Reklama

Turecká neznáma

Počet zobrazení: 2483

V strachu, ktorý zachvátil „úniové“ neoliberálno-globalistické elity z toho, čo bude po nástupe D. Trumpa, sa znovu zvýšila agresívna rusofóbia. Mediálno-politicky sa na okraj pozornosti dostal aj problém Turecka, ktoré sa už dlhší čas vzďaľuje od Západu, čo sa prejavuje aj v narastajúcich komplikáciách jeho vzťahov s EÚ.

„Napojenie“ Turecka na Západ sa začalo jeho prijatím za člena NATO v roku 1952. Došlo k tomu z utilitárnych dôvodov – posilniť juhovýchodné „krídlo“ paktu. Územie Turecka malo vo vzťahu k ZSSR (dnes k RF) veľký vojenský význam. Okrem toho, historicky bolo Turecko (Osmanská ríša) štátom, ktorý v minulosti viedol mnoho bojov s Rusmi a aj z tohto dôvodu sa zrejme hodil do vtedajších plánov Západu. V roku 2016 sa však táto konštelácia začala meniť.

Väzby Turecka na Západ sa zosilnili po plánoch na jeho zapojenie do európskej integrácie. Hoci Turecko už v roku 1963 podpísalo asociačnú dohodu s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom, jeho prijatie do EÚ momentálne nie je vo výhľade. Skeptici sú názoru, že k nemu už asi vôbec nedôjde.  

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa začala ekonomická migrácia tureckých pracovníkov do západného Nemecka i iných štátov Európy. Vzniklo špecifické sociálno-ekonomické (aj demografické) prepojenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva a neskôr aj EÚ s Tureckom. Podľa odhadov z viacerých zdrojov sa počet Turkov žijúcich v EÚ (vrátane Veľkej Británie) pohybuje v súčasnosti okolo 5 miliónov.

Začiatok politického odklonu Turecka od Západu, ktorý najviac pociťuje EÚ, sa hľadá ťažko. Ide o plazivý proces, ktorý sa začal eskalovať v poslednom roku, ale má hlbšie korene. Kdesi na jeho začiatku je zvyšovanie vplyvu islamistických síl v tureckej politike v druhej polovici deväťdesiatych rokov.

Je tu však aj fenomén vojenských prevratov. Západ, akoby v prípade Turecka súhlasil s maoistickou ideou „puška plodí moc“. Vojaci sa po vstupe Turecka do NATO stali jednou z hlavných záruk prozápadného smerovania štátu a uskutočnili od roku 1960 celkom 5 prevratov, z ktorých len posledný v roku 2017 bol neúspešný.

V roku 2012 sa stalo niečo, čo Západ vydesilo, ale nemohol protestovať. Pred súd boli postavení vodcovia prevratov z rokov 1980 a 1997. Po mäkkom (postmodernom) vojenskom prevrate vo februári 1997 boli od vlády odstránené islamistické sily (Strana blahobytu), ktoré sa dostali k moci vo voľbách na konci roku 1995.

Po neúspešnom pokuse o prevrat v roku 2017 vládna moc, označovaná za „umiernene islamistickú“, situáciu využila na prijatie opatrení proti protivníkom. Uskutočnila pri tom kroky, ktoré sú v rozpore so západnými hodnotami a zásadami. Jedným z kľúčových problémov považovaných EÚ za červenú líniu, ktorá sa nemôže prekročiť, je znovuzavedenie trestu smrti. Obavy sú aj z toho, že sa môže skončiť svetská cesta vývoja Turecka, ktorá má už takmer sto rokov a začne sa preferovať jeho islamizácia.

Šíri sa však aj terorizmus, na ktorom sa podieľajú predovšetkým islamistické organizácie. Bezprecedentnou tragickou stránkou tohto procesu bolo zastrelenie ruského veľvyslanca A. Karlova v decembri 2016.

V týchto podmienkach sa zdôvodňuje potreba vytvorenia pevnej vlády, schopnej čeliť novým hrozbám. Prezident R. T. Erdogan postupne vytvára autoritatívny režim osobnej moci. V apríli bude referendum, v ktorom sa majú potvrdiť ústavné zmeny smerujúce k vytvoreniu prezidentského systému vlády.

Dvojaký meter, ktorý Západ používal aj k Turecku, začína prinášať svoje trpké plody. Môžu  viesť k posilňovaniu orientácie tureckej politiky smerom na východ nielen s RF, ale aj k užším vzťahom s Euroázijským hospodárskym zväzom a dokonca aj so Šanghajskou organizáciou spolupráce.

Obrat v tureckej politike nebude náhly. Ankara môže dlho lavírovať a snažiť sa pri tom získať výhody. Najväčší problém pre EÚ spočíva však v tom, že v prípade podcenenia tohto problému a naháňania viacerých iných „zajacov“, sa jej znovu môže ujsť Čierny Peter ako pri sankciách proti Rusku.

Turecko je jedným z veľkých hospodárskych partnerov EÚ; v roku 2015 bolo štvrtou najvýznamnejšou cieľovou krajinou tovaru vyvážaného z EÚ – po USA, ČĽR a Švajčiarsku. Treba vidieť aj súvislosti a možné bezpečnostné i ekonomické dopady krehkej dohody o migrantoch s Tureckom z marca 2016.

Pre USA zhoršovanie vzťahov s Tureckom nebude mať vážne ekonomické následky, lebo ich prioritou sú bezpečnostné aspekty. Pri hľadaní ciest riešenia sýrskej krízy sa však stretli za jedným rokovacím stolom šéfovia generálnych štábov USA, Turecka i RF. USA svoje problémy totiž riešia bez toho, aby pri tom zohľadňovali záujmy EÚ...

Aj po prijatí Globálnej stratégie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ v júni 2016 únia, ktorá sa považuje za hospodárskeho obra, zostáva stále ekonomicky zraniteľná. Je to opäť výzva na zmenu jej neoliberálno-globalistickej orientácie, ktorá vyžaduje aj oddelenie zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ od USA a NATO ako i pružnejšie reagovanie na situáciu v najbližšom okolí so zohľadnením vlastných záujmov (i záujmov členských štátov) a vytváranie rovnocenných vzťahov s aktérmi v tomto priestore. To je jediná cesta k rozvoju a stabilite EÚ ako aj celého európskeho kontinentu.
 

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v 
Literárnom týždenníku 9 – 10/2017

Priemer: 4.9 (32 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama