Úloha kulturológie začiatkom 21. storočia alebo kultúra v neoliberálnej postspoločnosti

Počet zobrazení: 18178
perny_-_kulturologia_2.jpgAutor Slova Lukáš Perný, hudobník a študent kulturológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, nám poslal  svoju prácu Úloha kulturológie začiatkom 21. storočia alebo kultúra v neoliberálnej postspoločnosti, s ktorou postúpil do celoslovenského kola ŠVOUČ humanitárnych odborov. Prácu dopĺňame mierne krátenými posudkami oponentky Mgr. K. Gabašovej, PhD a školiteľa prof. PhDr. D. Hajka, DrSc.
Foto: Peter Duchoň


Dva citáty z publikovanej práce

"... je dôležité spomenúť intelektuálov, na ktorých by kulturologická škola mohla nadviazať a túto informačnú revolúciu svojím spôsobom už aplikujú v praxi. V českom prostredí aktívne reflektujú spoločenské javy významní filozofi ako J. Keller, V. Bělohradský, M. Hauser, M. Hrubec, J. Šmajs a v slovenskom Ľ. Blaha, M. Polák, L. Hohoš, F. Škrvnda a dalo by sa povedať, že i E. Chmelár, I. Dubnička a M. Havran a ďalší. Táto skupina atomizovaných jedincov a viac-menej ľavicových intelektuálov (i keď niektorí toto pomenovanie odmietajú), občianskych aktivistov je v mediálnom priestore jedinou dôstojnou alternatívou jednak voči kultúrno-politickému mainstreamu ovládaným trhom a korporáciami, ktorý je reprezentovaný v médiách a taktiež alternatívou voči pseudo-alternatíve, ktorá smeruje k potláčaniu slobody, rovnosti a ľudských práv človeka."

"... Napriek všetkým negatívnym aspektom minulého režimu, ako bola cenzúra, ideologické úpravy a presadzovanie výhradne marxistického konceptu kultúry, získavala kultúra vyššiu podporu, než je tomu dnes. Súčasná filozofia dejín sa na obdobie 1948 až 1989 pozerá radikálne zjednodušujúcou a negatívnou optikou. Zabúda taktiež na fakt, že mnohé kultúrne ustanovizne od kultúrnych domov, cez galérie, knižnice, múzeá, divadlá až po osvetové strediská, ktoré dodnes (ne/)fungujú a majú byť útočiskom pre absolventov kulturológie, vznikli práve počas socializmu."

 




 

Úvod

Náplňou práce je úvaha nad budúcnosťou kultúry a zároveň esej o zmysle kultúry a kulturológie pre 21. storočie. Úvod práce tvorí krátky exkurz do pozície kultúry v súčasnej, neoliberálnej postspoločnosti. Termín postspoločnosť alebo postmoderná spoločnosť globálneho, neoliberálneho kapitalizmu,[1] nadväzuje na myšlienku, že pod vplyvom konkurenčného boja v trhovom modeli došlo až k takej atomizácii spoločnosti, že už nie je ani možné hovoriť o jednotnej spoločnosti v kontexte silných sociálnych väzieb, ale o akejsi postspoločnosti. Táto teória nadväzuje na filozofa V. Bělohradského: „Tak sme si tú spoločnosť rozpustili a to nás oslobodzuje. Každý sa musí individuálne snažiť a predstava, že obviním spoločnosť, to je príznak zaostalosti. Avšak  takto to nie je, pretože problémy, ktoré máme, sa nedajú riešiť individuálne, pretože sú to problémy, ktoré spôsobuje samotná spoločnosť a tým problémom je ekonomický rast... Zmysel stavby predsa nespočíva v jej postavení, ale v jej zmysle pre spoločnosť, v jej užitočnosti.“[2]

Primárnou témou sú koncepcie environmentalizmu I. Dubničku a ontologickej kulturológie J. Šmajsa v kontexte kultúry ako jedinečného fenoménu, ktorý vytvoril ľudský rod, no zároveň existuje reálna možnosť, že bude i jeho „hrobárom“.

Práca bola inšpirovaná neistou budúcnosťou vied, ako je kulturológia práve v súčasnom modeli spoločnosti. Zahŕňa preto aj úvahy futurologické či konkrétne názory osobností z praxe. Záver práce (tretia kapitola) tvorí krátka úvaha, kam by sa kulturológia mala uberať. Nemala by zostať iba pri deskripcii reality, jej kritizovaní, ale mala by sa postaviť do roviny hľadania reálnej alternatívy. Práca je úvodom do problematiky, ktorá si zaslúži podrobnejšiu a rozsiahlejšiu analýzu. Preto ju treba brať ako náčrt a nastolenie problematiky, ktorá by mala hlavne rozprúdiť diskusiu.

1. Voľný trh, manipulácia, vzťah komercie a dominantnej (pseudo)kultúry

Táto práca je písaná v období škrtania financií na vzdelanie a vedu, čo v perspektíve priamo ohrozuje existenciu vedecko-výskumnej orientácie a študijného odboru kulturológia. Ako uvádza v článku v denníku Pravda podpredseda SAV P. Šajgalík: „Navrhované krátenie spôsobí kolaps ústavov, pretože nebudú schopné zabezpečiť bazálny chod, a tým ani byť konkurencieschopné v súťaži o doplnkové zdroje.“[3] Taktiež je práca písaná v období environmentálnej krízy, globalizovaného trhu a masívneho úpadku v dominantnej kultúre. Ak štát neprevezme zodpovednosť za sociálne, environmentálne, kultúrne a ďalšie dôsledky úpadku voľného trhu a postsocialistickej spoločnosti, jeho zmysel a funkcia bude absentovať. Avšak fundamentálny problém škrtania treba hľadať v ekonomickej globalizácii, nadnárodných korporáciách a celom systéme smerovania Európskej únie, ktorá je podľa Ľuboša Blahu vzhľadom na zmluvy nastavená tak, že sa „má v prvom rade a výlučne starať o voľný trh“ a „sociálna dimenzia tam môže fungovať nejako ako prívesok, to znamená, že môžeme sa odvolávať na konkurencieschopnosť, aby sme si ospravedlnili nejakú sociálnu reformu“.[4] Pod spomínanú sociálnu dimenziu patrí jednoznačne aj podpora kultúry a vedy, pretože dnes je už empiricky jasné, že voľný trh sa nepostará o rozvoj umenia a vyššej a kvalitnej kultúry, pretože je podmienený ekonomickým ziskom. Iná, než komerčná a masová kultúra sa sama v trhovej ekonomike neuživí (až na zopár výnimočných prípadov), a preto jednoznačne potrebuje finančnú podporu. Ak by aj ušľachtilá a vyššia kultúra v súčasných podmienkach prežila, stáva sa prostriedkom manipulácie tých, ktorí ju spravujú a financujú, čím, samozrejme, stráca svoj pôvodný vyšší a nestranný zmysel, ktorý je poznačený nánosom komercie v podobe reklám a taktiež politických a ekonomických záujmov svojich zriaďovateľov (mecenáši umenia v podnikateľskom prostredí). O takejto manipulácii v konkrétnej podobe hovorí aj Pavol Dinka: „Mediálne ideologické pavučiny splietané spolu s politickými centrálami spočiatku ovplyvňovali volebné výsledky, či už to bola známa markízacka kauza v roku 1998, poklonklovanie Pavlovi Ruskovi pri zakladaní strany alebo ,nezabudnuteľná relácia na Slovensku je to tak.“[5] Podľa N. Chomského „životy manipulovaných determinujú ekonomické inštitúcie.“[6] Ak je teda reklama na nadnárodnú korporáciu, hypotéky či banky (ako hlavný reklamný partner a sponzor) v spojení napr. s divadelnou inscenáciou Hamleta, vyšší zmysel, ktorý má ponúknuť katarzia z divadelného predstavenia, sa logicky vytráca a stáva sa (ako píše J. Fujak): „... lokajom adorujúcim svojich mecenášov, suverénov ,samospasiteľného trhu. Tí totiž potrebujú istú mieru svojej legitimizácie aj vo verejnom priestore kultúry a umenia, avšak, samozrejme, v ich skarikovaných, masmediálne manipulačných, či už zábavných alebo estétsko-snobských podobách.“[7]

2. Environmentalizmus - jeden zo základných pilierov kulturológie v 21. storočí

Dôležitým vymedzením kulturológie pre 21. storočie, bude environmentálny charakter kulturologických reflexií a aktivít. To znamená, že kulturológia sa už nebude musieť voči prírode teoreticky vymedzovať, ale hľadať spôsob, ako samotné ľudstvo zachrániť pred ekologickou katastrofou. Ako hovorí  J. Šmajs vo svojom ontologickom koncepte chápania kultúry: „Společenské vědy (kulturologie) již nemohou obcházet problém, v jakém vztahu je přírodní a kulturní bytí a co je podstatou nynější ekologické krize. V souladu se skutečností budou nuceny uznat, že tato krize je sice vyvolána člověkem jako jediným uměle onticky aktivním druhem, ale že její podstatou nemůže být rozpor člověka a přírody. [8] Táto vyššia nadstavba chápania novej kulturológie má svoje korene už v 60. rokoch, kedy si podľa I. Dubničku, ľudia prvý krát uvedomili, že „nenarušujú iba prírodu, ale aj kultúru, teda samých seba, svoju podstatu.“[9] Dubnička vidí taktiež problém v konzumácii nadprodukcie, ktorá v konečnom dôsledku kultúru deštruuje a sú dôsledkom globálnej environmentálnej krízy. Environmentalisti ako I. Dubnička zastávajú názor, že zelená politika predstavuje akýsi nový smer, nový filozofický problém celých dejín ľudstva: „Environmentalizmus predstavuje svetonázor, filozofické smerovanie, založené na duchovnej hygiene, etike, hospodárnosti, úcte k životu a snahe o zachovanie biologickej rôznorodosti.“ [10] Podobne ako J. Šmajs, ktorý chápe človeka ako tvorcu, i potencionálneho „hrobára“ kultúry („I kulturologie by dnes měla bránit expanzi protipřírodní kultury, a proto i zbytečně předčasnému zániku člověka jako druhu.“ [11]).

Obaja autori nachádzajú styčný bod v akejsi nadstavbe nad doterajšie chápanie vymedzenia pojmov kultúra a príroda („zánik, kultúry neznamená zánik prírody, ale zánik prírody znamená automaticky zánik kultúry“ [12]). Nie celkovo sa dá súhlasiť s názorom J. Šmajsa, že problémom už nie je samotné nespravodlivé usporiadanie spoločnosti, ale prežitie ľudstva (Poprvé v dějinách by nemělo jít ani o sociální spravedlnost, svobodu a lidská práva, ani o moc, majetek, a prospěch kohokoli. Smyslem biofilní transformace predátorské kultury  je udržení cizorodého systému – neživého kulturního implantátu – v živém, člověka zahrnujícím těle přírody.[13]). S tvrdením by sa dalo súhlasiť iba v prípade, že by trhový model spoločnosti dokázal byť voči prírode tolerantný. Avšak, ako už uviedol I. Dubnička vo svojich analýzach v knihe Kultúra a environmentálna kríza, globálny trhový ekonomický systém, nadprodukcia a konzum sa podieľa na likvidácii životného prostredia. Marginalizovanie problému sociálnej spravodlivosti je rozhodne nesprávne,[14] pretože ekologická spoločnosť je determinovaná sociálne spravodlivou spoločnosťou. Bolo by preto chybou sociálne problémy marginalizovať. Aj Fujak píše o konkrétnych ekologických a sociálnych problémoch súčasného sveta: „... len v tomto storočí ropná škvrna v Mexickom zálive, Fukušima v Japonsku, Katrina v USA, topenie ľadovcov na oboch póloch, vysychanie Aralského jazera alebo Ajka v Maďarsku; a rastúce sociálne napätie a nepokoje – Hnutie rozhorčených v Španielsku, okupácia Wall Street a ďalších bánk vo veľkomestách USA, okupácia Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom, Hnutie 99 %, ktoré vyústilo do demonštrácií v 150 (!) krajinách sveta.“[15]

Treba si tiež uvedomiť, že v súčasnosti neexistuje problém establišmentu ako vlády v „demokratickom“ štáte, ale problém, ktorý by sa dal nazvať ekonomickou diktatúrou trhu a to v globálnom meradle. Žurnalista a bývalý diplomat J. Jurišta nazval súčasnú politickú situáciu vychádzajúc z kritiky nadnárodných korporácií a bánk totalitou trhu.[16] Aj radikálne ladený ľavičiar zo serveru Nezávislí, J. Bosák ml. kritizuje pasivitu spoločnosti a dodáva: „Dnes sú to umierajúci ľudia v treťom svete, pracujúci v ťažkých podmienkach, obete politických a obchodných vrážd a mŕtvi vo vojnách o zdroje, naši bezdomovci, samovrahovia, zavraždení, narkomani, chorí. Zajtra to môžeme byť my.“[17] Štát už totiž v súčasnej situácii nerozhoduje o kľúčových témach, ktoré by radikálne menili alebo modifikovali spoločenské usporiadanie, environmentálne témy a spravodlivú ekonomiku. Modifikujú iba drobné a v z vyššieho hľadiska menej podstatné zákony. Národné parlamenty majú minimálne možnosti niečo zmeniť v ekonomicky globalizovanom svete. Dokonca i prebojovanie sociálnych tém v rámci europarlamentu je značne zložité: „Zmluvy sú nastavené tak, že Európska únia sa má v prvom rade a výlučne starať o voľný trh. Ak chceme zmeniť Európsku úniu, aby bola sociálnejšia a demokratickejšia, musíme zmeniť zmluvy.“[18] Čiže štát a vláda svojím spôsobom už ani netvorí systém. Systém tvorí skupina mocných oligarchov, majiteľov veľkých korporácií, ktorých neviditeľná pavučina mocenských vplyvov neovláda len trh, ale dokonca politické strany prostredníctvom lobingu. Politika sa stala otázkou dobrého marketingu a presadzovania názorov mocných jednotlivcov v spoločnosti. O obchodnej zmluve TIIP medzi EÚ a USA,[19] ktorá by korporáciám umožnila kolonizovať európsky priestor a obmedziť reguláciu trhu, v mainstreamových médiách nepadlo ani slovo. Futurológovia vidia budúcnosť čierne: „Súčasný svetový systém je natoľko extrémne vychýlený z rovnováhy, že nemôže  pretrvať. Dynamický systém ako „civilizácia v singulári“, ktorá v rámci vzťahu centrum – periféria zahŕňa rôzne kultúrne okruhy, t. j. „civilizácie v pluráli“, si nájde východisko v podobe nového svetového systému.“ [20] Na druhej strane J. Šmajs progresívne dodáva: „Základní důvod spočívá v tom, že generátorem kulturní evoluce je pouze jeden biologický druh, jehož doba existence je biologicky omezená. A má vůbec jeden biologický druh právo, z hlediska nejasné úpravy Země, či z hlediska vyššího principu mravního, hubit jiné formy života jen proto, že mu překážejí?“ [21] Environmentalisti poukazujú na tzv. tretiu cestu, ale v konečnom dôsledku by mali byť ich názory vždy smerované k progresívnej ľavici, ktorá ako jediná dokáže presadiť vyšší rešpekt k prírode, pretože nie je determinovaná ekonomickým ziskom, ako je tomu v neoliberalizme. Aká je teda úloha kulturológie? Zabrániť zániku samotnej kultúry, avšak predtým modifikovať alebo úplne zmeniť spoločenské usporiadanie spoločnosti z nespravodlivého trhového modelu, na spravodlivejší sociálny a environmentálny model. Bude to v budúcnosti možné, alebo sa splnia katastrofické scenáre futurológov?

3. Teoretické východiská kulturológie pre 21. storočie

Kulturológia (vedecká a univerzitná obec, študenti, kulturológovia v praxi, iniciatíva) by mala vytvoriť kultúrnu revolúciu, osvetu a priniesť do povedomia spoločnosti čo najviac progresívnych a pravdivých názorov, ktoré spejú k víťazstvu cnosti, pravdy, rovnosti, tolerancie, bratstva, slobody, sociálnej spravodlivosti, progresívnej, vzdelanej a pokrokovej spoločnosti nad diktatúrou trhu, konzumu, chameleónstva a pokrytectva. Preto by sme sa možno mali vrátiť ku myšlienkam Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789, ktoré by mali byť veľkou inšpiráciou a východiskom pre európsku kultúru. Teoretickým vzorom by mohli byť jednak davisti (zvýraznenie redakcia Slova) a najmä teoretici frankfurtskej školy. Počas existencie kulturologických línií vo filozofii a iných vedných disciplínach vzniklo nespočetné množstvo smerov a východísk (od antických reflexií kultúry až po sociologické teórie v 19. storočí, či uvedenie kulturológie L. A. Whiteom). Avšak mimoriadne kľúčové sú antropologicko-kulturologické reflexie V. Soukupa (tzv. pražská kulturologická škola), ktoré hlásajú návrat k L. A. Whiteovi s vyššou nadstavbou: „Kulturologie se pokouší překonat roztříštěnost přístupu ke kultuře a odhalit vnitřní vztahy, které mezi kvalitativně různými oblastmi kultury existují.“ [22] Pre deskripciu a prípadnú kritiku všetkých dôležitých smerov kulturológie nie je v tejto práci dostatočný priestor. Preto prejdeme priamo k dvom optikám, ktoré sú v súčasnosti kľúčové pre smerovanie kulturológie v 21. storočí. Práce je iba úvodom do problematiky a chce poukázať na problémy, ku ktorým by sa autor tejto práce chcel v budúcnosti vrátiť. 

V podstate existujú dve dominantné kulturologické optiky. Prvá vychádza z post-moderny, semiotiky a nových trendov v kulturológii. Ako píše Z. Slušná: „Aktuálne definície a najmä akademický diskurz kultúru prezentuje ako pluralitné, rôznorodé a rovnocenné ,spôsoby jestvovania ľudí a nahromadené výdobytky a výtvory charakteristické špecifiká života a činorodej aktivity jednotlivcov ako nimi tvorených sociálnych skupín, V aktuálnych konceptoch kultúry nachádzame odpovede na výzvy ,tradične antropologického nazerania (kultúra ako spôsob života) ako aj postmodernej arbitrálnej selekcie tovarov kultúry z globálneho  supermarketu.“ [23] Aj keď dochádza k vzájomnému prieniku kulturologických „pod-žánrov“ alebo optík na realitu v kontexte vychádzania jedného smeru z druhého, semiotický pohľad reprezentuje v celistvej forme ako prvá tzv. birminghamská škola, ktorá vzniká v Centre pre súčasné kulturálne štúdiá roku 1964 a plne sa rozvíja v 70. rokoch.[24] Tvorili ju Raymond Wiliams, Stuart Hall, Richard Hoggart, ktorí sa zameriavali na reflexiu populárnej kultúry. Ako píše A. Plecner: „... v 70. rokoch dochádza v oblasti výskumu kultúry a masmédií k teoretickému obratu zásluhou tzv. birmminghamskej školy. Z analýzy komunikačných kanálov, procesov výroby a estetických charakteristík masovej kultúry sa dôraz presunul na výskum textu, organizácie významu a správania publika.“[25] Zásadným obratom je predpoklad aktívneho recipienta, čo je akousi nadstavbou frankfurtskej školy, z ktorej vychádza, že je „populárna kultúra výsledok vzájomného pôsobenia subjektov kultúrneho priemyslu a konzumentov.“ [26] Ak by sme išli do hĺbky, tak tento smer má oveľa staršie korene a to v dejinách semiotiky ako samostatného odboru. Semiotické analýzy posunuli kulturológiu do ešte vyššej dimenzie vplyvom post-štrukturalizmu a post-modernizmu (M. Focault, R. Barther, C. L. Strauss a ďalší). Zároveň treba poukázať na fakt, že relativizácia sémantických výkladov môže viesť k chaotickej dezinterpretácii prvkov mediálnej manipulácie a etickému či morálnemu relativizmu v kapitalistickej spoločnosti, ktorý pre vyššiu kultúru môže byť zároveň deštrukčným. Ak sa semiotika v spolupráci s psychoanalýzou využíva v kontexte akéhosi dokázania a odhalenia podvodu masovej kultúry, tak je toto smerovanie zmysluplné. Treba si však uvedomiť, že práve relativizácia môže byť namierenou zbraňou proti zmyslu celej kulturológie. Najmä v pozitivizmom ovplyvnenej spoločnosti, kde je úloha spoločenských vied a umenovied verejnosťou spochybňovaná a miestami dokonca zosmiešňovaná. Preto toto smerovanie balansuje na veľmi „tenkom ľade.“ Na druhej strane treba  pripomenúť a oceniť, že predstavitelia birminghamskej školy prispievali do časopisu New Left Review, ktorý bol výrazne kritický voči systému a združoval intelektuálnu ľavicu v Británii (S. Hall bol jeho zakladateľom). Existujú dva druhy post-modernistického prístupu: prvý z nich získané nadstavbové vedomosti využíva pre kritiku (intelektuálna a umelecká línia post-modernistov) a druhý, ktorý ich zneužíva na manipuláciu, či dezinterpretáciu (stačí spomenúť využitie semiotiky v reklame; podvedomé konotácie s cieľom predaja výrobku; psychológia farieb, účelové zneužitie emotívnej hudby, či sofistikovaná dejová zápletka v rámci manipulujúceho filmu a pod.). Vulgárna post-moderna relativizuje sociálne dimenzie bytia (sociálne vylúčenie, vykorisťovanie, nerovnosť, nezamestnanosť, triedne a majetkové rozdiely), privatizáciu verejných statkov, mediálnu manipuláciu a ďalšie aspekty post-socialistickej spoločnosti. Prvý model (post-moderna ako nadstavba v chápaní odosobnenia sa od dogiem a vyslobodenia; kritika autorít ako pozitívny aspekt) obhajujú napr. V. Bělohradský alebo M. Kochan,[27] pričom druhý model (post-moderna ako deštrukcia, relativizácia vyšších hodnôt) masívne kritizujú napr. M. Hauser (organizácia prednášok na tému Kapitalismus, post-modernismus a jiná zombie) [28] a J. Keller (jeho nová kniha Posvícení bezdomovců).[29]

Ďalší relatívne samostatný, významný smer reprezentujú tie kulturologické línie, ktoré sú odvodené od kritickej teórie frankfurtskej školy (kritická teória kultúry – tá bola predchodcom školy birminghamskej) a taktiež kultúrne štúdiá ako výrazne anti-kapitalistické, kritické, progresívne vnímanie (Adorno, Horkheimer, Marcuse, Althusser). Tento smer by mal byť rozhodne veľkou inšpiráciou pre smerovanie diskurzu kulturológie ako vedy, ktorá nielen poukáže na kritiku, ale akousi nadstavbou by malo byť ponúknutie riešenia a to v interdisciplinárnom kontexte. Ako správne poukazuje Z. Konečná: „Jedným z najdôležitejších elementov, ktoré spájajú kritickú teóriu s Marxovým učením je snaha vytvoriť spoločenskú teóriu, ktorá bude hľadať cesty pre transformáciu aktuálneho stavu spoločnosti s nádejou na budúcu spravodlivú, racionálnu spoločnosť.“[30] Nezostáva teda iba pri analýze a výkladoch kultúrnych fenoménov, ale usiluje sa o systematickú zmenu k lepšiemu. Konečná tiež poukazuje na fakt, že došlo k obratu v chápaní Marxovej filozofie. Pod vplyvom európskej transformácie proletariát už nie je schopný plniť úlohu revolučnej zmeny, čo v konečnom znamenalo, že v 60. rokoch došlo k novej interpretácii tejto teórie. S bližšie nedefinovanou skupinou ľudí (spoločenských outsiderov), o ktorej hovorí napr. H. Marcuse v Jednorozmernom človeku, sa stotožnili študentské hnutia a inteligencia v roku 1968.[31] To viedlo k masívnym proti-systémovým protestom, ktoré zlyhali, čo však neznamená, že nie sú pre budúcnosť inšpiráciou. Autentická, nezávislá a vyššia kultúra v kontexte filozofie predstaviteľov frankfurtskej školy má byť prostriedkom ku odhaleniu spoločenských nespravodlivostí. Alternatívnu kultúru chápali ako kultúru kapitalistickej spoločnosti, ktorá „na ceste vlastného vývinu potvrdzuje možnosť existencie vytvorenia lepšieho a hodnotnejšieho sveta.[32] Kde inde má vzniknúť plnohodnotná diskusia, nastavenie zrkadla spoločnosti a hľadanie alternatív, ak nie na pôde univerzít, či vedeckých ústavov? Postupne sa dostávame k prvému dôležitému zmyslu kulturológie v 21. storočí, a tým je aktívna účasť na spoločenskom dianí, kritická reflexia masovej kultúry a zároveň pretváranie spoločnosti všetkými možnými prostriedkami. Taktiež je dôležité spomenúť intelektuálov, na ktorých by kulturologická škola mohla nadviazať a túto informačnú revolúciu svojim spôsobom už aplikujú v praxi. V českom prostredí aktívne reflektujú spoločenské javy významní filozofi ako J. Keller, V. Bělohradský, M. Hauser, M. Hrubec, J. Šmajs a v slovenskom L. Blaha, M. Polák, L. Hohoš, F. Škrvnda a dalo by sa povedať, že i E. Chmelár, I. Dubnička a M. Havran a ďalší. Táto skupina atomizovaných jedincov a viac-menej ľavicových intelektuálov (i keď niektorí toto pomenovanie odmietajú), občianskych aktivistov je v mediálnom priestore jedinou dôstojnou alternatívou jednak voči kultúrno-politickému mainstreamu ovládaným trhom a korporáciami, ktorý je reprezentovaný v médiách a taktiež alternatívou voči pseudo-alternatíve, ktorá smeruje k potláčaniu slobody, rovnosti a ľudských práv človeka.[33] Vyššia alternatívna kultúra teda nesmeruje k potláčaniu inakosti etnických, sexuálnych a kultúrnych menšín či subkultúr; nenastoľuje a ani neglorifikuje autoritárske režimy a trhovú ekonomiku. Pseudo-alternatívna kultúra a nízka kultúra sú v mnohých ohľadoch spojencami. J. Fujak tvrdí, že „pseudokultúra je niečím statickým, rezistentným voči inakosti a vo svojej samoľúbosti trpí fóbiou z toho, čo je neznáme a v pohybe.“[34] Čo je teda skutočná alternatíva, ktorá obsahuje pre spoločnosť reálne a možné riešenia v súčasnej situácii vo svete, a čo je prejav falošných a lživých konšpiračných teórií; masovej kultúry či naivných nerealizovateľných predstáv? Zo sociologického hľadiska a post-moderným vnímaním reality sociokultúrnych systémov je pomerne ťažké vymedziť kontrakultúru, subkultúry a alternatívnu kultúru. J. Fujak preto používa výstižnejší a v diskurze pomerne čerstvo zavedený termín nezávislá kultúra. [35] Iný termín, ako je napr. vysoká kultúra západnej spoločnosti (paradigma kultúrneho liberalizmu) používa Z. Slušná ako kultúru spoločensky prospešnú, ktorá je súčasťou svojbytného poľa kultúry s charakteristickými ideami, hodnotami, inštitúciami, objektmi a artefaktmi.[36] Na druhej strane upozorňuje, že (v intenciách multikulturalizmu) budovanie všeobecnej a vysokej kultúry môže byť pokračovaním kreovania moderných mýtov (v kontexte R. Barhtesa), ako aj cieľ aplikovať mocenské stratégie.

Existuje  praktický únik z beznádeje ekonomickej globalizácie? Triezvym úsudkom dochádzame k situácii, v ktorej sa reálne riešenia stávajú marginálne a musia „prežívať“ v samotnom neoliberálnom prostredí. V hospodárstve existuje v jedinej reálnej alternatíve, tzn. v sociálnom podnikaní, ktoré sú, ako píše L. Blaha: „... družstvá, výrobné družstvá, tzv. vzájomné spoločnosti, to znamená úverové družstvá, ako aj kooperatívy či neziskové organizácie. Toto všetko môže prispieť k demokratizovaniu ekonomiky, k ekonomickej demokracii. To znamená, aby ľudia, zamestnanci mali reálny prístup k rozhodovaniu vo firmách, aby mali reálny prístup k ziskom a k bohatstvu firiem, a aby mali reálny prístup k spravodlivému rozdeleniu.“ [37] Družstvá nie sú naivným výmyslom, ale skutočne reálnou alternatívou, ktorá sa realizuje dokonca v USA. Okrem družstiev existujú rôzne permakultúrne spoločnosti ako prejav proti-systémového, environmentálne založeného a samostatného spôsobu života. I keď sú tieto spoločnosti alebo komunity značne atomizované (hornogemerská Brdárka, podpolianska Zaježová), taktiež predstavujú ušľachtilú alternatívu v životnom štýle a formu prežitia v trhovej spoločnosti. Problematike sa podrobne venuje M. Žilíkova-Mandákova: „Permakultúra je myšlienkový koncept a zároveň súhrn praktických návodov na postupnú premenu (post)industriálnej krajiny smerom k vytváraniu a realizácii trvalo udržateľného dizajnu, t.j. ľudských obydlí, záhrad, poľnohospodárskych systémov miest, regiónov a s dôrazom na ich vzájomné vzťahy.“ [38] Práve permakultúra ako koncept trvalo udržateľného života na Zemi je praktické vyústenie environmentálnych teórii I. Dubničku či ontologickej kulturológie J. Šmajsa v rámci súčasných možností globálneho politického systému.

V rámci hlavného mesta Slovenska vznikol taktiež participatívny rozpočet. Je  to proces priamej, dobrovoľnej a všeobecnej demokracie zabezpečujúcej ľuďom možnosť diskutovať o všetkom, čo sa týka verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia.“[39] Okrem participatívneho rozpočtu taktiež dochádza z hľadiska environmentálneho k posilneniu verejnej dopravy ako alternatívy k neekologickej osobnej doprave (modernizácia dopravy cez eurofondami financovaný operačný program Doprava, pod ktorý taktiež spadá rozvoj integrovanej dopravy, rozvoj železničnej dopravy, intermodálnej prepravy ).[40] Okrem verejnej dopravy sa organizuje Deň bez áut, budujú sa cyklotrasy a projekty operačného programu Životné prostredie.[41] V rámci občianskej iniciatívy sa taktiež organizujú zbery odpadu v rámci čistenia miest a prírody.[42] Kým sa však nezmení kultúrno-spoločenský systém v globálnom kontexte, snaha o pozitívnu zmenu bude márna a bude aplikovateľná iba marginalizovane na ostrovčekoch skutočnej alternatívnej kultúry. V oblasti kultúrnej animácie, šírenia osvety, existuje alternatívna alebo nezávislá kultúra v občianskej iniciatíve, modusoch kultúrno-umeleckého života a centrách nezávislej kultúry, alternatívnych platformách, ktorá nemusia byť nutne programovo politické. V ich mikrosvete často podvedome a intuitívnym spôsobom vďaka myšlienkam komunitného zdieľania, spolupatričnosti, spirituality a tvorivého prístupu dochádza k vyznávaniu hodnôt zelenej ľavice, alterglobalizmu alebo antikapitalizmu bez toho, že by to mali nejakým spôsobom „programovo ukotvené.“ Nastáva však taktiež situácia, kedy prehlásením apolitické organizácie vyjadrujú sympatie práve ku prácou analyzovaným reakčným, pseudo-alternatívnym prúdom, ktorá by nahradili súčasný stav za ešte horší. Tu je dôležitá kulturológia ktorá by mala podrobne reflektovať, skúmať, analyzovať a upozorňovať na jednotlivé frakcie alternatívnych projektov, ktoré smerujú k propagácii netolerancie, fašizmu, rasizmu, homofóbie, potláčaniu ľudských práv, sociálnych práv a nacionalizmu v pejoratívnom zmysle. Kontraštruktúry sú poslednou záchrannou stanicou pre tvorbu alternatívneho umenia.[43] Významný prínos v propagácii týchto organizácií majú práce J. Fujaka ako napr. Metamorfózy a kontexty nezávislej kultúry a umenia na Slovensku, Margonálie; Význam pôsobenia nezávislých kultúrnych a umeleckých komunít v Nitre a taktiež M. Ballaya v jeho výskume malých, potulných, nezávislých a dobrovoľníckych divadiel (Divadlo Potôň, Divadlo Stoka, Stanica Žilina-Zariečie a mnohé iné).  

Stav kultúry je podľa L. Novomeského „barometrom sebapoznania spoločnosti v danom historickom okamihu.“[44]  Z toho by sa dalo usúdiť, že stav súčasnej spoločnosti, alebo skôr atomizovanej postspoločnosti je viac než alarmujúci. Napriek všetkým negatívnym aspektom minulého režimu, ako bola cenzúra, ideologické úpravy a presadzovanie výhradne marxistického konceptu kultúry, získavala kultúra vyššiu podporu, než je tomu dnes. Súčasná filozofia dejín sa na obdobie 1948 až 1989 pozerá radikálne zjednodušujúcou a negatívnou optikou. Zabúda taktiež na fakt, že mnohé kultúrne ustanovizne od kultúrnych domov, cez galérie, knižnice, múzeá, divadlá až po osvetové strediská, ktoré dodnes (ne/)fungujú a majú byť útočiskom pre absolventov kulturológie, vznikli práve počas socializmu.[45] Napriek profesionalizácii (v období 70. rokov) neexistoval samostatný odbor, ktorý by produkoval odborne pripravených pracovníkov v kultúre. V ideálnom prípade by mal kultúrne inštitúcie a pozície v kultúre riadiť pracovník s legitímnym vzdelaním, t. j. kulturológ. Ten by mal byť dostatočne osvieteným, vzdelaným a taktiež manažérsky zdatným, aby vedel získať dostatočné financie na zriaďovanie aktivít, ktoré by pomohli rozvoju vyššej kultúry, osvety a umenia. Ak by sa naplnil tento ideál, aplikovaná kulturológia by dostala svoj legitímny zmysel. Realita je však iná pretože tomuto ideálu bráni korupcia, klientelizmus, nedostatok pracovných ponúk a hlavne postupná likvidácia verejnej správy.[46] Kým počet odborne pripravených študentov sa zvyšuje, ich uplatnenie vo verejnej správe je každým rokom nižšie, pretože vlády každým rokom tieto pracovné miesta škrtajú a regulujú. Kulturológia vzniká na našom území až v 90. rokoch 20. storočia a dovtedy sa vyvíja pod inými odbormi, ako ich súčasť (číže je pomerne mladým odborom). Ak však má kulturológia prežiť, musí nastať totálny obrat v politike a riadení kultúry.[47]

Záver

Záverom výskumnej práce by som chcel dodať, že napriek tomu, že v súčasnej post-spoločnosti absentuje (ako hovorí V. Bělohradský) otázky zmyslu [48] stále existuje nádej, že sa spoločnosť prebudí, resp. sa prebudí akési kolektívne a triedne vedomie. Ľudia začnú myslieť inak, začnú tvoriť novú spoločnosť na environmentálnych a rovnostárskych princípoch. Ak chce kultúra prežiť a nezničiť samu seba, ako o tom hovorí I. Dubnička a J. Šmajs, bude nutné zmeniť kompletné myslenie ľudí. A na to tu máme kulturológiu, ktorá musí nastavovať spoločnosti zrkadlo a ponúkať reálne alternatívy, ktoré budú realizovateľné a neskončia iba pri abstraktných úvahách.

Treba taktiež dodať, že celá práca je iba akýmsi úvodom do oveľa širšej, zložitejšej problematiky. Jej cieľom je podnietiť diskusiu o budúcnosti vedného odboru a poukázania na niektoré aspekty, ktoré by mohli byť pre samotný odbor v období škrtania, relativizácie zmyslu spoločenských vied a krízy kultúry likvidačné. Ak chce kulturológia prežiť, ak sa chce podieľať na formovaní a zušľachťovaním spoločnosti, musí sa aktívne podieľať na verejnom živote. Kulturológovia by mali vystupovať v médiách, určovať a ovplyvňovať diskurz a čiastočne pretvárať svoje okolie (od regiónu, cez vlasť až po až po celosvetový rozmer).

Použitá literatúra

KONEČNÁ, Z. 2005. Frankfurtstká škola. História a ideové východiská. In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8
DUBNIĆKA, I. 2007. Kultúra a invironmentálna kríza. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 486 s. ISBN 8-8094-34-7
ŠMAJS, J. 2014. K problému vedeckosti spoločenských vied. In Nové Slovo, 2014. ISSN 1336-2984.  Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/K_problemu_vedeckosti_spolocenskych_vied_0
HOHOŠ, L. 2014. Futurologická feéria: Svet 2054. 2014. In Nové Slovo, 2014. ISSN 1336-2984. Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_feeria_Svet_2054
SLUŠNÁ, Z. 2005. Metamorfózy kategórie kultúra.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8
FUJAK, J. 2012. Pseudokultúrny smog a nezávislá kultúra v dusivej klíme postindustriálnej globalizácie. In: Zborník z konferencieKultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6
PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 181
SOUKUP, V. 2010. Culturology: A New Syntesis (Science of Culture in Central Europe) In: ANTHROPOLOGIA INTEGRA 1/2010. Brno: Masarykova univerzita.  ISSN 1804-6665  s. 29-37
BĚLOHRADSKÝ, V. 2013. Před půlnocí. In Česká televize, 2013.Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10095690193-pred-pulnoci/413231100252040/
BOSÁK, J. 2012. Kapitalizmus je fašizmus. In Nezávislí. 2012. Dostupné online: http://nezavisli.blogspot.sk/2012/04/kapitalizmus-je-fasizmus.html
JIRÁK- KOPLOVÁ.2003. Média a společnost.  Portál: Praha. ISBN: 978-80-7367-287-4, s. 107
GUNDOVÁ, D. 2013. Mozaika miestnej kultúry. Bulletin. Nitra: Krajské osvetové stredisko. 2013. ISBN: 978-80-216-0088-1

Prílohy
Fotografie M. Kochana /post-moderna v umení ako účinná zbraň proti systému/
perny_foto1.jpg
perny_foto2.jpg

Deklarácia práv človeka a občana (1789) /český jazyk/

  1. Lidé se rodí a zůstávají svobodnými a rovnými ve svých právech. Společenské rozdíly se mohou zakládat pouze na prospěšnosti pro celek.
  2. Účelem každého politického společenství je zachování přirozených a nezadatelných práv člověka. Tato práva jsou: svoboda, vlastnictví, bezpečnost a právo na odpor proti útlaku.
  3. Princip veškeré svrchovanosti spočívá v podstatě v národě. Žádný sbor, žádný jednotlivec nemůže vykonávat moc, která by z něj nebyla výslovně odvozena.
  4. Svoboda spočívá v tom, že každý může činit vše, co neškodí druhému. Proto výkon přirozených práv každého člověka nemá jiných mezí než ty, které zajišťují ostatním členům společnosti užívání týchž práv. Tyto meze mohou být ustanoveny pouze zákonem.
  5. Zákon má právo zakazovat pouze činy škodlivé společnosti. Nikomu nemůže být bráněno v tom, co není zakázáno zákonem, a nikdo nemůže být nucen činit něco, co zákon nenařizuje.
  6. Zákon je vyjádřením všeobecné vůle. Všichni občané mají právo účastnit se osobně nebo prostřednictvím svých zástupců při jeho vytváření. Zákon má být stejný pro všechny, ať už poskytuje ochranu či trestá. Všichni občané, jsouce si před zákonem rovni, mají stejný přístup ke všem hodnostem, veřejným úřadům a zaměstnáním, podle svých schopností a jen na základě rozlišení, která vyplývají z jejich ctností a z jejich nadání.
  7. Každý člověk může být obžalován, zatčen nebo uvězněn pouze v případech stanovených zákonem a pouze způsoby, které zákon předepisuje. Ti, kteří vyžadují, vyhotovují, vykonávají nebo dávají vykonávat svévolné příkazy, mají být potrestáni; ale každý občan předvolaný nebo vzatý do vazby na základě zákona musí okamžitě poslechnout, jinak se stává vinným pro odpor.
  8. Zákon má stanovit pouze tresty, které jsou nezbytně a zřejmě nutné; každý může být potrestán pouze na základě zákona, schváleného a vyhlášeného před spáchaným činem a zákonně prováděného.
  9. Každý člověk je pokládán za nevinného až do té doby, kdy je prokázána jeho vina; jestliže se pokládá za nezbytné zatknout jej, každá přísnost, která by nebyla nutná k zajištění jeho osoby, má být přísně potlačena.
  10. Nikomu se nesmí dít újma pro jeho názory, i náboženské, ledaže by jejich projev rušil pořádek stanovený zákonem.
  11. Svobodné sdělování myšlenek a názorů je jedním z nejdrahocennějších práv člověka, každý občan může tedy svobodně mluvit, psát, tisknout, jest se mu však zodpovídat za zneužívání této svobody v případech zákonem stanovených.
  12. Záruka práv člověka a občana vyžaduje existenci veřejné moci; tato moc je tedy zřízena ve prospěch všech a ne tedy k osobnímu užitku těch, kterým je svěřena.
  13. K vydržování veřejné moci a k úhradě správních výdajů je zapotřebí společných daní; mají být rovnoměrně rozvrženy na všechny občany podle jejich majetkové schopnosti.
  14. Všichni občané mají právo určit sami nebo prostřednictvím svých zástupců potřebnost veřejných daní, svobodně k nim dát souhlas, kontrolovat jejich používání, určit jejich kvótu, základ, způsob jejich vybírání a dobu jejich trvání.
  15. Společnost má právo žádat na každém veřejném úředníkovi počet z jeho činnosti.
  16. Společnost, ve které záruka práv není zajištěna a ve které rozdělení moci není zavedeno, nemůže o sobě říkat, že má ústavu.
  17. Protože vlastnictví je nedotknutelným a posvátným právem, nikdo ho nemůže být zbaven kromě případu, kdy by to vyžadovala zákonně zajištěná veřejná nezbytnost, a pod podmínkou spravedlivého a předchozího odškodnění.

Posudky
Mgr. K. Gabašová, PhD.:
Predložená práca je úvodom do vybranej problematiky ako  na to upozorňuje samotný autor. Ide o kritickú reflexiu súčasnej spoločnosti alebo post-spoločnosti a kultúry optikou kulturologických, filozofických i sociologických prístupov u vybraných autorov najmä významného českého filozofa predstaviteľa ekofilozofie J. Šmajsa a uznávaného kulturológa, antropológa, ale i autora prác v oblasti ekofilozofie I. Dubničku. Text  v podaní študenta L. Perného je solídnym príspevkom k uvedeniu  do témy ako i adekvátnym a zmysluplným akcentovaním prepájania teórie s praxou.  Otázky spojené s úlohou kulturológie ako vednej disciplíny v období globálnej ekologickej krízy, hospodárskej, krízy kultúry ba dokonca krízy samotného človeka, sú nanajvýš opodstatnené a hodné zvýšenej pozornosti.  Výber témy ako i jej zúženie cez prizmu ekofilozofie, je hodnotený pozitívne. Autor práce pretavil do textu jeho nepopierateľný záujem o vývoj a smerovanie odboru, ktorý študuje. Ako už bolo spomenuté práca je úvodom a má skôr apelatívny charakter, so zdôraznením vybraných problémov. Z tohto hľadiska nie je možné vytknúť absenciu hlbšieho prieniku do skúmanej problematiky.

Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.:
Vízie budúcnosti sú pre každú vedeckú disciplínu rozhodujúce pri formovaní svojich cieľov a konkretizovaní odpovedí na otázku o svojom zmysle. V danom prípade sa autor na pozadí úvah o kulturológii pokúša odpovedať aj na problém zmyslu kultúry vo všeobecnejšom význame. Kladie si otázku, či „post-spoločnosť“ alebo „post-moderná spoločnosť globálneho kapitalizmu“ potrebuje kultúru a ak áno, v akom zmysle a v akej podobe? Nebude ľudský rod hrobárom kultúry v tradičnom význame? A ďalší významný problém súvisí s otázkou: Nestretávame sa dnes vlastne už iba s karikatúrou kultúry v našom každodennom živote? V týchto otázkach a v nastoľovaní problematiky je Lukáš Perný najkreatívnejší a najviac inšpiratívny. Jeho práca má skôr iniciačný než uzatvárajúci charakter; nedokáže v jej rámci odpovedať na otázky v úplnosti (čo ani nie je dosť dobre možné v práci takéhoto typu a v takom rozsahu), ale dokáže ich sformulovať zmysluplným spôsobom – a aj to má svoj nezanedbateľný význam. Spolu s autormi, o ktorých názory mu prioritne ide (teda názory Josefa Šmajsa a Ivana Dubničku), chce posunúť reflektovanie významu kultúry ďalej, než nám to určuje a umožňuje „pseudokultúrny smog“. Táto optika je preňho kľúčová pri identifikácii cieľov kulturológie v najbližšom historickom období. Pochopiteľne, že pri komplexnejšom rozpracovaní problematiky bude potrebné tento horizont výrazne rozšíriť a prehĺbiť. Na rovine začiatkov úvah na túto problematiku je práca Lukáša Perného zaujímavým a provokujúcim príspevkom k naznačeniu niektorých otázok chápania úloh kulturológie dnes, ale aj v budúcnosti. S pojmami i s literatúrou pracuje autor korektne (až na menšie zaváhania), celá práca je (v rozsahu krátkeho úvodu do problematiky) významovo adekvátne vypointovaná. Odporúčam prácu Lukáša Perného prijať do hodnotiaceho procesu v rámci katedrovej úrovne študentskej vedecko-odbornej a umeleckej činnosti.

Poznámky

[1] Neoliberalizmus je od cca. 70. rokov a intenzívnejšie od 90. rokov označenie pre ekonomicko-politickú líniu politikov, ekonómov, novinárov, bankárov, ktorá je založená na axióme, že voľný trh (súkromný sektor) vždy dobre funguje a vyrieši všetky problémy. V tejto ideológii je štát zlý vlastník a z politického hľadiska je dovŕšením ideologie pravicový anarchizmus – absolútna sloboda trhu a deregulácia trhu štátom. Často sa prekrýva s neokonzervativizmom, s ktorým uzatvára spojenectvá (thatcherizmus, Washingtonský konsenzus, trhový fundamentalizmus). Zároveň  ide o ekonomickú  ideológiu, ktorá stojí za kapitalistickou globalizáciou.
[2] BĚLOHRADSKÝ, V. 2013. Před půlnocí. In Česká televize, 2013 [Cit.  25. 2. 2013]. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10095690193-pred-pulnoci/413231100252040/
[3] KOVÁČ, P. 2013. Štát chce šetriť na akadémii. Dostane vedcov na kolená?.In Pravda, 2013.
[Cit.  25. 2. 2013].ISSN. 1335-440X  Dostupné online: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/290191-stat-chce-setrit-na-akademii-dostane-vedcov-na-kolena/
[4] BLAHA, L. 2013. Európska únia – na rázcestí alebo v slepej uličke? 2. In Nové Slovo, 2014. [Cit. 25. 2. 2013]. ISSN 1336-2984 Online:noveslovo.sk/c/Europska_unia_na_razcesti_alebo_v_slepej_ulicke_2
[5] DINKA, P. 2014. Televízni „filantropi In Nové Slovo. 2014, [Cit. 25. 2. 2013].ISSN 1336-2984   Dostupné online: noveslovo.sk/c/Televizni_filantropi
[6] CHOMSKY, N. 1994. Chronicle of Issent. Monorei : Common Courage Press.  416 s. 1992, ISBN 978-0962883880, s. 144
[7] FUJAK, J. 2012. Pseudokultúrny smog a nezávislá kultúra v dusivej klíme postindustriálnej globalizácie. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6, s. 84
[8] ŠMAJS, J. 2014. K problému vedeckosti spoločenských vied.  In Nové Slovo. 2013. [Cit. 25. 2. 2014] . ISSN 1336-2984   Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/K_problemu_vedeckosti_spolocenskych_vied_0
[9] DUBNIĆKA, I. 2007. Kultúra a invironmentálna kríza. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 486 s. ISBN 8-8094-34-7, s. 26
[10] DUBNIĆKA, I. 2007. Kultúra a invironmentálna kríza. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 486 s. ISBN 8-8094-34-7, s. 26
[11]  ŠMAJS, J. 2014. K problému vedeckosti spoločenských vied. 2013.  In Nové Slovo, 2014. [Cit. 25. 2. 2013]. ISSN 1336-2984 Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/K_problemu_vedeckosti_spolocenskych_vied_0
[12] DUBNIĆKA, I. 2007. Kultúra a invironmentálna kríza. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa. 486 s. ISBN 8-8094-34-7, s. 37
[13] ŠMAJS, J. 2014. K problému vedeckosti spoločenských vied. 2013. In Nové Slovo, 2014. [Cit. 25. 2. 2013]. ISSN 1336-2984 Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/K_problemu_vedeckosti_spolocenskych_vied_0
[14]  Na morálne zločiny bánk, úžery a exekútorov v USA sa dôkladne pozerá film investigatívneho filmára M. Moora, O kapitalizme s láskou z roku 2009 a taktiež nový dokument Oliver Stonea, Neznáme dejiny Spojených štátov. Súčasná paradigma stále toleruje podvodníkov a zlodejov pod značkou „šikovných ľudí.“  Je len otázka času, kedy budú históriu písať noví víťazi a etický a morálny relativizmus bude prehodnocovaný novou, progresívnou spoločnosťou. Pre kultúrnych pesimistov môže nastať scenár podobný Orwellovmu románu 1984, kde si už dejiny pamätníci spomínali matne a preto sa univerzálnou pravdou stala tá, ktorú diktovala strana (resp. v súčasnej spoločnosti diskurz v médiách).
[15] FUJAK, J. 2012. Pseudokultúrny smog a nezávislá kultúra v dusivej klíme postindustriálnej globalizácie. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6, s.84
[16] JURIŠTA, J. 2014. Ján Jurišta v RTVS.  In RTVS, 2014. [Cit. 25. 2. 2013]. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=1l_-gh9IRyw
[17] BOSÁK, J. 2012. Kapitalizmus je fašizmus. In Nezávislí, 2014. [Cit. 25. 2. 2014].  Dostupné online: http://nezavisli.blogspot.sk/2012/04/kapitalizmus-je-fasizmus.html
[18]Iba ako Európa môžeme nadnárodným korporáciám, ktoré sú dneska také silné a také ziskuchtivé, povedať: Pokiaľ budete vyrábať svoje tovary v zónach voľného obchodu v Číne, kde naozaj platí 18-hodinový pracovný čas, žiadne PN-ky, žiadne sociálne práva, žiadne odbory, tak sa na náš trh nedostanete. Ak nebudete vedieť preukázať, že váš tovar spĺňa sociálne a environmentálne štandardy bežné v Európskej únii, tak na našom trhu nemáte čo robiť. Pretože to je, po prvé, nekalá konkurencia a oslabujete naše firmy, ale po druhé, je to aj posvätenie vykorisťovania, toho najtupšieho vykorisťovania, najvulgárnejšieho vykorisťovania, aké existuje“ BLAHA, L. 2013. Európska únia – na rázcestí alebo v slepej uličke? 2. In Nové Slovo, 2013. [Cit. 25. 2. 2014]. ISSN 1336-2984 Dostupné online: noveslovo.sk/c/Europska_unia_na_razcesti_alebo_v_slepej_ulicke_2
[19] O TIIP píše (i keď nekriticky a neprimerane pozitivny) článok Najväčšia obchodná zmluva súčasnosti! Čo prinesie dohoda EÚ s USA? Dostupné online: http://www.europskenoviny.sk/10/02/2014/najvacsia-obchodna-zmluva-sucasnosti/
[20]  HOHOŠ, L. 2014. Futurologická feéria: Svet 2054. . In Nové Slovo, 2014. [Cit. 25. 2. 2014]. ISSN 1336-2984 2013.  Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/Futurologicka_feeria_Svet_2054
[21]  ŠMAJS, J. 2014. K problému vedeckosti spoločenských vied. 2013. In Nové Slovo, 2014. [Cit. 25. 2. 2014]. ISSN 1336-2984  Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/K_problemu_vedeckosti_spolocenskych_vied_0
[22] SOUKUP, V. 2010. Culturology: A New Syntesis (Science of Culture in Central Europe) In: ANTHROPOLOGIA INTEGRA 1/2010. Brno: Masarykova univerzita.  ISSN 1804-6665,  s. 29-37
[23] SLUŠNÁ, Z. 2005. Metamorfózy kategórie kultúra.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 33
[24] JIRÁK – KOPLOVÁ.2003. Média a společnost.  Portál: Praha. ISBN: 978-80-7367-287-4, s. 107
[25] PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 181
[26] PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 181
[27] Post-moderný umelec, ktorý vtipným spôsobom paroduje gýč, atmosféru doby,populárnu a masovú kultúru ako karikatúru vo svete problémov a chudoby. Fotografie v prílohe.
[28] Pozri bližšie Kapitalismus, postmodernismus a jiná zombie Michael Hauser. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=IMv7gBHJ-Pk
[29] Pozri bližšie "Bez autorit skončíme v naprostém chaosu," říká Jan Keller. Dostupné online: www.ceskatelevize.cz/ct24/exkluzivne-na-ct24/osobnosti-na-ct24/217384-bez-autorit-skoncime-v-naprostem-chaosu-rika-jan-keller/
[30] KONEČNÁ, Z. 2005.Frankfurtstká škola. História a ideové východiská. In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie FF  Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 231
[31] Študentské hnutia sa organizovali na společných zjazdoch; formovali ich revolucionári a aktivisti ako Mario Savio, Rudi Dutschke alebo  Country Joe z hnutí ako a organizácií ako Weather Underground, RAF, SDS, Komúna 1 či Free Speech Movement. Aktivisti boli teoreticky a filozoficky pripravený a konkrétne Rudi Dutschke dokonca diskutoval s H. Marcusom.
[32] KONEČNÁ, Z. Frankfurtstká škola. História a ideové východiská. In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 215
[33] Uvedení autori sa prezentujú najmä v alternatívnych internetových médiách (ako napr. Nové Slovo, JeToTak.sk, Nezávislí)  organizujú  prednášky, diskusie a zhromaždenia, ktoré analyzujú a riešia súčasné problémy spoločnosti. Okrem toho zasahujú do spoločenského diskurzu svojou aktivitou na sociálnych sieťach, kde sa vyjadrujú k dôležitým  politickým, kultúrnym a filozofickým témam.
[34] FUJÁK, J. 2012. Pseudokultúrny smog a nezávislá kultúra v dusivej klíme postindustriálnej globalizácie. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6, s. 84
[35] FUJÁK, J. 2012. Pseudokultúrny smog a nezávislá kultúra v dusivej klíme postindustriálnej globalizácie. In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6, s. 84
[36] SLUŠNÁ, Z. Metamorfózy kategórie kultúra.  In  GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8,  s. 37
[37] BLAHA, L. 2014. Európska únia – na rázcestí alebo v slepej uličke?. 2014. (Cit. 25.2.2014) Dostupné online: http://www.noveslovo.sk/c/Europska_unia_na_razcesti_alebo_v_slepej_ulicke_1
[38] MANDÁKOVÁ-ŽILÍKOVÁ, M. 2012. Permakultúra – utópia alebo nevyhnutná realita.  In: Zborník z konferencie „Kultúra v premenách globalizácie“ 1. vyd. Nitra: Katedra kulturológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2012. s. 79-93, ISBN 978-80-558-0093-6, s. 418
[39] Pozri aj http://www.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700000&id=11029033
[40] Pozri aj http://www.opd.sk
[41] Pozri aj http://www.opzp.sk/
[42] OZ UV_zbery v Malackách.: https://www.facebook.com/UVzbery?fref=ts
[43] Príkladom môžu byť Rádio Bunker, Nástupište 1-12, Bunka pre súčasnú kultúru,  Námestie pre ľudí, UV_Fest, Divadlo Potôň, Banská Sta nic, Stanica Žilina-Zariečie, Rádio Devín, Hidepark, Faunova Čajovňa, Čajovňa na Konci Vesmíru, Čajovňa Šangri-la Hriňová, KC Záhrada, Food  not Bombs, rôzne permakultúrne spoločnosti a kultúrne centrá; nezávislé literárne kluby, vydavateľstvá, artterapia,; iné... ; Perlička: V rámci Trnavy sa organizuje alternatívny Trnavský rinek a vznikla dokonca spolupráca medzi hudobnými klubmi Art Club a Rock Caffé The Jam  v rámci festivalu organizovaného Rádiom Bunker ako protipól dravému konkurenčnému modelu.
[44] HAJKO, D. 1987. Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku. Bratislava : Pravda , 1987.  s. 199
[45] Zoznam  verejných kultúrnych inštitúcii http://old.culture.gov.sk/ministerstvo/organizacie
Napríklad Okresný dom osvety v Nitre (dnes Krajské osvetové stredisko) vznikol v roku 1953, čiže v období drsného stalinizmu a k jeho najvyššiemu rozvoju došlo v období tzv. normalizácie, roku 1974: „V osvetovej činnosti sa začala tzv. profesionalizácia – okrem 19 profesionálnych osvetových pracovníkov v spádových obciach začalo pracovať množstvo dobrovoľných osvetových pracovníkov. ... O 30 rokov prišla na Slovensko revolúcia a nastal ťažký boj o prežitie našej inštitúcie. Zrazu sa zabudlo, že robila aj kultúru. GUNDOVÁ, D. 2013. Mozaika miestnej kultúry. Bulletin. Nitra: Krajské osvetové stredisko. 2013. ISBN: 978-80-216-0088-1, s. 5
[46]  Pozn.
Verejná správa je činnosť vykonávaná orgánmi štátnej správy, samosprávy  a verejnoprávnymi inštitúciami pri zabezpečovaní verejných úloh. Jej hlavným cieľom je prevádzkovanie verejného blahobytu prostredníctvom posilnenia občianskej spoločnosti a sociálnej spravodlivosti.
[47] Obrat v riadení kultúry je myslený najmä v tom zmysle, že súčasný diskurz a celkovo ekonomicko-politický model spoločnosti predpokladá, že kultúra (v úžšom zmysle vyššia kultúra ako kultúra, ktorá šľachtí, má vyššiu pridanú umeleckú a výpovednú hodnotu) sa o sebe dokáže postarať sama, resp. že kultúru dokáže spravovať trh. Čo je obrovský omyl, pretože je vždy podmienená ekonomickému záujmu jej správcu. V tomto smere musí nastať diametrálne odlišná optika na situáciu. Empíria posledných 20 rokov dokazuje, že vyššia kultúra nedokáže prežiť v dravom neoliberálnom kapitalizme a je prevalcovaná marketingom masového nárastu nevkusu, konzumu a gýču. Štát by mal prevziať plnú zodpovednosť za stav kultúry na Slovensku a deklarovať jej nezávislosť od trhu. Aj keď existuje podpora v oblasti grantov a dotácii z EÚ, je to neskutočne marginálne v porovnaní s podporou iných sektorov. Štát by nemal redukovať, ale zvyšovať pracovné pozície v oblasti kultúry, pretože čo iné tvorí ducha celej spoločnosti, keď nie kultúra. Istým spôsobom je obrat myslený aj v tom zmysle, že by sa nemali likvidovať inštitúcie a kultúrne ustanovizne, ale naopak, podporovať, pretože ak sa budú likvidovať, stratí opodstatnenie aj samotný odbor. Občianska iniciatíva je pokroková, ale je realizovaná v rámci voľného času jej realizovateľov popri iných zamestananiach. Ak sa má aplikovať kultúrna animácia plnohodnotne, musí jej byť venovaný patričný čas, financie a samostatná, zaplatená pracovná pozícia.
[48] BĚLOHRADSKÝ, V. 2013. Před půlnocí. In Česká televize, 2013 [Cit.  25. 2. 2013]. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10095690193-pred-pulnoci/413231100252040/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984