Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Úspech Erdogana v predčasných voľbách v Turecku

Počet zobrazení: 1102

V Turecku sa 24. júna 2018 konali predčasné prezidentské i parlamentné voľby. Nadväzovali na referendum z apríla 2017, v ktorom sa schválili zmeny v ústave, znamenajúce prechod k vláde na základe prezidentského systému. Turecko sa po USA stane druhým veľkým štátom na svete, ktorý nebude mať predsedu vlády, lebo kabinet bude riadiť priamo prezident. Funkcia predsedu vlády sa má zrušiť 12. júla 2018.

Voľby sa skončili úspechom R. Erdogana, ktorý zvíťazil v prezidentských voľbách už v prvom kole. Víťazstvo dosiahla aj Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorú Erdogan založil v roku 2001, bol jej predsedom do roku 2014 a znovu sa ním stal v máji 2017.

Považujeme za potrebné poukázať na to, že procesy, ktoré viedli k zmenám v politike Ankary a k úspechu R. Erdogana majú dávnejšie a hlbšie korene. Turecko sa po rozpade bipolarity postupne stalo hráčom svetovej politiky sui generis. V časoch bipolarity predstavovalo štát so statusom regionálnej veľmoci s pevným napojením na Západ, ale tento fenomén sa pomaly ale isto stráca a analýza príčin tohto vývoja je zatiaľ len v začiatkoch.

Prvou zahraničnopolitickou konštantou Turecka sa v podmienkach bipolarity stal vstup do NATO v roku 1952, ktorý bol spojený so zámermi na využitie jeho územie na pôsobenie proti ZSSR. Druhú konštantu predstavovalo úsilie Turecka zapojiť sa do procesu európskej integrácie, za ktorého medzník možno považovať rok 1963, keď podpísalo asociačnú dohodu s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom. Tretiu zahraničnopolitickú konštantu Turecka v systéme západnej dominancie vo svete tvorilo pôsobenie ako nearabského, svetského štátu na prevažne arabsko-moslimskom Blízkom východe. Táto rola sa posilnila po raste vplyvu USA v regióne, najmä po šesťdňovej vojne v roku 1967. Ankara sa stala aj blízkym spojencom Tel Avivu.

Ako zaujímavosť turecko-izraelskej spolupráce možno uviesť, že do únosu kurdského politika A. Öcalana, predsedu Kurdskej strany pracujúcich, z Kene boli vo februári 1999 zapojené aj izraelské tajné služby. A. Öcalan si po dopravení do Turecka odpykáva za vytvorenie ozbrojenej organizácie trest doživotného väzenia na ostrove Imrali v Marmarskom mori.

V kontexte iracionálneho zasahovania USA a ich spojencov na Blízkom východe, ktoré vyústilo do napadnutia Iraku, Líbye a Sýrie, bola tragikomickým zahraničnopolitickým krokom Washingtonu z čias G. Busha ml. idea vytvorenia veľkého Blízkeho východu, kam sa zaradili aj Pakistan a Afganistan ako štáty, o ktoré mali USA veľký záujem. Neokonzervatívci boli zase raz stupídne neomylne presvedčení o tom, že pod taktovkou USA sa ktorýkoľvek región sveta zmení podľa ich želania. Ako v bájke však možno doplniť drsné poučenie – ak to nebude tak, zasejeme tam aspoň nadlho a hlboko chaos.

Podľa tejto vízie mali „európske“ Turecko a „demokratický“ Izrael pomôcť „stabilizovať“ rôznorodé, najmä arabské štáty a „demokratizovať“ región. V roku 2010 však došlo k vážnemu narušeniu vzťahov medzi Tureckom a Izraelom, keď izraelské komando zaútočilo na jednu z lodí flotily slobody plávajúcej do Gazy a zabilo pritom deväť tureckých štátnych príslušníkov. Hoci vzťahy sa neskôr „normalizovali“, nezískali už predchádzajúcu silu. R. Erdogan nedávno kritizoval Izrael za snahu urobiť z Jeruzalema svoje hlavné mesto, ako aj za postup Izraela proti protestujúcim v pásme Gazy od konca marca. Turecko na protest proti tomuto konaniu stiahlo z Tel Avivu svojho veľvyslanca.

