorý vytvára limity pre ľavicu aj v súčasnosti. Od Bondyho a Uhla po dienstbírovcov českých i slovenských...

Keď nazeráme na súčasnosť z akéhokoľvek uhla, zostáva bez východiska. To však nie je jej najmenšia prednosť. Tým, ktorí by chceli bezpodmienečne dúfať, berie všetku oporu. Tí, ktorí predstierajú, že majú v rukách riešenie, sú hneď usvedčení zo lži. Je jasné, že všetko môže ísť iba od desiatich k piatim. „Budúcnosť už nemá budúcnosť“ – tak znie múdrosť doby, ktorá pod zdaním svojej krajnej normality dospela na úroveň vedomia prvých punkerov. Tieto slová sú z úvodu k manifestu Neviditeľný výbor – Vzbura prichádza, ktorý vyšiel v roku 2007 vo Francúzsku od anonymných autorov, ktorí sami seba nazývajú neviditeľný výbor. Manifest je text, o ktorom sa diskutuje a už nielen vo Francúzsku. Je pozoruhodnou analýzou bezvýchodiskovosti dnešných západných spoločností. Ani pravicový neoliberalizmus ani ľavicový progresívny liberalizmus neprinášajú riešenia. K popularite manifestu prispela francúzska polícia, keď bez výsledku vyšetrovala jedného z predpokladaných autorov pre podozrenie zo sabotáže na železnici. Kľúčový je rok 2007, Bondyho smrť a vydanie manifestu. Reinkarnácia Bondyho.

(Text autor predniesol na konferencii Globálne konflikty a lokálne súvislosti 11. novembra 2016)


 

Priemer: 4.9 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama