„U Šrobárov“ po stopäťdesiatich rokoch

Počet zobrazení: 6180

Slovo v poslednej dobe častejšie venuje pozornosť osobnosti Vavra Šrobára. Bezprostrednou príčinou je jubileum – 9. augusta (2017) ubehlo 150 rokov od jeho narodenia v Liskovej neďaleko Ružomberka. Písali sme o spomienke pri jeho hrobe na Ondrejskom cintoríne v Bratislave vo výročný deň narodenia.

Osobnosť štátnického rozmeru prekračujúcu hranice Slovenska si pripomenuli aj jeho rodáci v Liskovej. V piatok 18. augusta 2017 sa uskutočnila „spomienková slávnosť na počesť 150. výročia narodenia MUDr. Vavra Šrobára“ pred jeho rodným domom v Liskovej. Mal som česť a radosť prijať pozvanie starostu obce Jozef Murinu. Budovu prestavali do dnešnej podoby v medzivojnovom období. Už v roku 1937 bola za prítomnosti Vavra Šrobára (mal 70 rokov) odhalená na dome pamätná tabuľa. Autorom reliéfu bol sochár Rudolf Hornák, rodák z Modry (ročník 1911), ktorý patril ku Generácii 1909. Pokiaľ viem, tabuľa prežila tok dejín bez ujmy ďalších 80 rokov.

srobar-tabula_liskova.jpgSpomienku otvoril miestny spevácky zbor. S príhovormi okrem starostu vystúpil ďalší štyria rečníci. Primátor Ružomberka Igor Čombor apeloval na našu dejinnú pamäť a zdôraznil výnimočnosť Vavra Šrobára. Podobne poslanec NR SR Milan Mojš. Mladý historik Igor Strnisko nás oboznámil najmä s liskovskými a ružomberskými reáliami Šrobárovho života. Ja – autor tejto informácie – som pripomenul vedeckú prácu Ústavu politických vied SAV o Šrobárovi, ktorá uzrela svetlo sveta v podobe viac ako 800-stranového zborníka. Nezabudol som ani na už päť rokov trvajúce pripomínanie zásluh Vavra Šrobára o pripojenie Petržalky k ČSR v roku 1919 petržalskými matičiarmi. Potom prítomní položili vence pod tabuľu.

srobar-liskova.jpg

Spomínanie oficiálne pokračovalo pri malom pohostení starostom obce. A neskôr neformálne v záhrade „U Šrobárov“. Rodný dom dnes slúži pre viaceré podnikateľské aktivity, je tam aj pohostinstvo pod uvedeným menom. V jeho vnútorných priestoroch nájdete viaceré fotografie viažuce sa Šrobára a Liskovú. Množné číslo v názve pohostinstva je namieste. Nezabúdajme, že ďalší brat Jozef, katolícky farár sa stal bratislavským kanonikom, dokonca poslancom Slovenského snemu v rokoch 1939 až 1945. Významnou osobnosťou obce bol aj ich otec Štefan.

srobar-tabula-tt.jpgsrobar-tabula-markiza.jpgPri návrate do Bratislavy som cestu prerušil v Trenčianskych Tepliciach. Od roku 1937 Vavro Šrobár žil v tomto mestečku a pôsobil tiež ako kúpeľný lekár. Vedel som, že na budove „Kaštieľa“ je už dlhé roky osadená pamätná tabuľa pripomínajúca ich významného občana. Je tam dodnes. Dobre utajená. Pokiaľ nemáte osobné skúsenosti alebo sprievodcu, nenájdete ju. Po celej dĺžke budovy, na rohu ktorej je tabuľa,  sa tiahne záhradná terasa prekrytá markízou, ktorá ju dovoľuje zbadať len z bezprostrednej blízkosti. Posúďte sami na priloženej fotografii. Samozrejme ma neprekvapila ani neprítomnosť kvetu či venca pod ňou.

Skončím slovami, ktoré som predniesol pri tejto slávnostnej spomienke: „Niečo pred týždňom (a v týchto miestach) uplynulo 150 rokov od narodenia Vavra Šrobára. Kto bol Vavro Šrobár – v tejto spoločnosti a tu v Liskovej netreba veľa hovoriť. Práve skutočnosť, že poznáme čo všetko vykonal v prospech – poviem to vzletne – v prospech slovenskosti vo všetkých formách a podobách, vrátane slovenskej štátnosti nás doviedla k Šrobárovi a šrobárovcom. Aj nás matičiarov v Bratislave-Petržalke o ktorú sa zaslúžil.

Nemám príliš rád zákonom kodifikované dejiny. Zákony prijímajú zástupcovia ľudu, ale – ako je zvykom v parlamentnej a koniec koncov i neparlamentnej demokracii – zástupcovia ľudu nezastupujú všetky odtiene slovenskej histórie. A niekedy nie sú ani schopní či ochotní tieto odtiene postihnúť. A náš dnešný jubilant úspešne celý život sa vyhýbal plavbe – ako sa dnes hovorí - v mainstreame. Preto bol za Uhorska pansláv, ale dôsledne sa vymedzil (slovami aj činmi) proti slovenským ľudovcom i národniarom. Pri zrode Slovenska v roku 1918 rozpoznal efektívnosť československej cesty a význam ozbrojenej sily, ktoré umožnili myšlienku slovenskej štátnosti premeniť v skutok v Česko-slovenskú republiku a tým k zaknihovaniu Slovenska do politických máp sveta. Napriek získaným nálepkám: čechoslovakista, diktátor a pod. určite do slovenských dejín sa zapísal podľa slov Ivana Dérera ako prvý Slovák, ktorému bolo dopriate vykonať veľký štátnický čin. Už len to by malo stačiť pre jeho trvalé pripomínanie. Avšak liskovský rodák Česko-Slovensko obnovil (či založil) ešte raz. V auguste 1944 aktívne prispel k vyhláseniu Slovenského národného povstania a bol spolupredsedom Slovenskej národnej rady. Preto ho vtedajší režim odsúdil za vlastizradu. Nehovoriac o ďalších zopár ministerských funkciách v povojnovom období, za ktoré si vyslúžil nelichotivé označenia. Neprávom!

Vďačnosť v slovenských politických dejinách je prchavá a vyhradená len poniektorým. A v slovenskom prostredí tobôž. Neplatí to len pre Vavra Šrobára. Nezabudli sme na neho úplne, ale zostal na okraji slovenskej pamäti.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984