Turecko pred komunálnymi voľbami

V Turecku budú v nedeľu 30. marca komunálne voľby. Predchádzali im mimoriadne veľké škandály. Aj o nich z tejto krajiny píše Henrieta Doğrukol.

Do volieb ostáva necelých 48 hodín. Utíchli hlučné kampane a stranícke mítingy. Občan má šancu opäť raz byť dôležitý, v nedeľu rozhodne, akým smerom sa Turecko bude uberať.

Predvolebné škandály, ktoré sa začali 17. decembra minulého roku, už vrcholia a politici sa topia v predvolebnom blate, ktorý nemá ani to imaginárne dno. Pripomeňme si v skratke, čo všetko sa tu odohralo za necelé 4 mesiace.

Policajná razia odhalila 17. decembra 2013 rozsiahle vládne tunelovanie. V domoch synov viacerých ministrov a jedného známeho podnikateľa bolo zhabaných 100 miliárd eur! 24 osôb bolo zatknutých vrátane 3 ministerských synov, bankárov, primátorov a podnikateľov. Z toho 19 osôb prepustili – 14 na podmienku s ohlasovacou povinnosťou polícii a zákazom vycestovať do zahraničia. Odsúdený nebol zatiaľ nikto, čaká sa na súd. Dňa 25. decembra premiér vymenil 10 ministrov kabinetu, z toho aj tých troch, ktorých synovia boli zatknutí, no po vypočutí ich prepustili.

Na Youtube a Twitteri boli zverejňované hlasové záznamy alebo „tape“, ako sa tomu už ľudovo hovorí. Každý si mohol vypočuť rozhovory premiéra Recepa Tayyipa Erdoğana ako nariaďuje svojmu synovi Bilalovi, aby všetok cash (čo ešte majú doma) „vynuloval“. Ako sa však zbaviť takého množstva peňazí? Nebol problém zájsť k maklérovi nehnuteľností a investovať do pár víl za úžasne nadhodnotené ceny. Tu však nebolo všetko. Dlho predtým, než aféra prepukla, boli zlaté tehličky a kufre s dolármi tajne vyvezené do Ruska a Azerbajdžanu. Druhý premiérov syn Burak mal pozoruhodne časté cesty do Zürichu, kde vraj v krátkom čase otvoril osem tajných účtov, ktorých obsah je, samozrejme, neznámy a nikdy ani známy nebude.

Vo fungujúcich demokraciách by nasledovala demisia, no Turecko sa jej nedočkalo. A asi sa ani nedočká, na všetkých mítingoch Erdoğan popieral, že by tuneloval celú krajinu; zvukové záznamy sú podľa neho montáž a typický nástroj politického vydierania.

Dňa 11. marca krajinou otriasla smrť 15-ročného chlapca, ktorý bol zranený počas tzv. Gezi park protestoch 16. júna 2013. Chlapec údajne šiel v to ráno po chlieb a na ulici boli plynové tanky, ktorými policajti potlačovali rozbúrený dav. Berkinovi sa do tváre ušla jedna strela, ktorej po 9-mesačnej kóme podľahol. Na jeho pohrebe 12. marca sa spontánne zúčastnilo asi 1,5 milióna ľudí; bol to moment vzbury, možno už jednej z posledných, proti Erdoğanovmu režimu a jeho násilným zásahom, ktoré si dodnes vyžiadali sedem mladých životov.

Od vlaňajších júnových udalostí bola sociálna sieť Twitter informačným médiom číslo jeden, presnejšie povedané necenzúrovaným. Až do 21. marca 2014 bola pofidérna politická kariéra Erdoğana podávaná čitateľom v pravidelných dávkach. Premiér mal dlho bezsenné noci, no ako vždy, aj tu si vedel svojrázne poradiť. Twitter dal proste zablokovať! Rozbehol sa masový bojkot a zahraničné médiá mali zase o čom písať. O to viac, keď to bola zlá reklama. V Turecku je zablokovaný Twitter! Koniec demokracie!

Očakávalo sa, že 25. marca bude zverejnené údajné sexvideo, ktoré má Erdoğana a jeho rodinu totálne odpísať. Nič sme však nevideli. Chudák premiér bol zase „obeťou“ sprisahania.

Udalosti však nedali na seba dlho čakať, 27. marca bolo na Youtube „zavesené“ nové video. Hlasový záznam z tajnej vládnej schôdze so šéfom MIT (Tureckej tajnej služby). Páni chladnokrvne rokovali o tom, ako vyhlásiť vojnu Sýrii. V ten deň o 16.00 bol aj Youtube zablokovaný.

Voliči pristúpia 30. marca k urnám, aby odovzdali hlas svojím zástupcom v mestských a miestnych zastupiteľstvách. Pomer síl medzi vládnucou stranou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP) a opozičnými s prevahou Republikánskej ľudovej strany (CHP) a Stranou národného hnutia (MHP) ukáže, či Erdoğan po 11 rokoch má ešte stále vysokú dôveru občanov, alebo po všetkých tých aférach sa konečne jeho voliči prebudili a jeho hviezda pomaly, ale isto zhasína, a končí sa tak diktátorské obdobie, ktorého hnacou silou bol neo-islamizmus.

V auguste 2014 nasledujú prezidentské voľby a v roku 2015 všeobecné. Dovtedy sa politická scéna ešte dosť pootriasa, no dúfajme, že k občianskej vojne nedôjde, nech budú už výsledky volieb akékoľvek.

Ilustračná snímka: Protivládna demonštrácia v Istanbule, 2010.
Foto: meowdip / cc