USA a kórejské sínusoidy

Vzťahy medzi Severnou Kóreou a Spojenými štátmi, prenesené do grafickej podoby, pripomínajú dlhú vlnovku, kde jej vrcholy znamenajú optimizmus a nádej na dohodu, zatiaľ čo pokles tejto sínusoidy predstavuje návrat k starým sporom a k hrozbe ozbrojeného konfliktu.

Naposledy sme boli svedkami nebezpečného pádu vzájomných vzťahov na dno potom, keď KĽDR 6. januára pyšne oznámila, že uskutočnila úspešný test svojej vodíkovej bomby. Svet opäť spozornel. Problém je v tom, že médiá akosi neberú ohľad na celú sínusoidu, ale prebudia sa zakaždým len vtedy, keď je zle. Pritom až komplexný pohľad na vývoj vzťahov medzi KĽDR a USA, v súvislosti so severokórejským jadrovým a raketovým programom, umožňuje pochopiť, o čo vlastne ide a ponúka množstvo zaujímavých, často až humorných situácií vo vzájomných vzťahoch.

Najskôr treba konštatovať, že situácia na tomto polostrove nebola bez napätia od skončenia kórejskej vojny v roku 1953. Síce sa tam už odvtedy nebojuje, ale ešte stále môžeme hovoriť iba o prímerí medzi Severom a Juhom. Obe znepriatelené krajiny oddeľuje demilitarizované pásmo, no za ním je na severe miliónová armáda a na juhu široké zamínované pásmo a o niečo menšia armáda, ale navyše dobre vyzbrojené americké jednotky. USA deklarujú, že z juhu polostrova už stiahli všetkých 950 jadrových hlavíc, ktoré tam skladovali, ale málokto  verí, že tento sľub dotiahli naozaj do konca.

Clintonov pokus o zmier
 

Napriek pretrvávajúcemu napätiu sa občas vyskytnú pokusy odstrániť toto posledné ohnisko napätia z čias (dnes už môžeme povedať) prvej etapy studenej vojny. Naposledy sa o to celkom seriózne pokúsil prezident Bill Clinton, keď sa rozhodol uzavrieť s KĽDR nejakú dohodu. Hlavnou prekážkou v jej naplnení bol v tom čase severokórejský jadrový a raketový program najmä potom, keď americké špionážne družice zaznamenali čulý ruch v priestoroch jadrového výskumného strediska v Jongbjone. Odhadovalo sa, že Severná Kórea môže v krátkom čase vyrobiť asi dvadsať jadrových náloží. Bill Clintom prišiel naozaj s veľkorysou a lákavou ponukou. Prisľúbil KĽDR dodávku dvoch ľahkovodných jadrových reaktorov, lebo tie neprodukujú plutónium vhodné na výrobu bômb. Ako protihodnotu požadoval zastavenie jadrového výskumu a ukončenie vývoja rakiet. Ako bonus navyše mala Severná Kórea dostávať ročne 500 tisíc ton mazutu dovtedy, kým moderné jadrové elektrárne nezačnú produkovať energiu. Obe strany prejavili spokojnosť nad návrhom tým, že v októbri 1994 podpísali rámcovú dohodu. Severná Kórea na dôkaz svojej ústretovosti prisľúbila, že rozoberie jeden z existujúcich jadrových reaktorov, ktorý bol predmetom amerických obáv.

Vyzerá to tak, že v Pchjongjangu veľmi rýchle postrehli výhodnosť takéhoto barterového obchodu, lebo o štyri roky americké špionážne družice zistili čulý stavebný ruch v ďalšom jadrovom stredisku Kumčangri a vyhodnotili ho ako stavbu nového reaktora. Na základe predchádzajúcej dohody sa USA domáhali inšpekcie na mieste. Severná Kórea robila spočiatku drahoty, nechcela pripustiť medzinárodnú kontrolu, ale nakoniec súhlasila pod podmienkou, že dostane za to 400 tisíc ton obilia a 300 ton sušeného mlieka. Keď v máji 1999 americkí inšpektori navštívili podozrivé objekty, nenašli tam nič, čo by naznačovalo nepovolené aktivity. Bola to teda doteraz na svete najdrahšia vstupenka na rozbagrované stavenisko a dôkaz, že tento čudný poker a blufovanie počas hry je najmocnejšou zbraňou režimu.

Albrightová v Pchjongjangu
 

Napriek tomuto trapasu sa Clintonova administratíva snažila dotiahnuť dohodu do priaznivého konca. Prezident si zrejme zaumienil, že svoj pobyt v Bielom dome, vážne pošramotený sexuálnym škandálom so stážistkou Monikou Lewinskou, by mal zavŕšiť aj nejakou významnou historickou udalosťou. Preto iba dva týždne pred prezidentskými voľbami v roku 2000 pricestovala do Pchjongjangu ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová. Urobila tak napriek tomu, že Severná Kórea predtým odskúšala svoju raketu dlhého doletu, čím chcela naznačiť, že môže mať čoskoro dosah aj na USA. Atmosféra počas rozhovorov bola srdečná, pripíjali si francúzskym šampanským a vtedajší líder Kim Čong-il na dôkaz dobrej vôle pokračovať v nastúpenej ceste vypil pohár sektu na ex. Hovorilo sa dokonca o tom, že ak dohoda postúpi priaznivým smerom, prezident Clinton ešte v januári, teda krátko pred skončením svojho úradu, navštívi KĽDR. Lenže, novembrové voľby za veľmi podozrivých okolností nevyhral viceprezident Al Gore, ale pravičiar George W. Bush a v Bielom dome prevládli iné záujmy.

Nová politika USA sa prejavila bezprostredne po teroristických útokoch 11. septembri 2001. Prezident Bush zaradil KĽDR medzi trojicu najväčších vyvrheľov sveta spolu s Irakom a Iránom. Navyše tvrdil, že mierový program dohodnutý v roku 1994 bol nesprávny a Amerika sa nenechá vydierať. Nový trend spečatil vyhlásením, že „so zlom nebudeme rokovať, zlo porazíme“. Pre Severnú Kóreu to bolo naozaj vážne varovanie. Keď v novembri nasledujúceho roku  USA zastavili dodávky mazutu, KĽDR sa rozhodla hroziaci nedostatok elektriny riešiť pokračovaním vo výstavbe jadrovej elektrárne v Jongbjone. Sínusoida vzťahov začala prudko klesať. Napriek hrozivému zhoršeniu vzťahov bol Pchjonjang ochotný vzdať sa svojho zbrojného programu pod podmienkou, že USA zrušia embargo a budú normalizovať vzájomné vzťahy. Bolo jasné, že KĽDR používa svoj zbrojný program predovšetkým ako páku na odstránenie ťažkého bremena medzinárodnej izolácie.

Hrozivé vyhlásenia z oboch strán
 

Výmena tvrdých vyhlásení pokračovala medzitým aj naďalej. Severná Kórea označila prezidenta Busha za „imbecila“ a „tyrana, ktorý zatienil svojimi zločinmi aj samotného Hitlera“. Bolo to v čase, keď Irak, jedna zo spomínanej trojice tých najhorších, podľahol sile amerických zbraní. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová preto nezabudla v novej situácii pripomenúť Kim Čong-ilovi, že KĽDR je naďalej jednou z krajín označených ako zdroj všetkého zla, a že nastane čas, keď aj tam bude treba nastoliť slobodu. Na odpoveď nebolo treba dlho čakať. Americké satelity zaznamenali nad Jongbjonom obláčiky pary vystupujúce z chladiacich veží, čo experti vyhodnotili ako neklamný dôkaz, že reaktor schopný produkovať nebezpečné plutónium obnovil svoju činnosť. Skutočnosť, alebo ďalšia potemkinovská stavba zo strany Pchjongjangu? Overiť skutočný stav priamo na mieste nebolo možné, lebo KĽDR nielen že prerušila spoluprácu s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu, ale odstúpila aj od zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Severná Kórea, v snahe dodať vážnosť svojmu postoju, otestovala nové rakety a v októbri 2006 dokonca vydala správu, že uskutočnila skúšku svojej jadrovej bomby. Neskôr urobila ešte dva podobné testy a teraz 6. januára 2016 oznámila, že už ovláda aj technológiu výroby vodíkovej zbrane.

Pravdou je, že správy o týchto nových zbrojných programoch neberú experti tak vážne, ako to robia politici a médiá. Jadrové pokusy nemali podľa nich ani v jednom prípade také parametre, aby sa mohlo hovoriť o skutočnej reťazovej reakcii. Na vyvolanie atmosféry obáv to zrejme stačí.

Obe strany teda zotrvávajú na nemenných pozíciách. USA hrozí embargom a KĽDR novými zbraňami. Pritom doterajší vývoj napovedá, že ani jedna z oboch metód nemá nádej na úspech. Preto sa nutne ponúka otázka, čo tým obe strany sledujú.

Severná Kórea ako užitočný protivník
 

Už mnohokrát v minulosti sme mohli postrehnúť, že USA potrebujú nepriateľa. Keď ho nemajú, tak si ho vymyslia alebo vyrobia. Aktivity zo strany KĽDR umožňujú Washingtonu riešiť svoje problémy nielen v regióne Ďalekého východu, ale aj v odľahlých častiach sveta. Mnohí ešte majú v pamäti rozhodnutie USA rozmiestniť v krajinách východnej Európy svoj nový protiraketový štít, lebo vraj to je jediný spôsob, ako ochrániť seba a spojencov pred iránskymi a severokórejskými raketami a ich jadrovými hlavicami. Bola to veľmi chabá zámienka, lebo skutočným zámerom bolo dobudovať súvislý pás základní okolo Ruska. Lenže iná hrozba ako Irán a KĽDR v tom čase nebola po ruke. S Ruskom vtedy USA hovorili ešte priateľskejším tónom a teda nepredstavovalo takú hrozbu, ktorou sa opäť stalo v súčasnej etape studenej vojny po udalostiach na Ukrajine.

Napriek málo presvedčivej americkej argumentácii sa aj u nás našli takí, ktorí verili, že Kim Čong-il nemá iný úmysel, iba zasypať raketami Slovensko. Vôbec sa nezamysleli nad tým, že prípadné severokórejské rakety by museli najskôr prekonať rozľahlé priestory Číny a Ruska, ktoré sú dobre chránené ich vlastnými protiraketovými systémami. Keďže Irán medzitým dosiahol s veľmocami dohodu o obmedzení svojho jadrového programu, a teda prestal byť hrozbou, KĽDR sa tak pre USA stáva jedinou nádejou, že budú môcť realizovať svoje strategické plány.

Z uvedeného vyplýva, že Washington nepotrebuje uzmierenie na Kórejskom polostrove, ale chce mať Severnú Kóreu ako hrozbu. Aj keď iba fiktívnu. Mierovou dohodou by ďalšie zotrvanie americkej armády na juhu polostrova stratilo zmysel. Teraz môžu pokračovať v úmysle vybudovať svoj ďalší protiraketový štít aj na území susednej Kórejskej republiky, teda v blízkosti Ruska a Číny.

Severnej Kórei neostáva nič iné, iba pokračovať v tradičnej politike „čučche“, teda spoliehania sa na vlastné sily vo všetkom, zvykať si na ďalšie možné embargo presadené Washingtonom a občas vypustiť do sveta pravdivý alebo fiktívny signál, že je opäť silnejšia, ako bola predtým. V nádeji, že nakoniec sa jej dostane aspoň nejakého uznania a začnú sa skutočné rozhovory s cieľom zmeniť vyše polstoročné prímerie na skutočný mier.

Foto: (stephan) /CC