Pri určitom zjednodušení možno povedať, že Turecko už v druhej polovici deväťdesiatych rokov vysielalo varovné signály, že línia neoliberálnej globalizácie a s ňou spojenej politiky prestáva v nezápadnom svete fungovať. Politika unilateralizmu G. Busha ml. a desivé pokračovanie politického a bezpečnostného neokonzervativizmu v politike B. Obamu a D. Trumpa však len ženú vodu na mlyn novej línie v tureckej zahraničnej a bezpečnostnej politike, ktorá spôsobuje Západu komplikácie. Do ťažkostí vo vzťahoch s Tureckom sa dostáva aj EÚ, ktorá svojou deformovanou ekonomickou orientáciou na upadajúci neoliberalizmus nie je schopná reagovať na meniacu sa zahraničnú a bezpečnostnú politiku Ankary.

V decembri 1995 v parlamentných voľbách zvíťazila prvýkrát v dejinách kemalistického Turecka islamistická Strana blahobytu tesne (o necelého 1,5 %) pred nacionalistickou, pravicovoliberálnou Stranou vlasti. Vo februári 1997 došlo k „postmodernému“ vojenskému prevratu, keď vojenská elita zverejnila memorandum s požiadavkami dôsledne sa pridržiavať odkazu K. Atatürka a odvrátiť silnejúcu islamizáciu tureckej spoločnosti. V júni 1997 síce pod týmto tlakom rezignoval premiér N. Erbakan zo Strany blahobytu a na čelo vlády sa dostal M. Yilmaz zo Strany vlasti. Strana blahobytu bola v roku 1998 rozhodnutím ústavného súdu za násilné porušenie oddelenia náboženstva od štátu zakázaná. V parlamentných voľbách 1999 zvíťazila Demokratická ľavicová strana a predsedom vlády sa stal už štvrtýkrát takmer 75-ročný B. Ecevit, čo však bola už len epizodické.

V nasledujúcich predčasných parlamentných voľbách v novembri 2002 zvíťazila AKP, založená ako strana umiernených islamistických síl. Odvtedy to zopakovala v piatich voľbách (2007, 2011, v júni 2015, novembri 2015 a v 2018), pričom s výnimkou júna 2015 a tohtoročných volieb vždy získala nadpolovičný počet mandátov v parlamente. V novom parlamente (podľa neoficiálnych výsledkov) získalo AKP 295 kresiel zo 600, ale v koalícii so Stranou nacionalistického hnutia – 49 poslancov – má v parlamente väčšinu.

Zo zahraničnopolitického hľadiska sa katalyzátorom stalo najmä vojenské zapojenie Turecka do sýrskej krízy. Spočiatku silne prozápadná, protiasadovská línia Ankary vyústila až do zostrelenia ruského taktického bombardéra SU-24 v novembri 2015.

Pozícia Turecka sa začala meniť po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat v septembri 2016. Dodnes sú dohady, či nešlo o narafičenú akciu R. Erdogana alebo to „spackali“ tureckí generáli, oddaní NATO. Faktom však je, že Ankara je dnes (s výnimkou kurdského problému) v sýrskej kríze stabilizujúcim faktorom a na nevoľu Západu úzko spolupracuje s Moskvou a Teheránom.

K víťazstvu v prezidentských voľbách R. Erdoganovi blahoželali D. Trump, A. Merkelová, T. Mayová, E. Macron a, samozrejme, aj V. Putin. Turecko je ekonomicky a vzhľadom na svoju polohu aj bezpečnostno-politicky zložitým problémom. Možnosti ďalšej koncentrácie moci v rukách tureckého prezidenta, ktorý sa bude usilovať posilniť aj svoju medzinárodnopolitickú pozíciu, zrejme nikoho z nich netešia, ale predsa len viac neistoty to vyvoláva na Západe, keď sa hromadia ťažkosti vo vzťahoch s EÚ i NATO.

Ankara však získala v roku 2012 štatút partnera dialógu v Šanghajskej organizácii spolupráce. R. Erdogan v novembri 2016 pripustil aj úvahy o možnom plnom členstve Turecka v tejto organizácii. Význam Turecka v multipolárnom svete sa môže zvýšiť, ale už nepôjde o prozápadne orientovaný štát.

Nakoniec smutné konštatovanie, ktoré nesúvisí len s Tureckom, aj keď sa ho asi najviac dotýka. V súčasnom rozpoložení síl vo svetovej politike nie je možné vyriešiť kurdský problém (najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát). Nešťastie je však v tom, že podľa niektorých náznakov sa zdá, že USA kurdskou kartou chcú hrať nielen proti Turecku v sýrskej kríze, ale aj s krutým cieľom udržiavať napätie na Blízkom východe.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 25 – 262018

Priemer: 4.3 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama