Reklama

Turbulencie svetovej politiky v roku 2016

Počet zobrazení: 2491

V roku 2016 došlo v porovnaní s predchádzajúcim rokom k miernemu zlepšeniu politickej a bezpečnostnej situácie vo svete. Vývoj mal však turbulentný charakter a nastal aj posun vo vytváraní multipolárneho usporiadania moci vo svete.

Kľúčové procesy vo svetovej politike
 

Za hlavné udalosti roku 2016 sa najmä na Západe považujú víťazstvo D. Trumpa v prezidentských voľbách v USA a „brexit“ – výsledok referenda vo Veľkej Británii. Výsledky volieb v USA a referenda vo Veľkej Británii sú porážkou establišmentu, ktorý je vo Washingtone pri moci od deväťdesiatych rokov a má svojich oddaných emisárov v politických, hospodárskych a bezpečnostných kruhoch štátov EÚ a NATO.

Aj voľby v ďalších štátoch Západu naznačujú oslabovanie proamerického (neoliberálneho) trendu, vládnuceho posledné štvrťstoročie. Pribudli nové trecie plochy medzi USA a EÚ i ďalšími spojencami Washingtonu.

Z bezpečnostno-politického hľadiska najväčšiu pozornosť pútala sýrska kríza spojená aj s bojom s Islamskému štátu (ďalej len IŠ). Záujem stále vyvoláva ukrajinská kríza. Pokračovali aj ďalšie staršie konflikty najmä v Afganistane, Sýrii, Jemene a na viacerých miestach v subsaharskej Afrike. Napätie takisto rástlo v oblasti Juhočínskeho mora, kde nejde ani tak o aktivity ČĽR ako o angažovanosť USA. Neprestávajú aktivity terorizmu, ktoré boli najhoršie v oblastiach kríz na Blízkom východe a Afganistane, znovu sa objavili aj v západnej Európe.

Čo urobí so Západom víťazstvo D. Trumpa?
 

Víťazstvo D. Trumpa vo voľbách v USA prijali s nevôľou nielen porazené kruhy  washingtonského establišmentu, ale aj sily v EÚ, ktoré presadzujú neoliberálnu globalizáciu na spôsob USA. O politickej hystérii dosluhujúcej administratívy vo Washingtone svedčia pokusy spochybniť volebné víťazstvo D. Trumpa. Sú spojené s agresívnou rusofóbiou, ktorá sa blíži atmosfére päťdesiatych rokov minulého storočia. Jej nechutným záverom sa stalo vypovedanie 35 ruských diplomatov pod zámienkou ich zasahovania do priebehu prezidentských volieb.

Vyjadrenia nového prezidenta USA naznačujú možné zmeny vo svetovej politike. Ako sa však skutočne prejavia, na to si musíme počkať. Očakáva sa, že prínosom pre atmosféru v medzinárodných vzťahoch bude zlepšenie vzťahov s Ruskom ako aj ukončenie zasahovania USA v cudzích štátoch. Naopak, neistotu vyvolávajú vyjadrenia vo vzťahu k ČĽR a Iránu a avizovaná silná podpora Izraela, ktorú Tel Aviv vyžaduje po prijatí rezolúcie BR OSN o okamžitom zastavení výstavbu nelegálnych osád na palestínskom území.

Diskutuje sa aj o pozícii NATO po nástupe D. Trumpa. Tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov, ktorý z toho chce centrála NATO v Bruseli „vytĺcť“, automaticky bezpečnosť vo svete nezvýši. Podobne to je aj s rozmiestnením nových síl USA v niektorých východoeurópskych štátoch NATO. K zmene pomeru síl tým nedôjde, a tak ide len o ďalší krok, ktorý má znepokojovať (provokovať?) Ruskú federáciu.

Neželaný efekt „brexitu“
 

„Brexit“ už vyzerá ináč, ako sa pôvodne prezentoval. Ani viac ako pol roka po ňom Londýn či Brusel nepodnikli žiadny rozhodný krok smerom k jeho realizácii. Za „brexitom“ v skutočnosti totiž prioritne nestál odpor britských občanov voči EÚ. V pozadí bola snaha angloamerických finančných kruhov (spojenie City a Wall Streetu) a na ne napojených nadnárodných spoločností získať nové možnosti nátlaku na bruselskú administratívu. Výsledok bol však opačný, ako sa predpokladalo. Na druhej strane sa aj v EÚ nachádzajú vplyvné skupiny, ktoré „brexit“ považujú za ťažký úder a obávajú sa strát v dôsledku vystúpenia Veľkej Británie.

„Brexit“ sa môže stať v podmienkach už takmer desaťročnej krízy spúšťacím mechanizmom novej diferenciácie Západu, ktorý sa od čias rozpadu bipolarity stal takmer monolitom. Pre EÚ vzniká totiž napriek všetkej protirečivosti „brexitu“ možnosť zamyslieť sa nad doterajším smerovaním, prekonať deformovaný neoliberalizmus a vytvoriť  kontinentálnu víziu svojho rozvoja. Je však otázka či súčasní predstavitelia ekonomicky najsilnejších štátov i vrcholných úniových orgánov majú záujem  a odvahu tak konať.

Rozkolísaná  a slabnúca Európska únia
 

V Európskej únii už viac rokov silnejú odstredivé tendencie. V roku 2016 sa viac začalo hovoriť o „exitoch“ (úsilí určitých politických síl o vystúpenie z EÚ – zorganizovať referendá na túto tému po britskom vzore aj v ďalších štátoch). Na druhej strane sa objavujú tendencie Škótska vystúpiť zo zväzku Spojeného kráľovstva a zotrvať v EÚ, čo by mohlo skomplikovať nielen situáciu Veľkej Británie ale aj NATO.
Nespokojnosť vyvolávala migračná politika Bruselu, ale aj to, že v ekonomickej oblasti EÚ pri rozličných krokoch obmedzujúcich samostatnosť členských štátov vychádza v ústrety nadnárodným spoločnostiam. Vlna kritiky sa zdvihla proti TTIP (Transatlantickej dohode o obchode a investovaní). Bruselská administratíva však rýchlo a pod tlakom na členské štáty presadila CETA (Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu medzi EÚ a Kanadou), čo dokazuje, že špičky EÚ veľký význam úlohe verejnosti v rozhodovacích procesoch nepripisujú. Dohoda poskytuje investorom „nadpráva“ pri možnostiach žalovania vlád pre opatrenia, ktoré ohrozujú ich zisky. Toto právo bude platiť aj pre americké spoločnosti, ktoré pôsobia v Kanade.

Čoraz ťaživejší je washingtonský „chvostizmus“, ktorý vlani viedol k narastajúcej rusofóbii. V roku 2015 podľa rakúskych mediálnych zdrojov spôsobili protiruské sankcie v EÚ straty za 17,6 miliárd eur a spôsobili stratu asi 400 000(!) pracovných miest. Decembrový summit EÚ v Bruseli, aj napriek nespokojnosti viacerých členských štátov s touto situáciou, predĺžil sankcie o ďalší polrok.

Terorizmus
 

V roku 2016 pokračoval veľmi nepriaznivý vývoj aj v oblasti terorizmu. Znovu sa kruto prejavil aj v Európe (Brusel, Nice, Berlín). Napriek veľkému počtu obetí týchto útokov treba poznamenať dve nepríjemné konštatovania. K rastu terorizmu vo svete došlo po tom, ako G. Bush jr. vyhlásil po 11. septembri 2001 globálnu vojnu s terorizmom a terorizmus je spravidla najrozšírenejší na územiach, ktoré sa stali terčom agresívnych akcií USA a ich spojencov – týka sa to počtu útokov ako aj ich obetí. Ak sa tento moment nezohľadní pri boji s terorizmom, je malá šanca dosiahnuť úspech.

Novým fenoménom sa stal nárast terorizmu v Turecku. Ide o dôsledok zapojenia Turecka do bojov v Sýrii, kde však bojuje nielen proti IŠ, ale aj proti Kurdom, ktorých označuje za teroristickú hrozbu. Teroristi v Turecku uskutočnili bezprecedentný čin – v decembri zabili ruského veľvyslanca v Turecku.

Riešenia kríz v Sýrii a na Ukrajine
 

Mierny optimizmus vyvolal vývoj v Sýrii i na Ukrajine. Úplné vyriešenie oboch kríz je stále v nedohľadne. Jednu z príčin tohto stavu možno vidieť – aj pri všetkých zložitostiach bojov a síl, ktoré sú do nich zapojené  – v tom, že USA (odchádzajúci prezident B. Obama) nechcú pripustiť stratu svojej aureoly „mierotvorcu“ ani priznať, že samé takéto situácie nie sú schopné vyriešiť.

Nebudeme sa zaoberať vojenskou stránkou krízy, ale poukážeme, že hoci v Sýrii pokračovali tvrdé boje, podarilo sa dosiahnuť tri dohody o prímerí, ktoré boli veľmi krehké. Problémom sa stala neochota USA a ich spojencov rešpektovať prímeria z februára a septembra, na ktorých prijatí sa s Washingtonom podieľala aj Moskva. Tretie prímerie bolo už dohodou medzi Ruskom a Tureckom, bez účasti USA. V bojoch došlo k oslabeniu IŠ, ktorý však stále využíva situáciu, že štáty, čo s ním bojujú, svoj postup skoro vôbec nekoordinujú.

Iná situácia je na Ukrajine, kde má kríza vo vnútri štátu regionálny charakter. Vplyv USA je nepriamy a nie sú zapojené ani do rokovaní o prímerí. Normandská štvorka v októbri v Berlíne konštatovala, že Minské dohody z februára 2015 nemajú alternatívu. Čoraz väčšmi sa pripúšťa, že rozhodujúci podiel na neplnení dohôd má Kyjev. Avanturistickú pozíciu Kyjeva pošramotila aj nekritická podpora H. Clintonovej.

Sýrska i ukrajinská kríza ukázali, že pri ich riešení, ale aj širšie vo svetovej politike a bezpečnosti, má Ruská federácia nezastupiteľnú rolu a musí sa jej priznať právo na vlastný postup. Silu RF zvyšuje aj fakt, že jej postup podporuje aj ČĽR a viaceré „nezápadné“ štáty. Napokon treba pripustiť, že riešenie kríz a konfliktov v dnešnom svete musí mať politický charakter a nemôže sa opierať len o vojenskú silu.

Slovo na záver
 

Rok 2016 sa do dejín nezapísal ničím zvláštnym. Vo svete však tlie nespokojnosť s jeho stavom a silnie volanie po zmenách. Svet tak, ako ho poznáme posledné štvrťstoročie, odchádza do minulosti. Vznikajúca multipolarita môže viesť k tomu, že to, čo príde bude lepšie, ako to, čo odchádza. Od hlavných aktérov svetovej politiky to vyžaduje konanie, ktoré umožní riešenie nakopených problémov novým spôsobom.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 1/2017)

Priemer: 5 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama