USA postihol jánošíkovský syndróm

Po tom, ako pominul šok z výsledkov volieb, keď sa už skončili hysterické výkriky a usadil sa rozvírený prach vášní, nastal čas uvažovať chladnou hlavou a dať si odpoveď na otázku, čo sa vlastne stalo. Prečo v prezidentských voľbách zvíťazil kandidát, proti ktorému sa postavili takmer všetky vplyvné vrstvy a skupiny americkej spoločnosti, médiá a celebrity nevynímajúc. Odpoveď je jednoduchá: práve preto. U nás má takáto situácia aj svojské pomenovanie – jánošíkovský syndróm. To je stav, keď sústredený útok vrchnosti proti niekomu podporený navyše aj vždy pripravenými pätolizačmi pociťujú tí dole ako krivdu a nespravodlivosť. Svojský kandidát Donald Trump nepatril medzi tých, ktorí sa správali podľa svetských i božských zákonov, napriek tomu vzbudzoval sympatie širokých vrstiev. Tak ako Jánošík, ktorý zbíjal (teda okrádal) tých, čo niečo mali a bedač to pociťovala ako naprávanie krívd.

 Karikatúra: DonkeyHotey / Flickr

Tých problémov a krívd sa v Spojených štátoch počas uplynulých desaťročí nahromadilo neúrekom. Chudobnejší boli na tom stále rovnako, stredná vrstva si ničím neprilepšila už aspoň tridsať rokov, časť z nej sa prepadla do nižšej kategórie. Zatiaľ malá skupina najbohatších bohatla závratným spôsobom. Niektorí Američania pod vplyvom školskej výchovy a médií ešte stále verili, že ich krajina je najlepšia, najbohatšia, najsilnejšia a najšťastnejšia krajina sveta, ale už dávno to nebola pravda. Z bývalých prvenstiev ostala iba vojenská sila. Po skončení studenej vojny USA prevzali pozíciu svetového policajta, ale ich úsilie o nápravu pomerov tým, že likvidovali nekonformných vládcov, neviedlo k riešeniu situácie, ale k novým revoltám, k náboženským a občianskym vojnám, pričom ako nový fenomén sa objavila masová migrácia ohrozeného obyvateľstva putujúceho tam, kde ich vraj čaká svetlá budúcnosť. Následky takejto americkej politiky mali znášať všetci, ale najmä Európa. Čím sa Washington správal vo svete arogantnejšie, tým sa oslabovala jeho popularita.

Z času na čas sa aj v samotných Spojených štátoch objavili signály, že (povedané jazykom Shakespeara) „je niečo prehnité v štáte dánskom“, ale nič sa nezmenilo. Nepomohla ani vzbura ľavice proti Wall Streetu, ani povestné čajové večierky organizované krajnou pravicou. Na nápravu nahromadených problémov sa ako jediný možný liek podávali voľby trestajúce vraj zlých a podporujúce dobrých politikov.

V takejto situácii sa na javisku objavil politický outsider, miliardár neplatiaci dane, istý čas moderátor televíznej reality šou, ktorý doteraz nemal s vysokou politikou nijaké skúsenosti. Mal na všetko jednoduché a rýchle riešenia často hraničiace s rasizmom a extrémizmom. Jeho príchod na scénu vzbudil pozornosť mnohých, ktorí dovtedy nevideli vo voľbách východisko zo svojich zúfalých pomerov a na politiku doslova zanevreli. Mnohí nevnímali jeho program ako celok, ale vyberali si z neho malé kúsky, ako labužník hrozienka z koláča. Nasledovalo zdesenie mocenských elít, lebo tento neokukaný kandidát porušil všetky dovtedajšie pravidlá vysokej politiky. Proti Donaldovi Trumpovi sa nepostavili iba predstavitelia demokratov, ale aj vedenie jeho rodnej Republikánskej strany. Pridávali sa médiá, čím porušili pravidlo nestrannosti. Nezaostávali ani celebrity a proti trúfalcovi sa postavil takmer celý Hollywood. A práve vytvorenie takéhoto jednotného frontu proti svojskému kandidátovi považovali mnohí za krivdu, nespravodlivosť, za porušenie zaužívaných pravidiel demokracie a rovnosti šancí. To, čomu sa u nás hovorí jánošíkovský syndróm, bolo na svete.

Patrí sa na tomto mieste konštatovať, že voľby v USA vôbec nie sú slobodné a demokratické, lebo sa v nich rozhoduje iba medzi dvomi takmer identickými stranami a, navyše, vďaka takzvaným voliteľom (elektorom) hlas voliča nemá všade rovnakú váhu. Rovnosť hlasov je predsa základné pravidlo volieb. Navyše, tu o prezidentovi nerozhoduje volič, ale jednotlivé štáty Únie. Práve takýto systém zrodil nerovnosť. Ak na zvolenie jedného elektora v štáte Wyoming treba 160 tisíc hlasov, v Kalifornii musí získať hlasy aspoň od 625 tisíc voličov. Tak vzniká pre Európu nepochopiteľný paradox, že prezidentom sa môže stať kandidát, ktorý získal menej voličských hlasov ako jeho protivník. Takáto situácia vznikla naposledy vo voľbách v roku 2000 a zopakovala sa aj tento rok, keď Clintonovej dalo podľa prvých odhadov svoj hlas o 200 tisíc voličov viacej ako Trumpovi.

Demokratickej strane sa podarilo nahromadiť niekoľko závažných chýb. Na začiatku primárnych volieb sa objavil nový fenomén v podobe Bernieho Sandersa. Tento dlhoročný kongresman a potom senátor sa dokázal presadiť v dvojfarebnom Kongrese ako nezávislý socialista mnohokrát podporujúci demokratov počas hlasovania, čo mu nakoniec otvorilo dvere na ich kandidátku. Naďalej sa ale držal svojho socialistického programu a získal za to mimoriadnu podporu najmä medzi mladšími voličmi. Vo svojom programe vyhlasoval: „Netvrdím, že vláda by mala zoštátniť obchodíky s potravinami na ulici alebo že by mala vlastniť výrobné prostriedky, ale som presvedčený, že stredná trieda a pracujúce rodiny, ktoré produkujú bohatstvo Ameriky, si zaslúžia dôstojnú životnú úroveň a že ich príjmy by mali ísť hore, nie dole. Verím v súkromné  spoločnosti, ktorým sa darí a ktoré investujú a podporujú rast v Amerike, spoločnosti, ktoré vytvárajú pracovné miesta tu a nie tie podniky, ktoré tu končia a zvyšujú svoje zisky tým, že využívajú nízku námezdnú prácu niekde v zahraničí.“

Podľa toho, čo hovoril na zhromaždeniach, možno usúdiť, že oslovoval predovšetkým chudobnejšie a nespokojnejšie vrstvy spoločnosti. Aj pri získavaní finančných prostriedkov na kampaň sa spoliehal výlučne na drobných prispievateľov a odbory. Nebol teda závislý od štedrosti bohatých, ktorí potom chcú za finančnú podporu aj protihodnotu. Tým sa vymedzil od Hillary Clintonovej, ktorú podporovali výlučne veľké korporácie. Mimoriadna popularita, ktorej sa dostalo socialistovi Sandersovi, bola teda prvým signálom, že Amerika prechádza zmenami. Stačilo ich podchytiť. Lenže, vedenie strany dalo najavo prednosť Hillary Clintonovej, čím porušilo zaužívanú prax, že si počká na názory voličov v primárnych voľbách. Z obsahu dokumentov, ktoré unikli na verejnosť, vyplýva, že strana robila všetko možné, aby Sanders neuspel. A tak veľká časť jeho sklamaných podporovateľov prešla do opozičného tábora, lebo odmietla dať hlas oficiálnej kandidátke Demokratickej strany USA.

To bola prvá veľká chyba demokratov, lebo ohlasy naznačovali, že Sanders by bol vhodnejším protivníkom Trumpovi. Druhou chybou boli prejavy elitárstva v okolí Clintonovej, čo sa prenieslo aj do jej prejavov. Prieskumy potvrdzovali, že na svojej strane má vzdelanejšie a zámožnejšie skupiny obyvateľstva, preto vo svojich vystúpeniach potom vyhlasovala, že Trumpových sympatizantov netreba odsudzovať, ale skôr ľutovať. Z Trumpových sympatizantov sa teda snažili urobiť hlupákov. Tak vznikla utajená skupina voličov Donalda Trumpa, ktorá prispela k tomu, že agentúry sledujúce pohyb verejnej mienky namerali nepresné výsledky. V odpovedi na otázku, koho budú voliť, nechceli vyznieť ako poľutovaniahodní hlupáci, preto radšej tvrdili, že dajú hlas Clintonovej. Prípadne sa zaradili do veľkej skupiny nerozhodnutých. Prieskumy potom totálne zlyhali. Jediný, kto dokázal predpovedať víťazstvo Trumpa, bol politický analytik Allan Lichtman pomocou odpovedí na svoj 13-bodový dotazník bez ohľadu na to, čo tvrdili agentúry.

Ďalším nezmyselným trikom demokratov bolo zahrať pred voľbami ruskou kartou. Donald Trump natáral pred voľbami toho hodne, často si protirečil, ale niektoré z jeho vyhlásení sa dali interpretovať tak, že považuje ruského prezidenta Vladimira Putina za chytrejšieho, ako je celá americká administratíva. Na základe takýchto vyhlásení vznikol potom v tábore demokratov skrat v podobe tvrdení, že Kremeľ sa snaží zmanipulovať americké voľby a že  Trump bude Putinovou bábkou. Bola to evidentná snaha obnoviť rétoriku z čias studenej vojny. Tieto vyhlásenia nemali reálnu základňu, lebo ani samotná FBI nenašla v kampani ruskú stopu. A navyše, strašenie Putinom nezabralo. Ak boli aj takí, ktorí takémuto tvrdeniu verili, tak teraz po voľbách im neostáva nič iné, iba trpko konštatovať, že ruský prezident a jeho spravodajské služby odviedli dokonalú prácu.

Čudne sa zachovali aj európski politici. Upustili od zaužívanej praxe nesnažiť sa vopred kádrovať kandidátov a dať prednosť osvedčenej diplomatickej výhovorke, že rozhodovanie o prezidentovi ponechajú americkom voličovi. Namiesto toho sa unisono postavili za Hillary Clintonovú a ich postoje k jej súperovi sa dali prirovnať k antickému hysterickému pokriku: „Trump ante portas!“ Teraz musia priznať, že ich cestička vedúca k novému pánovi Bieleho domu bude oveľa kľukatejšia, ako sa domnievali. Výnimkou, ako vždy, bol večný rebel, český prezident Miloš Zeman, ktorý sa už pred voľbami vyjadroval k Trumpovi sympatie. Teraz nemusí kľučkovať a meniť svoje názory. Uľahčený kontakt k novému prezidentovi bude nepochybne mať aj maďarský premiér Viktor Orbán.

Možno predpokladať, že po tom, ako sa budúci prezident oboznámi s realitou krajiny a sveta, bude musieť modifikovať mnohé extrémne výroky vyslovené počas predvolebnej kampane. Niečo naznačil už vo svojom prvom vystúpení po zverejnení výsledkov volieb. Vyjadroval sa už oveľa štátnickejšie, ako pár dní predtým na mítingoch svojich sympatizantov. Z jeho prejavu bolo však cítiť, že ho nevytiahol vopred pripravený zo šuplíka, ale že vznikal na poslednú chvíľu, ako by ani on sám neveril, že zvíťazí. Vyjadroval sa preto skôr všeobecne a ak bol konkrétny, tak len v oblasti, ktorá mu bola blízka. Bolo vo vtedy, keď hovoril, ako sa v USA teraz rozbehne budovanie infraštruktúry, teda diaľnic, tunelov, letísk a všetkého, čo súvisí s podnikateľskými aktivitami, aké dobre pozná tento realitný magnát. Bol to teda ešte stále prejav investora, a nie budúceho štátnika.

Nás, samozrejme, najviac bude zaujímať zahraničná politika budúceho prezidenta. Zatiaľ čo Hillary Clintonová  nadobudla skúsenosti ako ministerka zahraničných vecí a senátorka, jeho  skúsenosti z tejto sféry sú skôr nulové. Ak neberieme do úvahy bonmot prezidenta Baracka Obamu, ktorý pripustil, že Donald Trump niečo o svete vie, lebo organizoval medzinárodnú súťaž Miss Universe. V tejto oblasti ho teda možno považovať za nepopísaný list papiera a bude závisieť od toho, komu dá do ruky pero, aby túto stránku americkej politiky naplnil konkrétnym a jasne formulovaným programom. Prvé signály prichádzajúce z okolia Trumpovho tímu naznačujú, že obsadenie kľúčových postov v novej administratíve prinesie viacej problémov ako riešení.   

Spojené štáty sa teda menia. Výsledkom je aj zvolenie Donalda Trumpa za nového prezidenta, ktorý zviedol tvrdý boj s celým doterajším establišmentom. Otázkou je, nakoľko sa táto zmena premietne do reálnej politiky. Ešte na začiatku primárnych volieb sa objavila v amerických médiách jedna vtipná úvaha vyvolávajúca dojem, že ide naozaj o historické chvíle. Ak by sa prezidentom stal socialista Bernie Sanders, tak podľa tejto úvahy by to bol prvý prezident židovského pôvodu. Ak by vyhrala Hillary Clintonová, tak by to bola prvá prezidentka v histórii USA. Ak vyhrá Donald Trump, tak to bude posledný americký prezident. Ako zvyknú hovoriť Rusi, požijeme, uvidíme.